Part

1501 17|            na vydaj. Bývali koncerty a ja som nikdy nezabudol nejakú
1502 17|         Nezavádzam.”~„Ba zavádzaš.”~„A prečo?”~„Tebe ona nemôže
1503 17|        konvenovať. Ty nemyslíš vážne a všetci hovoria o veci ako
1504 17|     príťažlivosti. Hral som sa s ňou a moja hračka bola hriešna…~
1505 17|              Keď tak nič, nuž takto. A pozor som si dával. Pretvaroval
1506 17|            dával. Pretvaroval som sa a trápil. Kynoženie sa mi
1507 17|              cítil stonásobnú túžbu, a čím diaľ, tým ťažšie išiel
1508 17|      prechádzala mi už cez rukavičky a topánky. Nos, brada, škrane
1509 17|               na žlté mosadzné tyčky a neumelecky zamaľované steny.
1510 17|              potom plesnutie dvermi. A zas ticho. Potichu vyšiel
1511 17|           Potichu vyšiel som z brány a opätovne som pozrel do obchodu.
1512 17|          okne zasa len palmové listy a dookola ticho…~Nie, nerobím
1513 17|             mysľou. Chcem vyhrať boj a tmolím sa pod ich oknami.
1514 17|             neprezradí… I Aničke som a nestalo sa nič… Chcem posielať
1515 17|              Chcem posielať kytôčky, a bojím sa jej spýtať, či
1516 17|             ňou. Chcel som sa spýtať a bál som sa. Tu prišiel mi
1517 17|            na um Ďuro, spoluúradník, a kupec Lačný so strižným
1518 17|   Dvadsaťšesťročný mládenec s bradou a fúzmi sa odrazu červená
1519 17|            nemu prišiel, „sadni si.” A utekal po stoličku, čo je
1520 17|             fajčil.~Fajčíme obidvaja a nevieme, čo vravieť.~„Je
1521 17|           nebolo,” zas on.~„Nebolo.”~A zas mlčíme.~„Čo, chystáte
1522 17|          napokon.~„Pôjdem pozrieť.”~„A vaši?”~„Zaiste. Prečo?”~„
1523 17|          habkám.~„To ti ja neviem.”~„A tvoja slečna sestra nevie?”~„
1524 17|            sa mi udrieť ho po tvári… A ešte i ten kupec s okuliarmi
1525 17|            je pravda… Vchodím k nemu a prosím golierik.~„Akýže
1526 17|        slečnu?” spýtal som sa odrazu a celkom nelogicky.~Kupcove
1527 17|          ústa sa rozširujú. Smeje sa a ja sa červenám… Stratil
1528 17|      opovažuje smiať? Zvrelo vo mne, a predsa celkom nežne som
1529 17|        Dozvedieť sa niečo nedajbože…~A zas mi prišlo na um, keby
1530 17|             som do brány, do obchodu a do okna. Nič. Ticho… Hmla
1531 17|              rukávy, brnkal do tváre a mrazil. Chlad som cítil
1532 17|              Treba si ešte zavečerať a odieť sa na koncert. Ale
1533 17|          myšlienkach som niesol Oľgu a — kytku. Malú, krásnu, náprsnú
1534 17|               myslela by. Už je môj. A veď klince nedokazujú nič.
1535 17|      zaľúbený. Taká krásna je, nežná a útla. Oči by jej zasvietili
1536 17|            ja do očí… Hlúpe kupčisko a ten Ďuro! Ešte Ďuro, konečne,
1537 17|           som hlavu za ňou, ona tiež a zastala.~„Pán Rážnik — a
1538 17|             a zastala.~„Pán Rážnik — a kamže vy?”~Za hlasom hneď
1539 17|          pomaly.”~Podali sme si ruky a šli. Dlho bolo ticho medzi
1540 17|            ruku, pritiahol ju k sebe a povedal jej, že ju rád,
1541 17|         prosím vás ešte mlčať o tom. A vy?”~„Vy sa chcete zasnúbiť?”
1542 17|             spýtal som sa prekvapený a temer zdesený.~„No áno.”~„
1543 17|         zdesený.~„No áno.”~„Nekľakal a nezalamoval rukami. Nebolo
1544 17|         poďakovania. Zasa sme zmĺkli a neprehovorili viac slova
1545 17|       predtým, keď sme čakali mamu.~„A tak sa teda skončil boj,”
1546 17|             som.~„Čie je víťazstvo?” a podala mi ruku. Jej oči
1547 17|            lampy zablyskli kedy—tedy a pozdávali sa mi vážne, nie
1548 17|              ľavú ruku. Stisla mi ju a nepustila.~„Úprimne,” opätovala, „
1549 17|           prezradím svoje vzrušenie. A veď sa vydáva, čo ešte chce
1550 17|         bledú tvár. Čiapočka, plecia a prsia sa beleli jeho drobnými
1551 17|      ihličkami.~Zdvihol som jej ruku a bozkal.~„Víťazstvo je vaše,”
1552 17|               Ona náhle mi ju objala a pritisla svoje pery na moje
1553 17|            líce.~„Aj vaše!” povedala a odtrhnúc sa odo mňa, vbehla
1554 17|              dosť dlhý na zabudnutie a vymretie horúcich citov,
1555 17|        koncert. Malá bočná sieň, ona a moje roztúženie. Potom jej
1556 17|               hnusný smiech triumfu. A aj teraz po piatich rokoch
1557 18|         božím ide nos akosi do šírky a je akýsi veľmi mäsitý, tučný,
1558 18|           veku. Má na šestnásty rok. A keď sa jej lepšie prizrieme,
1559 18|         prihladené k okrúhlej hlávke a spletené vo vrkôčik s ružovou
1560 18|     podlhovasté oči, sivé, ale pekné a tichučké, pokojné. Líca
1561 18|              Líca s ružovým nádychom a tváričku čistú, bielučkú.
