Part

2001 23|                vyšiel som von.~Chcelo sa mi vrátiť a povedať jej
2002 23|            veľmi a jedna tabla v okne sa rozprášila na kúsky. Sám
2003 23|          rozprášila na kúsky. Sám som sa zhrozil, ale šiel som len
2004 23|                Popolavé oblaky gúľali sa po horách; na čiernych zvlhnutých
2005 23|       obstrihanými krídlami. Drozd by sa tiež zišiel, ten píska.
2006 23|               ich vetviciach blyšťali sa milióny kvapák. Fúkal vietor
2007 23|           sťaby nový prúd dažďa. Nohy sa mi šmýkali po mokrej pôde.
2008 23|               takom čase. Obrátil som sa k domu a rozmýšľal som,
2009 23|             domu a rozmýšľal som, ako sa zblížim k žene a čo jej
2010 23|               pominul a mrzelo ma, čo sa stalo. Prišlo mi na um,
2011 23|           Potuľkáš ju, zapradie. Trie sa o teba, umýva sa labkou.
2012 23|       zapradie. Trie sa o teba, umýva sa labkou. A ešte keď je malá!
2013 23|                Rozhodnutý pribral som sa do práce. Pri večeri, musím
2014 23|            spal som výborne. Ráno som sa obliekol, zapálil na fajku
2015 23|        opatruje, kto chce. Vrátil som sa do izby. Pozerám, kde sú
2016 23|             raňajky, i znepokojil som sa. To musím sám ísť podojiť
2017 23|              dať mliečka,” prihováram sa jej.~Líza pozrela bokom
2018 23|            Líza pozrela bokom a akoby sa bola zasmiala.~Sadol som
2019 23|             odo mňa odskočila.~„Neboj sa, neboj,” chlácholil som
2020 23|             šla do mňa. Desať ráz som sa prichytil ju podojiť, desať
2021 23|            nedovolí, a či vie, že som sa pohneval so ženou, a ony
2022 23|              pohneval so ženou, a ony sa uzhovorili, že sa na mne
2023 23|               a ony sa uzhovorili, že sa na mne pomstia? Nemohol
2024 23|              triumfovať nado mnou, až sa dozvie. Zrazu mi prišlo
2025 23|         prišlo niečo na um. Možno tak sa podarí.~Vyšiel som zo stajne,
2026 23|           dojím, krásne dojím, a Líza sa nepohne.~„Predsa len nebudeš
2027 23|               vjachal a zastal. Vodič sa smeje, poštár v okne sa
2028 23|               sa smeje, poštár v okne sa smeje, všetci pasažieri
2029 23|               smeje, všetci pasažieri sa na mňa dívajú. Jeden žandár
2030 23|       zoskočil a ide rovno ku mne. Čo sa stalo? Pozriem nazad, potom
2031 24|          zimný. Sviežo napadnutý sneh sa topil pod južným vetrom.
2032 24|        všetkému koniec. Tretí žúr, čo sa stránim, a ona nedajbože
2033 24|        pritiahol fotel. Z tretej izby sa ozýval spev a smiech.~A
2034 24|             som prišiel. Usalašil som sa pri nej, len tak, aby nebolo
2035 24|           zvrchu do jej tváre a možno sa mi zapáči. Uvidím na nej,
2036 24|              a chytám jej ruky. Chcem sa oľstiť a motám jej myšlienky…
2037 24|            hmly. Neurčitej farby. Raz sa ti zdajú pivóniové, raz
2038 24|             oči. Nešťastné obrvy, ako sa hovorí. Dlhé, skoro spojené
2039 24|       nešťastné obrvy!” a rozhovor by sa rozpriadol… Dnes je naozaj
2040 24|             Nechal som ju plávať.~Ona sa pritom začervenala a podržala
2041 24|         Trápne mi bolo. Tuším, že som sa začervenal aj ja. Čo si
2042 24|             ich myšlienkach: Tí dvaja sa červenajú. Hľa, ako sa majú
2043 24|          dvaja sa červenajú. Hľa, ako sa majú radi. Aká je láska,
2044 24|                tučný blondín. Zavrtel sa s ňou v prostriedku utvoreného
2045 24|            prvý v kruhu? Nevedel, ako sa má vrtieť so spoločnicou
2046 24|       spoločnicou a v konfúzii spýtal sa slečny:~„Akú si rozkážete?”~„
2047 24|               Šuhajko, luterán…”~Kruh sa pohol a zaspieval, pomaly
2048 24|             zaspieval, pomaly hýbajúc sa napravo.~A ak mňa vyberú,
2049 24|             nepríjemný hlas. Začudujú sa, ako ju ja môžem rád mať
2050 24|           hlas…~Sloha odznela. Tí, čo sa v prostriedku krútili, niečo
2051 24|               ona vykrúti. Dostal som sa k domácej slečne. Elena
2052 24|        Konečne k vám!” a poklonil som sa jej vážne, hlboko. Ona sa
2053 24|             sa jej vážne, hlboko. Ona sa tiež uklonila.~„A teraz
2054 24|        ťahajúc ju z kruhu a obracajúc sa k nej. Zasmiala sa.~„Prečo
2055 24|          obracajúc sa k nej. Zasmiala sa.~„Prečo práve mne?”~„Vy
2056 24|              dojem. Počkajte. Nazdáte sa, že vám tým chcem lichotiť?
