Part

2501 26|              Ale prišlo veľké pranie a zasa zabudla na stopovanie.
2502 26|              do ruky.~Mal narodeniny a kúpil od Michala Kontu,
2503 26|       priateľov, zverolekára Tuliaka a zemského pána z Obnecoviec
2504 26|              sa vopred dobrej večeri a spoločnosti.~Ale, ako už
2505 26|           ako už vieme, človek mieni a pánboh mení.~Priatelia prišli.
2506 26|             mizlo, ani čo by horelo, a stále mal prázdny pohárik,
2507 26|       Prrassacina!” vykríkol nadšene a po tvári sa mu rozlial blažený
2508 26|               Zdvihol päsť nad hlavu a zaspieval chripľavým hlasom
2509 26|           Domáca pani sa začervenala a zmiatla.~„Prasiatko ušlo
2510 26|             spýtal sa, povýšiac hlas a strmo hľadiac žene do tváre.~„
2511 26|              tváre.~„Náhodou vybehlo a viac sme ho nenašli,” odvetila
2512 26|           spamätajúc sa, že má hostí a že nemôže robiť scény a
2513 26|              a že nemôže robiť scény a hrešiť ako obyčajne. Pritiahol
2514 26|              Pritiahol zasa stoličku a sadol k stolu. Nalial vína
2515 26|            vína do Tuliakovho pohára a ponúkal hostí jedlom.~Tuliak,
2516 26|           ženy, keď odprevadil hostí a vrátil sa do jedálne.~„Jeden
2517 26|              minútu dlhšie bubnovalo a o škálu vyššie dávalo na
2518 26|           hrdlo,” povedal bubeníkovi a za vybubnovanie vysolil
2519 26|               zabručala hlava obce, „a urob podľa rozkazu.”~Žibrienka
2520 26|              do dvora pána inžiniera a vezme si prasa. Ale bubnovanie
2521 26|            malo celkom inakší účinok a pán polesný len čírou náhodou
2522 26|             ľahnúť po obede na diván a podriemať pol hodinky, keď
2523 26|             otvorila jeho žena dvere a zavolala ho, aby sa prišiel
2524 26|              plot do Sihoňovho dvora a do tých okien domu, čo hľadeli
2525 26|       záhradám. Okná boli pootvárané a všetko bolo počuť.~„Ty starý
2526 26|          vyletel čibuk. Spravil kruh a čľupol do mláčky. Zasipel.
2527 26|             ho Darinka z úst vytrhla a tak vyhodila.~„Ja vyletím?
2528 26|           Bolo počuť lomoz, šuchanie a búchanie, akoby pokrovec
2529 26|           ráz sa prevrátil v povetrí a drnknúc sa o konár jablone,
2530 26|             klobúk so pštrosím perom a sadnúc na jabloň, zdal sa
2531 26|        zjavila sa v obloku na minútu a skočila dolu, zúfalo vykrikujúc: „
2532 26|           čipky, pančuchy, fľaštičky a vrkoče, napokon sa skrochmel
2533 26|             ohreblo. Odchýlila dvere a von sa vyrútilo malé biele
2534 26|         zakrochkalo, vyhodilo zadkom a pustilo sa dvorom cez otvorenú
2535 26|              Budú mať iní prasacinu, a nie ty žráč… Veď som to
2536 26|           pre teba, lagan nevďačný!”~A zahrozila sa päsťou k oknu.~
2537 27|       žiarili slnečnými lúčmi. Kvety a listy stromov lenivo viseli.
2538 27|           dlhšie. Často dvíhala tvár a pozerala do záhrady, prižmurovala
2539 27|      prižmurovala oči, klonila hlavu a ani raz na mňa nepozrela.~
2540 27|            Hneval som sa sám na seba a na ňu, že tu sedím a že
2541 27|            seba a na ňu, že tu sedím a že ju to ani najmenej nezaujíma.
2542 27|              s ňou stretával, hladko a pomaly spúšťala a dvíhala
2543 27|             hladko a pomaly spúšťala a dvíhala svoju hlavu na poklonu.
