Part

1001 12|          Ktosi pritom pospevoval. Tak sa zdalo, že čuť šuchot, akoby
1002 12|               poháre zo susednej, kde sa pilo a fajčilo.~„Tam už
1003 12|       nedovolili viac povedať.~Čudrák sa nemohol opanovať. Schytil
1004 12|           nikdy posiaľ necítenej. Oči sa mu privreli. Hlas slabol.
1005 12|               slabol. Celá sila vrhla sa do ramien. Vziať toto nešťastné
1006 12|                piskot, kroky blížiace sa a opäť zanikajúce. Elena
1007 12|              zanikajúce. Elena dívala sa oknom, ale nič nevidela,
1008 12|             Smutno, že má obrúčku, že sa vydá za nenávideného človeka.
1009 12|                Tovar… Otroctvo… Akože sa môže hýbať? Akože môže mať
1010 12|               zo sveta…~Pravda je, že sa Elena vydala. Neviem, ale
1011 12|         vravia, že je aj šťastná a že sa obidvaja majú radi.~
1012 13|            vianočné prázdniny a potom sa mi nechcelo do veľkého mesta.
1013 13|            hlúpo vyvracal, nazdávajúc sa, že to súvisí s mojím juridickým
1014 13|           obyčajne počúvala a ku komu sa pridala, ten bol víťazom.~
1015 13|           naopak obrátené. Päť stolíc sa odrazu rozhovorilo o našom
1016 13|            našom plese a samým mestom sa ozývalo, hučalo: „Bude maškarný
1017 13|                Hromžili na mládež, že sa baví, a tĺkli pritom tuhšie
1018 13|            duby váľať, na jednej nohe sa vrtieť, chodiť na rukách,
1019 13|           mesto bolo hore nohami.~Mne sa ešte vždy zdalo čudné, že
1020 13|               vždy zdalo čudné, že by sa ten bál uskutočnil. Ale
1021 13|                Uveril som a vážne som sa začal starať o toaletu.
1022 13|         trochu márnomyseľný a rád som sa blýskal. Nemohol som sa
1023 13|               sa blýskal. Nemohol som sa od toho odučiť. Preto rukavičiek
1024 13|        vystrihnutej veste, k lakovkám sa nehodí červená vyšívaná
1025 13|               mal toľko, že už—už som sa zriekol bálu, keď tu doniesli
1026 13|               vstupné a polnoc. Akože sa budem baviť? A už som si
1027 13|         pätnásť zlatých prišlo.~Srdce sa mi rozveselilo.~Prišiel
1028 13|          osuhle, stáli nehybne. Srieň sa ligotal. Cvengot zvoncov
1029 13|              zvoncov s tichými saňami sa ozýval každých päť minút.
1030 13|              pred vchodom budovy, kde sa odbavoval ples. Nad bránou
1031 13|              lampy. Na stenách vchodu sa zelenela čečina a roznášala
1032 13|            Dlhý červený koberec vinul sa do foyeru. Vrátny s veľkou
1033 13|         Vrátny s veľkou bradou hlboko sa klaňal každému prichodiacemu.
1034 13|        mosadzných svietnikoch. Hasiči sa blýskali vo svojej uniforme.
1035 13|            pozerali na pestré smejúce sa dámy.~Zo dvadsať aranžérov
1036 13|            tureckých čiapkach tmolilo sa sem a tam. Ich zlatom lemované
1037 13|             rozháňali klakmi a smiali sa. Zdalo sa, akoby sa bola
1038 13|             klakmi a smiali sa. Zdalo sa, akoby sa bola vytratila
1039 13|            smiali sa. Zdalo sa, akoby sa bola vytratila zo sveta
1040 13|           všetka neresť a žiaľ, akoby sa poznala len radosť a šťastie,
1041 13|          núkajúceho svoj tovar. Masky sa hrnuli. Celá rozvodnená
1042 13|           Brat zmizol v ich víre. Mne sa ešte nechcelo do sály. Chcel
1043 13|            bočnej kaviarne. Ledva som sa zvrtol, keď sa mi niekto
1044 13|              Ledva som sa zvrtol, keď sa mi niekto zavesil na rameno:~„
1045 13|          nevedel hovoriť.)~Obzrel som sa a vidím masku. Čiapka s
1046 13|              Vravela fistulou. Ja som sa nahol a pozrel som jej zblízka
1047 13|               Aký div! Pekná poštárka sa zabáva s mojím bratom—čertom.
1048 13|               ich, pričom, odvracajúc sa, zakaždým veľmi opatrne
1049 13|             dvíhala čipky masky. Brat sa usiloval chytiť jej ruku,
1050 13|                 vravel brat.~Uklonila sa.~„Povedz, kto si?”~Pokývala
1051 13|          Zahrali valčík. Poklonil som sa a šiel som s ňou medzi tancujúcich.~
1052 13|             tisol ju k sebe.~Zasmiala sa.~„Prečo sa smeješ?”~„Kto
1053 13|             sebe.~Zasmiala sa.~„Prečo sa smeješ?”~„Kto rád má, smeje
1054 13|           smeješ?”~„Kto rád má, smeje sa.”~„Poznám ťa?”~„Ó, dobre.”~„
1055 13|              do mojej tváre a spýtala sa, ako budem tancovať po polnoci.