2057 24|         Konečne, tomu hovoríme, s kým sa nám hovoriť žiada. Vy ste
2058 24|              som čaroval. Nazdali ste sa, že by som radšej stál s
2059 24|            stál s Elenou alebo krútil sa. To vás mrzelo a povedali
2060 24|             mi to. Mysleli ste si, že sa s vami necítim tak dobre,
2061 24|              väčšmi, lebo nemáte, ako sa hovorí, stáleho gavaliera,
2062 24|            nebuďte… No a potom?”~Kruh sa zvrtol a točil sa naľavo.
2063 24|                Kruh sa zvrtol a točil sa naľavo. V prostriedku bola
2064 24|           akýmsi úradníčkom. Nedívala sa na mňa, čím sa mi odľahčilo.
2065 24|               Nedívala sa na mňa, čím sa mi odľahčilo. Domáca slečna
2066 24|       obrátila tvár ku mne a opätovne sa spýtala: „A potom?”~Pekná
2067 24|              potom?”~Pekná si, chcelo sa mi povedať, ale zas len
2068 24|               by som rád povedať, ale sa mi to protiví povedať tak,
2069 24|           protiví povedať tak, ako by sa patrilo — s citom. Cit len
2070 24|               nikto a kde je tma, aby sa človek nezahanbil. Ba veď
2071 24|              nezahanbil. Ba veď i tak sa hanbí, až príde do svetla.
2072 24|            jej márnomyseľnosť a že by sa iné neradovali. Ľutovať
2073 24|            človek s cvikrom a zavrtel sa s domácou slečnou.~„Potom
2074 24|             naspäť… Á, á, Elenka, ako sa milo usmieva. Až hlavu naklonila
2075 24|           márnomyseľnosti… Ako by som sa len mohol dostať ku domácej…?~
2076 24|              Elena a Elene Miloš. Tak sa aj stalo. Slečna zastala
2077 24|             Elena!” a odišla.~Nazdáva sa, že ju ešte rád vidím. Ale
2078 24|            vidím. Ale ku domácej, tak sa mi vidí, už sa nedostanem.
2079 24|           domácej, tak sa mi vidí, už sa nedostanem. Škoda. Najmä
2080 24|           nejaké nádeje. Zle je dívať sa na to. Musím jej konečne
2081 24|             Najlepšie by bolo stratiť sa niekam a mlčať tam, kým
2082 24|               to toľko zaujíma. Musím sa rozhodnúť, tak alebo tak.
2083 24|             by tú kytku odniesol. Ako sa jej musela zaradovať a ako
2084 24|            musela zaradovať a ako som sa jej radoval ja, keď som
2085 24|              na jej stranu. Pokrievka sa vrtela v prostriedku. Nikto
2086 24|               povedala domáca, nahnúc sa cez susedu. Sedela tretia
2087 24|             Čo, pekné svetielko? Páči sa vám?”~„Nezohrieva.”~„Zahasiť
2088 24|                  Zahasiť ho a neihrať sa s ním. To je naozaj zle.”~„
2089 24|           niet príležitosti. Keby ste sa neklaňali starým formám,
2090 24|             nie, slečna?” obrátil som sa i k susede, cez ktorú sme
2091 24|       nepristane. Nech vyzve sama. Ak sa jej chce hovoriť s mladým
2092 24|            poďte sem ku kamínu, chcem sa s vami pozhovárať. Nie?