1562 18|         Okolo hrdla zlatú retiazočku a na nej ďatelinku, alebo
1563 18|             je podarené dievča.~Ach, a keby ste vedeli, aká je
1564 18|              pustila do Proti prúdu, a otec jej ešte vždy hudie,
1565 18|               mladých ľudí na ulici, a ona chodí s Markou len preto,
1566 18|              že má na šestnásty rok, a to je primálo na to, aby
1567 18|         mladosťou. Príde nejaký bál, a už ju šutrujú — na galériu,
1568 18|             ju šutrujú — na galériu, a nie dolu, medzi tancujúcich. „
1569 18|        chodiť dolu,” vraví otec. Nuž a prečo sa už pred dvoma rokmi
1570 18|            tancovať? Zabudne všetko. A veď je nie taká mladá. Pred
1571 18|           úlohy. Otec jej nedovolil. A bola by ju tak krásne a
1572 18|              A bola by ju tak krásne a s citom zahrala. Všetci
1573 18|          zahrala. Všetci mladí ľudia a kamarátky boli by jej gratulovali.
1574 18|            Ustavične aby doma sedela a vyšívala prikrývadlá pod
1575 18|            Slovom, na všetky stolíky a pod všetky lampy. Elenka
1576 18|             Toľko ako kvapka v mori. A čo je kvapka v mori, čo
1577 18|            čo zrnko piesku na Sahare a čo chvíľa pokoja pri večnom
1578 18|         všetko. Ako je druhým dobre, a ona biedna, biednušká! Najlepšie
1579 18|             do roka.~Nuž ale Elenka, a tie pekné nedele? Ozaj,
1580 18|         Odtrhne pár kvetov v záhrade a inde, nehľadiac ani napravo
1581 18|             Rozumie sa, že kadetíkov a študentov je mnoho v nedeľu,
1582 18|         študentov je mnoho v nedeľu, a tak Elenka mnoho ráz pozerá
1583 18|              Kuká iba na pána farára a do spevníka. Kde treba modliť
1584 18|        modliť sa, hlboko skloní šiju a modlí sa; keď spievajú,
1585 18|         spievajú, spieva s ostatnými a nevynechá ani jedinký tón.
1586 18|              sa k nemu modlí, prosby a žiadosti jeho sa splnia.~
1587 18|    predpoludnie práve išla z kostola a zápäť za ňou mladý človek.
1588 18|               Prešiel úzko popri nej a pozrel na ňu. Zbadala len
1589 18|            Krv vstúpila jej do tváre a srdce zatrepotalo. On ma
1590 18|              prelietlo jej mysľou, — a ja sa budem červenať. —
1591 18|              ja sa budem červenať. — A skutočne, mladý pán zdvihol
1592 18|             mladý pán zdvihol klobúk a poklonil sa.~„Však slečna
1593 18|              v ruke, pohodil plecami a potrhol si krídlo na kabáte.~„
1594 18|                Opäť naddvihol klobúk a s milým úsmevom pozrel na
1595 18|            Raz nevedela, čo povedať, a či vôbec niečo povedať.
1596 18|             povedať. Hľadela do zeme a cítila, ako sa červená.
1597 18|              Ja sa červenám, dumala, a prečo sa červenám? Bude
1598 18|           považovať za decko. Hlúpe. A načo sa vlastne pripojil?
1599 18|         kostola?” spýtal sa.~„Áno.”~„A aký text bol dnes?”~„Text?”~„
1600 18|            Jeho to zaiste nezaujíma, a predsa sa spytuje. Pritom
1601 18|             že má veľkú čiernu mašľu a v nej zapichnutú červenú
1602 18|   nepoznávala. Hneď i odvrátila tvár a zadívala sa opäť do zeme.
1603 18|         Chcete?”~Badal jej zmätenosť a cítil akúsi sústrasť k nej,
1604 18|             Elenka ju chcela otvoriť a mladý pán tiež. Ruky sa
1605 18|      každodenne sa budeme stretávať. A vy sa mňa máte báť?”~Otvoril
1606 18|            máte báť?”~Otvoril bránku a pustil Elenku vopred.~„Nech
1607 18|            mňa nesmiete báť, slečna… A vidíte, ani vaše meno neviem.
1608 18|              Becko. Ináč som jurista a váš budúci koncipient.”~
1609 18|             jej ruku, zdvihol klobúk a znova sa milo usmial.~Elenka
1610 18|            mladý pán ešte za chrbtom a chcel ju chytiť. A len z
1611 18|           chrbtom a chcel ju chytiť. A len z očí sa stratiť, aby
1612 18|              ako kráča, otvára dvere a vchodí do izby. V izbe si
1613 18|            vydýchla. Zhodila pláštik a rukavice. Jej zrak nenazdajky
1614 18|              tituloval slečna. Ozaj, a ani meno som mu nepovedala.
1615 18|           Budeme sa častejšie vídať. A Elenka sa sama sebe usmiala.
1616 18|        zaviazaná. Desať strán nikde. A tak sa jej chcelo čítať.
1617 18|          Žofky. Elenka zavrela knihu a vyšla do záhrady. Večer
1618 18|        Vzduch osviežený rosou, čistý a priehľadný. Pomedzi stromy
1619 18|            niekoľko ružových oblakov a ešte bledý mesiac. Záhrada
1620 18|           stratenými listami románu.~A práve to najlepšie, dumala,
1621 18|               Nevynechám ani slovko. A aký vzduch! Elenka si zhlboka
1622 18|       bazička. Zavoňala niekoľko ráz a zadívala sa na nebo. Mesiačik
1623 18|             ňom bozkávajú dve tváre, a hneď rozhodla, že to musí
1624 18|           šťastiu. V tej túžbe mrieť a ožívať, ako to píšu básnici.