2544 27|           poklonu. Hovoril som s ňou a ona zrovna nedávala odpoveď
2545 27|             že by niečo rada videla. A jej tvár! Bože, aká to bola
2546 27|             to bola tvár! Malá biela a krásna tvár, mnoho, mnoho
2547 27|              čiernych vlasov dookola a veľké čierne oči. Čosi zlé
2548 27|         hriech, ktorý trápi jej dušu a nedovolí, aby sa pravým,
2549 27|              biele. Nezačervenali sa a nikdy nezbledli. Boli ako
2550 27|       mramoru. Pozeral si do jej očí a videl si, že sú čierne,
2551 27|              ony ustavične sa hýbali a pozerali na všetky strany.
2552 27|           oči jej pozerali, pozerali a ligotali sa každému, akoby
2553 27|         zachytiť, zaslepiť, podmaniť a zaujať. Blýskali sa, ale
2554 27|            ne som sa k nej priblížil a poznal sa s ňou. Potom začala
2555 27|            otázka, či môže byť mäkká a teplá. Chcelo sa mi presvedčiť
2556 27|              skrýva v nej hlboký cit a raz vybuchne z nej dlho
2557 27|         nevie hovoriť, taká je tichá a pocit, že ju ja nemôžem
2558 27|           som kládol ruku na kľučku. A jednako som chodil. Ťažko
2559 27|          bolo s ňou, trápil som sa — a predsa som šiel, kedykoľvek
2560 27|            Ten deň nezabudnem nikdy.~A nepozrie, nepozrie, schválne
2561 27|             ale hneď odvrátila hlavu a stopovala bzučiacu muchu.~„
2562 27|         prehovoril som. „Nebojte sa… A už odlietla.”~A akoby som
2563 27|          Nebojte sa… A už odlietla.”~A akoby som bol dostal smelosť
2564 27|             maľujem,” povedala sucho a zasa len nepozrela na mňa.~„
2565 27|               nie…? Pravdaže, lopúch a veď je veľmi krásny na origináli,
2566 27|            naklonila hlavu k obrázku a neodpovedala.~„Zas nedávate
2567 27|              Zas nedávate odpoveď.”~„A čo vám povedať?”~Nepozrela
2568 27|     rozhovoru? Či je to len lenivosť a či sa robí zaujímavá a chce
2569 27|      lenivosť a či sa robí zaujímavá a chce dráždiť? Či ma pokladá
2570 27|       slovíčko?~Opätovne som zamĺkol a zaumienil som si zasa, že
2571 27|            som ďalej od nej stoličku a začal som si krútiť cigaretu.
2572 27|        triaslo ako v prizme, čo lomí a farbí lúče, ale nemožno
2573 27|             cez ňu nič vidieť.~„Tak. A otvorte lepšie oči, aby
2574 27|             otvoriť oči, dvíha obrvy a mraští čelo.~„Vidíte lepšie?”
2575 27|              čo by som chcel vidieť, a to dušu. Povedzteže, čo
2576 27|              na tomto božom svete?”~„A vás?”~„Mňa napríklad vy.
2577 27|              založila si nakríž ruky a dívala sa mi na ústa. Vždy
2578 27|             Vždy taká pekná, chladná a zlá tvár.~„Maľovanie vás
2579 27|             Knihy neviem, či čítate, a keby ste ich aj čítali,
2580 27|          kníh by ste pre seba našli. A predsa vás niečo zaujíma.