1056 13|            tom od krajčíra?”~„Rozumie sa.”~„Čo si si požičal?”~Ona
1057 13|          krajčírova dcéra? Trochu som sa zahanbil a odišiel. Išiel
1058 13|            Išiel som do foyeru trochu sa ochladiť. Tam som našiel
1059 13|            Nevieš, kto je to?” spýtal sa ma.~„Myslím, že krajčírova
1060 13|           sedí na galérii.”~Išiel som sa presvedčiť. Naozaj, tá sedela
1061 13|               to môže byť? Vrátil som sa do sály. Hľa, hľa, môj brat
1062 13|              sály. Hľa, hľa, môj brat sa krúti s poštárkou. Videla
1063 13|      poštárkou. Videla ma a pohrozila sa mi… Brat akosi nechce skončiť,
1064 13|             si požičal frak?~Medzitým sa mi španielsky grand zunoval
1065 13|              zunoval a prevliekol som sa do fraku. V predpolnočnej
1066 13|      poštárkou tancoval brat. Keď som sa s ňou stretol v túre, premerala
1067 13|               topánky.”~„Prečo?”~„Keď sa vrátim, poviem.”~Vrátila
1068 13|              vrátim, poviem.”~Vrátila sa.~„Vysoké podpútky. Za osem
1069 13|           topánky od Janíka… Poštárka sa znova blížila.~„Nevyplatené,”
1070 13|         zrovna napnutá. Čo myslíš, dá sa od zvedavosti zblaznieť?”~„
1071 13|           dokážem ti to.”~Boli by sme sa zas pohádali, ako obyčajne
1072 13|               okrúhlemu stolíku. Brat sa šiel preobliecť. Tak sa
1073 13|               sa šiel preobliecť. Tak sa zdalo, že sa veľmi náhlil,
1074 13|          preobliecť. Tak sa zdalo, že sa veľmi náhlil, lebo netrvalo
1075 13|          netrvalo ani desať minút, už sa vrátil s bielou vestou až
1076 13|               sladkého moku. O chvíľu sa zjavila krásna bukréta.
1077 13|                 Nemožno.”~Zlostil som sa na brata, ale ma utíšila.
1078 13|              Koľko je hodín?” spýtala sa zrazu.~„Ó, aký pech!” zvolal
1079 13|                Skočil som.~„Ale teraz sa mi ukážeš, kto si.”~„A keď
1080 13|                  Prosím ťa,” obrátila sa k bratovi, „buď taký dobrý,
1081 13|             aby ťa odprevadil?”~„Nech sa ti páči.”~Obliekol som sa.
1082 13|             sa ti páči.”~Obliekol som sa. Brat, keď pomohol položiť
1083 13|            som ťa odprevadil?” spýtal sa.~Vo mne vzkypel hnev. Ako
1084 13|              Vo mne vzkypel hnev. Ako sa opovažuje… Zišli sme dolu
1085 13|              nás konšternovalo.~„Ukáž sa nám.”~Strhla masku.~Zraky
1086 13|             nám.”~Strhla masku.~Zraky sa nám skrížili.~„Mama!” skríkli
1087 14|          podiškurovali. Tak znamenite sa sedí, pije a diškuruje,
1088 14|               ale ručička na hodinách sa hýbe, straší, hrozí ako
1089 14|            ženská ruka. Áno.~Pamätáte sa na Javora, hostinského?
1090 14|               Javora, hostinského? Vy sa nepamätáte. Ja naň nikdy
1091 14|               stolíku salutuje, smeje sa, hovorí a pije, neprestajne
1092 14|              triezvy a veselý… Kde si sa podel, Javor? Kdeže je výtečné
1093 14|          okrúhle stolíky s lesknúcimi sa obrusmi, zápalníkmi a pivovými
1094 14|           biele. Zrkadlá…~Ale nemožno sa ti celkom poobzerať. Traja
1095 14|             opráši miesto. S poklonou sa ťa spýta: „Rozkážete, blahorodý
1096 14|               Prichádza zas a pokloní sa, či ešte poháriček. Chce
1097 14|               či ešte poháriček. Chce sa ti, povedzme, trochu čítať.
1098 14|            gombičku pritlačil: odrazu sa ti zjaví posluha. Ty len
1099 14|                Taká posluha!~A hostia sa len tak hrnú. Tam máš národných.
1100 14|                večer i v noci. Človek sa nemôže zdržať, keď prechádza
1101 14|          Slovom, musíš vojsť. Nemožno sa udržať… A vždy ti je príjemne,
1102 14|             Tí, ktorí musia, vytratia sa po jednom. Každému je ľúto,
1103 14|               inštrument v sebe. Ozve sa ti v ňom spev, prenesie
1104 14|               ti v ňom spev, prenesie sa na ústa a zuní, zuní.~Príjemná
1105 14|             mu nemôže poškodiť. Neraz sa zdalo, že je už zle. Nešťastné
1106 14|            posmech.”~„Posmech!”~„Bojí sa o krčmu…”~„Ale je to predsa
1107 14|              to zrada!”~„Ale, rozumie sa, bojkotovať!”~Zvolala sa
1108 14|              sa, bojkotovať!”~Zvolala sa porada. Poradu hromadne
1109 14|          hromadne navštívili. Ozývali sa tuhé reči. Oduševnenie veľké.
1110 14|               slabí, len svorne spolu sa držať. Podporovať svojich.
1111 14|         svojich. Tak…”~A na tretí deň sa našiel vplyvný pán advokát
1112 14|              ho interpelovali.~Našiel sa druhý, tretí, ktorí tiež
1113 14|              Akéže to piješ?” spýtali sa ho.~„Javorské.”~„Ale veď…”~„
1114 14|             mali my držať,” osvedčili sa mladí. „Poďme k Javorovi.
1115 14|             hybaj k Javorovi. Narodil sa niekomu syn, tam ho oslávil.
1116 14|           Javora si ho našiel veseliť sa; ak ho prehral, tam si smútok
1117 14|              na dvere.~„Voľno.”~Dvere sa naširoko otvorili a dnu
1118 14|     Nepoznávaš, čo? To je dobré; nože sa pozri!”~Vravel pomaly a
1119 14|                 Vravel pomaly a smial sa ako tuční ľudia, ktorí pre
1120 14|              jasne hovoriť, ani smiať sa hlasne.~„Ale pravda, Táravý!