1625 18|           tráve. Večerný vietor fúka a hora šumí. Konáre vrždia.
1626 18|        vrždia. Zďaleka počuť potôčik a cvrčky. Ona čaká. Čaká na
1627 18|               Ona čaká. Čaká na neho a kreslí srdiečko do trávy.
1628 18|           neohlásiš? Večerať! Kričím a ona počuje, a nič. Aby si
1629 18|        Večerať! Kričím a ona počuje, a nič. Aby si človek hrdlo
1630 18|         Ticho sa zdvihla, zavzdychla a pobrala sa za Vladom. Kráčal
1631 18|            veľmi nezdvorilý.~„Elena, a máš frizúru v poriadku?”
1632 18|                Máme hosťa.”~„Akého?” a pohladila si účes obidvoma
1633 18|            si účes obidvoma rukami.~„A upískaná si nie? Ukáž!”~
1634 18|              o mňa?” povedala spurne a predišla Vlada.~Elena hľadela.
1635 18|            večeru. Bude rozohriata.~„A kam ty ideš?” zvolal na
1636 18|          Budeme po jednom prichádzať a sadať ku stolu?” Mľasol
1637 18|         stolu?” Mľasol pritom ústami a chytil ju za ruku. „To ukazuje
1638 18|              si ešte raz rukou vlasy a šla. Okolo srdca nebolo
1639 18|        pozdraví? Akú poklonu spraví? A ak nešikovne? Keby nie Vlada,
1640 18|           Vlada, bola by šla do izby a probovala. Len ukázať, že
1641 18|       Nepustím,” povedal tvrdo Vlado a stisol jej ruku. Hľa, aký
1642 18|            chcem, myslel si pritom.~„A čo mi ty vlastne rozkazuješ?
1643 18|        vlastne rozkazuješ? Pusť ma!” a chcela si vymôcť ruku. „
1644 18|          vytrhnúť. Bolo jej do plaču a možno, že by bola i zaplakala,
1645 18|            ktorý sedel za vrchstolom a rozprával niečo, rýchlo
1646 18|         rýchlo sa zvrtol na stoličke a podotkol:~„Moja dcéra Elena…
1647 18|         podotkol:~„Moja dcéra Elena… A toto náš pomocník, pán Becko,”
1648 18|           milým úsmevom sa naddvihol a zhrbený urobil poklonu.~„
1649 18|              nanič sudcovstvo máme!” A zdvihnúc vidličku, urobil
1650 18|               Tu spravil jednu krivú a dve okrúhle čiary, zaiste
1651 18|               Udrel vidličkou o stôl a zatíchol. Mladý pán prikývol
1652 18|         zatíchol. Mladý pán prikývol a pokrútil hlavou.~„Raz som
1653 18|        prípad,” začal hneď starý pán a hovoril veľmi živo a rýchlo.~
1654 18|             pán a hovoril veľmi živo a rýchlo.~Kde bola reč o ťahaní
1655 18|        Niekoľko ráz zatriasol stolom a iste by bol všetky taniere
1656 18|           pätnásť hviezd, najväčších a najkrajších. Sadla tiež
1657 18|            nedočkal odpoveď.~Vzal si a pošuchol misu pomocníkovi.
1658 18|         pomocníkovi. Ten ju podvihol a ponúkol Elenku:~„Nech sa
1659 18|              si vzalo kúsok pečienky a dva zemiačiky.~„Ešte jeden
1660 18|             Nie, nie.”~„Pol.”~„Ale…”~A potisla misu naspäť. Aký
1661 18|          rovno do ruky brala koštiaľ a mĺzla ho. Teraz jedla všetko
1662 18|           Teraz jedla všetko nožíkom a vidličkou, pozorne a pekne,
1663 18|         nožíkom a vidličkou, pozorne a pekne, ale sa jej to veľmi
1664 18|          pohároch, búchala vidličkou a prikladala si ju k uchu,
1665 18|            neštrkla. Hľadela na otca a uvažovala, že ten pomocník
1666 18|              tenký, štíhlučký. Ozaj, a aké má oči? Elenka kukla.
1667 18|        skonfundovala, odhrnula obrus a dívajúc sa pod stolík, celkom
1668 18|        riekla ticho, ale spurne.~„No a teraz pôjdeme pozrieť, ak
1669 18|           večeri, utierajúc si ústa, a už sa i zdvihol, aby šli.~
1670 18|          Vyšívať? Pri lampe nebudem. A vošla do tmavej izby a sadla
1671 18|               A vošla do tmavej izby a sadla si na pohovku. Ach,
1672 18|              leží vo svojej posteli, a v posteli je tak dobre,
1673 18|              v posteli je tak dobre, a ona má takú dobrú postieľku!
1674 18|              spať? Doista v belasej. A tam je skriňa a v nej všelijaké
1675 18|             belasej. A tam je skriňa a v nej všelijaké pletky.
1676 18|            treba zriadiť. Zobrala sa a vyhľadala Marku.~„Kde bude
1677 18|        potrebná. On príde, bude tma, a môže hneď rozsvietiť. Nebude
1678 18|               Svieca musí byť. Bože, a steny aké holé. Ten obrážtek!
1679 18|              Sem treba zavesiť Romea a Júliu, alebo ten Konečne
1680 18|         obrázok. Srdce túži pri ňom, a túžiť je sladko. Sem to
1681 18|              túžiť je sladko. Sem to a sem to. Nech je izba poriadna,
1682 18|            Elenka urobila, čo mohla, a aby to Marke nebolo čudné,
1683 18|              sviecu, prikryla stolík a i pod lampu našla podložku.