2093 24|            spôsoby. Na to poviete, že sa to dáme nesvedčí. Hľa, staré,
2094 24|               rúcho…”~„Elena!” ozvalo sa znova v salóne.~Lenivo som
2095 24|             okolo srdca, ale hneď som sa zaradoval. Zavolám slečnu,
2096 24|           medzi nami sedí, a dostanem sa ku domácej.~„Jozef!”~„Konečne
2097 24|           Jozef!”~„Konečne dostal som sa k vám,” prehovoril som sadajúc
2098 24|            keď bola pauza, dostal som sa ku nej. Sedela pri klavíri
2099 24|            Sadol som si k nej a díval sa na jej ruky a do blýskavej
2100 24|              ružové a belasé hýbajúce sa body rukávov. Niekoľko dám
2101 24|              zodpovie láske?” spýtala sa ma.~„Rozhodne,” potvrdil
2102 24|                Len áno a nie, a teraz sa neprestáva smiať. Vždy ju
2103 24|          smiešnymi stužkami… Na hrdle sa jej odopäl háčik. Aká je
2104 24|               Aká je odporná — a vždy sa na mňa pozerá.~„Teda: sedmička,
2105 24|                nijako nejde,” a Elena sa zasa zasmiala.~Vstal som
2106 24|         odišiel. Pomaly odďaloval som sa, kým ona vykladala, kladúc
2107 24|   pohľadnicami… Nie je gustiózna, keď sa smeje. Vysoko dvíha peru
2108 24|             Ale ani tak, ani tak. Mne sa viacej nepáči. Ustavične
2109 24|               mňa pozerá a hľadí, aby sa ku mne dostala.~„Pán Krátky,
2110 24|          zakričala Elena za mnou. „To sa práve vás týka a mňa.”~Negalantne
2111 24|                 Negalantne staval som sa, akoby som nepočul, a priblížil
2112 24|              som nepočul, a priblížil sa ku mladým ľuďom, ktorí v
2113 24|           stojac, fajčili a zhovárali sa potichu. Tam som chvíľu
2114 24|         zašiel do tretej izbičky.~Tma sa pomaly spúšťala do dvora,
2115 24|               mi je pri nej a namanie sa ti v najkrajších minútkach.
2116 24|            najkrajších minútkach. Ona sa ešte vždy nazdáva, že ju
2117 24|            musím prebrať zo snov. Tak sa mi aspoň patrí. A prečo
2118 24|               mi aspoň patrí. A prečo sa to od istého času tak zvrtlo?
2119 24|              srdce a prevrátil ho, že sa z neho všetko muselo vysypať.
2120 24|         všetko muselo vysypať. Ale to sa nestalo odrazu. Pomaly sa
2121 24|             sa nestalo odrazu. Pomaly sa začali tratiť city, až s
2122 24|          chcejúc si nanútiť niečo, čo sa nedá nanútiť: lásku k nej.
2123 24|               k nej. Dosť neskoro som sa zbadal. Ďalej sa nesmiem
2124 24|          neskoro som sa zbadal. Ďalej sa nesmiem pretvarovať, kvôli
2125 24|             som ju rád videl. Zmenila sa? Veď predtým bola tá istá,
2126 24|              ako druhé hovoria, smejú sa, koketujú a klebetia. Ona
2127 24|        nepozrela. Skrývala ich, akoby sa bála pozrieť do svetla,
2128 24|               um jedna za druhou. Kam sa podela ich vrúcnosť. Ani
2129 24|              by som ju videl. Stretám sa s ňou. Chce byť vážna, ale
2130 24|              vážna, ale vidieť, že by sa rada usmiať a že jej je
2131 24|     nepríjemne. Podáva ruku a červená sa. Ideme spolu a ja som rád,
2132 24|            Hľa, a pri bráne znova som sa skormútil, ani čo by som
2133 24|          nebude zima, večer.”~„Prejsť sa?”~„Áno.”~„Ale vyjdite iste.”~
2134 24|               moje myšlienky. Nazdáva sa, myslel som si, že by sa
2135 24|              sa, myslel som si, že by sa prehrešila bohvie proti
2136 24|              keď je už doma a dala by sa nahovoriť, aby prešla s
2137 24|              dám?”~„Ó, bože, ako! Veď sa na nás každý nedíva… Pôjdeme
2138 24|               tak ju donesiem, ale to sa jednako nesvedčí ísť do
2139 24|              na nej zašuchotal. Skoro sa naľakala… Ako som vtedy
2140 24|      pohladkal. Taký pekný psík… Dymí sa z komína. To je ich komín.
2141 24|        smiechy za kulisami. Nahol som sa odrazu k jej lícu. Odchytila
2142 24|               a odišla. Čo, ešte vždy sa ma bojí? pomyslel som si.
2143 24|          svojho citu. Uteká, lebo som sa sklonil k nej. Čo tají,
2144 24|            sklonil k nej. Čo tají, čo sa bojí? Vidím ti na očiach,
2145 24|               to tak musí byť. Chcelo sa mi potrestať jej bojazlivosť.
