Part

1501 18|             ako sa jemu páči. Nedávno sa pýtala do spevokolu — ale
1502 18|            mladá. Kto to slýchal, aby sa také dievča túlalo samotné
1503 18|               vraví otec. Nuž a prečo sa už pred dvoma rokmi učila
1504 18|              by jej gratulovali. Otec sa vari bojí, že by ju ukradli
1505 18|           vychádzka bez Marky! Elenka sa im i raduje. Raduje sa tej
1506 18|         Elenka sa im i raduje. Raduje sa tej hodinke, keď má ísť
1507 18|            väčšieho študenta. Rozumie sa, že kadetíkov a študentov
1508 18|            spevníka. Kde treba modliť sa, hlboko skloní šiju a modlí
1509 18|            hlboko skloní šiju a modlí sa; keď spievajú, spieva s
1510 18|             boh takéto dievčatko? Kto sa k nemu modlí, prosby a žiadosti
1511 18|                prosby a žiadosti jeho sa splnia.~Hľa, v jedno nedeľné
1512 18|          prelietlo jej mysľou, — a ja sa budem červenať. — A skutočne,
1513 18|             zdvihol klobúk a poklonil sa.~„Však slečna Ježíková?”
1514 18|              slečna Ježíková?” spýtal sa, ako to už býva, s príjemným
1515 18|         advokát býva. Práve teraz som sa pýtal. Vravia, tu ide jeho
1516 18|         Hľadela do zeme a cítila, ako sa červená. Ja sa červenám,
1517 18|            cítila, ako sa červená. Ja sa červenám, dumala, a prečo
1518 18|             červenám, dumala, a prečo sa červenám? Bude ma považovať
1519 18|               za decko. Hlúpe. A načo sa vlastne pripojil? Ja ho
1520 18|              Ja ho vôbec nepoznám. To sa vari ani nesvedčí. Jednako
1521 18|              ani nesvedčí. Jednako by sa zišlo niečo povedať — ale
1522 18|         Slečna ide z kostola?” spýtal sa.~„Áno.”~„A aký text bol
1523 18|            zaiste nezaujíma, a predsa sa spytuje. Pritom zbadala,
1524 18|                To utvrdilo Elenku, že sa on nemôže zaujímať o také
1525 18|           také veci.~„Prečo?” spýtala sa ho.~Hlas jej samej tak čudne
1526 18|             odvrátila tvár a zadívala sa opäť do zeme. Zrýchlila
1527 18|               k nej, ale i radosť, že sa pred ním červená. Ako cez
1528 18|        otvoriť a mladý pán tiež. Ruky sa im stretli. Ona odchytila
1529 18|             Ona odchytila svoju.~„Ako sa vy mňa bojíte, slečna! Veď
1530 18|              Veď my oddnes každodenne sa budeme stretávať. A vy sa
1531 18|             sa budeme stretávať. A vy sa mňa máte báť?”~Otvoril bránku
1532 18|           pustil Elenku vopred.~„Nech sa vám páči. Vy sa mňa nesmiete
1533 18|         vopred.~„Nech sa vám páči. Vy sa mňa nesmiete báť, slečna…
1534 18|               ak chcete vedieť, už čo sa môjho mena týka, Becko.
1535 18|            budúci koncipient.”~Chcelo sa mu povedať, že až bude treba,
1536 18|             vidíte,” doložil, „musíme sa poznať! Dovidenia! Vidím,
1537 18|                zdvihol klobúk a znova sa milo usmial.~Elenka sa skoro
1538 18|          znova sa milo usmial.~Elenka sa skoro behom pustila cez
1539 18|          chcel ju chytiť. A len z očí sa stratiť, aby ju nevidel,
1540 18|      nenazdajky padol na zrkadlo. Tam sa videla. Aká som ešte červená,
1541 18|            raz budem smelšia, nebudem sa červenať. Nie, nie! To je
1542 18|              nie! To je hlúpe. Musíme sa poznať, zostane u nás, hovoril.
1543 18|        zostane u nás, hovoril. Budeme sa častejšie vídať. A Elenka
1544 18|             častejšie vídať. A Elenka sa sama sebe usmiala. Dnes
1545 18|           naozaj veselo. Len keby som sa nebola pred ním červenala…~
1546 18|               veľmi rýchlo prešlo. Už sa mrkalo, keď tu odrazu chýba
1547 18|              Desať strán nikde. A tak sa jej chcelo čítať. Tak sa
1548 18|              sa jej chcelo čítať. Tak sa vžila do Aninho smútku.
1549 18|        bazičky. Hovor prechádzajúcich sa po dlažbe slabo doliehal
1550 18|               niekoľko ráz a zadívala sa na nebo. Mesiačik sa už
1551 18|         zadívala sa na nebo. Mesiačik sa už ligotal pomedzi stromy.
1552 18|               stromy. Kde—tu blýskala sa i hviezda.~Á, mesiačik!
1553 18|            Potom jej prišlo na um, že sa v ňom bozkávajú dve tváre,
1554 18|            myseľ na akúsi novelu, kde sa tiež dvaja bozkávali v záhrade
1555 18|       Náruživo, nielen tak. Tak boriť sa cez prekážky, ku šťastiu.
1556 18|          túžilo. Túžilo za niečím, čo sa nedá chytiť, oblapiť, k
1557 18|           oblapiť, k čomu len vznášať sa možno, no celkom vzniesť
1558 18|        vzniesť je vec nemožná. Podobá sa to hviezdam, mesiacu, prírode.
1559 18|                Elena, kde si?” ozvalo sa jej odrazu nad samou hlavou. „
1560 18|          odrazu nad samou hlavou. „Čo sa neohlásiš? Večerať! Kričím
1561 18|               mladší brat. Neobrátila sa, hoci hrkli ňou jeho strmé
1562 18|          zbojníci, i on. Škoda.~Ticho sa zdvihla, zavzdychla a pobrala
1563 18|         zdvihla, zavzdychla a pobrala sa za Vladom. Kráčal pred ňou.