1684 18|      podložku. Napokon otvorila okná a sadla si do jedného. Tak
1685 18|              svieže večerné povetrie a dívať sa na čisté nebo s
1686 18|      vrcholce stromov boli osvetlené a kedy—tedy sa zaknísali vo
1687 18|         otvorené. V izbe sa svietilo a bolo počuť hovor. Elenka
1688 18|        nevedeli nejakú úlohu spraviť a zišli sa pofajčiť si trochu.
1689 18|          nevie pohovoriť. Červená sa a smrká. A čo Julko Mraček?
1690 18|       pohovoriť. Červená sa a smrká. A čo Julko Mraček? Nič, celkom
1691 18|            do tej triedy čo i Vlado, a vždy o akýchsi sínusoch
1692 18|         kotangens beta. Čo je to? No a Nemila. Tomu nedávno zle
1693 18|       Vysvetlilo sa. Tam sa svietilo a cez kľúčovú dierku padalo
1694 18|            dverách. Vezmem si sviecu a tak vojdem. Nemusím vedieť,
1695 18|              vedieť, že on je tam. — A podišla od dvier. Nedalo
1696 18|             potom dvoma. Vzala akord a odmietnuc sukienku, prisadla.
1697 18|           tebou,~jak rybka za vodou,~a ja za tebou tak,~ako za 
1698 18|            ňou napĺňa. Srdce oťaželo a jej jemné pršteky vyludzovali
1699 18|        cítila, cítila. Nepočula tóny a krásnu piesenku. Zabudla,
1700 18|           stene, či je tam. Tam bol, a hrala ďalej, akoby tomu
1701 18|            rukám Elenky. Chytila ich a srdce sa jej od ľaku roztrepotalo.
1702 18|           Ale videla peknú žltú ružu a rozjasnilo sa jej, že ju
1703 18|              koncipient preč. Vstala a šla k oknu, na dvore nebolo
1704 18|              Dlhý tieň komína zmizol a svetlo plným prúdom zalievalo
1705 18|          vytesané z čierneho mramoru a ďalej splývali akoby v čiernu
1706 18|         topole ako ostré vysoké žuly a olivy s popolavými listami
1707 18|               riedka hmla sa dvíhala a halila ďaleké vrchy priehľadným
1708 18|            hádže,” šeptala si Elenka a bolo jej veselo v duši.
1709 18|             rozhostil sa jej v srdci a úsmev sadol na jej čerstvé,
1710 18|          sedel v belasej nad knižkou a tiež sa usmieval. Pri sladkých
1711 19|           pes s mačkou, koza s nožom a farár s rechtorom odjakživa
1712 19|         pánom farárom Jánom Červeňom a pánom rechtorom Jánom Bielikom.~
1713 19|              odpovedať pánu farárovi a pán farár musel vyčkať,
1714 19|            prsty ku strieške klobúka a pán farár odpovedal iba
1715 19|              to pán rechtor zapamätá a pri najbližšej príležitosti
1716 19|             Keby si len bol bližšie.~A obidvaja mohli byť najlepší
1717 19|           figúr. Obidvaja boli nízki a tuční a mali skoro navlas
1718 19|          Obidvaja boli nízki a tuční a mali skoro navlas jednaké
1719 19|           volal Červeň, druhý Bielik a obidvaja boli Jánovia s
1720 19|            farár bol Jánom Apoštolom a rechtor Jánom Krstiteľom.~
1721 19|              nimi nebolo nič rovnaké a spoločné. Odprisahal by,
1722 19|           korún, keby sa nevolal Ján a mohol stenknúť na paličku,
1723 19|         kyslým mliekom, koza s nožom a pes s mačkou nijakovsky
1724 19|             má šošovica s rechtorom? A predsa sa pán farár hneď
1725 19|      rechtora je v sobotu šošovica.”~A načrúc do nej veľkou lyžicou,
1726 19|         lyžicou, zdvihol ju nad misu a lial šošovicu pomaly naspäť,
1727 19|         naspäť, otrčiac spodnú gambu a hundrúc: „Riedka ako u rechtora.”~
1728 19|         rechtora.”~Potom ju pomiešal a nazrel zblízka do misy,
1729 19|              pre rechtora, bez chuti a masti.”~Gazdiná Mída, čierna,
1730 19|              osôbka s okrúhlym čelom a malými očami, hlboko pod
1731 19|           zásterke s bielymi bodkami a takej istej šatke, previazanej
1732 19|             vám teda, čo?” zažialila a odvrátila sa k oknu, aby
1733 19|        farára.~Farár, aby nebol plač a aj preto, že sa musí voľačím „
1734 19|               pošuchol tanier k mise a nabral si šošovice. Ale
1735 19|            aká je tá šošovica riedka a hlúpa.~Po obede stiahol
1736 19|            nakríž ruky, rozkročil sa a vážne hrubým hlasom prehovoril
1737 19|             druhý raz… Tento pokrm,” a ukázal pohrdlivo na šošovicu, „
1738 19|              šošovicu.”~Trhol hlavou a vyšiel narovnaný von.~Alebo
1739 19|            To je už panskejšie jedlo a tak často ani u rechtora
1740 19|            kuchárka. Počala vykladať a bedákať, že by pánkovi ani
1741 19|            ako najjemnejšie tkanivo, a pánkovi sú hrubé ako rechtor.~
1742 19|           upokojil, zjedol ich desať a ešte uvažoval, či by nebolo
1743 19|        manželom, ktorý ju aj počúval a na znak úcty a lásky Zuzankou
1744 19|            aj počúval a na znak úcty a lásky Zuzankou menoval,
1745 19|        odrazu sa premenila na Zuzanu a Zuzana musela bezpodmienečne
1746 19|              či farár neoberá.”~„Nuž a keď?”~„Ak on oberá, nebudeme
1747 19|            ženy maliny. Dávali lacno a pani rechtorka už i zjednala
1748 19|              potoka, ale sa spamätal a stočil ho do fľašiek. Pre
1749 19|      takýchto krajností prešla láska a zhoda medzi pánom Červeňom
1750 19|           zhoda medzi pánom Červeňom a pánom Bielikom.~Hnev nielenže
1751 19|               aby sa Mída na Zuzanku a táto na Mídu tiež hnevala.