2581 27|       Náramne ste márnomyseľná. Vždy a všade máte pred sebou len
2582 27|            obraz, od chrbta, s takým a takým účesom, v kostýmoch,
2583 27|             vás, zaľúbilo sa do vás. A svojimi očami zvábite. Ľudia
2584 27|             očami zvábite. Ľudia idú a búši do nich chladná vlna,
2585 27|             lebo vy — možno neviete, a možno nechcete — nekoketujete
2586 27|       Všetkých áno, ale jedného nie, a tých všetkých len kvôli
2587 27|             ste chceli byť všeobecná a nikdy nie špeciálne pre
2588 27|           ale iné majú k tomu i cit, a tento vám chýba. Iné sú
2589 27|     neprestávajú pri jednom človeku, a vy, náhle zjaví sa len jeden —
2590 27|        Ďakujem. Vy ste ho maľovali.”~A akoby urazená chytila štetec,
2591 27|           taká?” povedala mi chladne a podoprela si rukou hlavu.~
2592 27|          náušnice, biely nahnutý krk a tenké, chudé prsty jemnej
2593 27|           chcete, slečna. Neuznávate a prisviedčate. Chápem, že
2594 27|            musí skrývať svoje pocity a myšlienky. Ale drobná iskra
2595 27|              prezrádza ju ustavične. A vidíte, ako vás poznám,
2596 27|            ako vás poznám, vaša tvár a oči sú vždy jednaké, hlas
2597 27|         rovnako, oči jednako svietia a pri každej príležitosti
2598 27|             akoby to nebola pravda. „A vás čo privádza ku mne?”
2599 27|           spýtala sa. „Len samoláska a tiež márnomyseľnosť. Chceli
2600 27|             mne náklonnosť, slabosť, a keby ste ma videli horúcu,
2601 27|        mokrým štetcom čiary po stole a dívala sa ponadeň do kúta
2602 27|               začal som celkom ticho a chytil som ju za ruku. „
2603 27|       Málinko… Ja by som vás mal rád a veril…”~Všimol som si vlastný
2604 27|             moje srdce akoby utíchlo a nebúchalo tuhšie. Pritiahol
2605 27|              prstom. Odvrátila hlavu a bola ticho.~„Áno, len málinko
2606 27|          bojím… áno, bojím… vidíte.”~A mne naozaj začalo byť úzko
2607 27|            maľovala. Vstal som i ja, a zdá sa mi, že celkom nevedome,
2608 27|         možno v začudovaní som vstal a držiac ešte vždy jej prsty
2609 27|             vlasy sa dotýkali mojich a šteklili ma po sluche.~„
2610 27|            Obrátila sa tvárou ku mne a zadívala sa na mňa. Čo sa
2611 27|              Čo nebúcha, čo nebúcha? A líca sú mi chladné. Čo je
2612 27|             robí? Je i teraz chladná a takto blízko. Sám cítim
2613 27|              Čaká. Čože jej povedať. A veď musím niečo povedať,
2614 27|         musím niečo povedať, urobiť. A akoby len zo zdvorilosti
2615 27|     zdvorilosti ovinul som jej hlavu a pritisol k svojim ústam.
2616 27|          necíti, necíti, to ja vidím a cítim. A veď treba niečo.
2617 27|         necíti, to ja vidím a cítim. A veď treba niečo. Ak sa jej
2618 27|              jej spýtam, či ma rada, a povie áno, čože urobím?
2619 27|        neveril. Tak odrazu sa zradiť a pritom chladná byť. Nie,
2620 27|             urobila? Hľadám odpoveď, a nenachádzam. Stávam sa nemotorný,
2621 27|      zašramotilo. Prvá zdvihla hlavu a šla pozrieť ku schodíkom.
2622 27|          schodíkom. Potom sa vrátila a sadla na stolec ako inokedy.~„
2623 27|              som sa.~„Nič,” povedala a pozrela na mňa.~Odrazu sa
2624 27|       posledný. Necení si svoje ústa a líca. Pred mnohými si necenila,
2625 27|           posnímali jej duševný žiar a či ho ona porozosievala.
2626 27|       zvláštna dáma! Celkom obyčajná a zamrznutá k tomu na veky.