1564 18|          frizúru v poriadku?” obrátil sa k nej postojac.~„Prečo?”~„
1565 18|              podráždiť.~„Ale choď. Čo sa ty staráš o mňa?” povedala
1566 18|                ich koncipient. Elenka sa znepokojila. Iste sa bude
1567 18|           Elenka sa znepokojila. Iste sa bude zasa červenať. Najprv
1568 18|             keď príde z kuchyne. Bude sa zdať, akoby ona bola robila
1569 18|               rozprával niečo, rýchlo sa zvrtol na stoličke a podotkol:~„
1570 18|              zasa s tým milým úsmevom sa naddvihol a zhrbený urobil
1571 18|        pokračoval starý pán, obrátiac sa k pomocníkovi, „nanič sudcovstvo
1572 18|               o ťahaní ucha, potiahol sa za ucho. Kde sa zalamovalo
1573 18|              potiahol sa za ucho. Kde sa zalamovalo rukami, celkom
1574 18|            Raz celkom nahnevane udrel sa po čele, že mu očervenelo.
1575 18|           Elenka, opretá o zábradlie, sa strhla. Práve zrátala pätnásť
1576 18|          tichá.~„Čože to mám?” spýtal sa Ježík, ale nedočkal odpoveď.~
1577 18|               a ponúkol Elenku:~„Nech sa páči. Podržím.”~„Nech sa
1578 18|              sa páči. Podržím.”~„Nech sa len vám páči.”~„Ráčteže.
1579 18|           toľko núkal. — Elenka stala sa veselšia. Inokedy bývala
1580 18|             si na to dala pozor, lebo sa nesvedčí ukazovať apetít.
1581 18|       vidličkou, pozorne a pekne, ale sa jej to veľmi nedarilo. Inokedy
1582 18|                Mladý človek cítil, že sa dievča na neho díva. Pozrel
1583 18|               ňu viac ráz, no nemohol sa stretnúť s jej pohľadom.
1584 18|              pod stôl. Raz len—len že sa nezadívali jeden na druhého.
1585 18|              jeden na druhého. Elenka sa skonfundovala, odhrnula
1586 18|              odhrnula obrus a dívajúc sa pod stolík, celkom hlasno
1587 18|      preriekol Vlado ironicky.~Hneval sa, že mu pomocník nevenoval
1588 18|           pozornosť. Odporník. Chcelo sa mu niekoho uraziť.~„Tam
1589 18|               mu niekoho uraziť.~„Tam sa ti bavkajú. Choď!” doložil
1590 18|           doložil ešte.~„Nepýtala som sa ťa. Čo ustavične zapáraš?”
1591 18|               utierajúc si ústa, a už sa i zdvihol, aby šli.~Elenke
1592 18|                Tak dobre padne. Dívať sa z tmy do svetlej mesačnej
1593 18|             jej prichádzalo na um, že sa každý večer díva takto do
1594 18|             Tú treba zriadiť. Zobrala sa a vyhľadala Marku.~„Kde
1595 18|              mladý pán spať?” spýtala sa jej.~„Milosťpán belasú povedali.”~„
1596 18|                Prešla do belasej, aby sa presvedčila. Lampa je tu,
1597 18|           niet. Pred posteľou nič. Ta sa musí položiť ten starý medveď,
1598 18|                Ten obrážtek! Zhrozila sa. Lovec so zajacom na chrbte!
1599 18|            Nech je izba poriadna, aby sa dobre cítil. Elenka urobila,
1600 18|              večerné povetrie a dívať sa na čisté nebo s bledými
1601 18|             bledými hviezdami. Mesiac sa už vysoko vyšibol, zrovna
1602 18|            komín susedného domu. Okná sa jagali v jeho svetle. Dvor
1603 18|            jagali v jeho svetle. Dvor sa belel, sťaby bol vysypaný
1604 18|            boli osvetlené a kedy—tedy sa zaknísali vo večernom svetle.
1605 18|            bolo tiež otvorené. V izbe sa svietilo a bolo počuť hovor.
1606 18|          nejakú úlohu spraviť a zišli sa pofajčiť si trochu. Hľadela
1607 18|              nevie pohovoriť. Červená sa a smrká. A čo Julko Mraček?
1608 18|               je to človek? Záriečsky sa zas pýši, ako vždy utečie
1609 18|             odišla od okna. Ach, keby sa tak jemu páčilo u nás! dumala.
1610 18|            páčilo u nás! dumala. Keby sa tak do mňa zaľúbil. Ja by
1611 18|             na čo ja myslím. Nezaľúbi sa do mňa. Bol vo veľkých mestách,
1612 18|          parfumom… Nie, nie! Akože by sa on do mňa zamiloval…? Vošla
1613 18|             ráno ich utierala, každej sa prihovárala. I teraz podišla
1614 18|           izbe, v pisárni. Vysvetlilo sa. Tam sa svietilo a cez kľúčovú
1615 18|           pisárni. Vysvetlilo sa. Tam sa svietilo a cez kľúčovú dierku
1616 18|             dierku. Elenka po prstoch sa prikradla k dverám.~Tam
1617 18|         Nedalo jej čosi pokoj. Chcelo sa jej niečo urobiť, aby ju
1618 18|             cítila tú túžbu. Jej duša sa ňou napĺňa. Srdce oťaželo
1619 18|           Elenky. Chytila ich a srdce sa jej od ľaku roztrepotalo.
1620 18|          peknú žltú ružu a rozjasnilo sa jej, že ju niekto hodil
1621 18|            olivy s popolavými listami sa blýskali striebrom. V poli
1622 18|               striebrom. V poli sťaby sa bolo kúrilo, riedka hmla
1623 18|              bolo kúrilo, riedka hmla sa dvíhala a halila ďaleké
1624 18|            tajomstvenný cit rozhostil sa jej v srdci a úsmev sadol
1625 18|            belasej nad knižkou a tiež sa usmieval. Pri sladkých zvukoch
1626 18|               piana, dumal, rozplynie sa ti myseľ, myšlienky, čo
1627 18|             čo máš v klbku, rozťahujú sa opätovne na nite. Akože
1628 19|               ako nie, ale je tak, že sa kapusta s kyslým mliekom,
1629 19|         ďaleko od mesta, to jest, ako sa hovorí, pánubohu za chrbtom.~
1630 19|               kostola, na ceste!~Vždy sa obišli, keď sa mali stretnúť.
