Part

  1 1 |       kravu oslobodil.~„Zamotali ma, prekliati!” vykríkol nahlas
  2 1 |      božemôj… Moja žena… Zavezte ma domov.”~Hlas mu znel trasľavo
  3 2 |    nepatrí boženíkovi… Veru… Aby ma zmlátili,” protestoval Jakub
  4 3 |        zamietol, na každý pád by ma bola poslala do sklepu po
  5 4 |       dcéra vydávať. Ale počujte ma. Nie som na konci. Prídeme
  6 4 |         pitvore počujem: ,Nekváč ma.‘ To hovorí Malvínka. ,A
  7 4 |    myslím si, za akého asi zvera ma pokladá tento človek. Iste
  8 4 |      Okrem toho ten Činčovič vše ma tituloval ,pán profesor‘.
  9 4 |     povinná ctiť si muža. Ctí si ma? Uráža. Varí demikát a kávu.
 10 5 |          výborne zabávať. Poznať ma ešte nepoznajú, najmä slečinky
 11 6 |        som domov z úradu. Boleli ma nohy, ruky a driek. Mnoho
 12 6 |            a predsa, ako láskavo ma prijímali. Dcéry pána fabrikanta
 13 6 |          podarilo, dumal som.~To ma tak rozveselilo, že cez
 14 6 |      hrať urazeného. Nechcela si ma vypočuť. Dobre. Obanuješ.
 15 6 |     zaujíma sa — o mňa. Kamaráti ma iste spomínajú. Redaktor
 16 6 |          tenučká sviečka. Trochu ma to mrzelo, ale i tak sa
 17 6 |       spýtať Zuzky.~Ráno zavčasu ma zobudili dávno nepočuté
 18 6 |       Ale hneď mi napadlo, že by ma mohla slovom ešte väčšmi
 19 6 |         rapkalo a trúbilo. Išiel ma čert vziať.~„Ticho!” zakričal
 20 6 |        čo som jej len urobil? Čo ma prenasleduje? Riadne platím
 21 8 |         topánky, vyskočil.~„Čert ma po vás,” zavolal, „ja vám
 22 8 |        Chvosty panské. Budete vy ma ešte rešpektovať…~V druhej
 23 8 |         preboha? Hovor!”~„Volajú ma k vyšetrujúcemu sudcovi,”
 24 8 |          hasičov… Ani asekurovať ma nechcú, čert aby ich vzal…
 25 8 |     obsluha… Ešte aj slúžka Zuza ma prestala počúvať. Iste má
 26 9 |       ujde.”~Nič nepomáhalo.~„Čo ma po ňom, čo ma po ňom,” odvrkla
 27 9 |    nepomáhalo.~„Čo ma po ňom, čo ma po ňom,” odvrkla za každou
 28 10|        že videl farára, a prosil ma o nocľah.”~Pohrozil mastným
 29 11|           dnes mi iste povie, že ma rád, myslí si ona. Radosť,
 30 11|   potľapkajúc ju po pleci.~„Čert ma po všetkom.”~„Prečo?”~„Ale…”~„
 31 11|       sľúbila pánu notárovi, ale ma tuto pán lajtnant požiadal,
 32 11|  oberlajtnantom. Nuž dobre. Čert ma po vás. Riaďte si ju sami.
 33 12|       pripomenul smrť. ,Do hrobu ma privedieš, Elena,‘ povedal
 34 12|  zasmiala sa zasa Elena, „chcete ma otrokyňou spraviť a aby
 35 12|         chudobnú. Tú bedač. Môžu ma len preto znenávidieť. Keď
 36 12|          ale rodina rozhodne. Tá ma prekľaje. A ja počúvam a
 37 12|          vravela mäkko, „máte vy ma rád?”~„Povedal som. Veď
 38 12|       viete.”~„A vzali by ste si ma za ženu?” pokračovala rýchlo, „
 39 13|        hoci som bol jurista. Nič ma nerozčuľovalo, iba škriepky
 40 13|        už by som bol mal, ale čo ma veľmi trápilo, bola peňažná
 41 13|      hodinky, choďte! Vysloboďte ma! Šli — a pätnásť zlatých
 42 13|          Kamže, Jonatan?”~(Takto ma pokrstili ako decko. Škoda,
 43 13|          riekol som veselo, hoci ma mrzelo, že ma tak chytro
 44 13|       veselo, hoci ma mrzelo, že ma tak chytro poznala.~„Ty
 45 13|          pritom. Ona neháda, ona ma pozná.~„Nuž, Jonatan, vieš…”
 46 13|           Jonatan!” zvolala, keď ma zbadala, a podala mi ruku, „
 47 13|        bolo tak blízko! Popritom ma omamovala fialková vôňa.