2146 24|            som k slečne Žele. Pamätám sa, že ona najprv začala hovoriť.~„
2147 24|              A čože vy takto? Zunoval sa vám tmavý kútik pri schodoch?”~„
2148 24|           kútik pri schodoch?”~„Prečo sa spytujete? Mám i ja svoje
2149 24|            rečnícke gesto.~„Pssst! Čo sa smejete? Ste v nej, že vám
2150 24|            uši nevidieť. Nemáte právo sa vysmievať.”~„No a vy ste
2151 24|              Aj na vás.”~„Vidíte, ako sa mýlite. O láske vravieť
2152 24|              a trubadúri, a nazdávame sa, že sme zaľúbení, nemôžeme
2153 24|              ako rozčúlenie. Ukazovať sa taký je komické a neestetické.
2154 24|              láske hovoriť a ukazovať sa zaľúbený v dobrej spoločnosti
2155 24|               o špatnej veci a ukázať sa v opitom stave. To sa nesmie
2156 24|          ukázať sa v opitom stave. To sa nesmie stať.”~Tak som táral,
2157 24|         soprán, soprán!” volal.~„A čo sa bude spievať?” spýtala sa
2158 24|             sa bude spievať?” spýtala sa vysoká čierna dáma.~„Zimné
2159 24|            zbormajster. „Prosím, nech sa páči! Nemáme čas!”~„O tom
2160 24|             páči! Nemáme čas!”~„O tom sa môžeme ešte pozhovárať,”
2161 24|         smutné i veselé a mojou dušou sa rozlieval žiaľ túžby. Tak
2162 24|      rozlieval žiaľ túžby. Tak nahnúť sa k jej svetlej hlave, zodvihnúť
2163 24|             nežne a bozkať… Brieždilo sa… Hudba umĺkla a ja som šiel
2164 24|         Pôjdem do salónu k nej. Možno sa mýlim, že je ona i teraz
2165 24|                 Tu,” povedal som.~„Čo sa ma tak stránite?”~„Čo by
2166 24|              ma tak stránite?”~„Čo by sa stránil?”~Povstal som z
2167 24|              Aby som videl, pohol som sa a otvoril dvercia na peci.
2168 24|               žiada, a to hlasne, aby sa jej nestránil, aby bol vždy
2169 24|           stužkami… Načo prišla…?~„Ja sa nerada hrám,” povedala, „
2170 24|             rovno! Všetci zbadali, že sa ma tak stránite. Čo som
2171 24|           prelietlo mi mysľou. Nerada sa hrá! Nároky vidieť. Ech,
2172 24|              jej povedať všetko… Keby sa teraz tak nahol ku jej tvári.
2173 24|             Stála predo mnou a ja som sa díval popri jej hlave niekam
2174 24|             riekol som ticho a vrátil sa ku peci. Teraz je koniec
2175 24|                myslel som si.~Zazdalo sa mi, že sa jej oči zakalili.
2176 24|             som si.~Zazdalo sa mi, že sa jej oči zakalili. Pozrel
2177 24|               Je mladá a pekná. Nájdu sa iní. U nej je tak ako u
2178 24|     nezabudnuteľných pocitov? Strácaš sa ako vták na jasnom nebi
2179 24|              bod… i on mizne… S tebou sa viacej nestretnem.~
2180 25|    odprevadili slečny domov a vrátili sa naspäť, dielňa na náradie
2181 25|             sme si pivo a rozhovorili sa o tanečnej zábave a slečnách.
2182 25|              zábave a slečnách. Domov sa nám nechcelo. Spanie po
2183 25|              po vydarenom plese zdalo sa nám najnudnejšou vecou.