1631 19|            ceste!~Vždy sa obišli, keď sa mali stretnúť. Keď sa už
1632 19|             keď sa mali stretnúť. Keď sa už nijako nemohli vyhnúť,
1633 19|            nemohli vyhnúť, pozdravili sa jeden druhému, aj pozhovárali
1634 19|               druhému, aj pozhovárali sa medzi sebou. Lenže ako?
1635 19|             mal štyridsaťdeväť. Mohli sa radi mať aj podľa figúr.
1636 19|          Plešina pána rechtora tiahla sa vrcholom hlavy, plešina
1637 19|            hlavy, plešina pána farára sa spúšťala už nad uši. Pánu
1638 19|            keď nie podľa figúr, mohli sa radi mať podľa mien. Jeden
1639 19|            radi mať podľa mien. Jeden sa volal Červeň, druhý Bielik
1640 19|             Jánom Krstiteľom.~Boli by sa teda ináč zhovárali, keby
1641 19|             teda ináč zhovárali, keby sa neboli nenávideli. Takto
1642 19|            nenávideli. Takto všemožne sa usilovali, aby medzi nimi
1643 19|             razy do týždňa. Pán farár sa aj vyslovil pred svojou
1644 19|             že by dal sto korún, keby sa nevolal Ján a mohol stenknúť
1645 19|          stenknúť na paličku, len aby sa rechtorovi v ničom nepodobal.~
1646 19|              v ničom nepodobal.~Prečo sa nenávideli, prečo nie, na
1647 19|          nenávideli, prečo nie, na to sa len toľko dá odpovedať,
1648 19|               istej príčiny, z ktorej sa kapusta s kyslým mliekom,
1649 19|             čudný je človek. Zdalo by sa ti, že len to spomíname,
1650 19|        šošovica s rechtorom? A predsa sa pán farár hneď osopil na
1651 19|            svoju gazdinú:~„Sobota. To sa rozumie. Musí byť šošovica.
1652 19|                 zažialila a odvrátila sa k oknu, aby svojimi slzami
1653 19|             nebol plač a aj preto, že sa musí voľačím „napchať”,
1654 19|             si nakríž ruky, rozkročil sa a vážne hrubým hlasom prehovoril
1655 19|             nijakom prípade.”~Skrútol sa na ľavej nohe, obrátiac
1656 19|               na ľavej nohe, obrátiac sa takto chrbtom k nešťastnej
1657 19|            Ale prečo, prečo?” spýtala sa plačlivo Mída.~Farár nahol
1658 19|         dostala po nose.~„Viete, čomu sa podobajú tieto palacinky?”~„
1659 19|           hrubú kožu ako on.”~Gazdiná sa zasa len rozplakala ako
1660 19|           dobre aj jedenástu. Gazdiná sa aj upokojila. — Sotva sú
1661 19|              rozkázať. Zuzanka odrazu sa premenila na Zuzanu a Zuzana
1662 19|         jablká oberať. Pani rechtorka sa už aj vybrala do sadu.~Muž
1663 19|          Zuzana! Ešte by povedali, že sa podľa neho držíme.”~Doniesli
1664 19|                Čo to kupuješ?” opýtal sa jej s úsmevom.~„Maliny.”~„
1665 19|              veľký hnev pochytil, keď sa dozvedel, že si z toho istého
1666 19|               nevylial do potoka, ale sa spamätal a stočil ho do
1667 19|            láska. Nie dosť na tom, že sa oni hnevali, žiadali, aby
1668 19|             oni hnevali, žiadali, aby sa Mída na Zuzanku a táto na
1669 19|            Mída so Zuzankou. Iné ženy sa vyponosujú, keď sa náhodou
1670 19|               ženy sa vyponosujú, keď sa náhodou zídu, tieto dve
1671 19|               náhodou zídu, tieto dve sa naschvál schádzali, aby
1672 19|               naschvál schádzali, aby sa vyponosovali. Iné si pomáhajú
1673 19|              ale si požičiam. Zuzanka sa poteší, že mi môže niečím
1674 19|              nej, ešte si pomyslí, že sa hnevám… Iné ženy sú rady,
1675 19|               tieto naopak. Usilovali sa rozhnevaných udobriť… A
1676 19|            plnili ich naoko a potajme sa schádzali, aby sa poradili,
1677 19|             potajme sa schádzali, aby sa poradili, čo by pána rechtora
1678 19|           kresťanskou láskou, chytili sa podvodu. Farár dostal vinš
1679 19|               Nepomohlo ani to. Farár sa uškeril a povedal na rechtora,
1680 19|          navštívenku a odpľul si.~Keď sa falošné vinše nevydarili,
1681 19|             rozhnevaných pomeriť, keď sa stalo čosi neobyčajné.~Bolo
1682 19|            Bolo veľmi suché leto. Raz sa jednako trafilo, že ženy
1683 19|              čo doniesli na stôl! Jej sa neušlo ani na okoštovanie.~
1684 19|            druhý deň, hneď na svitaní sa farárovi prisnilo, že mu
1685 19|           guľa padla na brucho a vrtí sa mu na ňom. Vrtenie zdalo
1686 19|              mu na ňom. Vrtenie zdalo sa mu veľmi nepríjemné a čím
1687 19|               tá guľa padala a vrtela sa veľkou rýchlosťou. Myslel
1688 19|             rýchlosťou. Myslel si, že sa musí zobudiť a že sa už
1689 19|               že sa musí zobudiť a že sa už aj zobudil, ale guľa
1690 19|        zobudil, ale guľa neprestávala sa vrtieť a tlačiť ho. Pritom
1691 19|              a či sám mozog roztiahol sa na šnúru a vial ako stužka
1692 19|             brucho… A z brucha začalo sa mu čosi hrnúť k hrtanu,
1693 19|               úst a do hlavy… Zobudil sa.~Skrúcalo mu žalúdok. To
1694 19|          žalúdok. To bola tá guľa, čo sa vrtela a tisla sa k hrdlu,
1695 19|            guľa, čo sa vrtela a tisla sa k hrdlu, do úst a do hlavy.