 48 13|    Nevieš, kto je to?” spýtal sa ma.~„Myslím, že krajčírova
 49 13|        krúti s poštárkou. Videla ma a pohrozila sa mi… Brat
 50 13|        stretol v túre, premerala ma zrakom od päty do hlavy
 51 13|      pani obuvníková? Ale veď tá ma päťdesiat rokov a je tučná.
 52 13|         ak brat. No, pravda, ten ma zrádza. Ani nie inak. Vie,
 53 13| Nevyplatené,” riekla a pošla.~To ma celkom utvrdilo, že ide
 54 13|          ide od brata. Videl, že ma vyznačuje, a teraz všetko
 55 13|     Zlostil som sa na brata, ale ma utíšila. Vyhľadala pod stolom
 56 13|    chvíľu zastali.~„Teda? Môžete ma obidvaja odprevadiť.”~To
 57 14|         doma. Pri práci. Vytrhlo ma klopanie na dvere.~„Voľno.”~
 58 14|         ale mi neujde a neoklame ma. Príde, kedy chcem, odstránim
 59 14|      zatým Elena, Elena, rada si ma mala! Fraňova nôta.~Nízky
 60 14|      vždy počúval basu…~„… že si ma nechala!”~potiahol starý
 61 14|      Nech ťa pánboh skára,~že si ma nechala!”~Fraňo sa díval
 62 14|       Táravý sa nezdržal. Chytil ma za rameno, potom obidvoma
 63 14|      jednej sedel tu a pil. Dnes ma prekvapila, že som včera
 64 14|     Neviem, kto to udáva… Zajtra ma prekvapí, že som dnes vypil
 65 15|       ďalej? Ale pomyslel si, čo ma do neho. Veď mi je cudzí.
 66 15|    sklepe a — nič —”~„Prekvapilo ma to. Veď si ty človek rozumný.”~„
 67 15|          ochoriem napríklad, kto ma opatrí? Moja babka je síce
 68 15|        vravela Anička. Ozaj, veď ma tam čakajú, a prečo ja robím
 69 15|       zastať pred skliepkom, kde ma Anička čaká. Vyjdem hore,
 70 15|          život. Po krčmách. Viac ma nevidia. Od zajtra povediem
 71 16|      index — prosím nepretrhúvať ma, poznámky trpím, len keď
 72 17|     naozaj… Nemôžem. Vysmiala by ma.~Prešli sme cez cestu na
 73 17|       ten hôrny potôčik? Keď ste ma prenášali cez vodu, červenali
 74 17|    najradšej. Aspoň posiaľ nikto ma tak nezaujímal. Ale to nesmie
 75 17|       Kaviareň plná ľudí a novín ma nerozveselila. Jej pyšné,
 76 17|    Aničku zavádzaš,” spytoval sa ma raz môj priateľ.~„Nezavádzam.”~„
 77 17|  pokornou. Neusilovala sa zvábiť ma obyčajnou koketériou. Ba
 78 17|         sa rozťahovať ústa. Viac ma neuvidí, to je pravda… Vchodím
 79 17|        zas mi prišlo na um, keby ma teraz niekto pozoroval.
 80 17|             Ja, vráťte sa. Poďte ma odprevadiť, ale pomaly.”~
 81 17|      predsa sa len zasnúbi, keby ma aj nevysmiala… Dookola bolo
 82 18|          a srdce zatrepotalo. On ma môže osloviť, prelietlo
 83 18|          dcéra. Ja, reku, slečna ma zavedie. Preto bol som taký
 84 18|          prečo sa červenám? Bude ma považovať za decko. Hlúpe.
