Part

2001 21|           Dívali sa jeden na druhého a ich tváre sa usmievali.
2002 21|            ty by si sa tak netúlila… A prečo sa ona vydáva? prišlo
2003 21|            človek so slovami o láske a ona postavila na ne novú
2004 21|              ne novú budovu lásky. — A ja budem mlčať, mlčať, mlčať,
2005 21|         láska. Nikdy.~Obliekol kabát a zišiel na dlažbu. Chcel
2006 21|            do najbližšieho hostinca, a predsa šiel na druhú stranu,
2007 21|           rozlúčiť, myslel. Ešte raz a potom koniec.~A šiel. Severný
2008 21|             Ešte raz a potom koniec.~A šiel. Severný vietor mu
2009 21|           Prikladal si ruky k ušiam. A pod jej oknami zavrzol krídlo
2010 21|         kabáta, čo vietor odfukoval, a pozeral na okná. Len v dvoch
2011 21|            Iste večerajú, myslel si. A Zeim je tam. Díva sa na
2012 21|            Akože pôjdem? Zbadajú ma. A zima ho už drvila. Treba
2013 21|        oslovoval. Usvedčoval o láske a zasa hodil rukou, spoponáhľal
2014 21|          hodil rukou, spoponáhľal sa a príduc domov, sadol na diván,
2015 21|              zvíťazil.~Zapálil lampu a spustil záclony. Spomenul
2016 21|              ju skončiť, pomyslel si a prisadol ku písaciemu stolíku.
2017 21|      písaciemu stolíku. Zamočil pero a dával na papier dávno premyslené
2018 21|             To musí byť Elena. Vstal a rýchlymi krokmi šiel ku
2019 21|       rýchlymi krokmi šiel ku dverám a strmo ich otvoril. Srdce
2020 21|           čiernou čiapočkou na hlave a hustým závojom zahalenou
2021 21|          mala tenký, zvinutý dáždnik a muf.~Za chvíľu stála pri
2022 21|           ticho spýtala: „Slobodno?”~A ani nečakajúc odpoveď, podišla
2023 21|        podišla k najbližšiemu fotelu a sadla si.~„Dovolíte? Chcem
2024 21|    zadychčanú, ustatú. Privrel dvere a zostal stáť. Sťaby ho boli
2025 21|           boli obliali horúcou vodou a búšili do pŕs. Vytiahol
2026 21|              Vytiahol šatku z vrecka a zotrel si pot z čela a z
2027 21|        vrecka a zotrel si pot z čela a z hrdla. Sprvu na ňu nepozrel.
2028 21|             pred nami. Dívali ste sa a ja som bola dolu, pri bráne. —
2029 21|            čakal, či je to nie vízia a kedy sa stratí pohľadu.~„
2030 21|              chvíli opäť zavzdychnúc a letkom pozrúc na Čurína,
2031 21|              pozrúc na Čurína, ticho a so žiaľom v hlase poznamenala:~„
2032 21|             Odpusťte!”~Vzpriamila sa a rovným, bystrým, nežným
2033 21|            na neho. Nikdy toľko nehy a pokorenia nevidel Čurín
2034 21|             myšlienka. Prišla biedna a drahá po slovko lásky. Chce
2035 21|             obrátenom hore k obloku, a preto prišla za ním, aby
2036 21|          rada. Ak budem mlčať, odíde a nikdy viac nepríde. A prečo
2037 21|          odíde a nikdy viac nepríde. A prečo mlčať? Moje slovo
2038 21|              slovo je pre ňu krajšie a vzácnejšie, ako slová iných.
2039 21|          slová Zeimove, zviedli moje a Elenka, dievčatko, vždy
2040 21|              prišla…~Pristúpil k nej a chytil jej podávanú dlaň.~„
2041 21|                 Ako predtým?”~„Áno.”~A stisli si ruky…~
2042 22|           hodiny. Bola treskúca zima a fujavica. Vietor hvižďal
2043 22|             fujavica. Vietor hvižďal a kde zamietol, kde zavial
2044 22|     podchvíľou sa dvíhala hmla snehu a pichala nám tváre ako ihličkami.
2045 22|         oblepené snehom, stohy slamy a kôpky nerozkydaného hnoja.
2046 22|              si vytiahol až ku brade a len niekedy zavolal na kone.
2047 22|            zakašľal, nahlas zasmrkol a odpľul si.~Pri drobnom trape
2048 22|              bol spustený na žalúdok a brucho, aby mi ani tieto
2049 22|           prackami na jednej strane, a všetky pracky držali. Obuté
2050 22|         Obuté som ich mal na čižmách a ešte aj slamou boli napchaté,
2051 22|      napchaté, lebo slama drží teplo a hlavná vec je, aby nohy
2052 22|            cencúľmi ľadu som roztrel a začal sa bokom pohybovať,
2053 22|              oddiele. Vlak už uháňal a raz ma ta, raz ta posotil.
2054 22|              hrubou zlatou retiazkou a veľkú čiernu ruku s prsteňmi,
2055 22|          podľa rovnomerného dvíhania a klesania pŕs.~Akosi som
2056 22|            som sa vpratal do oddielu a zdvihol tienidlo lampy.
2057 22|            som začal zobliekať bundu a sťahovať pravý rukáv, ktorý
2058 22|              Až keď som zložil bundu a začal si odkrúcať šál, pripevniac
2059 22|           jeho koniec o kľučku dverí a krútiac sa okolo vlastnej
2060 22|      natiahnutými.~Pozrel som nižšie a videl, že je neznámy pán
2061 22|              som sa nad ne, poňuchal a všetko sa mi vysvetlilo.~
2062 22|         poklepem ho úctivo po ramene a zdvorilo požiadam, aby sa
2063 22|      vyzlečiem zimník, zobujem kapce a len potom ho o to požiadam.