1752 19|        pomáhajú cukrom, kávou, múkou a octom, keď to potrebujú,
1753 19|             sa rozhnevaných udobriť… A keď aj plnili rozkazy, plnili
1754 19|            rozkazy, plnili ich naoko a potajme sa schádzali, aby
1755 19|             vinš od rechtora na mena a na Nový rok na navštívenke
1756 19|              navštívenke rechtorovej a rechtor gratuláciu na narodeniny
1757 19|             gratuláciu na narodeniny a veľkonočné sviatky na navštívenke
1758 19|             ani to. Farár sa uškeril a povedal na rechtora, že
1759 19|       Rechtor rozdriapal navštívenku a odpľul si.~Keď sa falošné
1760 19|              by s nimi k rechtorovi, a ten nemusí jesť smažené
1761 19|           akási guľa padla na brucho a vrtí sa mu na ňom. Vrtenie
1762 19|         zdalo sa mu veľmi nepríjemné a čím ďalej, tým protivnejšie.
1763 19|             stále len tá guľa padala a vrtela sa veľkou rýchlosťou.
1764 19|        Myslel si, že sa musí zobudiť a že sa už aj zobudil, ale
1765 19|          guľa neprestávala sa vrtieť a tlačiť ho. Pritom mu hlava
1766 19|          hlava šla naopak. Myšlienky a či sám mozog roztiahol sa
1767 19|          mozog roztiahol sa na šnúru a vial ako stužka vo vetre…
1768 19|              Prask! Rovno na brucho… A z brucha začalo sa mu čosi
1769 19|          čosi hrnúť k hrtanu, do úst a do hlavy… Zobudil sa.~Skrúcalo
1770 19|           bola tá guľa, čo sa vrtela a tisla sa k hrdlu, do úst
1771 19|             tisla sa k hrdlu, do úst a do hlavy. Divná mrákava
1772 19|         mrákava prebiehala mu hlavou a zatemňovala mu mozog. To
1773 19|            viala. Pokľakol k posteli a prikrčil sa. Nahmatal zápalky
1774 19|        prikrčil sa. Nahmatal zápalky a zapálil sviecu. Potom zadkom
1775 19|             zadkom zliezol z postele a zhrbený prešiel aj so sviečkou
1776 19|        slivovica. Tu náhle zoslabol, a kým mu chrbtom prebehla
1777 19|              remenný fotel s fľaškou a sviecou a potiahol zo slivovice.
1778 19|            fotel s fľaškou a sviecou a potiahol zo slivovice. Ruka
1779 19|              jedlo… Pokazený žalúdok a nie mŕtvica… Alebo včerajšie
1780 19|            na prsia. Položil sviečku a fľašu vedľa seba na dlážku
1781 19|           fľašu vedľa seba na dlážku a oprúc si bradu lakťami o
1782 19|         oslabnuté nohy sa mu triasli a podlamovali. Cítil, že ak
1783 19|              naľakalo. Sadol si zasa a chytiac fľašu, začal ňou
1784 19|              o siedmej vošla do izby a vidiac farára na foteli
1785 19|             hlavou pri dennom svetle a horiacej sviečke vedľa neho,
1786 19|         sviečke vedľa neho, vykríkla a zalomila rukami. Skočila
1787 19|             rukami. Skočila k fotelu a vybuchla v plač. Zdalo sa
1788 19|     Ježišukriste! Čo vám je?” volala a chytila mu hlavu do dlaní,
1789 19|         Počula, ako sťažka vydychuje a videla studeným potom zaliate
1790 19|           gazdinej naspäť do postele a zdvihol kolená k bruchu,
1791 19|          slabým hlasom: „I rechtora? A čo mu je?”~„Voľačo so žalúdkom,”
1792 19|            žalúdkom?” začudoval sa, „a čo?”~„Akési skrúcanie… Mdloba,”
1793 19|               myslel si farár.~„Vara a zima,” pokračovala Mída, „
1794 19|            zima,” pokračovala Mída, „a slabosť. Len ľahnúť si…
1795 19|         Nemohol sa na nohách udržať… A žalúdok mu krúti a krúti.”~„
1796 19|           udržať… A žalúdok mu krúti a krúti.”~„Ako u mňa,” šeptal
1797 19|            začalo. Kričí, len umrieť a umrieť… Pani rechtorka,
1798 19|          robiť, sama pribehla ku mne a zobudila ma… Že vraj ako
1799 19|           tak v spodničke, rozospatá a naľakaná, až sa mi tak srdce
1800 19|             mi tak srdce rozbúchalo… A prikladáme najprv studené,
1801 19|              Pán Bielik sa len zvíja a zvíja. Raz sa natiahne,
1802 19|              Trie jedna, trie druhá, a nič. Čvrká v ňom, čvrká,
1803 19|            nijaký…”~Rozhodila rukami a udrela sa nimi po stehnách.~„
1804 19|          hlave, stiahnuc ju k očiam, a zasmrkala.~„Voľáka otrava,”
1805 19|                aj mne dať obkladok,” a začal sa hniezdiť. Ťažko
1806 19|           lístkov!”~Prevarila lístky a dala mu ich užiť.~„Potrite
1807 19|           istej choroby čo rechtor.~„A keď ten doktor príde,” povedal
1808 19|             tresce pánboh. Pán farár a pán rechtor sa nechceli
1809 19|              nechceli rovnať v ničom a podobali sa vo všetkom.