1696 19|         Pokľakol k posteli a prikrčil sa. Nahmatal zápalky a zapálil
1697 19|           potiahol zo slivovice. Ruka sa mu triasla. Hlavu si nemohol
1698 19|             um, že pred mŕtvicou nemá sa čo dvíhať žalúdok… Len od
1699 19|             ani za desiatku… Striasol sa od zhnusenia… ľa, hnusí
1700 19|               od zhnusenia… ľa, hnusí sa mi jedlo… Pokazený žalúdok
1701 19|               o kolená, melancholicky sa zadíval na odhodený konček
1702 19|              nočnej košele… Ach, keby sa mi tak chcelo odryhnúť,
1703 19|            odryhnúť, bože môj, ako by sa mi uľahčilo.~Taký slabý
1704 19|               mi uľahčilo.~Taký slabý sa cítil, že si netrúfal vstať
1705 19|             vstal, ale oslabnuté nohy sa mu triasli a podlamovali.
1706 19|            Cítil, že ak kročí, potočí sa iste alebo spadne. To ho
1707 19|         odviedla do postele.~Ale Mída sa neukazovala. Až o siedmej
1708 19|              a vybuchla v plač. Zdalo sa jej, že farár umrel.~„Ježišukriste!
1709 19|               kolená k bruchu, spýtal sa slabým hlasom: „I rechtora?
1710 19|               So žalúdkom?” začudoval sa, „a čo?”~„Akési skrúcanie…
1711 19|               blízko postele, „odrazu sa mu vraj hlava zavrtela,
1712 19|                Len ľahnúť si… Nemohol sa na nohách udržať… A žalúdok
1713 19|              šeptal chorý.~„O polnoci sa to začalo. Kričí, len umrieť
1714 19|              rozospatá a naľakaná, až sa mi tak srdce rozbúchalo…
1715 19|              nič nepomáha. Pán Bielik sa len zvíja a zvíja. Raz sa
1716 19|             sa len zvíja a zvíja. Raz sa natiahne, raz sa pokrčí.
1717 19|           zvíja. Raz sa natiahne, raz sa pokrčí. Po živote ho trieme…
1718 19|             Rozhodila rukami a udrela sa nimi po stehnách.~„Nijaký…
1719 19|            mne dať obkladok,” a začal sa hniezdiť. Ťažko mu bolo
1720 19|             aj toto vypovedať. Rád by sa bol spýtal, čo jedol rechtor,
1721 19|              je chorý, ale taký slabý sa cítil, že si myslel, že
1722 19|             že si myslel, že spytovať sa na to presahuje jeho sily.~
1723 19|              potrela.~„Čvrká?” spýtal sa.~„Čvrká.”~Zavrtel hlavou.
1724 19|               Pán farár a pán rechtor sa nechceli rovnať v ničom
1725 19|             rovnať v ničom a podobali sa vo všetkom. Doktor nariadil
1726 19|          Farár už na druhý deň spýtal sa gazdinej: „Ako sa má rechtor?”~„
1727 19|              spýtal sa gazdinej: „Ako sa má rechtor?”~„Lepšie mu
1728 19|               je,” povedala.~„No, veď sa aj mne ulepší.”~Mída len
1729 19|        odbehnúť k Zuzanke, pochválila sa jej, ako sa pán farár vypytuje
1730 19|                pochválila sa jej, ako sa pán farár vypytuje na zdravie
1731 19|               môj. Ustavične len, ako sa má pán farár, ako sa má
1732 19|              ako sa má pán farár, ako sa má velebný pán?”~„Tak vraví, ,
1733 19|        rozpovedala pánu farárovi. Ako sa o neho zaujíma pán Bielik.
1734 19|            pán Bielik. Len, vraj, ako sa má náš pán farár, velebný
1735 19|         velebný náš pánko…~„A on, ako sa má? Čo bude obedovať?”~„
1736 19|          prebehla k pani učiteľke, že sa pán farár spytoval, čo budú
1737 19|             aj ja to isté dala… Veľmi sa zaujíma.”~„Ako môj… Rozkázal
1738 19|             môj… Rozkázal mi, aby som sa držala podľa vašej kuchyne…”~„
1739 19|            Farár stále len o tom, ako sa má pán rechtor, rechtor
1740 19|                rechtor zas o tom, ako sa má pán farár. A obidvaja
1741 19|              má pán farár. A obidvaja sa zotavovali. Len jedno sa
1742 19|              sa zotavovali. Len jedno sa nemohol dozvedieť pán farár:
1743 19|             hlavou zboka nabok. Cítil sa už zdravý a veselý. Prišlo
1744 19|          veselý. Prišlo mu na um, ako sa pán rechtor zaujímal o jeho
1745 19|                pôjdeme spolu.”~Učiteľ sa obrátil a zbadajúc farára,
1746 19|               zbadajúc farára, vrátil sa k nemu. Podali si ruky a
1747 19|               ruky a málo chýbalo, že sa neobjali. O chvíľu šli spolu
1748 19|               ma fatálne…”~Pán Bielik sa zastavil: „Ako hríby? Aj
1749 19|               tiež zastal a začudoval sa: „Aj vás?”~„Mne bolo od
1750 19|         náhoda.”~„Čudná.”~A rozhýbali sa poznove ku hore Smrčinke.