2064 22|             Ledva som vytiahol notes a zaznačil do neho výdavok,
2065 22|            som bol nútený pustiť nos a upotrebiť obidve ruky, neznámy
2066 22|          skočil, natiahol sa k lampe a stiahol tienidlo. Hneď potom
2067 22|        tienidlo. Hneď potom si ľahol a obrátil sa mi chrbtom.~To
2068 22|              Akoby som tu ani nebol… A veď som tu. I cudziu bundu
2069 22|           som zdvihol tienidlo lampy a vytiahol novinky, že budem
2070 22|          skočil, natiahol sa k lampe a zasa stiahol tienidlo.~„
2071 22|              spať,” prehovoril basom a zagánil na mňa.~„A ja čítať,”
2072 22|             basom a zagánil na mňa.~„A ja čítať,” odvrkol som mu
2073 22|            ja čítať,” odvrkol som mu a odhrnul tienidlo.~„Ja chcem
2074 22|            opätoval povýšeným hlasom a stiahol záclonu.~„A ja čítať,”
2075 22|           hlasom a stiahol záclonu.~„A ja čítať,” duplikoval som
2076 22|       duplikoval som tiež hlasnejšie a vytiahol som tienidlo.~Obzrel
2077 22|            hlavy po päty. Bol vysoký a mohutný. Čiernej suchej,
2078 22|            hrubými žilami v sluchách a na prostriedku čela. Na
2079 22|            na sebe dlhý čierny kabát a pásikavé vyhladené nohavice.
2080 22|          chcem spať,” zareval odrazu a stiahol záclonku.~„A ja
2081 22|          odrazu a stiahol záclonku.~„A ja čítať,” zakričal som
2082 22|           čítať,” zakričal som aj ja a vytiahol ju.~„Aká je to
2083 22|            to impertinencia?” kričal a strčil mi bradu pod môj
2084 22|             zdržal. Bol omnoho väčší a silnejší ako ja. Keby nebol
2085 22|       Následkom čoho som sa rozzúril a podniesol svoj nos k jeho,
2086 22|           svietiť!”~„Musí svietiť!”~„A just nebude!”~„Just bude!”~
2087 22|             tienidlo. On ho sťahoval a ja dvíhal. Keby sme sa boli
2088 22|               ale ani on nebude spať a lampa musí svietiť, — pomyslel
2089 22|              ale ani on nebude čítať a vo vozni musí byť pološero, —
2090 22|             je väčším pánom ako ja.~„A viete, kto som ja?” volal,
2091 22|            pes,” ripostoval som ja.~„A vy čo ste? Vy nula.”~„Tisíc
2092 22|         Tisíc jutár poľa je vám nula a just toľko hôr! Vy pšócher!”~„
2093 22|         Drevenú figu máte!”~„Tu je,” a udrel som sa po vrecku,
2094 22|              Bol som obutý v čižmách a on stál na remennom koberci
2095 22|          sedadlo, prekročil na druhé a takto rozkročený sťahoval
2096 22|             lampy. „Fór” som stratil a chcel som ho znova získať.
2097 22|           som spornú vec komplikovať a nad chlapom nejakým činom
2098 22|             obuť,” povedal som vážne a chladne rozkazujúcim tónom.~„
2099 22|            Agent zoskočil zo sedadla a zavrel okno. Medzitým som
2100 22|             lampe. Priskočil k lampe a stiahol záclonku. Ja som
2101 22|           nadávky. Zabávalo ma to už a prestal som sa hnevať. Ale
2102 22|      zlorečil, skákal, zatváral okno a spúšťal záclonku, vyhrážajúc
2103 22|              K tomu sa nahrnulo zimy a prudké fujavice vniesli
2104 22|            Remenný koberec bol mokrý a plyš sedadiel zvlhol.~Uvidím,
2105 22|          ubudne. Nechal som tienidlo a okno tak.~„Obúvajte sa,”
2106 22|          voňal váš smrad?”~„Chcem.”~„A vy ste agent Morgensternov
2107 22|           Teda vy cestujete v plátne a bielizni?”~„V tom.”~„Och,
2108 22|             ja blázon,” zvolal som, „a ja tej firme, čo má takéhoto
2109 22|             čítať, pokojne cestovať… A ešte i táto manžeta je možno
2110 22|              Vravel som ako pre seba a odopäl manžetu, nazrúc do
2111 22|           stiahol tienidlo na lampe, a ma to prekvapilo, tak ma
2112 22|              vytiahol tienidlo lampy a otvoril okno i dvere. Strekol
2113 22|       Otvoril ho. Vyňal akúsi knižku a úctivým sladkým hlasom prehovoril,
2114 22|         obzrieť. Lacnejšie ako iní…”~A podal mi knižku.~
2115 23|      šiestimi mesiacmi som sa oženil a teraz som v blázinci. Vy
2116 23|              je tak. Ja sám neverím, a predsa tu sedím na ťažkej
2117 23|          bielej lavici. Sedím, sedím a dumám a sto ráz predumám
2118 23|         lavici. Sedím, sedím a dumám a sto ráz predumám v hodine
2119 23|            to búda s dvoma izbičkami a kuchyňou. Štyri drobušké
2120 23|               Štyri drobušké okienka a jedna diera v stene na vydávanie
2121 23|             Okolo nej kriaky jazmínu a päť tenkých agátov.~Práve
2122 23|            Na červených rámoch okien a na tabliciach bolo ho plno
2123 23|          plno nalepeného. Žrde plota a železničné brány ledva bolo
2124 23|      stĺpikoch vysoké snehové čiapky a kam si len pozrel, všade
2125 23|       prestal padať. Pohol sa vietor a už to všade hučalo. Hory
2126 23|          Železničná brána triasla sa a vŕzgala. Na nebi ani hviezdičky.