1810 19|              obidvom ležať za týždeň a po týždni museli obidvaja
1811 19|             tak.”~Mída bežala naspäť a všetko rozpovedala pánu
1812 19|           farár, velebný náš pánko…~„A on, ako sa má? Čo bude obedovať?”~„
1813 19|            tom, ako sa má pán farár. A obidvaja sa zotavovali.
1814 19|             rechtor pokazil žalúdok, a rechtor zasa: od čoho je
1815 19|             farár. Čo poškodilo tomu a čo tomu.~Po týždni pri prvej
1816 19|            nabok. Cítil sa už zdravý a veselý. Prišlo mu na um,
1817 19|            jeho zdravie cez chorobu. A on toho človeka nenávidel!
1818 19|            spolu.”~Učiteľ sa obrátil a zbadajúc farára, vrátil
1819 19|            sa k nemu. Podali si ruky a málo chýbalo, že sa neobjali.
1820 19|            hríby?”~Farár tiež zastal a začudoval sa: „Aj vás?”~„
1821 19|              Čudná náhoda.”~„Čudná.”~A rozhýbali sa poznove ku
1822 19|              hlavy, veď kúpil všetky a zjedol všetky. Ženy, čo
1823 19|       vysvetlila Mída, červenajúc sa a kriviac tvár do plaču, že
1824 19|                vravela už s plačom, „a kúra by bola bývala raz
1825 19|                Farár si zavzdychol: „A raz taká dlhá… Takto sme
1826 20|         chudá dievka s tenkým hrdlom a rukami, s dlhou vycivenou
1827 20|           izbe oznámila, nastal krik a lomoz. Starý Bartuš, hlava
1828 20|             chumáčmi po bokoch tváre a nad očami, vyskočil od stola,
1829 20|              že nosom zaryl do prahu a vysoký klobúčik s dierkou
1830 20|             na neho, kým sa zviechal a revúc hľadel za klobúkom,
1831 20|              pierko.~Bartuška, bledá a tučná osoba, zababušená
1832 20|               Po tom vybehla na dvor a hlasno vzdychajúc, pozerala
1833 20|        kravou, držiac ju na retiazke a skáčuc ako slepý po mlákach,
1834 20|              slepý po mlákach, kĺžuc a potkýnajúc sa neprestajne
1835 20|              sa neprestajne po bahne a o rozhodené klady. Prehodil
1836 20|              motyku. Červený v tvári a celý zapotený lietal hore—
1837 20|       potrhával najedovaný retiazkou a fučal ako bujak, kým sa
1838 20|               že sú ony na príčine, „a ty, roucha, čo sa dívaš,”
1839 20|                pľúca sa mi roztrhnú, a ona sa díva…”~Stará sa trhla,
1840 20|              žid s tmavožltou tvárou a zlými zbojníckymi očami,
1841 20|             v súkennej bielej čapici a so zablatenými čižmami.
1842 20|                Dvíhal fľašu dovysoka a raz hore bežal za gazdom,
1843 20|            Konečne sa mu to zunovalo a odovzdajúc medicínu Bartuške,
1844 20|         treba vyliať krave do papule a bude po chorobe. Pozrel
1845 20|            Pozrel ešte raz za gazdom a máchnuc rukou, odišiel.~
1846 20|            Fučal väčšmi ako Citrónia a čím diaľ, tým častejšie
1847 20|          robí, aký je to krik, lomoz a dupot. Pribehol pomáhať
1848 20|              dupot. Pribehol pomáhať a zamenil dievky.~Bartuš odobral
1849 20|              Bartuš odobral medicínu a pozrel na fľašku, prevracajúc
1850 20|              Zdvihol ju proti svetlu a tak sa díval. Pokrútil hlavou
1851 20|        jednou aj druhou dierkou nosa a zas ju zaštopľoval a potriasol
1852 20|            nosa a zas ju zaštopľoval a potriasol tekutinou a zas
1853 20|    zaštopľoval a potriasol tekutinou a zas ju skúmal proti svetlu… —
1854 20|            ju skúmal proti svetlu… — A ak bude ešte horšie, myslel
1855 20|        všeličo… Keby toto len naliať a krava by ozdravela… Treba
1856 20|          oddychujúc si ešte, spotený a ustarostený. Za chvíľu si
1857 20|        Nacedil z tekutiny do hrnčeka a zavolal na ženu, ktorá Lenčíkovi
1858 20|             behala Mara.~Žena prišla a pozrela na muža svojimi
1859 20|             vydúchla. Zvraštila tvár a odpľula si.~„Dobré?”~„Horkasté
1860 20|             zdutej krave nôž do boka a bolo. Vodičky nepomôžu…
1861 20|         nebolo rady. Zavolali Rypáka a pomohol. Vieš čo urobil?