1121 14|            nie dosť vkusné. Ani čo by sa grófkou bola narodila.~„
1122 14|         kamarátovi,” podotkol, ku mne sa obrátiac. ,“A čo si nepozapínaš
1123 14|          zobral? Doma sedí a zabrýzga sa. Ty, ty medveď. Už si zasa
1124 14|           hranatí, bez spôsobu. Ba či sa umývate? Drsní, drevení,
1125 14|            klobúčik, topánočky. Skvie sa všetko. Keby ste len boli
1126 14|         spoločnosti, hovoríte, hýbete sa a už vidieť samý nevkus,
1127 14|               ani na škripci. Pokĺzne sa mi noha na parkete, už kričí: ,
1128 14|              nevieš chodiť?‘ Vystriem sa prípadne, aby si údy priviedol
1129 14|                dve, tri.”~Vybrali sme sa. Utešená mesačná noc. Mesiac
1130 14|                Radosť bola prechádzať sa. Šli sme pomaly a naše kroky
1131 14|               sme pomaly a naše kroky sa ozývali. Ako sme zašli za
1132 14|          dunelo.~„Čo to duní?” spýtal sa Táravý.~Zastali sme a načúvali.
1133 14|            druhej strane domov ozvali sa kroky. V tieni zazreli sme
1134 14|           palicu pod pazuchou. Figúra sa blížila. Kývanie hlavou
1135 14|              krok boli mi známe. Líca sa zabeleli; ukázali sa tenké,
1136 14|             Líca sa zabeleli; ukázali sa tenké, ovisnuté fúzy, zablyšťali
1137 14|               povedal Táravý.~„Človek sa zakaždým potkýna o ľudí
1138 14|            lásku svoju netajím. Preto sa to starým babám nepáči.
1139 14|              aj kým spadnete, trápite sa. Kôň môže zdivieť, koč sa
1140 14|             sa. Kôň môže zdivieť, koč sa dodrúzgať, pre karty si
1141 14|               ryje v chlieve, nazdáte sa… Ale napite sa vína a život
1142 14|                nazdáte sa… Ale napite sa vína a život vám zahrá bezúhonnou,
1143 14|          doložil a búšil do dverí, že sa rozleteli.~Mladí ľudia sedeli
1144 14|              proti druhému, narovnali sa, založili si ruky do pása
1145 14|        Chytajte!” volal Rapavý, smial sa a slzy mu tiekli.~V nôtu
1146 14|           začali v takte tľapkať.~Keď sa otvorili dvere a zjavila
1147 14|              otvorili dvere a zjavila sa Fraňova mocná, sympatická
1148 14|               á—á! Sláva! Doktor! Sem sa, páni, medzi nás…!”~Pušného
1149 14|              že si ma nechala!”~Fraňo sa díval a usmieval. Táravý
1150 14|        vzduchu, vnikol do krvi… Razom sa zasa všetko rozhúpalo… Preletela
1151 14|            kabáty! Verbúnok…!” ozvalo sa komando.~Niektorí z mládencov
1152 14|               prostriedku. Ani Táravý sa nezdržal. Chytil ma za rameno,
1153 14|             rukami za plecia, a vrtel sa so mnou.~O chvíľu boli už
1154 14|         stolíku, potom štyria.~Všetko sa vrtelo, cifrovalo, kričalo
1155 14|               si zatancoval, s každým sa objal a bozkal. Každý mu
1156 14|             každému. Cigán nachyľoval sa k jeho uchu, akoby tiež
1157 14|           Preč s rozumom, páni! Lúčme sa! Srdce, páni! Srdce bez
1158 14|            krásny je svet. Jarček zdá sa ti Dunajom. Močarinka Blatnom.
1159 14|           pohár.~„Pime! Pime!” ozvali sa mu.~„Milujme sa!”~„Milujme
1160 14|                ozvali sa mu.~„Milujme sa!”~„Milujme sa!”~„Neklamme
1161 14|                 Milujme sa!”~„Milujme sa!”~„Neklamme sa!”~„Neklamme
1162 14|                Milujme sa!”~„Neklamme sa!”~„Neklamme sa!”~„Štrngnime
1163 14|               Neklamme sa!”~„Neklamme sa!”~„Štrngnime si! Bozkajme
1164 14|                Štrngnime si! Bozkajme sa!”~„Štrngnime si! Bozkajme
1165 14|                Štrngnime si! Bozkajme sa!” ozývali sa za ním ostatní.~
1166 14|             si! Bozkajme sa!” ozývali sa za ním ostatní.~Vstal z
1167 14|                štrngli si a pobozkali sa všetci. Cigáni hrali:~„Nebojme
1168 14|                Cigáni hrali:~„Nebojme sa, nedajme sa,~bratia jednej
1169 14|           hrali:~„Nebojme sa, nedajme sa,~bratia jednej rodiny…”~
1170 14|         vzbudenej dôvere. Srdce, duša sa ti otvára a ty letíš do
1171 14|               mysli oklamať ťa, smiať sa nad tebou. Ten ťa rád, i
1172 14|               ty všetkých. Všetko zdá sa ti malicherné, len tí ľudia
1173 14|              je na zemi čierne, tratí sa. Nespomenieš si na trápne
1174 14|             dom so známymi oknami. Ty sa tam zajtra budeš prechádzať.
1175 14|         prechádzať. Vidíš ju… A srdce sa ti plní radosťou. Radosť
1176 14|             Buteľku doniesli, nalialo sa, vypilo sa. Potom doniesli
1177 14|          doniesli, nalialo sa, vypilo sa. Potom doniesli ešte jednu.
1178 14|              do ruky palicu, naklonil sa na ňu a zadriemal. Traja
1179 14|             Traja tľapkajúci mládenci sa už predtým vytratili. Napokon
1180 14|             zahrali marš a my, pomaly sa poberajúc, obliekali sme
1181 14|               bolo ticho. Mesačná noc sa premenila na zachmúrené
1182 14|              na zachmúrené ráno. Nebo sa zatiahlo celé popolavým
1183 14|              zaprášené listy gaštanov sa vo vetre triasli a šumeli.