2127 23|         nizučkej izby, zapálil lampu a počúval. Svetlé obrázky,
2128 23|            mi bolo. Trápila ma túžba a skoro sa mi chcelo zaplakať.
2129 23|           práve taký. Prešiel týždeň a mne bolo ešte vždy smutno.
2130 23|           videl. Tučné, okrúhle líca a úzke sivé oči. Nos ani trochu
2131 23|       dedinská. Svetlý pás cez vlasy a taký mala kratučký, tichý,
2132 23|      zafúkaný snehom. Odbavil som ho a vidím, ako ona plače pri
2133 23|             škatuľu položila k nohám a utiera si šatkou oči. Z
2134 23|            Bolo treba niečo hovoriť, a hovorím, ako mi je na stanici
2135 23|              aj druhé, i mladí ľudia a hrajú sa na „hnevám sa na
2136 23|             Boh vie, mne sa zapáčila a nemohol som zabudnúť. Nuž
2137 23|          týždne zbierali sme králiky a naivne spytovali sme sa
2138 23|         bolesťou, v tajnosti, trochu a či nič?” Držiac sa za ruku,
2139 23|              rozkolembali sme si ich a spievali spolu Cez zelenú
2140 23|             lavičku, chytali si ruky a tlieskali si po nich. Zakaždým
2141 23|            zvýskla, keď som ju udrel a potom sme sa smiali spolu. „
2142 23|              ešte teraz. Pominulo sa a viac sa nevráti.~A u nej
2143 23|       Pominulo sa a viac sa nevráti.~A u nej sa veľmi rýchlo minula
2144 23|           odrazu sa mi zavesí na krk a povie, že by sme mohli držať
2145 23|           zimu budeme mať jaterničky a klobásky.”~Jaterničky a
2146 23|              a klobásky.”~Jaterničky a klobásky, myslel som si,
2147 23|         Jaterničky, klobásky, šunka. A to sa už viac nebudeme hrať
2148 23|              sa zahanbil. Ja mužský, a takáto naivnosť.~„No, dobre,”
2149 23|            bielučké. Ako to behá sem a ta, ani slepé. Zakričíš „
2150 23|           pribehne. Dobré zvieratko. A budeme mať i jaterničky,
2151 23|             sme chodievali ich kŕmiť a škrabkať.~V júli, už bez
2152 23|      prekvapila, že máme päť sliepok a kohúta.~„Sliepočka je veľmi
2153 23|      užitočná,” začala.~„No dobre.”~„A vieš, ako sa volá na sliepky?”~„
2154 23|         dostavili husi, potom kačky, a zasa bez povolenia. Nepovedal
2155 23|             Z fľaše len nemožno piť. A tu máš — samá hus. Len čo
2156 23|           hus. Len čo gagoce daromne a znepokojuje ťa.~Ale nič
2157 23|             Tu zrazu počujem cvengot a mékanie. Oproti mne ide
2158 23|          koza, hnusná koza, s bradou a krátkym chvostom. Na krku
2159 23|            Na krku má svetlú stužku, a na stužke zvonček.~„Čia
2160 23|          zviera, ale spamätal som sa a aby nevybúšil zo mňa hnev,
2161 23|             už veľa. Celá menažéria. A mal som vtedy tú kozu zahrdúsiť;
2162 23|           odrazu sa mi zavesí na krk a šepce: „Počujže, nadobudnime
2163 23|      nedovolím,” riekol som rozhodne a bral som sa k dverám.~„Ty
2164 23|         mačkou!”~Žena vytiahla šatku a začala fňukať. To ma ešte
2165 23|               Zasmial som sa zlostne a tresnúc dverami, vyšiel
2166 23|             von.~Chcelo sa mi vrátiť a povedať jej niečo príkre,
2167 23|   odháčkovanú okenicu, tú som chytil a praštil ňou o múr. Buchlo
2168 23|              ňou o múr. Buchlo veľmi a jedna tabla v okne sa rozprášila
2169 23|           opadaného lístia z agátov… A to bude znamenité, ak si
2170 23|            kozičke… Musím ju odučiť… A ten dážď len neprestáva.
2171 23|             ďaleko, kde slnce svieti a kvitnú stromy. A prichádza
2172 23|              svieti a kvitnú stromy. A prichádza ti spomienka na
2173 23|             teplá, sladká spomienka, a smutno ti je, smutno.~Šiel
2174 23|               či to ešte drobný dážď a či sama hmla mi vlaží tvár.
2175 23|           Stromy boli už celkom holé a na ich vetviciach blyšťali
2176 23|         milióny kvapák. Fúkal vietor a ony spŕchli, sťaby nový
2177 23|          čase. Obrátil som sa k domu a rozmýšľal som, ako sa zblížim
2178 23|           som, ako sa zblížim k žene a čo jej poviem? Hnev pominul
2179 23|             jej poviem? Hnev pominul a mrzelo ma, čo sa stalo.
2180 23|           Jej diktuje srdce, nálada. A ostatne, veď mačka ani nie
2181 23|             o teba, umýva sa labkou. A ešte keď je malá! Odprosím
2182 23|           keď je malá! Odprosím ženu a punktum. Dovolím a koniec.~
2183 23|              ženu a punktum. Dovolím a koniec.~Zrýchlil som kroky
2184 23|           koniec.~Zrýchlil som kroky a o pol hodiny som čítal list,
2185 23|              k nej.~Pokrčil som list a hodil do kúta.~Teda vzdor.
2186 23|           dobre. Vzdorovať viem i ja a ukážem, kto bude triumfovať.