2184 25|              krásavice—tanečnice ešte sa nám mihali pred očami, ich
2185 25|             horúce rozpomienky kĺzali sa nám mozgami, myšlienky priadli
2186 25|          zlatými muškami v ňom. Mušky sa trepocú, trepocú, akoby
2187 25|             nami v dyme a smrade, tak sa zdalo, že dohorieva, a preto
2188 25|           frizúra lietala a ustavične sa menila. Rakyta, advokátsky
2189 25|          oprúc si hlavu na lakeť; oči sa mu kedy—tedy privreli, zdalo
2190 25|             kedy—tedy privreli, zdalo sa, že spí, ale o chvíľu ich
2191 25|               a hľadel dookola, akoby sa bol prebudil. Apatekársky
2192 25|               filozofovať a pohrdlivo sa chechtať.~Ja som myslel,
2193 25|         krásne, tak krásne, i usmiala sa mi, akoby volala: „Poďte,
2194 25|            mladý človeče, tak rada by sa s vami zabavila, len s vami,
2195 25|            zabavila, len s vami, lebo sa mi páčite.” Spočiatku som
2196 25|              mi nešlo do hlavy, prečo sa práve ona na mňa usmieva
2197 25|         pritlačí k svojmu. Predstavil sa mi utešený obraz… Idem sieňou
2198 25|         atlasových črievičkách, smeje sa na priateľkiných slovách,
2199 25|       priateľkiných slovách, s ktorou sa prechádza, zohýna sa, pozrie
2200 25|           ktorou sa prechádza, zohýna sa, pozrie do zrkadla a napráva
2201 25|             vlasy, a tu odrazu obráti sa ku mne a jej oči hľadia
2202 25|              a jej oči hľadia a smejú sa, iskierky skáču v nich ako
2203 25|             človeče, poďte, s vami by sa rada zabavila…” A ja sa
2204 25|               sa rada zabavila…” A ja sa pripájam.~Z myšlienok sa
2205 25|              sa pripájam.~Z myšlienok sa vytrhli Cigáni, ktorí spustili
2206 25|             dlaní a primáš, prestanúc sa triasť a mykať hlavou, celý
2207 25|           triasť a mykať hlavou, celý sa naklonil k ušiam mladého
2208 25|             ty myslíš o Mare?” spýtal sa ma neočakávane, potichu
2209 25|               naširoko oči.~Trhol som sa. Prichytil ma práve pri
2210 25|            riešil som o chvíľu. „Páči sa ti?”~„Mne sa páči… Taká
2211 25|            chvíľu. „Páči sa ti?”~„Mne sa páči… Taká ušľachtilosť
2212 25|            Tancoval s Marou a zaľúbil sa.”~Pohrdlivo sa usmial a
2213 25|              a zaľúbil sa.”~Pohrdlivo sa usmial a zošpúlil ústa.~
2214 25|            Ohryzok mu poskočil a účes sa premenil. Vlasy mu padli
2215 25|             ty myslíš o Mare?” spýtal sa Rakyta Milanoviča. Milanovič
2216 25|             veď mne stískala ruku. Čo sa bude zaujímať o týchto?
2217 25|           ruky do vreciek a vyhovoria sa na dražobu. Smiešni sú,
2218 25|              dva, tri, štyri razy, ak sa hneď nenapáli, na desiaty
2219 25|           rozhodí zlosť a i najsmelší sa uchýli, aby mu paprčka zostala
2220 25|  nebezpečenstva i najchrabrejší stáva sa utekajúcim chabcom…”~„Táraniny,”
2221 25|            najsmiešnejší sú ľudia, čo sa dievok a srdca týka. V tomto
2222 25|            záľubčivosť, chladnosť, že sa nájdu ľudia chladní, rojčiví,
2223 25|             neosprostieme a nestaneme sa hotovými bláznami, to na
2224 25|               vyše hlavy zaľúbené. To sa rozumie.”~Vydýchol si a
2225 25|           jeden bláznivý punkt, ktorý sa volá samoľúbosť. Z nej vyrastá
2226 25|              koketka, koketka. Dotýka sa toho nášho bláznivého punktu
2227 25|          nášho bláznivého punktu a my sa bláznime, namýšľame si.
2228 25|             aj na mňa.~Začervenal som sa. Ten chlap akoby čítal vo
2229 25|           Ľaľa, aký obranca,” zasmial sa pomocník, potom ako naprotiveň
2230 25|              si, ja som tu na to, aby sa jej zaujal. Na mňa tak krásne
2231 25|        Sprostosti,” kričal som, „tebe sa nepáči a ty zaiste jej,
2232 25|             Drgol do dverí a zastavil sa. Na tenkých podlomených
2233 25|            tenkých podlomených nohách sa kolembal. Zavesený kabát
2234 25|               Zavesený kabát na pleci sa zošuchol a padol mu k nohám.
2235 25|           padol mu k nohám. Neosmelil sa ho zodvihnúť, aby sa za
2236 25|        Neosmelil sa ho zodvihnúť, aby sa za ním neskrochmelil. Červený
2237 25|              Urážate ju… Neopovažujte sa o nej špatne… Mne ona tri
2238 25|               tajnostne do ucha, „veď sa Mara so mnou zabávala, zakaždým,
2239 25|           mnou zabávala, zakaždým, čo sa so mnou stretla, sme si
2240 25|                  Aj tebe?” spýtal som sa.~„Vari aj tebe?” spýtal
2241 25|                 Vari aj tebe?” spýtal sa on.~„Aj vám stískala ruky?”