2627 27|             krajšie, neobyčajnejšie, a našiel som každodenné, prosté,
2628 27|      spytujem.~Chcelo sa mi ísť preč a viac sa nevrátiť.~„Neveríte
2629 27|             štvrťhodinku som odišiel a bol som presvedčený, že
2630 28|              ďateliny. Navrchu tenké a potom vždy hrubšie a hrubšie,
2631 28|           tenké a potom vždy hrubšie a hrubšie, bez drieku. Nemôžete
2632 28|       priblížite, udriete sa po čele a vykríknete: „Ľaľa, veď je
2633 28|               veď je to akási pani!”~A tu zbadáte i elegantnú zamatovú
2634 28|             čiapku s akýmisi guľkami a perom. No a keď sa pohne
2635 28|          akýmisi guľkami a perom. No a keď sa pohne svojím vážnym
2636 28|          čardáš, inakšie šaty nosili a inakšie sa vyznávala láska.
2637 28|         láska. Ľudia boli solídnejší a keď aj kradli, kradli celkom
2638 28|              sklopenými očami čakali a keď aj vábili, vábili inakšie.
2639 28|            vtedy tuhšia, úprimnejšia a ohnivejšia.~Tu máme Rafikovú.
2640 28|           sedem strieborných vláskov a tri falošné zuby, a ide
2641 28|          vláskov a tri falošné zuby, a ide sa zájsť láskou k mužíčkovi.
2642 28|              si tri cukríky do šálky a hľa, pani sudcovej sa to
2643 28|         zostať.”~Keď muž je s chuťou a štrngá pritom lyžicou, už
2644 28|             ho pani Rafiková láska: „A čo ti nechutí, že tak ticho
2645 28|         omrvinky, vysype ich na dlaň a dá do úst. Vie, čo robí.
2646 28|            Váži len päťdesiatdva kíl a je vysoká, filigránska.
2647 28|           alebo jej pršteky polámeš, a bál osloviť, že povieš,
2648 28|        Tvárička počerná, oči počerné a všetko pekné.~I o túto najvrelšie
2649 28|               terpentín, „flekvaser” a všetci krajčíri vedia čo.~„
2650 28|          držala, aby sa nezababralo. A ty? I kúpim ti — chvalabohu,
2651 28|              ale ty hneď nové chytíš a vláčiš. Nemohla by si doma
2652 28|             pán, ona by sa hanbila.”~A pani podsudcová by sama
2653 28|              keby tak niekto prišiel a jej dcéra by bola v perkále.~
2654 28|              román o samých barónoch a grófoch alebo umelcoch a
2655 28|             a grófoch alebo umelcoch a čítala. Keď sa našiel v
2656 28|   vychovávateľ, preskočila pár strán a hľadala grófov. Chudoba
2657 28|         človek. Musel mať štyri mená a aspoň päťkonárikovú korunku.
2658 28|              izieb, dva veľké salóny a tri malé. Veľkú prijímaciu
2659 28|          malé. Veľkú prijímaciu sieň a šiestich lokajov.~Lenže
2660 28|         našlo asi päť, fotografovali a všetci majitelia päťkonárikových
2661 28|              ukazuje prstom na dvere a kričí: „Von, prekliaty vojvodca!”
2662 28|            Von, prekliaty vojvodca!” A Milka vstávala z fotela
2663 28|            ukazovala prstom na dvere a kričala: „Von, prekliaty
2664 28|       rukavičky, vzala vejár do ruky a už ako sa prechádza, tak
2665 28|       astrachánovej čiapky s guľkami a perom vytiahla ihlicu a
2666 28|              a perom vytiahla ihlicu a šmarila čiapku na posteľ.~„
2667 28|          predstav!” začala rozkladať a rozhodila rukami, „nie je
2668 28|            nej.”~Pristúpila k dcérke a prizrela sa hodvábu.~„Celkom
2669 28|               Celkom tie isté šaty.”~A Rafiková znova si pripäla
2670 28|       očistom Rafiková. „Dobrý deň,” a obzrela sa dookola, či nevidí
2671 28|         vidím. Máte veľmi príjemne,” a znovu sa poobzerala.~„Ach,
2672 28|             zložte.”~„Ach, ďakujem,” a Rafiková sa začala skladať. „
2673 28|               čudovala sa medzitým. „A nebolí vás hlava od toho?