1184 14|       zachmúrenom rannom svetle akoby sa boli zrútili. Rozpálené
1185 14|        Rozpálené hlavy chladli. Rozum sa vracal a každý pocítil clivotu
1186 14|                 kričal Táravý a skoro sa roztancoval na ulici.~Fraňo
1187 14|          nezhnije…”~Porozchádzali sme sa po jednom.~Táravý sa pár
1188 14|              sme sa po jednom.~Táravý sa pár ráz obrátil, idúc druhou
1189 14|            pivo, páni!”~„Iste!” ozval sa Fraňo.~„Iste!” zakričal
1190 14|          Príde druhý raz.” Ale Táravý sa vôbec neukazoval. Možno,
1191 14|          akosi na nás zabudol,” ozval sa raz Fraňo.~„Ja veru tiež
1192 14|              to je zvláštne!” ohlásil sa apatekár Čulek. „Včera som
1193 14|            apatekár Čulek. „Včera som sa trocha zabavil a dnes mi
1194 14|             všetci… A žena, že za kým sa to zháňam vraj v tej odpornej
1195 14|            pijeme, nie je hriech. Piť sa žiada,” povedal mladý podsudca.~„
1196 14|              poriadna krčma, z ktorej sa všetko vynesie,” horlil
1197 14|              poriadok musí byť. Javor sa len usmial.~„Ale, páni,
1198 14|           seba samého zrádzal?! Stane sa síce, keď sa dlhšie vystane,
1199 14|          zrádzal?! Stane sa síce, keď sa dlhšie vystane, že sa manžel
1200 14|             keď sa dlhšie vystane, že sa manžel vyhovorí na nejakých
1201 14|         nejakých cudzích hostí. Povie sa, že boli napríklad Rusi,
1202 14|             ženička, ja nevystal?” To sa stane. Lenže, aby sa konzekventne
1203 14|               To sa stane. Lenže, aby sa konzekventne zrádzali, to
1204 14|                To nie je možné.~„Však sa vynájde,” rozhodli páni.~
1205 14|           priateľ priateľovi, „že som sa včera poobede zabavil.”~„
1206 14|               Komu?”~„Žene.”~„Ale, čo sa ti robí?!”~„No a kto? Ty
1207 14|             mňa. A čert vie, chcel si sa zalichotiť…”~„To je predsa
1208 14|           medzi pánmi. Na mládež tiež sa začalo hromžiť. Do jednej
1209 14|             nočná muzika. A nie že by sa ticho držala, keď chce uctiť
1210 14|              uctiť niekoho, ale našli sa, ktorí pod oblokom tancovali.
1211 14|              ten, ten, ten… Tancovalo sa na biliarde. Skla na dlážke
1212 14|         roznáša!”~Spoločnosť u Javora sa menšila. Prestal chodiť
1213 14|       podsudca a všetci lepší. Mládež sa tiež začala strániť Javora
1214 14|              nebola spoločnosť.~Javor sa zamyslel.~Kto to zasa intriguje?~
1215 14|               intriguje?~A prechádzal sa pomedzi biele, čistučké
1216 14|               čisté obrusy, rozháňali sa servítkami, utierali poháre,
1217 14|             utierali poháre, opierali sa o steny, hrali biliard a
1218 14|      neprestajne fajčili cigarety. Čo sa stalo? mysleli si a čakali.~
1219 14|            pobočné grošíky,” zarmútil sa pikolo.~„Čože ja tu mám
1220 14|             prídu. Poznám ich. Nebudú sa môcť zdržať.”~Plzenčina
1221 14|            Plzenčina prišla. Vytrčili sa krásne ceduľky do okien,
1222 14|               vymaľovali izby. Všetko sa jagalo. — Neprišiel nik.~„
1223 14|               nadával Javor.~A odrazu sa zjavila v novospravenej
1224 14|          Sedela graciózne a usmievala sa celkom nevinne. Prišli niektorí
1225 14|               otázočkami. Tak očistom sa spytovali posluhov: „A nebol
1226 14|              Keď prišli dvaja, pýtali sa na tretieho.~„A nebol tu
1227 14|               už boli von.~I o týchto sa dozvedeli, že boli dvoriť
1228 14|             nik. Prišli umelci. Darmo sa skveli veľké červené plagáty
1229 14|           Tony alebo Rozy a produkuje sa svetoznámy umelec na trúbach.
1230 14|                Ak prišiel jeden, hneď sa vyzradilo. Radšej neprišli.
1231 14|              jedno po druhom. Zjavili sa olejové lampy. Potom sviečky.~
1232 14|               Potom sviečky.~Nahneval sa Javor.~Praštil všetkým.~
1233 14|      páchnucimi gaštanmi, prechádzalo sa obecenstvo. Páni, dámy,
1234 14|        sentimentálne naladený. Poézia sa mi rozlievala dušou a celým
1235 14|          skvostný, jasavý obraz. A my sa v ňom kocháme. Váš dych
1236 14|                Mlčím a poslúcham. Ani sa nespytuj. Ja som vlastne
1237 14|            Kam teraz chodíte?” spýtal sa Táravý.~„Do akejsi hnusnej
1238 14|                Kto je to?” spýtal som sa.~„Moja žena,” šepol Táravý.~„
1239 14|               Tvoja pani?” spýtal som sa ešte raz.~„Ona.”~V ten večer
1240 15|              len čo koľaje a chodníky sa po nej černeli. Drobné okná
1241 15|               strane ulice blinkotali sa v svetle. Druhé stáli nehybne
1242 15|         tichého nemého poľa. Strácalo sa sťaby za riedkym bielym
1243 15|               bielym organtínom tíško sa spúšťajúce hmly. Len kde—
1244 15|               Škvrny čím ďalej väčšmi sa šírili a bledli. Ďaleko,
1245 15|                Ďaleko, ďaleko konečne sa spájali v širokú popolavú
1246 15|           temenách a bokoch hôr akoby sa vliekli biele rôznoforemné
1247 15|           rôznoforemné oblaky — belel sa sneh. A nad tým všetkým
1248 15|        znamenité dielo. Lepšie by som sa bol zabavil. A tu hybaj
1249 15|             tu hybaj do krčmy. Nijako sa nezabavíš. Piješ, piješ,
1250 15|           prázdne reči. A aj vieš, že sa nenaučíš ničomu, že sa nezabavíš,
1251 15|             že sa nenaučíš ničomu, že sa nezabavíš, a predsa ideš
1252 15|               márniť. Nie je dosť, že sa človek sám od seba derie —
1253 15|      Nenadarmo mu dnes pripíjali, aby sa čím skôr oženil. Aby na
1254 15|                 Odkiaľže?” spýtala by sa. „Z kasína, dušička,” povedal
1255 15|              že mám mena, zabavil som sa.” A pohladkal by ju po líci.
