Part
1 4 | keby tak oproti nemu sedela slečna Želmírka Silnická, dcérka
2 5 | Hmla padla mu do hlavy. Slečna Pavlínka na neho pozrela.~
3 5 | pán doktor?” spýtala sa slečna. „To je ľahšie.”~„Áno, sexšrit,”
4 5 | stále okolo seba samého.~Slečna Viera mu to od smiechu nevedela
5 6 | Slečne Malvínke som povedal: „Slečna, smiem prosiť?”~Ona zrovna
6 6 | som si poznamenať: „Vy, slečna, museli ste mať znamenitého
7 6 | najšpatnejším človekom, ale čardáš! Slečna Ela a ja. Čardáš! Nezabudnem
8 6 | trasiem a šúcham nohami. Ale slečna Ela — skvost. Nie. Nie.
9 6 | videlo. Srdce vo mne zvýsklo. Slečna Ela šepce, nezachmúri sa,
10 6 | lev.”~„Zle meriate silu, slečna Boženka. Myslím silu tvoriacu
11 6 | vedieť?”~„Poviem vám. Vy, slečna Boženka. Vy musíte vedieť,
12 6 | vyzývam do tanca.~„Nie, slečna, netancujem,” povedal som, „
13 6 | zarazil. Veď je to domáca slečna a tá staršia pri nej, to
14 10| ale dcéru nemá. Teda len slečna Anička môže byť tým magnetom,
15 10| neobyčajne citlivý.~„Veru, slečna Anička,” hovoril, „život
16 10| vám to isté povie.”~„Ale, slečna!” pretrhol ju. „Vy ako farárska
17 11| deviatej ráno… Tiež do kostola. Slečna Meluzínka mala na sebe atlasové
18 11| sebe atlasové topánočky. Slečna Zuzka si vzala do kostola
19 11| perami na zlatej retiazočke. Slečna Viera sa blýskala ako slnce
20 11| zbožňoval, a dámy najviac, najmä slečna Olinka. Ach, slečna Olinka!
21 11| najmä slečna Olinka. Ach, slečna Olinka! Musíš povzdychnúť
22 11| jej: „Aká ste vy krásna, slečna!”~„Ale choďte!” bola jej
23 11| Prečo by som si nevypil?”~A slečna Olinka už donáša buteľku
24 11| museli zísť.~„To ste vy, slečna?” spýtal sa.~„Ja.”~„A kam?”~„
25 11| to viete a spytujete sa. Slečna Oľga, vidíte… Také pekné
26 11| krčmách hralo vojsko. Tá slečna bola šťastná, ktorej sa
27 11| Nemôžem slúžiť. Možno.”~Slečna sa posadila. Obapolná poklona.
28 11| vchádzajúcu.~„Akože chcete, slečna. Naľavo, napravo, či rovno?”~„
29 11| volá, volá, privolá.~„Ach, slečna Oľa, s vami, vidíte, ja
30 11| sa ku nej:~„Prosím teda, slečna.”~„Odpusťte, pane, ale tento
31 12| slečnou. Úžasné čosi: stará slečna! Všetok posmech lipne na
32 12| štvorylôčku. Lenže ty si slečna. Ty sa ešte musíš vrtieť,
33 12| toho, že sa každá stará slečna mohla vydať? Možno iba čakala
34 12| aby vám povedal všetko, slečna Elena…” Tu sa mu hlas zatriasol. „
35 12| neosvetlenej izby.~„Nemožno, slečna, vidia.”~„Prosím vás!” Prosebne
36 12| šeptal:~„Len vás… jedine vás, slečna Elena… Kto by vás nerád…?
37 13| Nie, nie.”~„Prosím vás, slečna, celkom vážne. Ostatní pozhadzovali.”~„
38 15| nechal pri vážkach na pulte.~„Slečna, ako vy šikovne obslúžite
39 15| predstavovala Mariška. „Slečna Žofka a slečna Gabriela
40 15| Mariška. „Slečna Žofka a slečna Gabriela Diková. — Ján Čuprík. —
41 15| nehľadiac na to, jemu sa slečna Žofka páčila. Vábila ho
42 17| Ale vy zle robíte kruhy, slečna Oľga.”~„Čo sa vy rozumiete
43 17| Napríklad, ako to robí slečna Deverovská… Ako graciózne
44 17| odôvodnenie. Vy ste vôbec čudná, slečna Olinka…”~„Jój, len tak nežne
45 17| vy. Tí nechcú vašu dušu, slečna Oľga, len váš driek. Ide
46 17| stvorená pre celý svet, slečna. Ani pre každého miliónteho.