 85 18|    myslela, chytajúc si líca. On ma rozhodne bude považovať
 86 18| považovať za decko. Ale nie, veď ma tituloval slečna. Ozaj,
 87 18|         vlastne rozkazuješ? Pusť ma!” a chcela si vymôcť ruku. „
 88 18|        majú prednosť! Nepovažuje ma posiaľ za decko. Ináč by
 89 18|         posiaľ za decko. Ináč by ma ani nebol toľko núkal. —
 90 19|       pribehla ku mne a zobudila ma… Že vraj ako skúsená osoba
 91 19|          hovoril farár. „Zobrali ma fatálne…”~Pán Bielik sa
 92 21|       piskotom generálmarš. Keby ma zvesť rozčuľovala, iste
 93 21|       nevinnými. Hej, uštipla si ma, jašterička, zmijka radostná
 94 21|         to slabosťou. Vôbec, ona ma už ani nahnevať nemôže,
 95 21|   kancelárii. Nie. Nie. Rozhodne ma nedojíma zvesť. Naozaj.
 96 21|         Nemca, čo ho urazil.~„Ty ma urážaš!” kričal. „Keď mi
 97 21|         ženu a zaľúbim sa. Lámka ma morí v pravej nohe. Kto
 98 21|          morí v pravej nohe. Kto ma bude opatrovať? Žena. Teda
 99 21|       jej sľúbil a spoločnosť by ma vyhlásila za nečestného…”~„
100 21|     Proti všetkému rozumu. Ty si ma pohanil, nenávidíš ma, ale
101 21|         si ma pohanil, nenávidíš ma, ale ja ťa milujem. Milujem,
102 21|          vás rada počúvam.”~Rada ma počúvaš, pomyslel si vtedy
103 21|          prišlo mu na um. Nemala ma rada. Nikdy. Ináč by sa
104 21|      nedá.~Akože pôjdem? Zbadajú ma. A zima ho už drvila. Treba
105 21|       Stále ešte mašlička. To sa ma ona, Elenka, dievčatko,
106 21|      všetkému rozumu… Potupil si ma. Nenávidíš ma… Ale ja ťa
107 21|         Potupil si ma. Nenávidíš ma… Ale ja ťa milujem… Milujem.
108 21|         hrdosť láska. Neprestala ma mať rada… bola prvá jeho
109 22|    oddiele. Vlak už uháňal a raz ma ta, raz ta posotil. Oddiely
110 22|         k nemu primrzol, zarazil ma nepríjemný zápach, rozviaty
111 22|        obrátil sa mi chrbtom.~To ma prekvapilo. Po prekvapení
112 22|     vidieť, kapce, šál… Pravdaže ma videl, veď som nie z hmly…
113 22|        nadávky neprospeli, chcel ma kapacitovať, že je väčším
114 22|    začali zasa nadávky. Zabávalo ma to už a prestal som sa hnevať.
115 22|     stiahol tienidlo na lampe, a ma to prekvapilo, tak ma teraz
116 22|          a ma to prekvapilo, tak ma teraz prekvapilo, že sa
117 23|     smutno i smiešne.~Pred rokom ma preložili na jánsku stanicu.
118 23|           Ťažko mi bolo. Trápila ma túžba a skoro sa mi chcelo
119 23|          sa bielych lístkov: „Či ma ľúbiš, zo srdca, s bolesťou,
120 23|      júli, už bez opýtania, žena ma prekvapila, že máme päť
121 23|         sliepky?”~„Nie.”~Poučila ma.~Na tretí mesiac sa dostavili
122 23|           Nepovedal som nič, ale ma to znepokojilo. Čo to tá
123 23|        najmizernejšie zviera. To ma nahnevalo.~„No, vieš, mačku
124 23|        šatku a začala fňukať. To ma ešte väčšmi podráždilo.
125 23|      Šiel som zasa do hory. Hmla ma objala, takže som nevedel,
126 23|    poviem? Hnev pominul a mrzelo ma, čo sa stalo. Prišlo mi
127 23|          bolo počuť zo dvora. Čo ma po vás! Nech vás opatruje,
128 23|          sukňa a šatka…~Odviezli ma do blázinca. Žena predsa
129 24|          mi bolo ešte ťažšie. Čo ma ustavične prenasleduje tajomnými
130 24|          nedajbože. Akási ľútosť ma nadchodí, alebo hlas svedomia.