2242 25|               stískala ruky?” zasmial sa oproti nám apatekársky pomocník, „
2243 25|          zavolal Jedľovič a zachmúril sa. Všetky bradavice sa mu
2244 25|        zachmúril sa. Všetky bradavice sa mu zišli na tvári.~„Každému,
2245 25|        Každému, každému,” zhrozil som sa a ako podrazený sadol na
2246 25|             stoličku.~Opitý pán oprel sa o dvere a hľadel na padnutý
2247 25|           zimník. V jeho očiach akoby sa boli ukázali slzy.~„Nepovedal
2248 25|              pohundrával.~Pustili sme sa do podrobností. Komu ako
2249 25|               aj sklonila hlávku, aby sa hanbila, že pozrela, či
2250 25|                že pozrela, či nie? Či sa zasmiala potom, či ostala
2251 25|         Nikomu tak ako mne,” zamiešal sa opitý pán a spravil pokus,
2252 25|          pokus, že zdvihne kabát, ale sa potočil a zahodilo ho na
2253 25|               myslel som si, a bavila sa s mojimi prstami, s každým
2254 25|           môže byť aj zvyk, ale baviť sa s prstami…! Tým holobriadkom
2255 25|                Tým holobriadkom mohla sa slečna Mara posmievať, ale
2256 25|            mne vážnemu, mne básnikovi sa neposmievala. O mne myslela
2257 25|         slečna Žabicová?~Dopočuli sme sa od jej brata, že 3. marca
2258 25|               apatekár Slávik… Človek sa musí niečím zabávať…”~
2259 26|          mládenca a inžiniera Sihoňa, sa zavčasu zobudila. Prehodila
2260 26|      latkových vrátkach a pozrela, čo sa robí.~Na dvore naozaj ďobala
2261 26|              a bokombradami. Obzerala sa rýchlo sem i tam, hodila
2262 26|               nájdeným zrnom.~Darinka sa usmiala. Zbadala, chytro
2263 26|        červenkasté a čierne… Prizrela sa lepšie.~Pravdaže susedine,
2264 26|             šťastie stretáva.~Pozorne sa prikrčila, zodvihla konce
2265 26|         spokojne vyšla z dvora.~Srdce sa jej naplnilo akousi nežnosťou
2266 26|          Neďobe, neskáče do tváre. Dá sa chytiť, ale by svoje vajcia
2267 26|            jej zobák obstrihovať, ani sa nedotkne vajec, niežeby
2268 26|               jej nikto nič nedá, nik sa nezavďačí, — iba ak si sama
2269 26|             bola za dva mesiace, a či sa domyslela niečím sa zavďačiť?
2270 26|              a či sa domyslela niečím sa zavďačiť? Horkýže! Keby
2271 26|          vrcholce slivák a hrušiek už sa jagali v svetle a na slnečné
2272 26|        Odchýlila dvercia a poobzerala sa, či niekoho nevidieť. Potom
2273 26|               niekoho nevidieť. Potom sa odvážila aj ďalej. Prebehla
2274 26|           zrakom celú ulicu a vrátila sa dnu. Trafil by ju niekto
2275 26|         niekto vidieť takúto. Ešte by sa zahanbila. Vošla ešte do
2276 26|             okná na spálni — znak, že sa zviechal. Treba mu poslať
2277 26|               tá kuce tak zavčasu? Že sa nehanbí tak vyjsť, bleslo
2278 26|             mysľou. A už pocítila, že sa niečo stalo. Nie div — s
2279 26|             stalo. Nie div — s rybami sa jej snívalo. To znamená
2280 26|             pôjdeš po mlieko.”~Dievča sa zvrtlo, zacupkalo bosými
2281 26|           polesná rozhodne cítila, že sa stane niečo nepríjemné.
2282 26|            Veď je to horšie, ako keby sa bola s farárom stretla.
2283 26|            mládencovi Sihoňovi, stala sa jeho gazdinou. Z dobrej
2284 26|             na šnúrach a pozdravovali sa jej „kistihand”. Mala prístup
2285 26|            pravda, pravda je, ale ako sa mohlo stať, že nedávno z
2286 26|            kotál na pranie… Ani čo by sa bol pod zem prepadol… A
2287 26|               alebo ja.~Malá služobná sa vrátila.~„Osem strakavých
2288 26|           plačom.~„Kureniec?” spýtala sa užasnutá Žibrienková.~„Kureniec,”
2289 26|               tá hus v stredu.”~„Choď sa spýtať do susedov,” zakričala
2290 26|        nahnevaná pani polesná.~Dievča sa pustilo do plaču.~„Negavč!”