1862 20|            čo urobil? Vošiel ta ruku a bolo. Krava ozdravela. U
1863 20|              Hej. Krava len prasknúť a prasknúť… Tiež preháňali,
1864 20|         jednom boku, potom na druhom a bolo. Ozdravela…”~Bartuška
1865 20|          sukňou, aby sa poškrabala, „a ty si si ešte nevydýchol…”~
1866 20|              nič. Drkotala, drkotala a brucho sa jej potriasalo,
1867 20|              o Citrónii, ktorá toľko a toľko stála… Aká lacná bola,
1868 20|            porobilo.~Skočil z lavice a chytiac fľašu s medicínou,
1869 20|             na tisíc drobných kúskov a medicína postriekala zabielené
1870 20|         pitvora. Gazda dupol po skle a kričal:~„Pravdaže vodička,
1871 20|             vodička, aby sa prepadla a ja s ňou, ak ju zaplatím…
1872 21|          úradnými zelenými, kávovými a žltými obálkami bielu, podlhovastú,
1873 21|           polohlasne. „Teda predsa!”~A zaradoval sa, najmä preto,
1874 21|           Jeho srdce zostáva chladné a pokojné. Jednako vstal od
1875 21|             Jednako vstal od stolíka a začal sa prechádzať po kancelárii.~
1876 21|          mrku sa už vkradlo do chyže a kúty stemneli. Cez okná
1877 21|           padá hustý, chumáčový sneh a lepí sa na okenice a sklené
1878 21|            sneh a lepí sa na okenice a sklené veľké tably. Konáre
1879 21|           chvíľou ešte čierne, suché a smutné, zbeleli od nalepeného
1880 21|      prechádzajúc sa. Ja si hvízdam. A zahvízdal tenkým vysokým
1881 21|     nehvídzal. Hodil by sa na posteľ a zahrešil. Ako vtedy. Pred
1882 21|             na jeho písacom stolíku.~A Čurín vzal fotografiu zo
1883 21|             vzal fotografiu zo stola a díval sa na ňu neúprimným,
1884 21|            Vlasy, akoby oblak čierny a v ňom kus jasného neba:
1885 21|          jašterička, zmijka radostná a ja som ťa nemohol rozmliaždiť.~
1886 21|          Hodil fotografiu do zásuvky a zatisol kolenom.~„Odpočívaj
1887 21|             tvojou konečnou smrťou!”~A popiskujúc si valčík, spravil
1888 21|          myslel si, sadnúc na diván. A taký smiešny. Aký detský
1889 21|            Smiešny, hlúpy, bláznivý.~A oprúc si hlavu o mäkké podušky
1890 21|             že to všetko už zahynulo a prestalo žiť.~Naozaj, stala
1891 21|              vtedy Čurín na podpätku a vyšiel z izbičky. Obliekol
1892 21|              izbičky. Obliekol kabát a šiel domov. Chcelo sa mu
1893 21|          lásky. Máchal silno palicou a bil na mokré kamenie dlažby,
1894 21|           stolíky, búchal sa po čele a hrešil na seba, na ňu, na
1895 21|            jej fotografiu zo stolíka a hodil do koša. Popálil listy.
1896 21|             prstienok z malého prsta a zahodil. Dva razy cengol
1897 21|           Dva razy cengol na podlahe a zakotúľal sa kamsi pod posteľ.
1898 21|       priateľa, ktorý prišiel za ním a radil, aby provokoval toho
1899 21|    Násilenstva niet. Mal si vidieť.” A pred očami zablesol mu biely
1900 21|     dekoltovanou hruďou.~„Daj pokoj! A choď! Nepotrebujem tvoju
1901 21|      Nepotrebujem tvoju radu!” zúril a tisol priateľa ku dverám.~„
1902 21|         Čurín zastal naprostred izby a zasmial sa. Dunajčík, kamarát,
1903 21|              mu je nulou. Áno, nulou a chce ju vidieť nešťastnú,
1904 21|            povedala dnes, že je nula a ako je dnes nešťastný, zničený,
1905 21|            biedny, pošliapaný, nízky a podlý. Ech! Čoby bol. Ani
1906 21|              nezahrdúsim. Neutopím…”~A musel mu dať ruku. Len potom
1907 21|             doma, ani na ulici žiaľu a túžbam svojej zneuctenej,
1908 21|        zneuctenej, pošliapanej duše, a čím skôr oslobodiť ju z
1909 21|             priateľa. Neveriť ničomu a smiať sa každému a všetkému.~
1910 21|            ničomu a smiať sa každému a všetkému.~To si umienil
1911 21|      násilenstve. Mužskí sú prichabí a či prišetrní na to, aby
1912 21|              vychádzal na prechádzku a vždy smerom k ich domu.
1913 21|              pred ním sa vždy zvrtol a šiel naspäť. Keď bola mračná,
1914 21|         zašiel pod samé okná, zastal a díval sa na spustené záclony
1915 21|         díval sa na spustené záclony a na bránu. Obzrel sa, aby
1916 21|              okne, aby ho nezbadala, a ďalej zasa len prešiel,
1917 21|           pri okne jej tmavá postava a mizne jej silueta v izbe.~
1918 21|            známosti. Sedávali v okne a hovorili o láske. A vtedy,
1919 21|             okne a hovorili o láske. A vtedy, keď bola v bielych
1920 21|              pol treťa rokom to bolo a akoby to včera bolo bývalo.
1921 21|              salóne. Sadla za klavír a hrala. On vo foteli. Fajčil
1922 21|              foteli. Fajčil cigaretu a díval sa na ňu. Biely, riedky
1923 21|       hovoriť s ňou, ruku jej chytiť a pohladiť a keby tak k ústam
1924 21|           ruku jej chytiť a pohladiť a keby tak k ústam podvihnúť!