1751 19|           vysvetlila Mída, červenajúc sa a kriviac tvár do plaču,
1752 20|            vyletel mu až na dvor.~„Čo sa pletieš? Ty papľuh!” zahučal
1753 20|         papľuh!” zahučal na neho, kým sa zviechal a revúc hľadel
1754 20|           staršiu dcéru Annu, dívajúc sa za otcom, kam uteká:~„Hybaj
1755 20|                 Hybaj po doktora… Veď sa nám Citrónia pukne… Taká
1756 20|              už ideš? Chytro…”~Brucho sa jej vše potriaslo, čo zahovorila,
1757 20|           mlákach, kĺžuc a potkýnajúc sa neprestajne po bahne a o
1758 20|         strachu pred pánom bohom. Keď sa Citrónia vzpierala, štuchal
1759 20|      retiazkou a fučal ako bujak, kým sa nerozbehli.~„Bodaj by ste
1760 20|            príčine, „a ty, roucha, čo sa dívaš,” zakričal na starú, „
1761 20|             zakričal na starú, „pľúca sa mi roztrhnú, a ona sa díva…”~
1762 20|           pľúca sa mi roztrhnú, a ona sa díva…”~Stará sa trhla, ale
1763 20|       roztrhnú, a ona sa díva…”~Stará sa trhla, ale nerozumela, čo
1764 20|            chce. Pozrela dookola, ale sa nehýbala z miesta.~Prišiel
1765 20|           zablatenými čižmami. Pustil sa behom za gazdom, vyťahujúc
1766 20|             gazdom, raz dolu. Konečne sa mu to zunovalo a odovzdajúc
1767 20|               čím diaľ, tým častejšie sa potkýnal. Zbadala to Bartuška.~„
1768 20|       zavolala nahnevaná na dcéru, že sa sama nedomyslí.~S Citróniou
1769 20|           plot do Bartušovho dvora čo sa robí, aký je to krik, lomoz
1770 20|         Zdvihol ju proti svetlu a tak sa díval. Pokrútil hlavou nedôverujúc.
1771 20|         skormútenými očami.~„Na, napi sa,” ponúkal ju, podávajúc
1772 20|           hrnček.~„Čo je to?” spýtala sa ho.~„Trochu pálenky. Ja
1773 20|             treba Rypáka zavolať. Ten sa vyzná,” pokračovala, „u
1774 20|              vykukla na dvor.~„Dievky sa umoria. Lenčík je, ani čo
1775 20|        šúchajúc si stehno sukňou, aby sa poškrabala, „a ty si si
1776 20|           Drkotala, drkotala a brucho sa jej potriasalo, ako rozprávala
1777 20|            stála… Aká lacná bola, ako sa jednako odmieňa mliekom,
1778 20|           smotana, maslom… Bože, keby sa jej len nič nestalo.~„Ja
1779 20|               len nič nestalo.~„Ja by sa zmárnila,” skončila s navlhnutými
1780 20|             Odrazu ich vytreštila, čo sa gazdovi porobilo.~Skočil
1781 20|          praštil ju o zem. Roztrepala sa na tisíc drobných kúskov
1782 20|                 Pravdaže vodička, aby sa prepadla a ja s ňou, ak
1783 21|             Teda predsa!”~A zaradoval sa, najmä preto, že ho zvesť
1784 21|              vstal od stolíka a začal sa prechádzať po kancelárii.~
1785 21|            Šero včasného zimného mrku sa už vkradlo do chyže a kúty
1786 21|          hustý, chumáčový sneh a lepí sa na okenice a sklené veľké
1787 21|      nalepeného snehu. Vrabce utiahli sa z nich pod strechy. Ich
1788 21|       zatíchlo, len kedy—tedy ohlásil sa jeden—druhý akoby zo spánku.~
1789 21|             dumal Čurín, prechádzajúc sa. Ja si hvízdam. A zahvízdal
1790 21|            som si nehvídzal. Hodil by sa na posteľ a zahrešil. Ako
1791 21|           fotografiu zo stola a díval sa na ňu neúprimným, posmešným
1792 21|       posmešným pohľadom.~Čože by som sa nepozrel na teba. Vlasy,
1793 21|           nemohol rozmliaždiť.~Chcelo sa mu vyplaziť jazyk na obrázok,
1794 21|               na obrázok, ale zazdalo sa mu to slabosťou. Vôbec,
1795 21|              vysokého divána, dívajúc sa kdesi na maľbu povaly, myslel
1796 21|                zahynutom, mŕtvom. Tak sa aspoň nazdával, že to všetko
1797 21|           prestalo žiť.~Naozaj, stala sa vec celkom prostá. Snúbenicu
1798 21|            veľkým sebazaprením zvrtol sa vtedy Čurín na podpätku
1799 21|            kabát a šiel domov. Chcelo sa mu vrátiť. Pokarhať Elenu
1800 21|              ustavične ťažilo. Zdržal sa. Cítil fyzický bôľ. Horkosť
1801 21|              mokré kamenie dlažby, až sa mu zlomila. Kus, čo mu zostal
1802 21|               že jeho láska teraz tak sa zalomila ako tá palica.
1803 21|             ako tá palica. Nikdy viac sa na ňu neoprie. Neoprie sa
1804 21|             sa na ňu neoprie. Neoprie sa na nikoho. Nebude veriť
1805 21|         Päsťou trepal stolíky, búchal sa po čele a hrešil na seba,
1806 21|         cengol na podlahe a zakotúľal sa kamsi pod posteľ. Skoro
1807 21|             naprostred izby a zasmial sa. Dunajčík, kamarát, myslí
1808 21|       Vozvýšil nad ostatné, pre ktoré sa nik nezastrelil. Nie. Nie.
1809 21|             na priateľa. „Nezastrelím sa. Ani neotrávim. Ani nezahrdúsim.
1810 21|               sebe samému. Nepoddávať sa ani doma, ani na ulici žiaľu
1811 21|                Neveriť ničomu a smiať sa každému a všetkému.~To si
1812 21|           prosila o odpustenie. Dobre sa mu zaryl do pamäti obrázok
1813 21|               či prišetrní na to, aby sa vlámali k bozkom proti vôli
1814 21|               proti vôli ženy.~Úžasne sa trápil. Zbledol. Prestal
1815 21|            pohľad alebo slovo. Bol by sa bil. Bol by sa prezradil.