2187 23|     triumfovať. Mačku nedovolím, nie a nie. Nech sedí doma. Rozhodnutý
2188 23|              večeru sám. Tri vajíčka a dosť. Cez noc spal som výborne.
2189 23|           obliekol, zapálil na fajku a šiel von. Dážď neprestával.
2190 23|             kozu, ak chcem jesť. No, a prečo nie? Vzal som šechtár
2191 23|          prečo nie? Vzal som šechtár a stolec a vošiel som do stajne.~„
2192 23|            Vzal som šechtár a stolec a vošiel som do stajne.~„Líza,
2193 23|              jej.~Líza pozrela bokom a akoby sa bola zasmiala.~
2194 23|           zavrzol šechtár medzi nohy a chcem opláknuť.~Líza naplašená
2195 23|              desať ráz bez výsledku. A veď ju žena každé ráno dojila,
2196 23|           len preto, že som ja chlap a stud jej nedovolí, a či
2197 23|           chlap a stud jej nedovolí, a či vie, že som sa pohneval
2198 23|            som sa pohneval so ženou, a ony sa uzhovorili, že sa
2199 23|            chvost, pritiahol k sebe, a nič, nič. To bude moja žena
2200 23|              zo stajne, zavrel dvere a obliekol ženinu červenú
2201 23|           znovu som vošiel do stajne a prisadnem k Líze.~A hľa!
2202 23|           stajne a prisadnem k Líze.~A hľa! Líza je tichá.~Potiahnem
2203 23|       nebudeš triumfovať žena moja!”~A dojím, krásne dojím, a Líza
2204 23|               A dojím, krásne dojím, a Líza sa nepohne.~„Predsa
2205 23|         osobný. Skočím na rovné nohy a letím so šechtárom na stanicu.
2206 23|             na stanicu. Vlak vjachal a zastal. Vodič sa smeje,
2207 23|        dívajú. Jeden žandár zoskočil a ide rovno ku mne. Čo sa
2208 23|          Prekristapána! Ženina sukňa a šatka…~Odviezli ma do blázinca.
2209 24|            pod južným vetrom. Stromy a strechy domov sčernali.
2210 24|            holú stenu susedného domu a cez nízke šindľové strechy
2211 24|            Tretí žúr, čo sa stránim, a ona nedajbože pochopiť…~
2212 24|              do pece niekoľko polien a pritiahol fotel. Z tretej
2213 24|           tretej izby sa ozýval spev a smiech.~A aký veselý som
2214 24|             sa ozýval spev a smiech.~A aký veselý som bol, keď
2215 24|            nebolo čudné. Samý smiech a blahosklonnosť z jej strany.
2216 24|           nejako zvrchu do jej tváre a možno sa mi zapáči. Uvidím
2217 24|         nevidel? Sotva. Predsa sadám a chytám jej ruky. Chcem sa
2218 24|            jej ruky. Chcem sa oľstiť a motám jej myšlienky… Neviem
2219 24|          tenučkými belavými nitkami, a raz čierne. Čudné oči. Nešťastné
2220 24|            vy máte nešťastné obrvy!” a rozhovor by sa rozpriadol…
2221 24|         Zostal som jednako pri Elene a šepol jej do ucha pri hre:~„
2222 24|           strany vám dávam Bradného. A či iného chcete?”~„Nie,
2223 24|            Ona sa pritom začervenala a podržala si mňa. Trápne
2224 24|            je aj on veselý, galantný a smelý. Prečo by on nebol
2225 24|             má vrtieť so spoločnicou a v konfúzii spýtal sa slečny:~„
2226 24|              luterán…”~Kruh sa pohol a zaspieval, pomaly hýbajúc
2227 24|           pomaly hýbajúc sa napravo.~A ak mňa vyberú, hútal som,
2228 24|              rád mať s takým hlasom. A keby len iskierku cítil
2229 24|             Domáca slečna zvrtla mňa a notár Elenu. Stál som v
2230 24|              kruhu. Zachytil som tón a zakričal pokračujúc:~„Na
2231 24|        ťahavá, sentimentálna pieseň: A na tom kameni ešte jeden
2232 24|       privítala ma.~„Konečne k vám!” a poklonil som sa jej vážne,
2233 24|               Ona sa tiež uklonila.~„A teraz vás nepustím,” povedala „
2234 24|          Keby nás len nerozdvojili.” A stisol som jej prsty, ťahajúc
2235 24|            prsty, ťahajúc ju z kruhu a obracajúc sa k nej. Zasmiala
2236 24|             krútil sa. To vás mrzelo a povedali ste mi to. Mysleli
2237 24|              vami necítim tak dobre, a vaša márnomyseľnosť bola
2238 24|       pripriamy! Prosím, nebuďte… No a potom?”~Kruh sa zvrtol a
2239 24|             a potom?”~Kruh sa zvrtol a točil sa naľavo. V prostriedku
2240 24|              všimol vlnky vo vlasoch a jej biele líce s určitým
2241 24|          Rýchlo obrátila tvár ku mne a opätovne sa spýtala: „A
2242 24|              a opätovne sa spýtala: „A potom?”~Pekná si, chcelo
2243 24|             poklony!”~„Vy ste pekná. A aké máte ružové nechtíky.
2244 24|           kútiku, kde nepočuje nikto a kde je tma, aby sa človek
2245 24|          neurazil jej márnomyseľnosť a že by sa iné neradovali.
2246 24|              vysoký človek s cvikrom a zavrtel sa s domácou slečnou.~„
2247 24|          poradíte!” zavolal som ešte a chytil ruku mladého človeka.
2248 24|             som ju nie raz, nie dva, a dnes ma zrovna očarila.