1256 15|          Lepšie bude zísť dolu. Nájde sa možno nejaká krčmička —
1257 15|              krčmička — s veseliacimi sa.~Čuprík sa vrátil.~Našiel
1258 15|              s veseliacimi sa.~Čuprík sa vrátil.~Našiel aj krčmu.
1259 15|             mohol som byť už doma. Čo sa táram?~Financ prestal spievať,
1260 15|                s okuliarmi. Čupríkovi sa chcelo povedať: A čo vy,
1261 15|            Veď mi je cudzí. Možno, že sa podnapil a nadal by mi.~„
1262 15|              Rozkážete, pane?” spýtal sa ho posluha v papučiach,
1263 15|              zaiste bude zlý. A aj čo sa týka zdravia. Čaj s citrónom
1264 15|        Doneste čaju.”~„Prosím!” ozval sa posluha.~Iste potrvá pol
1265 15|            koňaku!”~„S čajom?” spýtal sa tento.~„Nie, len koňaku.”~„
1266 15|             dumal Čuprík. Do deviatej sa už nijako nevyspím. Aká
1267 15|       nevyspím. Aká je to hlúposť, že sa tu mocem. Zviera to neurobí,
1268 15|           nenesú. Ale rozhodne, musím sa oženiť… Tridsaťpäť rokov
1269 15|                Čuprík chlipol a znova sa zamyslel.~Aký mladý bol
1270 15|           Vtedy mu prišlo na um ženiť sa. — Mladučká, nízka, plavovlasá.
1271 15|               perom. To bola prvá, čo sa mu páčila. I vtedy si myslel:
1272 15|              bude z nej žena. A začal sa chystať, že ju raz osloví,
1273 15|              rozhodne bude treba, aby sa aj priblížil a vyznal lásku.~„
1274 15|            Aničke Durdíkovie?” spýtal sa raz priateľa.~„Pekná, ale
1275 15|        koketka? Dievča skromné.”~„Mne sa Gabriela lepšie páči. Má
1276 15|             ako tá vie hovoriť. S tou sa nenudíš. Samá duchaplnosť.”~
1277 15|             Samá duchaplnosť.”~Čuprík sa začudoval, že si Gabrielu
1278 15|              Má utešenú postavu a tak sa vidí, aj peniaze, kdežto
1279 15|              má znesiteľnú tvár. Bude sa treba priblížiť Gabriele
1280 15|              vyštudovať.~„Veru by ste sa mali oženiť,” oslovil ho
1281 15|             skliepka tak očistom. Tam sa najľahšie s ňou oboznámim.~
1282 15|               lebo hneď po prvom raze sa mu zdalo, že všetky svoje
1283 15|             by ste nepridali?” spýtal sa jej raz.~„Oj, vám, prečo
1284 15|          treba by bolo vari oboznámiť sa aj s Gabrielou. Možno, že
1285 15|               Gabrielou. Možno, že by sa tá lepšie pozdala. Je ohybnejšia
1286 15|             Je ohybnejšia predsa, ako sa vidí. A Anička je taká útla,
1287 15|              dvercia, až som dnu.~„Ty sa zaliečaš Mariške?” spýtal
1288 15|             zaliečaš Mariške?” spýtal sa ho raz starší brat.~„Ja
1289 15|               ho raz starší brat.~„Ja sa nezaliečam. Ja len tak.”~„
1290 15|             Teraz som tam bol. Ale ty sa neblázni. Mariška je znamenité
1291 15|      Postavenie a s tým myšlienku, že sa vydajú. Nože choď k nej
1292 15|           milovať a len duševne.‘ Ani sa nepustia s tebou do reči.
1293 15|              špatnom egoizme. A i keď sa vydá, či miluje svojho muža?
1294 15|              ho naoko, pre svet, lebo sa to patrí. Ale i tá klame
1295 15|                Poobede pôjdem ta, ale sa ešte neprezradím. Musím
1296 15|              nedeľu. Ostatne, toto by sa dalo napraviť. — Takto si
1297 15|              len slobodný. Urobíš, čo sa ti páči. Si smädný — ideš
1298 15|               presedíš do rána. Akože sa ukážeš? Lepšie je slobodnému
1299 15|          všetky krčmy a zábavy. Treba sa k nej priblížiť… Dievča
1300 15|          Diková. — Ján Čuprík. — Nech sa vám páči dnu. I vám, pane.
1301 15|            krajšia. Tak popod pazuchy sa prejsť s ňou po dlažbe.
1302 15|           radosť. — Aký manier. Zdajú sa oceľovými prútikmi.~„Na
1303 15|             ste prišli, dámy?” spýtal sa.~„Na dva—tri týždne.”~„Potom
1304 15|                A div divúci: o týždeň sa Čuprík pustil do tuhého
1305 15|             Ale nehľadiac na to, jemu sa slečna Žofka páčila. Vábila
1306 15|          titulu. Urobím návštevu. Raz sa musím oženiť.~Vyobliekal
1307 15|              musím oženiť.~Vyobliekal sa. Zastokol klinček do kabátovej
1308 15|          vystupujúc do koča. Rozložil sa pohodlne a vytiahol cigaretu.
1309 15|             celkom do dierky, triasol sa a zaváňal. Však ony u Kulínov
1310 15|               návštevu u Kulínov?~Koč sa zvŕtal do druhej ulice.