1816 21|          slovo. Bol by sa bil. Bol by sa prezradil. Pritom doma,
1817 21|             ho nik nevidel, ustavične sa zrádzal. Vyložil fotografiu
1818 21|             No na sto krokov pred ním sa vždy zvrtol a šiel naspäť.
1819 21|             samé okná, zastal a díval sa na spustené záclony a na
1820 21|            záclony a na bránu. Obzrel sa, aby ho nikto nezazrel.
1821 21|             ho nikto nezazrel. Kradol sa ako zlodej na druhú stranu,
1822 21|               Fajčil cigaretu a díval sa na ňu. Biely, riedky dym
1823 21|             aby ju lepšie videl. Ešte sa jej nezdôveril, že ju rád
1824 21|              ustavične k nej ťahá, že sa mu žiada ju neprestajne
1825 21|               Jej vlasov alebo ramena sa dotknúť, čo len na minútu.
1826 21|           vtedy, ako tak sedel, díval sa, díval na ňu bez slova a
1827 21|               pásik, stužtička. Akoby sa bála tých silných tónov
1828 21|        podobné zamrznutej kvapke, ako sa trasú, ako sa trasú, keď
1829 21|             kvapke, ako sa trasú, ako sa trasú, keď zakýva tou radostnou
1830 21|               mne ako mňa k nej? Keby sa tak neprezradil, či by sa
1831 21|             sa tak neprezradil, či by sa u nej láska zmohla, pozrela
1832 21|               pozrela na mňa tak, ako sa teraz dívam na ňu? — Nie.
1833 21|          teraz dívam na ňu? — Nie. Ja sa neprezradím ničím. Počkám,
1834 21|           klavírovej hre Čurín zrovna sa zdesil, že by rád od nej
1835 21|               ako studničná voda. Ako sa to opovažuje?~„A radi máte
1836 21|           radi máte Chopina?” spýtala sa ho odrazu. Pozrela na neho
1837 21|         povedal Čurín s úsmevom.~„Veď sa jej posmievate.”~„Musí byť
1838 21|                aby bol poetický, musí sa zrodiť v duši, nie vo vrecku,
1839 21|                troch izieb ženu, teda sa ožením, to jest zaľúbim.
1840 21|              Vezmem si ženu a zaľúbim sa. Lámka ma morí v pravej
1841 21|         opatrovať? Žena. Teda zaľúbim sa. Vezmem si ku sebe ženu.
1842 21|              aj nečestné.” A obrátila sa celkom k Čurínovi, ktorý
1843 21|             nie celkom smelo a trochu sa začervenala. Sám Čurín bol
1844 21|   presviedčavo a Elena si myslela, že sa to vzťahuje na ňu a na neho.
1845 21|             ňu a na neho. Začervenala sa ešte väčšmi až po krk a
1846 21|              Chcela, aby nezbadal, že sa začervenala.~„Ale neviem,
1847 21|             či vás to nenudí?” spýtam sa odrazu, tak naoko. „To je
1848 21|        pomyslel si vtedy a rozveselil sa. Keby ti tak mohol povedať,
1849 21|               v hlase. Jedno zradenie sa. Povedal by ti všetko. Lenže
1850 21|            Nemáš rada. Naľakala by si sa milujúceho slova. Ušla by
1851 21|             si.~„Naozaj rada?” spýtal sa.~„Áno.”~„Vidíte, Elenka,”
1852 21|               vzdychov a slov nezmôže sa láska až po nešťastie. Vy
1853 21|               ukáž svoju lásku, potom sa vo mne narodí. A ak mlčíš,
1854 21|         zostane zakrpatené, nevyvinie sa.” Ale prečo jej ja teraz
1855 21|             na to, aby ste s ním, ako sa vraví, sympatizovali. Ale
1856 21|          vraví, sympatizovali. Ale on sa vám nikdy neprezradí, že
1857 21|             odrazu zatíchla. Opätovne sa červenajúc.~„Keby tak napríklad,”
1858 21|           keby tak…” A zamĺkol. Zrazu sa mu zazdalo, že Elena myslela
1859 21|            Jej ruka v jeho, ani čo by sa bola chcela zachytiť inštinktívne,
1860 21|             prsty. Niekoľko ráz trhla sa a potom akoby bola zmŕtvela.
1861 21|            Chrbátik a krk ešte väčšmi sa zaokrúhlil. Prižmúrené oči
1862 21|            zaokrúhlil. Prižmúrené oči sa celkom zažmúrili a dievča,
1863 21|         dievča, nahnuté k nemu, akoby sa skĺzalo z kanapy dolu na
1864 21|           nežijúcu tvár k sebe. Nahol sa celkom k jej ústam a šeptal
1865 21|       roztúženým srdcom. Díval, díval sa do tých okien skrytý v tieňoch
1866 21|          detinsky dôveroval, v ktorej sa sklamal, v ktorej ho potupili
1867 21|            potupili a ponížili. Zdalo sa mu, že pochoval radosť,
1868 21|              zavrel na veky. Neotvorí sa tá nikdy viac, ako sa hroby
1869 21|        Neotvorí sa tá nikdy viac, ako sa hroby neotvárajú. A keď
1870 21|              A keď mesiac vyšiel, ako sa kradol popri stromoch domov,
1871 21|              stromoch domov, utajoval sa za pňami alebo stĺpmi lámp,
1872 21|             víťazom zostať, napomínal sa a posielal poslov naspäť.~
1873 21|               schudla, tvár jej akoby sa bola zmenšila a oči zväčšili.
1874 21|      sťahovalo a po prvom akte zobral sa preč. Stál pred divadlom.