2249 24|              jej povedal, že ju rád. A tento hlupák musel prísť,
2250 24|     neholdovala lži, vykrútila by ho a prišla naspäť… Á, á, Elenka,
2251 24|          usmieva. Až hlavu naklonila a počúva. Keby len našla gavaliera,
2252 24|             bez urážky jej samolásky a márnomyseľnosti… Ako by
2253 24|             Hostia si znova posadali a jedna dáma začala rozdávať
2254 24|        rozdávať mená. Mužským ženské a dámam mužské. Vedel som,
2255 24|            som, že mne dá meno Elena a Elene Miloš. Tak sa aj stalo.
2256 24|         zastala na chvíľu predo mnou a bez rozmyslenia povedala: „
2257 24|               nie, vy budete Elena!” a odišla.~Nazdáva sa, že ju
2258 24|            mená, zastala pred Elenou a počul som, ako ju nazvala
2259 24|           pomere, o tajných sľuboch, a teraz odrazu jej to poviem.
2260 24|            by bolo stratiť sa niekam a mlčať tam, kým nezabudnú
2261 24|            spôsob treba otvoriť oči… A veď to musí cítiť, len myšlienku
2262 24|            ako pred dvoma mesiacmi — a vtedy mi poslal ruže.~Bol
2263 24|               Bol krásny jesenný deň a prišlo mi na um, ako som
2264 24|              sa jej musela zaradovať a ako som sa jej radoval ja,
2265 24|           Toľká naivnosť, toľko citu a slabosti!~„Elena!” zakričal
2266 24|             niekto.~Jej hlas to bol, a bežne, nedbalo pozrel som
2267 24|     nemilosrdná.”~„Ako vy. Podpálite a necháte horieť. Čo, pekné
2268 24|             Nezohrieva.”~„Zahasiť ho a neihrať sa s ním. To je
2269 24|             no poďte do bočnej chyže a vysvetlíte. No nie, slečna?”
2270 24|             salóne.~Lenivo som vstal a zodvihol pokrievku. Pozrel
2271 24|             sedela. Ona ju zavrtela. A opäť mi bolo akosi odporne
2272 24|          slečnu, čo medzi nami sedí, a dostanem sa ku domácej.~„
2273 24|               prehovoril som sadajúc a bolo mi veselo, ale netrvalo
2274 24|              nej. Sedela pri klavíri a hrala:~Nebanovala bych,
2275 24|         nemusela…~Sadol som si k nej a díval sa na jej ruky a do
2276 24|           nej a díval sa na jej ruky a do blýskavej politúry klavíra.
2277 24|              skomolené prsty, ružové a belasé hýbajúce sa body
2278 24|             túz bude láska,” vravela a pozrela pritom na mňa.~„
2279 24|        potvrdil som.~Čo je len s ňou a čo je so mnou? myslel som
2280 24|           nebola. Predtým taká tichá a hanblivá. Len áno a nie,
2281 24|            tichá a hanblivá. Len áno a nie, a teraz sa neprestáva
2282 24|             hanblivá. Len áno a nie, a teraz sa neprestáva smiať.
2283 24|            smiať. Vždy ju počuť. Hľa a zasa má tie svoje ustavičné
2284 24|              háčik. Aká je odporná — a vždy sa na mňa pozerá.~„
2285 24|             deviatka… nijako nejde,” a Elena sa zasa zasmiala.~
2286 24|         filigránsky stolček s albami a pohľadnicami… Nie je gustiózna,
2287 24|             smeje. Vysoko dvíha peru a všetky zuby jej vidieť…
2288 24|             prečo som to dnes zbadal a predtým nikdy? Ako socha
2289 24|              Ustavične na mňa pozerá a hľadí, aby sa ku mne dostala.~„
2290 24|          mnou. „To sa práve vás týka a mňa.”~Negalantne staval
2291 24|           som sa, akoby som nepočul, a priblížil sa ku mladým ľuďom,
2292 24|        kútiku salóna stojac, fajčili a zhovárali sa potichu. Tam
2293 24|       potichu. Tam som chvíľu postál a nebadane zašiel do tretej
2294 24|       črepových kachliach blčal oheň a hádzal cez dvierka svetlo
2295 24|             dvierka svetlo na povalu a stenu. Tak dobre bolo sedieť
2296 24|          bolo sedieť v mäkkom foteli a rozmýšľať. Ťažká, nepokojná,
2297 24|             Nepohodlne mi je pri nej a namanie sa ti v najkrajších
2298 24|               Tak sa mi aspoň patrí. A prečo sa to od istého času
2299 24|             niekto chytil moje srdce a prevrátil ho, že sa z neho
2300 24|       nesmiem pretvarovať, kvôli nej a kvôli sebe. Musím jej to
2301 24|              tichšia, bojazlivejšia… A ja som si ju predstavoval,
2302 24|             po kútikoch, bez smiechu a kriku. Načúvala, ako druhé
2303 24|          hovoria, smejú sa, koketujú a klebetia. Ona nikdy. Videl
2304 24|             teraz ho rád vidím. Ach, a tie tichučké scény citu.
2305 24|         vidieť, že by sa rada usmiať a že jej je nepríjemne. Podáva
2306 24|              nepríjemne. Podáva ruku a červená sa. Ideme spolu
2307 24|              červená sa. Ideme spolu a ja som rád, že môžem ísť
2308 24|          Čudné chvíľky to boli. Hľa, a pri bráne znova som sa skormútil,
2309 24|             iste.”~Také prosté slová a ona predsa musela z nich
2310 24|          Zbohom!”~Podal som jej ruku a bolo mi ťažko, smutno. Niesol
2311 24|            ju v myšlienkach so sebou a či ona niesla moje myšlienky.