1311 15|             Vyjdem hore, zaklopem. Tí sa budú čudovať.~„Prejdime
1312 15|                Musím ísť, dumal. Dolu sa zvrtneme a vrátime. Nevedel
1313 15|             Musím ísť.~„Obrátiť!”~Koč sa zvrtol. Kočiš sa spýtal,
1314 15|        Obrátiť!”~Koč sa zvrtol. Kočiš sa spýtal, kam ísť.~Čuprík
1315 15|          Kulína. Prišli dve dámy a on sa tiež ustanovil. Nie ustanovil,
1316 15|            Nie ustanovil, ale dovalil sa ako medveď. To je na dlani.
1317 15|                 Ale cudzie?” ohlásila sa tá vyššia.~„Veď je dám mnoho —”~„
1318 15|            jednako nemohli. Za mesiac sa tu chcú pobaviť, a to je
1319 15|            dal nejakú ideu. Odporúčal sa. Dámam bozkal ruky. So starým
1320 15|              zakričal na kočiša.~Doma sa hodil na otoman a nadával
1321 15|               som už bol tam, mal som sa držať vážne. Aká detinskosť,
1322 15|        detinskosť, malodušnosť. Alebo sa žením, alebo nie, filozofoval.
1323 15|          dievča nie je hanba. Mariška sa nedá prirovnať ku Dikovským.
1324 15|               chladne prijala. A jemu sa odrazu zazdalo, že tratí
1325 15|            brat? Elu mešťanostovu. Ta sa obrátim. Je to dievča pekné.
1326 15|             dobrá žena. Pôjdem. Musím sa oženiť. Neženatý kape v
1327 15|              budem celý deň? Ale čaju sa zíde vypiť. Zima.~„Donesteže
1328 15|           Rozmyslím si. Konečne treba sa mi oženiť. Zajtra celkom
1329 16|            pritom zlodej, veľmi dobre sa cíti. Otvorený je pred ním
1330 16|      myšlienka:~„Hľa, ukázal som, ako sa viem zabávať. Kto ešte povie,
1331 16|         veľkej mašli nevidieť blýskať sa diamantovú ihlicu a pepita
1332 16|         nohavice s cylindrom zišlo by sa dať vyhladiť.~Roztomilý
1333 16|               Prázdniny, táto mátoha, sa blížia.~Vrátnický počúva
1334 16|              jeho obsah je otázka, či sa učí. Posiela mu peňažný
1335 16|            napísanú vetu: „Ale aby si sa učil!” Na poukážke a všade
1336 16|            nechutí.~„Kamarát, nemôžem sa mučiť. Ale zato vari len
1337 16|                ani čo by šlo o život, sa zamyslel a povedal: „V každom
1338 16|         skúšku, dostal termín, ale že sa ho tam nespytovali, koľko
1339 16|            mračnou tvárou sedí a díva sa do prázdnoty na akýsi neviditeľný
1340 16|             koleno a fajčí, ani čo by sa chcel zaúdiť. Je mu do zúfania:
1341 16|           synom. Myslí, myslí, ako by sa vymotal, ale márne. Do Dunaja
1342 16|               márne. Do Dunaja nechce sa mu hodiť, pod vlak tiež
1343 16|           veselo kamarátom, ani čo by sa nebolo nič stalo. Hľa, i
1344 16|            stalo. Hľa, i Ema pri kase sa usmieva, ktorej koľko ráz
1345 16|            navrhnúť nasledujúce: Kúpi sa za šesťdesiat hákov index —
1346 16|          trpím, len keď dokončím — dá sa spraviť pečať, utvorí sa
1347 16|              sa spraviť pečať, utvorí sa profesorský zbor. Každý
1348 16|             radosti. Vstal, poďakoval sa a dal doniesť pätnásť fliaš
1349 16|              celý svet bol jeho. Stal sa proti svojmu charakteru
1350 16|             profesor verejného práva, sa práve obúval, ale zato mu
1351 17|             Zmrklo. Na zamrznutú pôdu sa spustila hustá, nepríjemná
1352 17|               v obchode, ale jeho som sa nepýtal. Nemal zmysel pre
1353 17|             pôjdu, a možno, že by som sa prezradil… Len nie prezradiť
1354 17|          prezradil… Len nie prezradiť sa. Už pol roka bojujem, aby
1355 17|             pol roka bojujem, aby som sa neukázal voči nej mäkký
1356 17|              Čo raz ju stretnem, vždy sa celý premieňam. Spôsoby,
1357 17|           hlas akoby jemneli, stávali sa hladšími a plnšími. Cítim,
1358 17|         hladšími a plnšími. Cítim, že sa mi oči šíria a väčšmi blýskajú.
1359 17|              väčšmi blýskajú. Inakšie sa ukláňam, inakšie podávam
1360 17|         inakšie podávam ruku, inakšie sa mi trasie hlas, ako keď
1361 17|             bojujem so sebou. Nechcem sa vyzradiť. Božechráň, aby
1362 17|             aby niečo zbadala. Ona by sa smiala a iste by povedala: „
1363 17|               s akousi paňou. Hviezdy sa začali zjavovať na nebi.
1364 17|              van. Mrzlo a ľad i hrudy sa nám mrvili pod nohami. Ona
1365 17|              zakrýval jej tvár, ktorá sa zafarbila do červena, vyštípaná
1366 17|             zima na ruky?” spýtal som sa. A už som cítil, že sa mi
1367 17|            som sa. A už som cítil, že sa mi mení hlas. Prisilil som
1368 17|               mení hlas. Prisilil som sa a zmenil ho v posmešný.~„
1369 17|              kruhy, slečna Oľga.”~„Čo sa vy rozumiete do kruhov!”~„
1370 17|              nerozumel!”~„Nerozumiete sa,” povedala skoro nahnevane,
1371 17|            ešte kompetentná súdiť, či sa rozumiem, či nie. Kruh má
1372 17|               vám ide dorovna, čo ako sa usilujete. Pritom máchate
1373 17|              vykríknuť.”~„Nerozumiete sa.”~„To je vaše celé odôvodnenie.