1875 21|         vojdem, uvidím ju a boj stane sa ťažší. Víťazstvo, znovuzrodenie,”
1876 21|              si a čakal.~Počkal a keď sa publikum počalo zhŕňať vo
1877 21|               malej uličky a odtiaľto sa díval na rozchádzajúce sa
1878 21|             sa díval na rozchádzajúce sa obecenstvo.~Stratí sa mi.
1879 21|   rozchádzajúce sa obecenstvo.~Stratí sa mi. Neuvidím ju. Desil sa
1880 21|             sa mi. Neuvidím ju. Desil sa a vyšiel na bulvár, hľadajúc
1881 21|            domácky učesaných ružovela sa známa dievčenská mašlička.
1882 21|               stará osôbka. Ponáhľali sa k najbližšej elektrickej
1883 21|         nejakým tuhým nápojom. Chcelo sa mu utekať za nimi, sňať
1884 21|           vysadli do vozňa, sponáhľal sa, aby ešte raz zazrel cez
1885 21|           padal v chumáčoch, premenil sa na drobný, páperový sniežik.
1886 21|            stromov oblepený sneh, tak sa zdalo, stuhol od večerného
1887 21|              Čurín pozeral von, díval sa na štyroch pracujúcich ľudí
1888 21|          rukou a zavolal nahlas:~„Keď sa vydáva, nech sa vydáva!”~
1889 21|          nahlas:~„Keď sa vydáva, nech sa vydáva!”~Potom po chvíli
1890 21|           povedať len slovo a bola by sa vrátila.” Slovo, myslel
1891 21|             ňu. Bola by prišla. Teraz sa vydáva a mne posiela oznam,
1892 21|      pridržiavajúc si klobúky. Dívali sa jeden na druhého a ich tváre
1893 21|          jeden na druhého a ich tváre sa usmievali. Vidieť, zaľúbení.~
1894 21|               Vidieť, zaľúbení.~Čurín sa díval na nich posmešne.~
1895 21|        prelietlo mu mysľou. Hady. Ako sa ovíja okolo neho. Na krk
1896 21|           ovíja okolo neho. Na krk by sa mu zavesila. Nenávidím vás,
1897 21|          povedal, že ťa rád, ty by si sa tak netúlila… A prečo sa
1898 21|              sa tak netúlila… A prečo sa ona vydáva? prišlo mu na
1899 21|               ma rada. Nikdy. Ináč by sa nevydávala. Namanul sa iný
1900 21|             by sa nevydávala. Namanul sa iný človek so slovami o
1901 21|           stranu, do ich ulice.~Treba sa mi rozlúčiť, myslel. Ešte
1902 21|               si. A Zeim je tam. Díva sa na ňu, možno hovoria o láske,
1903 21|            hovoria o láske, bozkávajú sa. Keby ich tak mohol vidieť.
1904 21|             ulice mu prišlo na um, že sa to nedá.~Akože pôjdem? Zbadajú
1905 21|       Ochoriem. Umriem pre ňu.~Pustil sa dolu ulicou k domu. Cestou
1906 21|              hodil rukou, spoponáhľal sa a príduc domov, sadol na
1907 21|          domov, sadol na diván, díval sa do okien na konáre stromov,
1908 21|         dôvody, nemysliac viacej, ako sa mu videlo na Elenu.~Odrazu
1909 21|              stála pri dverách, potom sa ticho spýtala: „Slobodno?”~
1910 21|             Sprvu na ňu nepozrel. Bál sa podívať, ale z jej tichého,
1911 21|             aká je rozčúlená… I on by sa ešte väčšmi zmiatol. Nemôžem
1912 21|         chvíľou pred nami. Dívali ste sa a ja som bola dolu, pri
1913 21|               Pozrel na ňu, ale Elena sa na neho nedívala. S naklonenou
1914 21|           vlasy, dumal Čurín, dívajúc sa na ňu. Mäkký okrúhly profil.
1915 21|               Stále ešte mašlička. To sa ma ona, Elenka, dievčatko,
1916 21|            Čože mi urobila?~No pritom sa nehýbal, akoby čakal, či
1917 21|             či je to nie vízia a kedy sa stratí pohľadu.~„Vy ste
1918 21|                 Odpusťte!”~Vzpriamila sa a rovným, bystrým, nežným
1919 21|       nepoviem, myslel si Čurín, vydá sa, hoci mňa má rada. Ak budem
1920 22|           cestu. Okolo nás podchvíľou sa dvíhala hmla snehu a pichala
1921 22|             nadvihol nad oči, aby som sa rozhľadel. Fúzy s cencúľmi
1922 22|              ľadu som roztrel a začal sa bokom pohybovať, hľadajúc
1923 22|             retiazku. Spal. Aspoň tak sa zdalo podľa rovnomerného
1924 22|               klesania pŕs.~Akosi som sa vpratal do oddielu a zdvihol
1925 22|              o kľučku dverí a krútiac sa okolo vlastnej osi, zazrel
1926 22|              pančuchách. Naklonil som sa nad ne, poňuchal a všetko
1927 22|             nad ne, poňuchal a všetko sa mi vysvetlilo.~Pánovi zapáchali
1928 22|              a zdvorilo požiadam, aby sa obul. Keď som si odkrútil
1929 22|          neznámy pán skočil, natiahol sa k lampe a stiahol tienidlo.
1930 22|              potom si ľahol a obrátil sa mi chrbtom.~To ma prekvapilo.
1931 22|             pán zasa skočil, natiahol sa k lampe a zasa stiahol tienidlo.~„
1932 22|              ako cverna vrások, ktoré sa mu nad obočím zaokrúhľovali.
1933 22|             mu ju nepotiahol, ale som sa zdržal. Bol omnoho väčší
1934 22|           stiahol. Následkom čoho som sa rozzúril a podniesol svoj
1935 22|            jeho, vyhrnúc záclonu.~„To sa vás ja môžem spýtať, vy
1936 22|        svojich sedadiel. Možno by sme sa boli dávno aj pochytili,
1937 22|        sťahoval a ja dvíhal. Keby sme sa boli chytili za pasy, bola
1938 22|           nebude spať. Nadávky sypali sa aj z jednej, aj z druhej
1939 22|           máte!”~„Tu je,” a udrel som sa po vrecku, na znak toho,
1940 22|              je žobrák,” pohrozil som sa.~„Pískam na vášho strýca.”~„
1941 22|          Tienidlo skákalo. Nedali sme sa. Jednako som ja mal prednosť.