2674 28|             byť naozaj strašný bôľ.~„A vy ešte nekúrite, pani Rafiková?”~„
2675 28|         Podsudcová si napravila účes a sadla. „Ozaj, počuli ste
2676 28|            pričom si poslinila prsty a odstránila páper zo sukne.~„
2677 28|           Neviete?”~„Nie. Povedzte,” a pritom sa tajomne usmiala,
2678 28|         rokov, ale zato len páčiť sa a páčiť sa. Kdeže by! No povedzte,
2679 28|               začudovala sa Rafiková a pohniezdila sa. „Drží kuchárku.
2680 28|              zlatom vyšívané papučky a román, ale nie zásterka.
2681 28|             hráva na tej truhlici.”~„A drieme na plyšovom diváne.”~„
2682 28|            mäkký, hladký, ligoce sa, a toto? Bohvie, čo je to!
2683 28|            Nahla sa k Rafikovej uchu a šepla:~„To vari kvôli tomu
2684 28|               začudovala sa Rafiková a len—len že neotvorila ústa
2685 28|            prišla Malinová z Dúbravy a s ňou v jednom omnibuse
2686 28|               tak ju to prekvapilo.~„A vy neviete? Vysoký, mohutný
2687 28|            zvedavosti. Teda advokát. A že to ona nevedela. Možno
2688 28|        Rafiková, obzerajúc šáločky. „A tie kvietočky na ňom. Čo
2689 28|             dvore. Nič nedá na seba. A tie jej topánky! To má akiste
2690 28|         dávajú vraj šesťtisíc s ňou, a statkár posiaľ neprišiel…
2691 28|             deviata. Tu sa spamätala a začala sa zberať. To sa
2692 28|              ľudí, pri dverách na tú a na tú slečnu, v druhej izbe
2693 28|        slečnu, v druhej izbe na dámy a mladých ľudí vospolok. A
2694 28|             a mladých ľudí vospolok. A pri bráne všetko rekapitulovala.
2695 28|          zahalila do zamatovej bundy a šomrala: „Strašná osoba
2696 28|       odpočinok. Zaslúži si ho. Tak. A teraz pozrime, čo sa s tou
2697 28|          cviker.~Nemo zdvihol klobúk a usadil sa oproti Malinovej.~
2698 28|         závoj. Poševelila sa v bunde a pozrela bokom na cestu.~
2699 28|              S. Viac ako dve hodiny. A mne by sa tak chcelo hovoriť.
2700 28|             zmrviť v rukách škatuľku a šmariť ju do blata. Dáma
2701 28|            znova potriasol škatuľkou a vyňal zápalku. Vietor zadúchol.
2702 28|              nepoznávate,” opätovala a pokrútila hlavou, „nočná
2703 28|             actio per sacramentum‘,” a podávala ruku na stávku. „
2704 28|                vykríkol mladý človek a stisol jej ruku.~„Ohó, mýlite
2705 28|             Rýchlo stiahla rukavičku a ukázala hrubú obrúčku.~„
2706 28|          Malinová. Rodená… no ako?”~„A—damová,” vpadol mladý človek.~„
2707 28|                vpadol mladý človek.~„A jednako ešte nič neviete.
2708 28|            smutno von. Tu dnu smiech a veselá vrava. Zašlé sladké
2709 28|              blížili jeden k druhému a radovali sa, že sa tie chvíle
2710 28|             vdove, aby ju podchytila a dozvedela sa číročistú pravdu.
2711 28|               mnoho. Viac ako mnoho. A keby jej to pristalo. Nemá
2712 28|           kolíše. Je mi to za pani!”~A pani Rafiková hodila rukou.~„
2713 28|          Rafiková hodila rukou.~„No, a opováži sa to ešte špintať
2714 28|           cestou ste sa len objímali a bozkávali.”~Vdovička sa
2715 28|                Vdovička sa odvrátila a usmiala sa pre seba. Potom
2716 28|           očistom vyskočila z divána a skríkla:~„To vám povedala?”~
2717 28|             náhoda. Zišli sa náhodou a punktum. On bol bezočivý
2718 28|             punktum. On bol bezočivý a nepredstavil sa, alebo čo.