2291 26|         Kalamár podskočil a prevrátil sa. Atrament sa rozlial po
2292 26|              a prevrátil sa. Atrament sa rozlial po zelenom súkne.
2293 26|          Maškara hnusná, lakomá!”~Keď sa medzi oknom a kachľami dosť
2294 26|            mužovi do spálne ponosovať sa. Praskla dvermi z celej
2295 26|               dvermi z celej sily, až sa okná zatriasli. Muž ešte
2296 26|              dvier bol taký silný, že sa pán Žibrienka odrazu posadil
2297 26|              ich na pani polesnú.~„Čo sa robí,” zavolal nahnevaný, „
2298 26|               zavolal nahnevaný, „dom sa rúca, či je zemetrasenie?”~„
2299 26|               pred posteľou, zadívala sa na neho, čo povie.~„Naše?”
2300 26|              čo povie.~„Naše?” spýtal sa.~„A čieže?”~„Tak vám treba,”
2301 26|         kradne ako straka…”~Žibrienka sa už chcel nahnevať, keď počul,
2302 26|                že skapali kurence. Už sa aj zohol po papuču, že udrie
2303 26|          Darinka?”~„Darinka, s ktorou sa ty celé hodiny zhováraš
2304 26|           záhrade.”~„Darinka?” spýtal sa ešte raz, ale už bez hnevu,
2305 26|             viem.”~„Teda čuš a napred sa presvedč.”~Chladnokrvne
2306 26|              do vody v umyváku, nahol sa nadeň a začal si drhnúť
2307 26|              mať.~Dá ju zavrieť. Nech sa raz naučí poriadok to staré
2308 26|            pripraviť raňajky.~Kurence sa nenašli. Dievča prišlo naspäť
2309 26|        slúžkou šli na výzvedy. Dievča sa preškriabalo cez plot. Pani
2310 26|            nebudú po stromoch. Dívala sa aj do drevárne škulinami,
2311 26|         červenkasté a čierne. Vrátila sa, ako prišla, zašeptala: „
2312 26|                Milosťpani Žibrienková sa na tretí deň upokojila.
2313 26|       Obnecoviec Ožikoviča.~Priatelia sa sľúbili.~„Na prasacinu aj
2314 26|              hrozil Žibrienka, tešiac sa vopred dobrej večeri a spoločnosti.~
2315 26|             pražené pstruhy… Pezinské sa upíjalo ako nektár. Žibrienka
2316 26|           bola znamenitá.~„Nože, nech sa ti páči,” vravel polesný
2317 26|      Tuliakovi medzi večerou, „nechže sa ti páči z tohto kapúna,
2318 26|           vykríkol nadšene a po tvári sa mu rozlial blažený úsmev, „
2319 26|               prasacina…”~Domáca pani sa začervenala a zmiatla.~„
2320 26|         zaletela až k dverám. Bola by sa prevrhla, ale sa na nich
2321 26|              Bola by sa prevrhla, ale sa na nich operadlom zastavila.~„
2322 26|                prasa skapalo?” spýtal sa, povýšiac hlas a strmo hľadiac
2323 26|              To je fatálne,” zamiešal sa Ožikovič.~„To tak nenechám,”
2324 26|           rozhodol domáci, spamätajúc sa, že má hostí a že nemôže
2325 26|              fuč je prasa.”~Vo večeri sa pokračovalo. Prišla ešte
2326 26|             potratil dobrú vôľu. Stal sa zamyslený, nevrlý. Okolo
2327 26|      zamyslený, nevrlý. Okolo polnoci sa hostia rozišli.~„Teda ty
2328 26|                že to Darinka,” spýtal sa svojej ženy, keď odprevadil
2329 26|             odprevadil hostí a vrátil sa do jedálne.~„Jeden krk mám,
2330 26|          druhý deň dal vybubnovať, že sa našlo prasa vo dvore pána
2331 26|            uličke. Komu skapalo, nech sa hlási u neho kedykoľvek.