1942 22|            nosom. Konečne aj zunovalo sa mi už jednotvárne vyťahovanie
1943 22|        tienidlo na chvíľu tak.~„Ráčte sa obuť,” povedal som vážne
1944 22|                 Neotvoríte ho.”~„Teda sa obujte.”~„Neobujem.”~Okno
1945 22|           trvalo aspoň pol hodiny, až sa začali zasa nadávky. Zabávalo
1946 22|       Zabávalo ma to už a prestal som sa hnevať. Ale agent behal
1947 22|          spúšťal záclonku, vyhrážajúc sa. Otvoril som ešte aj dvere.
1948 22|            trojnásobnú robotu. K tomu sa nahrnulo zimy a prudké fujavice
1949 22|           sedadiel zvlhol.~Uvidím, či sa neobuješ, myslel som si,
1950 22|          neobuješ, myslel som si, kým sa budeš obúvať, i lampa bude
1951 22|        tienidlo a okno tak.~„Obúvajte sa,” zakričal som.~„Neobujem.”~„
1952 22|       zakričal som.~„Neobujem.”~„Teda sa neobujete?”~„Neobujem.”~„
1953 22|            Smrdí na sto míľ… Vo vozni sa rozhadzuje… Cestovateľom
1954 22|              kvázi monológu akoby som sa bol spamätal, odrazu som
1955 22|           zhúkol na agenta: „Obúvajte sa, lebo ak nepotrebujete topánky,
1956 22|            vyhodím vám ich oknom.”~Tu sa začína psychologická záhada.~
1957 22|               ma teraz prekvapilo, že sa ten istý pán naozaj obúval.
1958 22|              obuť už predtým, ako som sa pohrozil, že mu topánky
1959 22|         Neurobil to z ľaku. Díval som sa ako skamenený. Agent, len
1960 22|              skamenený. Agent, len čo sa obul, sám vytiahol tienidlo
1961 22|               Predošlý odporný zápach sa stratil. Potom sa načiahol
1962 22|              zápach sa stratil. Potom sa načiahol za kufríkom v sieti.
1963 22|         hlasom prehovoril, usmievajúc sa na mňa:~„Mám plátna najlepšej
1964 23|            Pred šiestimi mesiacmi som sa oženil a teraz som v blázinci.
1965 23|           večeru prestal padať. Pohol sa vietor a už to všade hučalo.
1966 23|              zapadnuté snehom knísali sa na malom dvore ako biele
1967 23|              Železničná brána triasla sa a vŕzgala. Na nebi ani hviezdičky.
1968 23|         divadla… Kaviarne s pariacimi sa nápojmi, hotely so smejúcimi
1969 23|          nápojmi, hotely so smejúcimi sa hosťami, Cigáni, spev…~Ťažko
1970 23|              Trápila ma túžba a skoro sa mi chcelo zaplakať. Nikdy
1971 23|              vždy smutno. Azda by som sa nebol ani rozveselil, ak
1972 23|              nebol ani rozveselil, ak sa neožením.~Vzal som si učiteľskú
1973 23|          druhé, i mladí ľudia a hrajú sa na „hnevám sa na teba” alebo
1974 23|           ľudia a hrajú sa na „hnevám sa na teba” alebo na „sekretára”.
1975 23|          dobrá gazdinka. Boh vie, mne sa zapáčila a nemohol som zabudnúť.
1976 23|         nemohol som zabudnúť. Nuž som sa oženil.~Prišla v máji na
1977 23|               opustenú stanicu. Razom sa táto premenila na akýsi
1978 23|        králiky a naivne spytovali sme sa bielych lístkov: „Či ma
1979 23|              trochu a či nič?” Držiac sa za ruku, rozkolembali sme
1980 23|            voda tečie. Neraz, pamätám sa, večerom, sadli sme si na
1981 23|              som ju udrel a potom sme sa smiali spolu. „Cip, cip,
1982 23|          počujem ešte teraz. Pominulo sa a viac sa nevráti.~A u nej
1983 23|             teraz. Pominulo sa a viac sa nevráti.~A u nej sa veľmi
1984 23|              viac sa nevráti.~A u nej sa veľmi rýchlo minula táto
1985 23|              Už začiatkom júna odrazu sa mi zavesí na krk a povie,
1986 23|             Prasiatka?” začudoval som sa.~„No, áno. Teraz sú síce
1987 23|     Jaterničky, klobásky, šunka. A to sa už viac nebudeme hrať na
1988 23|              zrazu sám pred sebou som sa zahanbil. Ja mužský, a takáto
1989 23|          dobre,” povedal som.~Onedlho sa zjavili dve biele prasiatka.
1990 23|              zvieratko. Uspokojil som sa. Spolu so ženou sme chodievali
1991 23|               No dobre.”~„A vieš, ako sa volá na sliepky?”~„Nie.”~
1992 23|           Poučila ma.~Na tretí mesiac sa dostavili husi, potom kačky,
1993 23|        kalamár, koberce. Alebo ako by sa zišlo napríklad niekoľko
1994 23|               ho ako ponúknuť, hanbíš sa. Z fľaše len nemožno piť.
1995 23|             Čia je to koza?” spytujem sa ženy.~„Naša. Treba každé
1996 23|              zviera, ale spamätal som sa a aby nevybúšil zo mňa hnev,
1997 23|             Ej, škoda. Ale nazdal som sa, že s kozou bude dosť. Máme
1998 23|            ako pri prasiatkach odrazu sa mi zavesí na krk a šepce: „
1999 23|               som rozhodne a bral som sa k dverám.~„Ty si protivný!”~„
2000 23|               podráždilo. Zasmial som sa zlostne a tresnúc dverami,