2719 28|         nízkym. Napokon sa poplietla a svoje vlastné reči hovorila
2720 28|            hlasom s otrčenými perami a reči Vrabcovej vysokým.~
2721 28|         nespomenie, kto bol, čo bol, a či bol voľakto. Hneď idem
2722 28|          Musím ju ešte raz pichnúť.~„A že ste vy o tom vedeli,
2723 28|           pokojne šla do druhej izby a doniesla šaty. Hľa, celkom
2724 28|              Obzrela ho proti svetlu a dva razy mľasla jazykom: „
2725 28|            dcéra. Na tých sú kvietky a krížiky. Skoro tlieskala
2726 28|               mohla oklepať Vrabcovú a šaty sú inakšie. Aká radosť!~
2727 28|              Rafiková z neho chlipla a nebolo lepšieho likéru.
2728 28|      častovala. Ochutnala i cukríky, a tie boli naozaj výborné.
2729 28|              advokátka prezerá album a zverolekárka jej kibicuje;
2730 28|        kibicuje; doktorka sa usmieva a pani Rafiková rozpráva o
2731 28|              zjedla — také obhorené. A tá torta! Až sa mi dvíhala
2732 28|               Panie pokývali hlavami a škandalizovali sa.~„A o
2733 28|        hlavami a škandalizovali sa.~„A o tom advokátovi ste jej
2734 28|     nehovorili?” spýtala sa Vrabcová a poškrabala sa ihlicou nad
2735 28|            len rozprávam, rozprávam, a tu ona: ,A toho nového advokáta
2736 28|     rozprávam, rozprávam, a tu ona: ,A toho nového advokáta poznáte?‘”~„
2737 28|             sa panie. Odložili album a počúvali.~„Ja, hovorím,
2738 28|                pokračovala Rafiková. A vyrozprávala všetko, čo
2739 28|          Rozprávala, ako sa objímali a bozkávali. Ako on prišiel
2740 28|             prišiel k nej o desiatej a vyšiel o dvanástej — v noci.
2741 28|          Nože, milosťpani, dovoľte,” a chytila polesnú okolo pása,
2742 28|            jej na plece svoju hlávku a nežne pozerala na povalu.
2743 28|          Potom zdvihla polesnej ruku a ovinula si ju okolo vlastného
2744 28|             kto je? Aký je? Či nízky a či vysoký? Či tučný, či
2745 28|        vysoký? Či tučný, či chudý?”~„A ja som videla takého chudého,
2746 28|          čierny klobúk, lila kravatu a braun kabát,” vravela pani
2747 28|               povesť, čistotu mesta.~A keď sa utíšilo, počul si
2748 28|              sanžén — chrbát ukázala a namojpravdu, nik nevie,
2749 28|              nevie, čo mu nevykonajú a čo by mu nepovykonávali.~
2750 28|         cetera, et cetera. Zvábim ho a ak má niečo s tou Malinovou,
2751 28|        atramentu, sto hárkov papiera a otvoril advokátsku kanceláriu.
2752 28|           teda len oprieť sa o lakeť a dívať sa na mosadznú kľučku
2753 28|              Obliekol sa do čierneho a chodil po izbe, pospevujúc
2754 28|             dievčičky, pokurizujeme. A budeme dávať nočné muziky.~
2755 28|            veršík jej. Nezabudla ho, a on ho spravil a zabudol. —
2756 28|        Nezabudla ho, a on ho spravil a zabudol. — Musím ju navštíviť.
2757 28|             sa so sedliakom stretnem a sa ma niečo spýta, neodvrknem.
2758 28|          ruku, potľapkám ho po pleci a poviem mu — báčik. Keď príde
2759 28|          kanapu. Vznikne populárnosť a budeme prosperovať, pekne
2760 28|      prosperovať, pekne prosperovať.~A dr. Jaroslav Brveník o chvíľu
2761 28|     podsudcovi!”~Netrvalo pol minúty a už bol pred domom Rafikovej.