2312 24|           proti čomu, keď je už doma a dala by sa nahovoriť, aby
2313 24|           iste.”~„Zabudnete.”~„Nie.”~A nepriniesla ju. ~Napokon
2314 24|          Nedoniesla.~„Mama bola doma a pred ňou som nemohla.”~„
2315 24|            Až raz ju predsa doniesla a odovzdala. Ťažko ju vynímala
2316 24|           Ako som vtedy mrhával čas, a nikdy mi to na um neprišlo.
2317 24|           uvidím v okne. Otvorí okno a ja jej podám ruku, pozriem
2318 24|           podám ruku, pozriem do očí a počujem jej hlas.~Kamene
2319 24|             nozdrách sú veľmi veselé a nie rovnaké. Kľučka veľká,
2320 24|                Idem tak neraz ulicou a oproti mne uteká psík. Ona
2321 24|              slabučko jej bielu tvár a ruky. Sedela ticho, akoby
2322 24|           akoby načúvala reči hráčov a tajné smiechy za kulisami.
2323 24|       Odchytila hlavu. Rýchlo vstala a odišla. Čo, ešte vždy sa
2324 24|              každej vete ti to znie, a ty utekáš, hoci by si rada
2325 24|         smiešne… Tam je slečna Žela. A šiel som k slečne Žele.
2326 24|              najprv začala hovoriť.~„A čože vy takto? Zunoval sa
2327 24|              s pózou, veľkým pátosom a vážne. „Celý život má pozostávať
2328 24|           Vám — so mnou?”~„Pravda.”~„A láska?”~„Ozaj?”~„Ozaj, láska!
2329 24|             právo sa vysmievať.”~„No a vy ste o nej presvedčená?”~„
2330 24|              vravieť je vec smiešna, a ešte v tom zmysle vznešené,
2331 24|            napnú nervy, zaujmú myseľ a rozprúdia krv. Tak ideme
2332 24|              nám nechali minnesängri a trubadúri, a nazdávame sa,
2333 24|             minnesängri a trubadúri, a nazdávame sa, že sme zaľúbení,
2334 24|          Ukazovať sa taký je komické a neestetické. Vy, slečny,
2335 24|             estetického citu v sebe, a preto vy to verejne veľmi
2336 24|         pokým možno. O láske hovoriť a ukazovať sa zaľúbený v dobrej
2337 24|           ako hovoriť o špatnej veci a ukázať sa v opitom stave.
2338 24|             kulisami. Hovorí s kýmsi a sem ani nepozrie. Ani ja
2339 24|             soprán, soprán!” volal.~„A čo sa bude spievať?” spýtala
2340 24|            mi Žela, „nemáte pravdu.”~A odišla. Vyšiel som za ňou
2341 24|              Pozrel som ku schodíkom a videl som, že tam sedí Elena
2342 24|        vážnou tvárou. Pozrela na mňa a ja som išiel zasa len ku
2343 24|            som vtedy naozaj komický. A potom ešte… Na vychádzkach,
2344 24|              vychádzkach, koncertoch a plesoch. Vždy s ňou s plným,
2345 24|             som Cigánov, ukázal okná a vravel, aby zahrali. Hrali
2346 24|       zahrali. Hrali smutné i veselé a mojou dušou sa rozlieval
2347 24|            hlave, zodvihnúť ju nežne a bozkať… Brieždilo sa… Hudba
2348 24|           Brieždilo sa… Hudba umĺkla a ja som šiel domov bledý
2349 24|              ja som šiel domov bledý a s radosťou, že ju na druhý
2350 24|       stránil?”~Povstal som z miesta a Elena podišla ku mne. Aby
2351 24|              som videl, pohol som sa a otvoril dvercia na peci.
2352 24|             na peci. Hľa, ona žiada, a to hlasne, aby sa jej nestránil,
2353 24|          dlhá! Všetko na nej je dlhé a tenké. Tvár, hrdlo, driek,
2354 24|         prsty. I jej hlas je zdĺhavý a plačlivý. Belasá toaleta
2355 24|          odstŕkalo. Stála predo mnou a ja som sa díval popri jej
2356 24|             vážne,” riekol som ticho a vrátil sa ku peci. Teraz
2357 24|              ona zaplakala? Je mladá a pekná. Nájdu sa iní. U nej
2358 24|             Elena so svetlými vlasmi a smutnými očami? Kde je tebou
2359 24|        letiaci do diaľky, vždy menší a menší… drobný bod… i on
2360 25|             odprevadili slečny domov a vrátili sa naspäť, dielňa
2361 25|           preblednutými hviezdičkami a čiernou kontúrou komína
2362 25|           blýskavými tvárami od potu a špiny, s pokrčenými golierikmi
2363 25|              s pokrčenými golierikmi a manžetami, v zaprášených
2364 25|             manžetami, v zaprášených a sviečkami zakyckaných frakoch.
2365 25|       frakoch. Rozkázali sme si pivo a rozhovorili sa o tanečnej
2366 25|     rozhovorili sa o tanečnej zábave a slečnách. Domov sa nám nechcelo.
2367 25|            ich nežné, príjemné slová a poznámky sme ešte počuli.