1374 17|               Taká ste vy… Nerozumiem sa do kruhov! A čo by som vám
1375 17|             dokázal, že áno, rozumiem sa, čo je aj pravda — vy poviete:
1376 17|                vy poviete: nerozumiem sa.”~„Lebo sa ani nerozumiete.”~„
1377 17|        poviete: nerozumiem sa.”~„Lebo sa ani nerozumiete.”~„No vidíte.”~„
1378 17|             Lampy už svietili a ľudia sa prechádzali. Mne bolo ľúto,
1379 17|            som hanil a hanil. Bál som sa chváliť. Cez mesto sme dlho
1380 17|               do divadla?” spýtal som sa.~„A čo dávajú?”~„Akúsi tragédiu.”~„
1381 17|         hrdinovia! Smiešne.” Zasmiala sa a zívla pritom pár ráz plecami. „
1382 17|               Koľko ich bolo, každého sa mi podarilo okrútiť okolo
1383 17|    najnežnejších situácií. Rozplývali sa citom, kľakali a len—len
1384 17|           citom, kľakali a len—len že sa nerozplakali od nekonečnej
1385 17|               Je to radosť tak odrazu sa zasmiať nad takým roztúženým
1386 17|             Žofka plakala. Len—len že sa nerozišla svadba. A každý
1387 17|           hérosi!”~„To sú figúrky, čo sa okolo nás tmolia. Im ide
1388 17|            klesli do náručia, a potom sa chvália pred priateľmi.
1389 17|               a mrzká, odpusťte.”~Mne sa opätovne akosi zatriasol
1390 17|           rátal som v duchu, a stratí sa mi, bohvie dokiaľ…~„Podajte
1391 17|               dlhým pohľadom a dotkla sa plecom o moje.~„No, to je
1392 17|               lásku?”~„Nie.”~Zasmiala sa: „Ani pozrieť dáme do očí?”~„
1393 17|             Vy nemáte zmysel.”~Dívala sa na mňa. Pri svetle lampy
1394 17|             detské ústa. Okrúhle líca sa strácali za golierikom.
1395 17|              bledé, a celá tvár zdala sa mi vážna, tak odrazu vážna
1396 17|             vidieť.~„Nemám zmysel? To sa mýlite. Vy nie ste stvorená
1397 17|               cez vodu, červenali ste sa a temer triasli. Celý večer
1398 17|          šesťdesiat kíl,” zasmial som sa. „A vo vode bolo klzko.
1399 17|              bolo klzko. Pokĺznuť som sa nechcel. Prirodzená vec.”~„
1400 17|               A tá tichosť?”~„Človeku sa vždy nechce hovoriť.”~„No,
1401 17|      negavalierska, cynická.”~Jej oči sa zväčšili. Pýcha a smiech
1402 17|            som vôňu jej šiat. Jej nos sa skoro dotýkal mojej tváre.
1403 17|              počuť kroky. Obrátil som sa v tú stranu hlavou. Prichádzala
1404 17|            som odoprel. Rozlúčili sme sa.~Teraz teda boj, dumal som,
1405 17|           idúc do kaviarne. Pretvoriť sa a odvrátiť celkom. Lenže
1406 17|           jeho pomocou vykynožíme. Ak sa predsa nedá, tak na povrchu
1407 17|            lúčik… Bohu chvála, že som sa dosiaľ neprezradil! Ako
1408 17|            dosiaľ neprezradil! Ako by sa mi bola smiala!~Bolo mi
1409 17|     nerozveselila. Jej pyšné, smejúce sa oči videl som ustavične…
1410 17|              ušiach. A čo raz ukázala sa mi v myšlienkach taká pyšná,
1411 17|            boju, ktorý vyhrám. Čo raz sa mi predstavila jej biela
1412 17|              v myšlienkach, ako trasú sa vo vetre čierne jemné kudry
1413 17|           vlasov, kryjúce sluchy, ako sa smeje tým svojím lepším
1414 17|           svojím lepším smiechom, ako sa kloní, hýbe, kráča svojím
1415 17|              pocítil túžbu… priblížiť sa k nej celkom! Mať ju v náručí
1416 17|              keď som ju niesol. A jej sa nikdy nebudem môcť priblížiť.
1417 17|          nebol vypovedaný boj, ona by sa mi zasmiala v najnežnejšej
1418 17|            toho večera, nie že by som sa jej bol stránil, ale dal
1419 17|        niekoľko ráz. Ale usiloval som sa byť gavalierom inej dáme,
1420 17|               na žúroch, ja držal som sa vlastne vždy popri slečne
1421 17|               správaní a rečiach ešte sa neprebudil život. Nijaká
1422 17|             kytôčku na prsia. Trafili sa meniny, narodeniny — kytôčka.
1423 17|              Zazrel som ju prechádzať sa s Oľgou — klinčeky. Bývalo,
1424 17|               Spočiatku nevedela, ako sa správať ku mne. Potom ju
1425 17|            mne. Potom ju naučili, aby sa odo mňa neodvracala. Začalo
1426 17|               mňa neodvracala. Začalo sa v nej čosi zobúdzať.~„Prečo
1427 17|            Aničku zavádzaš,” spytoval sa ma raz môj priateľ.~„Nezavádzam.”~„
1428 17|               príťažlivosti. Hral som sa s ňou a moja hračka bola
1429 17|         hriešna…~Medzitým slečna Oľga sa celkom premenila. Oči, tvár,
1430 17|               nej ani slovíčko. Stala sa tichou, pokornou. Neusilovala
1431 17|         tichou, pokornou. Neusilovala sa zvábiť ma obyčajnou koketériou.
1432 17|        obyčajnou koketériou. Ba zdalo sa mi, že je jej so mnou nepríjemne.~
1433 17|             si dával. Pretvaroval som sa a trápil. Kynoženie sa mi
1434 17|            som sa a trápil. Kynoženie sa mi navonok darilo, ale zdnuky
1435 17|            brada, škrane ziabli. Hmla sa mi titlala pod zimník. Nik.