2762 28|              Brveník zhodil zvrchník a už sa bral hore schodmi.
2763 28|          schodmi. Otvoril prvé dvere a vstúpil do pitvora. Tu postál
2764 28|         pitvora. Tu postál na chvíľu a poobzeral sa. Videl pred
2765 28|       napravo ktosi hovorí. Zaklopal a vstúpil. Akýsi veľmi elegantný
2766 28|             nahol, trošku ju zdvihol a bozkal samé nechtíky prstov.
2767 28|           raz sa majestátne poklonil a držiac pred sebou cylinder,
2768 28|       spätkovať ku dverám. Tu postál a ešte raz spravil kompliment.~
2769 28|             za chvíľu neďaleko dvier a až sa pán vytratil z izby,
2770 28|           slečne, povedal svoje meno a cieľ svojej návštevy.~Milka
2771 28|               il n’est pas chez soi… a la maison,” povedala jachtavo
2772 28|           maison,” povedala jachtavo a neurčite a pomaly, graciózne
2773 28|         povedala jachtavo a neurčite a pomaly, graciózne vyšla
2774 28|              bolo? myslel si Brveník a zadíval sa na veľký biely
2775 28|              keď vošla pani Rafiková a za ňou pán Rafika. Išli
2776 28|            Rafika. Išli mu v ústrety a pán doktor podišiel oproti
2777 28|              ona spravila krok nazad a opäť sa uklonila. Začervenal
2778 28|      Najradšej by bol vybehol z izby a stratil sa, alebo ešte lepšie
2779 28|           sedel ako poslušné decko.~„A teraz z tej polievočky.
2780 28|            po ňom si vzali ostatní.~„A pán doktor zaiste už pochodil
2781 28|         rozhovorila sa pani Rafiková a chlipla polievky. „Videla
2782 28|               Nevidela som ho nikdy, a to vy,” tu tri razy chlipla
2783 28|               myslím si. No počkaj!” a pani Rafiková sa rozosmiala.
2784 28|         rozosmiala. Zdvihla tanierik a vychlípala ostatok polievky… „
2785 28|          polievky… „Až Miluška príde a vraví: tu je snúbenec Malinovej…
2786 28|             Všetci hovoria len o vás a o Malinovej… Gratulujem
2787 28|              vám. Utešená vdovička,” a pohrozila sa mu, akoby vedela
2788 28|            blýskať, kuk sem, kuk tam a už sa hrnú… Nože toho mäska
2789 28|          nech sa vám páči. Tak, tak. A z tých makarónčekov. A či
2790 28|               A z tých makarónčekov. A či neradi? Ak sa vám bude
2791 28|             len zo študentských čias a tá cesta bola iba náhoda,
2792 28|             Pán sudca šiel po cigary a sebe nabiť do čibuka. V
2793 28|         čibuka. V izbe zostal len on a Miluška.~Bola chladná ako
2794 28|            mramor. Držala hore hlavu a dívala sa pred seba.~Nová
2795 28|               ujsť ako para komínom… A to ma tí vari schválne nechávajú
2796 28|         mlynské koleso… Aspoň vraví, a mne nič nepríde na um…~Vytrhol
2797 28|              susednom kúpeľnom meste a chodí konverzovať s Miluškou,
2798 28|      Zovňajšok naozaj aristokratický a hovoril výlučne po francúzsky
2799 28|        hovoril výlučne po francúzsky a len so slečnou.~Brveník
2800 28|            Vyhodí svoje siete na vás a budete stratený. Škoda by
2801 28|           tých čias ju ešte nevidel… A ako ju uráža tá rapotačka.~
2802 28|          porobil aj ostatné návštevy a všade medzi hovorom spomenuli
2803 28|      Vystríhali ho pred ňou direktne a indirektne, krajším alebo
2804 28|            len vykonala, — myslel si a tým väčšmi sa tešil, že
2805 28|              sa stretne niekde s ňou a vyznačí ju… Keby sa nebál,
2806 28|              Jeden večer sa odhodlal a šiel. Zaklopal.~„Doma?”