2368 25|           cukríkov, šumivých limonád a všelijakých minerálnych
2369 25|             poháre s nedopitým pivom a vínom. Veľká lampa sliepňala
2370 25|            sliepňala nad nami v dyme a smrade, tak sa zdalo, že
2371 25|              sa zdalo, že dohorieva, a preto rozširuje odporný
2372 25|         olejový zápach. Veselý hovor a smiech zaznieval smutnou
2373 25|            sieňou, poháre štrngotali a priateľ Jedlovič, mladý
2374 25|             advokát s veľkým bruchom a bradavicami na lícach a
2375 25|              a bradavicami na lícach a nad očami, spieval si českú:~~„
2376 25|            vysotenou špicatou bradou a veľkým ohryzkom na chudom,
2377 25|              ohromná frizúra lietala a ustavične sa menila. Rakyta,
2378 25|              malou ostrihanou hlavou a kultivovanou dlhou bočnou
2379 25|          chvíľu ich naširoko otváral a hľadel dookola, akoby sa
2380 25|             tvárou, s tvrdými črtami a pichľavými ľstivými očami
2381 25|              neprestával filozofovať a pohrdlivo sa chechtať.~Ja
2382 25|           Potom ešte pozrela za mnou a tak krásne, tak krásne,
2383 25|             práve ona na mňa usmieva a tak pekne pozerá, i ruku
2384 25|           utešený obraz… Idem sieňou a tu odrazu predo mnou hrebenček
2385 25|             zakrucuje ho okolo prsta a zas odkrucuje, šúpa malými
2386 25|         zohýna sa, pozrie do zrkadla a napráva si vlasy, a tu odrazu
2387 25|          zrkadla a napráva si vlasy, a tu odrazu obráti sa ku mne
2388 25|              odrazu obráti sa ku mne a jej oči hľadia a smejú sa,
2389 25|              ku mne a jej oči hľadia a smejú sa, iskierky skáču
2390 25|       jazierkach. Hľadí rovno na mňa a oči i ústa volajú: „Mladý
2391 25|           vami by sa rada zabavila…” A ja sa pripájam.~Z myšlienok
2392 25|       briadkou, s cylindrom na hlave a preveseným žltkavým zimníkom
2393 25|               Dvíhal päste nad hlavu a odrazu trhal nimi dolu.
2394 25|          chcel plávať, prižmúril oči a Cigáni hrali piano. O chvíľu
2395 25|              pohrúžil hlavu do dlaní a primáš, prestanúc sa triasť
2396 25|          primáš, prestanúc sa triasť a mykať hlavou, celý sa naklonil
2397 25|              ma neočakávane, potichu a tajnostne Julo Rakyta, roztvoriac
2398 25|           zas pri jednoduchej reťazi a chcel som prejsť na duplovanú.~„
2399 25|          nahlas apatekársky pomocník a obrátil na seba našu pozornosť. „
2400 25|            hlavu sklonenú v dlaniach a Cigán mu hral potichučky
2401 25|            do uší… „Tancoval s Marou a zaľúbil sa.”~Pohrdlivo sa
2402 25|             sa.”~Pohrdlivo sa usmial a zošpúlil ústa.~Aj ten vraví
2403 25|          Všetci ste zaľúbení do Mary a myslíte si, že aj ona do
2404 25|       Milanovič. Ohryzok mu poskočil a účes sa premenil. Vlasy
2405 25|              že mu vlasy padli nazad a zvysoka pohliadol na Rakytu.
2406 25|        Jednému ustavične skáče gágor a druhý rozplešťuje oči… Ale
2407 25|             Tvár ako mramor, chladná a tvrdá. Neohrabanec.~Apatekársky
2408 25|         Hovoria, že sú ľudia opatrní a neopatrní, ľahkomyseľní,
2409 25|          skúpi, gavalierski, lakomí, a to je všetko nie pravda,
2410 25|          vedia, že im nikdy nevráti, a keď tento chudák príde k
2411 25|          iste strčia ruky do vreciek a vyhovoria sa na dražobu.
2412 25|          cudzej kožke. Sú vraj smelí a bojazliví, chabí a odvážni,
2413 25|             smelí a bojazliví, chabí a odvážni, nemilosrdní, veľkodušní,
2414 25|            raz ho iste rozhodí zlosť a i najsmelší sa uchýli, aby
2415 25| najsmiešnejší sú ľudia, čo sa dievok a srdca týka. V tomto ohľade
2416 25|       odporní, príjemní, tuhí, mäkkí a všetci básnici vedia akí,
2417 25|              piaty raz neosprostieme a nestaneme sa hotovými bláznami,
2418 25|             že nám je more po kolená a hlava že nám siaha po guľu
2419 25|             sa rozumie.”~Vydýchol si a akosi smutne dodal: „Čo
2420 25|         prirodzené, nie je bláznivé. A predsa je v našej prírode
2421 25|           kým nám ho smrť nenatiahne a my nezahryzneme do zeme…
2422 25|              nášho bláznivého punktu a my sa bláznime, namýšľame
2423 25|              koketiek… Zbadal niečo? a teraz závidí.~„Daj jej pokoj,”
2424 25|            so sršiacimi očami, vstal a zdvihol päsť: „Neurážaj
2425 25|          kričal som, „tebe sa nepáči a ty zaiste jej, zato nemusíš…”~
2426 25|              posotil. Drgol do dverí a zastavil sa. Na tenkých
2427 25|           kabát na pleci sa zošuchol a padol mu k nohám. Neosmelil
2428 25|       pavúkovi nacicanému daj pokoj. A potom,” šepol mi tajnostne
2429 25|              pozrela významne na mňa a stisla mi prsty.”~„Aj tebe?”
2430 25|             povedal Milanovič smutne a hodil hlavou. Účes mu padol
2431 25|            aj mne,” zavolal Jedľovič a zachmúril sa. Všetky bradavice
2432 25|             každému,” zhrozil som sa a ako podrazený sadol na stoličku.~
2433 25|           Opitý pán oprel sa o dvere a hľadel na padnutý zimník.
2434 25|             do podrobností. Komu ako a koľko ráz slečna Mara stisla
2435 25|         významne, alebo bez významu, a či vôbec nepozrela, či po
2436 25|                zamiešal sa opitý pán a spravil pokus, že zdvihne
2437 25|        zdvihne kabát, ale sa potočil a zahodilo ho na druhú stranu
2438 25|         stranu dverí. Pomohli sme mu a odpratali ho do druhej izby.