1925 21|            sa, díval na ňu bez slova a s celou dušou v pohľade.~
1926 21|       mladosti… Prižmuruje mihalnice a z čiernych veľkých očí zostáva
1927 21|          hlávkou. Aká čistota! Bože! A on fajčí cigaretu. Ba či
1928 21|            bezstarostných myšlienok.~A vtedy, v to popoludnie,
1929 21|            nevinného decka bez falše a lži, čistého ako krištáľ,
1930 21|          voda. Ako sa to opovažuje?~„A radi máte Chopina?” spýtala
1931 21|             Taký umelý jarok v parku a baronesa nad ním s bielym
1932 21|       Zatlačil cigaretu do popolníka a pozeral na jej tenké prsty,
1933 21|              kedy—tedy vzala akord.~„A čo vám teda zahrať?”~„Nehrajte.”~„
1934 21|              ruky z klávesov do lona a pozrela na neho.~„Živá láska
1935 21|             teda ako? Vezmem si ženu a zaľúbim sa. Lámka ma morí
1936 21|              aby vyhovel požiadavkám a zákonom spoločnosti, to
1937 21|             napríklad: bol som mladý a v tancoch, alebo na vychádzkach
1938 21|          stromami, omámený mladosťou a krvou, povedal som niektorej
1939 21|             Potom oduševnenie zmizne a ja nič necítim voči tej
1940 21|            ženu, lebo som jej sľúbil a spoločnosť by ma vyhlásila
1941 21|       vyhlásila za nečestného…”~„Nuž a?” pretrhla ho Elena. „To
1942 21|          Elena. „To je aj nečestné.” A obrátila sa celkom k Čurínovi,
1943 21|              z potreby, nemá príčinu a je bez záujmov a len s jedným,
1944 21|             príčinu a je bez záujmov a len s jedným, duševným,
1945 21|           pekná, že máš utešené ústa a znamenite hráš Chopina,
1946 21|     prerušila Elena nie celkom smelo a trochu sa začervenala. Sám
1947 21|            milujem. Milujem, milujem a vždy ťa budem milovať. Neviem,
1948 21|          vravel veľmi citne, s ohňom a presviedčavo a Elena si
1949 21|               s ohňom a presviedčavo a Elena si myslela, že sa
1950 21|              že sa to vzťahuje na ňu a na neho. Začervenala sa
1951 21|             sa ešte väčšmi až po krk a presadla si na kanapu pod
1952 21|           počúvaš, pomyslel si vtedy a rozveselil sa. Keby ti tak
1953 21|               Elenka,” povedal mäkko a tichšie pokračujúc v myšlienkach, „
1954 21|        zaľúbených pohľadov, vzdychov a slov nezmôže sa láska až
1955 21|              potom sa vo mne narodí. A ak mlčíš, ja žena možno
1956 21|            To je nie tak. Nie, nie!” A pokrútila rukami v povetrí.~
1957 21|           bočného vrecka kus papiera a začal na ňom maľovať.~„Vy
1958 21|           pravda.”~Bystro zahovorila a odrazu zatíchla. Opätovne
1959 21|             i s ceruzkou, keby tak…” A zamĺkol. Zrazu sa mu zazdalo,
1960 21|      Podišiel ku nej, sadol si k nej a lichotivo vzal ju za ruku.~„
1961 21|             Zopätoval ticho za ňou. „A keby vás ja rád videl. Keby
1962 21|         prsty. Niekoľko ráz trhla sa a potom akoby bola zmŕtvela.
1963 21|              hlbšie zvisla. Chrbátik a krk ešte väčšmi sa zaokrúhlil.
1964 21|              oči sa celkom zažmúrili a dievča, nahnuté k nemu,
1965 21|          Nahol sa celkom k jej ústam a šeptal čosi nezmyselné,
1966 21|        preplnené, kým neotvorila oči a neodpovedala: „Nie toho —
1967 21|    zamračenej alebo bezmesačnej noci a bolela ho duša za ňou, Elenou,
1968 21|        sklamal, v ktorej ho potupili a ponížili. Zdalo sa mu, že
1969 21|             ako sa hroby neotvárajú. A keď mesiac vyšiel, ako sa
1970 21|        prišlo niekoľko listov poštou a skrze poslov. Ale ani ich
1971 21|           ani ich neotvoril.~Bojovať a víťazom zostať, napomínal
1972 21|         víťazom zostať, napomínal sa a posielal poslov naspäť.~
1973 21|              posielal poslov naspäť.~A opätovne šiel pod okná.
1974 21|              ráz zodvihol svoje sklo a vše pozrel na druhú stranu.
1975 21|           jej akoby sa bola zmenšila a oči zväčšili. Chytila ho
1976 21|            Zrovna hrdlo mu sťahovalo a po prvom akte zobral sa
1977 21|         Fajčil papirosu za papirosou a rozmýšľal, či ešte vojsť
1978 21|        počkať.~„Ak vojdem, uvidím ju a boj stane sa ťažší. Víťazstvo,
1979 21|       znovuzrodenie,” pohundrával si a čakal.~Počkal a keď sa publikum
1980 21|       pohundrával si a čakal.~Počkal a keď sa publikum počalo zhŕňať
1981 21|            rýchlo z podlubia divadla a stal za stĺp, kde ho nikto
1982 21|       prešiel do bočnej malej uličky a odtiaľto sa díval na rozchádzajúce
1983 21|            mi. Neuvidím ju. Desil sa a vyšiel na bulvár, hľadajúc
1984 21|         vozňa, cítiť zasa jej rameno a počuť jej hlas, vidieť ju
1985 21|             vidieť ju celkom zblízka a zabudnúť na všetko. Povedať
1986 21|           prostriedku idúceho prúdu. A až keď Elena s matkou vysadli
1987 21|             sadol na najbližší vozeň a chcel ich dohoniť. Napokon
1988 21|              tanci sadol. Zavzdychol a prešiel k oknu.~Zabudol
1989 21|              na apelátu, ktorú začal a nedokončil. V izbe bola
1990 21|          nedokončil. V izbe bola tma a von už tiež nastúpil večer.
1991 21|         vetra, ktorý triasol vetvami a fučal hlasno kdesi dolu
1992 21|            hlasno kdesi dolu v bráne a vše zapišťal v peci, v ktorej
1993 21|              Strechy domov, cifierky a dlažba boli zasypané snehom.
1994 21|            stĺpe bola ho celá kôpka. A von ani človiečika, len
1995 21|             ľudia s veľkými čapicami a rukavicami schraňovali sneh.
1996 21|             štyroch pracujúcich ľudí a vždy myslel na Elenu. Napokon
1997 21|           Elenu. Napokon hodil rukou a zavolal nahlas:~„Keď sa
1998 21|              treba povedať len slovo a bola by sa vrátila.” Slovo,
1999 21|           jednako jej chce dôverovať a jej dôveruje. Potrebovala
2000 21|              prišla. Teraz sa vydáva a mne posiela oznam, načo?