47 17| srdci, lenže nie pre vás — slečna! Tak.”~„Nikdy?”~„Nie.”~„
48 17| hračka bola hriešna…~Medzitým slečna Oľga sa celkom premenila.
49 17| ti ja neviem.”~„A tvoja slečna sestra nevie?”~„Prečo chceš
50 18| predsa len pekné dievčatko. I slečna Žofka Kobulíková, i slečna
51 18| slečna Žofka Kobulíková, i slečna Máľa Červeňová sú pekné
52 18| Elenka Ježíková. Namojpravdu. Slečna Žofka má pritučné líca,
53 18| Žofka má pritučné líca, slečna Máľa má zasa chudučké, ale
54 18| noštek je taký najlepší. Slečna Žofka má blízko dvadsať
55 18| má blízko dvadsať rokov, slečna Máľa devätnásť. Elenka nemá
56 18| alebo krížik. Skrátka, slečna Elenka je podarené dievča.~
57 18| klobúk a poklonil sa.~„Však slečna Ježíková?” spýtal sa, ako
58 18| pýtal. Vravia, tu ide jeho slečna dcéra. Ja, reku, slečna
59 18| slečna dcéra. Ja, reku, slečna ma zavedie. Preto bol som
60 18| čo, čo? Aká som hlúpa!~„Slečna ide z kostola?” spýtal sa.~„
61 18| bola zbadala.~„Ako utekáte, slečna! Ale ak chcete, pôjdem za
62 18| Ako sa vy mňa bojíte, slečna! Veď my oddnes každodenne
63 18| Vy sa mňa nesmiete báť, slečna… A vidíte, ani vaše meno
64 18| Ale nie, veď ma tituloval slečna. Ozaj, a ani meno som mu
65 21| ktorá stála v kúte.~„Nerád, slečna,” povedal len po chvíli. „
66 21| vzal ju za ruku.~„Koho, slečna, koho myslíte?”~„Nemožno
67 24| druhou. Povedal by jej len: „Slečna, vy máte nešťastné obrvy!”
68 24| hlasom!”~Napokon domáca slečna začala:~„Šuhajko, luterán…”~
69 24| Tušenie ma nesklamalo. Domáca slečna zvrtla mňa a notár Elenu.
70 24| sa mi odľahčilo. Domáca slečna hľadela niekam nabok. Znova
71 24| Miloš. Tak sa aj stalo. Slečna zastala na chvíľu predo
72 24| by som rád s ňou hovoril.~Slečna, čo rozdávala mená, zastala
73 24| Záloh, záloh!” zakričali. Slečna prišla s klobúkom ku mne.
74 24| chyže a vysvetlíte. No nie, slečna?” obrátil som sa i k susede,
75 24| Je to len smiešne… Tam je slečna Žela. A šiel som k slečne
76 24| však?”~„No áno.”~„Poďme, slečna Žela, do toho kútika. Možno
77 24| Tak ideme za slečnami, slečna. Krv, ale nie duša…”~„Ale
78 25| podrobností. Komu ako a koľko ráz slečna Mara stisla ruku, či aj
79 25| Tým holobriadkom mohla sa slečna Mara posmievať, ale mne
80 25| človek, tak tuho miluje.~A slečna Žabicová?~Dopočuli sme sa
81 26| GAZDINÁ (novela)~Slečna Darinka Fialková, obstarná
82 26| naťahujúc nohavice.~„Darinka. Slečna Darinka. Môžeš jej veru
83 26| Óh, ja nešťastná,” volala slečna, „kde je to ohreblo, že
84 26| ty pľuhavstvo,” kričala slečna Darinka na utekajúce prasa.~„
85 27| Vy teraz trestať chcete, slečna. Neuznávate a prisviedčate.
86 27| zaujímam, chodím…~„Nie, slečna,” začal som celkom ticho
87 27| Ja by som vás rád videl, slečna… Ale takto sa vás bojím…
88 28| Vynoril sa znova z jej hlbín.~„Slečna Elenka!” vykríkol mladý
89 28| s touto peknou sochou.~„Slečna, tak sa zdá, bola v Paríži,”
90 28| Tu sa všetko vysvetlilo. Slečna Rafiková skutočne odišla
|