2439 25|          držala ruku, myslel som si, a bavila sa s mojimi prstami,
2440 25|          prstami, s každým osobitne, a najmä so snubným, ten dlho,
2441 25|              celkom iné ruku stisnúť a držať ju dlho, dlho… Ruky
2442 25|              kaligraficky ju odpísal a poslal rekomandovane.~Ako
2443 25|             človek, tak tuho miluje.~A slečna Žabicová?~Dopočuli
2444 25|              šiestim pomútila rozumy a srdcia. Dnes mi traja vyznali
2445 25|        Jedľovič, pozajtre Milanovič, a to do obeda, lebo večer
2446 26|           bratanca, starého mládenca a inžiniera Sihoňa, sa zavčasu
2447 26|             riedkymi šedivými vlasmi a s vrkôčikom po plecia, tak
2448 26|            odchovala kurence susede, a tu máš! Aby jej podsypala
2449 26|       Postála pri latkových vrátkach a pozrela, čo sa robí.~Na
2450 26|           červená kvočka s chocholom a bokombradami. Obzerala sa
2451 26|            tam, hodila očkom napravo a naľavo, akoby mrkala na
2452 26|      kureniec viac, ako by malo byť, a že sú medzi nimi aj strakavé…
2453 26|             čisto biele, červenkasté a čierne… Prizrela sa lepšie.~
2454 26|      prikrčila, zodvihla konce sukne a mávajúc nimi pomaly a obozretne,
2455 26|          sukne a mávajúc nimi pomaly a obozretne, zahnala kurence
2456 26|             drevárne. Privrela vráta a spokojne vyšla z dvora.~
2457 26|             prikryje, taká je veľká. A aká svedomitá! Neďobe, neskáče
2458 26|          susedy bola za dva mesiace, a či sa domyslela niečím sa
2459 26|             Sihoň, bola ešte prázdna a tichá. Veľká záhrada naproti
2460 26|         odkiaľ od týždňa vychádzalo, a preto ulička bola v tieni.
2461 26|          tieni. Zato vrcholce slivák a hrušiek už sa jagali v svetle
2462 26|        hrušiek už sa jagali v svetle a na slnečné hodiny na vysokom
2463 26|            uličku. Odchýlila dvercia a poobzerala sa, či niekoho
2464 26|           Prebehla zrakom celú ulicu a vrátila sa dnu. Trafil by
2465 26|              ale jej začala byť zima a starý Sihoň už otvoril okná
2466 26|             nebola Darinka na ulici, a predsa ju zbadala suseda
2467 26|            vyjsť, bleslo jej mysľou. A už pocítila, že sa niečo
2468 26|          červenými lícami. Bolo bosé a malo v rukách kanvu na mlieko.
2469 26|          mlieko. Veselo ňou štrngalo a kolembalo sem a tam i vtedy,
2470 26|             štrngalo a kolembalo sem a tam i vtedy, keď zastalo
2471 26|              zacupkalo bosými nohami a odbehlo. Kanva štrngala
2472 26|         pštrosími perami, úzke sukne a ritikíl na šnúrach a pozdravovali
2473 26|           sukne a ritikíl na šnúrach a pozdravovali sa jej „kistihand”.
2474 26|             sa bol pod zem prepadol… A minulú stredu, len čo kúpila
2475 26|            stredu, len čo kúpila hus a vyšla na ulicu, už bolo
2476 26|           gracu. Tam bola dva týždne a potom na štvornásobné chodenie
2477 26|        hrdzavú, s poriskom vykývaným a do polovičky hnilým…~Všetko
2478 26|         potvrdila slúžka, „celý dvor a záhradu som prekutala. Nikde
2479 26|          Žibrienková chytila ťažidlo a udrela ním na písací stolík.
2480 26|            stolík. Kalamár podskočil a prevrátil sa. Atrament sa
2481 26|            Dievča zostrašené vybehlo a milosťpani začala chodiť
2482 26|           posmech, posmech, posmech. A to tá stará skupaňa… Keby
2483 26|          lakomá!”~Keď sa medzi oknom a kachľami dosť naprechádzala,
2484 26|             Žibrienka odrazu posadil a ani oči si nepretrúc, vyvalil
2485 26|            skapali,” zvolala polesná a zastanúc pred posteľou,
2486 26|           povie.~„Naše?” spýtal sa.~„A čieže?”~„Tak vám treba,”
2487 26|                na nič nedáte pozor.” A spustil nohy z postele.~„
2488 26|         rajtovať na každom kurati?”~„A vari ja budem rajtovať,
2489 26|          konci dediny medzi zlodejmi a Cigánmi… Tá bosorka u susedov
2490 26|           udrie ňou o peľasť postele a zakričí, aby bolo ticho,
2491 26|          Nemám, ale viem.”~„Teda čuš a napred sa presvedč.”~Chladnokrvne
2492 26|              umyváku, nahol sa nadeň a začal si drhnúť tvár, fŕkajúc
2493 26|       fŕkajúc vodou na všetky strany a vydávajúc zvuky podobné
2494 26|   Žibrienková odstúpila na tri kroky a pozrela na mužov silný červený
2495 26|          slečinky, ale že ju okríkli a nedovolili ani do kurína,
2496 26|          dôkaz, myslela si polesná.~„A čosi tam aj pišťalo, ako
2497 26|            dvore.”~Jej boli na dvore a moje zavreté pišťali. Tretí
2498 26|              samé biele, červenkasté a čierne. Vrátila sa, ako
2499 26|          spať.”~Konečne kurence boli a budú. Milosťpani Žibrienková
2500 26|          Musí vykutať zlodeja. Musí, a čo by bol pod zemou. Ale