131 24|       iskierku cítil v sebe… Ako ma ťahá… Ruku mi stisla… Nepríjemný
132 24|      niečo si pošeptali. Tušenie ma nesklamalo. Domáca slečna
133 24|        ste to prišli?” privítala ma.~„Konečne k vám!” a poklonil
134 24|        ju veľmi chladnú. — Prečo ma ona dnes tak vábi, dumal
135 24|         nie raz, nie dva, a dnes ma zrovna očarila. Skoro by
136 24|          netrvalo dlho, zavolali ma zasa. Až keď bola pauza,
137 24|      zodpovie láske?” spýtala sa ma.~„Rozhodne,” potvrdil som.~
138 24|         to ukázať — musím. Teraz ma hatí pri každom kroku. Potom
139 24|          pri každom kroku. Potom ma nebude. Len kde je príčina
140 24|         svetla, že ju popáli. To ma vábilo. Pozrieť do duše
141 24|         odišla. Čo, ešte vždy sa ma bojí? pomyslel som si. Nechce
142 24|           Vidím ti na očiach, že ma máš rada, v každej vete
143 24|          krásne, duševné. Vy ste ma videli už aj víno piť alebo
144 24|         očami.~„Tu ste?” vytrhol ma Elenin hlas.~Ona prichádza…
145 24|         Tu,” povedal som.~„Čo sa ma tak stránite?”~„Čo by sa
146 24|     rovno! Všetci zbadali, že sa ma tak stránite. Čo som vám
147 24|         ruku podať nemohol. Čosi ma odstŕkalo. Stála predo mnou
148 24|        bez rozochvenia.~„Neberte ma vážne,” riekol som ticho
149 25|        myslíš o Mare?” spýtal sa ma neočakávane, potichu a tajnostne
150 25|          Trhol som sa. Prichytil ma práve pri myšlienkach na
151 25|       som len tak z pleca, akoby ma dievča ani trošku nezaujímalo. „
152 25|     povedal by ti niečo, keby si ma neprezradil… Vieš, to dievča…”~„
153 25|         je istý znak lásky. Keby ma nemilovala, nestískala by…
154 25|       som.~„Nechaj ho,” potiahol ma za frak Rakyta, „vidíš,
155 26|   susedine, myslela. Hneď zarána ma šťastie stretáva.~Pozorne
156 26|      pána Sihoňa,” dodal, „ktorý ma na to splnomocnil.”~„Tóno,
157 27|    poznal sa s ňou. Potom začala ma lákať otázka, či môže byť
158 27|      podráždene.~„Načo…?”~Ale či ma ona naozaj nemôže vystáť?
159 27|     zaujímavá a chce dráždiť? Či ma pokladá za nehodného preriecť
160 27|       máte vy o mne?” spýtala sa ma odrazu.~Otázka ma prekvapila.~„
161 27|     spýtala sa ma odrazu.~Otázka ma prekvapila.~„Pozrite sem,
162 27|  náklonnosť, slabosť, a keby ste ma videli horúcu, i tak by
163 27|         som posiaľ na nej, že by ma mala rada. Pritiahol som
164 27|       dotýkali mojich a šteklili ma po sluche.~„Čo myslíte,
165 27|         sa tak nepriblížila. Ona ma jednako nemá rada. Nič nevraví,
166 27|      niečo. Ak sa jej spýtam, či ma rada, a povie áno, čože
167 27|      povie áno, čože urobím? Veď ma nemiluje. Ja by jej to teraz
168 27|      mŕtvy. Prekvapila, zarazila ma. Akási otázka sa mi moce
169 27|         Krásna bledá dáma, ktorá ma predtým tak vábila, nevzbudila
170 28|     vytrhnúc cigaretu z úst.~„Vy ma ani nepoznáte… Ja som len
171 28|  Malinovej.~„Cukrovými praclíkmi ma núkala. Ledva som jeden
172 28|          sedliakom stretnem a sa ma niečo spýta, neodvrknem.
173 28|      ujsť ako para komínom… A to ma tí vari schválne nechávajú