1436 17|      zamaľované steny. Začul som, ako sa raz dvere otvorili, pár
1437 17|             Chcem vyhrať boj a tmolím sa pod ich oknami. Rozochvený
1438 17|                I Aničke som a nestalo sa nič… Chcem posielať kytôčky,
1439 17|             posielať kytôčky, a bojím sa jej spýtať, či pôjde na
1440 17|              bol som s ňou. Chcel som sa spýtať a bál som sa. Tu
1441 17|               som sa spýtať a bál som sa. Tu prišiel mi na um Ďuro,
1442 17|            len vykonal! Aký hlúpy som sa vtedy cítil. Dvadsaťšesťročný
1443 17|             mládenec s bradou a fúzmi sa odrazu červená ako panenka!
1444 17|               máš cigaretu?” spytujem sa bez zmyslu; len pred chvíľou
1445 17|             zas mlčíme.~„Čo, chystáte sa na koncert?” spytujem sa
1446 17|              sa na koncert?” spytujem sa napokon.~„Pôjdem pozrieť.”~„
1447 17|             moje!” zaspieval, zvrtnúc sa na podpätku, pričom si priložil
1448 17|         priložil ruku na srdce. Smial sa mi do očí. Zasmial som sa
1449 17|             sa mi do očí. Zasmial som sa aj ja celkom hlúpo, ale
1450 17|              celkom hlúpo, ale chcelo sa mi udrieť ho po tvári… A
1451 17|             kupec s okuliarmi opováži sa rozťahovať ústa. Viac ma
1452 17|               pre slečnu?” spýtal som sa odrazu a celkom nelogicky.~
1453 17|               pod okuliarmi s úsmevom sa na mňa dívajú. Úžia sa.
1454 17|        úsmevom sa na mňa dívajú. Úžia sa. Líca rastú, ústa sa rozširujú.
1455 17|             Úžia sa. Líca rastú, ústa sa rozširujú. Smeje sa a ja
1456 17|              ústa sa rozširujú. Smeje sa a ja sa červenám… Stratil
1457 17|              rozširujú. Smeje sa a ja sa červenám… Stratil by som
1458 17|              červenám… Stratil by som sa od hanby. Hlúpe kupčisko.
1459 17|            hanby. Hlúpe kupčisko. Ako sa on opovažuje smiať? Zvrelo
1460 17|               predsa celkom nežne som sa odporúčal. Bál som sa druhý
1461 17|             som sa odporúčal. Bál som sa druhý raz sa ho spýtať.~
1462 17|       odporúčal. Bál som sa druhý raz sa ho spýtať.~Keď som odchádzal,
1463 17|            nebrali pre slečnu.”~Zdalo sa mi, že sa kupec posmieva.
1464 17|              slečnu.”~Zdalo sa mi, že sa kupec posmieva. Na ústach
1465 17|            ticho z obchodu. Dozvedieť sa niečo nedajbože…~A zas mi
1466 17|         niekto pozoroval. Obrátil som sa domov. Pozrel som do brány,
1467 17|         drobnušký sniežik. Rozletúval sa zo samej hmly. Padal na
1468 17|             si ešte zavečerať a odieť sa na koncert. Ale neponáhľal
1469 17|           koncert. Ale neponáhľal som sa. V myšlienkach som niesol
1470 17|             niekoľko kvietkov. Ako by sa potešila. Víťazím, myslela
1471 17|               nedokazujú nič. Dnes by sa správal k nej ako zaľúbený.
1472 17|            kvieťa, musí aj ona… Potom sa jej zasmejem ja do očí…
1473 17|          konečne, kolega. Ale ten! Čo sa má smiať? Nezdá sa, že keď
1474 17|            ten! Čo sa má smiať? Nezdá sa, že keď má deväť okien do
1475 17|        obchodu, že môže všetko… Prečo sa oni smejú? Nič nevedia.
1476 17|                Nič nevedia. Nazdávajú sa bohviečo, že som zaľúbený.~
1477 17|               Vy ste to?”~„Ja, vráťte sa. Poďte ma odprevadiť, ale
1478 17|              ticho medzi nami. Vo mne sa rozprúdila nežnosť. Zas
1479 17|            rád chytil jej kolembajúcu sa ruku, pritiahol ju k sebe
1480 17|               na koncert?” spýtal som sa.~„Nie,” povedala sucho, „
1481 17|               mlčať o tom. A vy?”~„Vy sa chcete zasnúbiť?” spýtal
1482 17|          chcete zasnúbiť?” spýtal som sa prekvapený a temer zdesený.~„
1483 17|         Nebolo príčiny.”~Premohol som sa úplne. Koniec všetkému,
1484 17|               sme čakali mamu.~„A tak sa teda skončil boj,” riekol
1485 17|       zablyskli kedy—tedy a pozdávali sa mi vážne, nie falošné. Akýsi
1486 17|            Čie je víťazstvo?” spýtala sa ešte raz. „Ale úprimne,
1487 17|               mojej tváre. Priblížila sa celkom ku mne. Chytila aj
1488 17|      prezradím svoje vzrušenie. A veď sa vydáva, čo ešte chce odo
1489 17|            povedal, že ju rád, predsa sa len zasnúbi, keby ma aj
1490 17|              Čiapočka, plecia a prsia sa beleli jeho drobnými ihličkami.~
1491 17|           vaše,” šepol som.~Pritúlila sa ku mne. Videl som, že sa
1492 17|              sa ku mne. Videl som, že sa jej tvár usmieva, ale to
1493 17|                neubližujúci.~Jej pery sa pohybovali. Sklonil som
1494 17|            vaše!” povedala a odtrhnúc sa odo mňa, vbehla do brány.~„
1495 17|           teraz po piatich rokoch krv sa mi ženie pri spomienke do
1496 17|              spomienke do líc. Hanbím sa sám pred sebou.~
1497 18|               na šestnásty rok. A keď sa jej lepšie prizrieme, vidíme
1498 18|           novely Vajanského, tri razy sa pustila do Proti prúdu,
1499 18|            Ani na krok bez nej, akoby sa bála samotná. Aké je to
1500 18|         človek chodil po slobode, ako sa jemu páči. Nedávno sa pýtala