2807 28|            nemu.~„To ste vy? Poďte,” a podala mu ruku.~V izbe sa
2808 28|        milosťpani Elenka?” spýtal sa a potriasol jej ruku. — Mäkká
2809 28|        mäkučká, pomyslel si pritom. „A takto potme samotná. Ja
2810 28|               Načo? Takto je lepšie. A vidieť vás vidím. Viete,
2811 28|                Pritiahol fotel k nej a zdvihol hlavu.~„No, ako,”
2812 28|            myslieť, že som študentom a vy Elenkou, to Elenôčkou
2813 28|       trasúce sa svetlo na jej sukňu a pol tváre. Brveník sa na
2814 28|            sa na ňu díval. Dokončila a pozrela do ohňa. Jej oči
2815 28|         naozaj zlá?” spýtal sa zrazu a chytil ju za ruku… „Robil
2816 28|            ruku… „Robil som návštevy a všetci na vás zle, že koketka,
2817 28|            to vravieť…”~Hodila rukou a usmiala sa: „Vy ste naivný.
2818 28|              mi aj list písali o vás a vraveli, bože!”~„A čo? Ukážte.”~
2819 28|             o vás a vraveli, bože!”~„A čo? Ukážte.”~Ukázala list,
2820 28|        Obidvaja sa priblížili k ohňu a začali čítať. Hlavy sa im
2821 28|           jeden.” Prešla k etažériku a doniesla. „To isté písmo,
2822 28|         Nemohol odolať, natiahol krk a bozkal jej líce.~„Ako predtým,”
2823 28|             sa zhodneme, nie?”~„Áno, a tým skôr, že sme takí zlí…”~
2824 28|              Ako zriedka prichádzate a aké skúpe ste. Ak dáte niečo,
2825 28|        jednako! Vo vás je celý svet. A predsa, ako ľahko sa vmestíte
2826 28|            vy ste ich možno zacítili a nemútil vám ich nik. Nerobte!~
2827 28|            bývala polesná. Zašla ta. A hľa, tu boli panie. Veľmi
2828 28|             veľmi vtiera do ich domu a tak sa vidí, že myslí na
2829 28|             aj môjmu starému hovoril a starý mne… Čo tí ľudia natárajú.
2830 28|              prekabátiť… Že Malinová a Brveník… To nedovolím. Rozbijem
2831 28|             to dievča? Dvanásť hodín a ešte je nie tu.” Bežala
2832 28|    úzkostlivosť. Starý vypleštil oči a vyskočil z postele na rovné
2833 28|             na rovné nohy.~„Čo, čo…? A kde sú mi papuče?”~„Mily
2834 28|               neviem,” povedal starý a sadol si na posteľ.~„Obliekaš
2835 28|          Starý sa ustavične potkýnal a utieral si zapotené hrdlo
2836 28|            Slúžky hompáľali lampášmi a jajkali. Od rieky odišli
2837 28|           odtiaľto do Veľkého hotela a zas na železničnú trať.
2838 28|           odišli spolu. — Bohviekam. A ešte po francúzsky hovorili.~
2839 28|             muža, chytila ho za ruku a ťahala. Odišli…~Noc bola
2840 28|               Odišli…~Noc bola jasná a studená. Vysoko na nebi
2841 28|        bielymi oblakmi plával mesiac a oblieval svojím svetlom
2842 28|            svetlom celé spiace mesto a ďaleko zasnežené vrchy.
2843 28|         Lampáše horeli v jasnej noci a ich svetlá sa kolembali
2844 28|           krajšiu nad všetky čardáše a mazúrky. Pieseň, ktorá sa
2845 28|              sa rovno dobíja k srdcu a kojí plačúcu dušu… Počúvala,
2846 28|              do očí. Oprela sa o múr a hlasne zakvílila:~„Ach,