2332 26|              u neho kedykoľvek. Prasa sa mu hneď odovzdá.~Žibrienka
2333 26|               Žibrienka rozkázal, aby sa v uličke, kde pán inžinier
2334 26|        Žibrienka myslel, že odvolajúc sa na bubnovanie, proste vojde
2335 26|              dvere a zavolala ho, aby sa prišiel podívať, čo sa u
2336 26|            aby sa prišiel podívať, čo sa u susedov robí. Vyšiel nevrlý,
2337 26|         turbujú v odpočinku, ale hneď sa rozveselil. Z ich dvora
2338 26|               celkom zachrípnutá, „čo sa ty staráš do mojich kšeftov…
2339 26|          čiapka s kvastľou. Zastavila sa na drevárni.~Bolo počuť
2340 26|            veľký žltý vlniak. Pár ráz sa prevrátil v povetrí a drnknúc
2341 26|         prevrátil v povetrí a drnknúc sa o konár jablone, rozkýval
2342 26|              a sadnúc na jabloň, zdal sa medzi halúzkami ako nejaký
2343 26|              s hrôzou v tvári zjavila sa v obloku na minútu a skočila
2344 26|             oh, ja nešťastná!”~Za ňou sa zosypali, kabátiky, škatuľky,
2345 26|           fľaštičky a vrkoče, napokon sa skrochmel celý kufor, odrypnúc
2346 26|        ohreblo. Odchýlila dvere a von sa vyrútilo malé biele tučné
2347 26|             vyhodilo zadkom a pustilo sa dvorom cez otvorenú bránu
2348 26|          lagan nevďačný!”~A zahrozila sa päsťou k oknu.~Potom bolo
2349 27|            vták. Zaiste všetci skryli sa v tieňoch. V samom letníku
2350 27|               dosť sparno, takže čelo sa potilo bez akýchkoľvek pohybov.~
2351 27|           pletená stolička.~Díval som sa na ňu dlhšie. Často dvíhala
2352 27|             mňa nepozrela.~Hneval som sa sám na seba a na ňu, že
2353 27|               nie je schopná zaujímať sa nielen o mňa, ale o nikoho
2354 27|             seba samú. Kedykoľvek som sa s ňou stretával, hladko
2355 27|   nenadpriadala rozhovor, len niekedy sa niečo spýtala, čo nijako
2356 27|              zatvrdnutý smútok. Zdalo sa mi niekedy, akoby bola spáchala
2357 27|              jej dušu a nedovolí, aby sa pravým, úprimným, srdečným
2358 27|         jednaké, biele. Nezačervenali sa a nikdy nezbledli. Boli
2359 27|               ako tvár, ony ustavične sa hýbali a pozerali na všetky
2360 27|         pozerali, pozerali a ligotali sa každému, akoby každý pohľad
2361 27|           podmaniť a zaujať. Blýskali sa, ale ako ľad. Nebolo v nich
2362 27|            ani mäkkosti. Mne zakaždým sa zazdávalo, že svieti v nich
2363 27|               oči zlákali. Pre ne som sa k nej priblížil a poznal
2364 27|              k nej priblížil a poznal sa s ňou. Potom začala ma lákať
2365 27|             byť mäkká a teplá. Chcelo sa mi presvedčiť seba samého,
2366 27|               je nie bezcitná, ale že sa skrýva v nej hlboký cit
2367 27|             mi bolo s ňou, trápil som sa — a predsa som šiel, kedykoľvek
2368 27|           predsa som šiel, kedykoľvek sa naskytla príležitosť. Ako
2369 27|              popozerala okolo, pričom sa dotkla pohľadom i môjho
2370 27|              prehovoril som. „Nebojte sa… A už odlietla.”~A akoby
2371 27|               toho bzukotu, nahol som sa nad obrážtek, čo maľovala.~„
2372 27|               čo to bude?” spýtal som sa, zabudnúc, že som vlastne
2373 27|               jej natoľko odporný, že sa so mnou nechce púšťať do
2374 27|               je to len lenivosť a či sa robí zaujímavá a chce dráždiť?
2375 27|               máte vy o mne?” spýtala sa ma odrazu.~Otázka ma prekvapila.~„
2376 27|                No teda takto?”~Dívala sa na mňa celkom vážne. Svetlo
2377 27|            vážne. Svetlo v jej očiach sa triaslo ako v prizme, čo
2378 27|          veselšie, keď som videl, ako sa usiluje lepšie otvoriť oči,
2379 27|               Vidíte lepšie?” spýtala sa.~„Nevidím vo vašich očiach,
2380 27|              riadok prečítať…”~Oprela sa o operadlo stoličky, založila
2381 27|               si nakríž ruky a dívala sa mi na ústa. Vždy taká pekná,
2382 27|              niečo zaujíma. Zaujímate sa jedine o seba. Náramne ste
2383 27|             Len by bol efekt, aby ste sa páčili. Nepomyslíte na nikoho,
2384 27|    Nepomyslíte na nikoho, len nakoľko sa to vašej krásy týka… Aká
2385 27|              hľadelo na vás, zaľúbilo sa do vás. A svojimi očami
2386 27|              do nich chladná vlna, až sa strasú od zimy, lebo vy —
2387 27|      nepovažujete za hodného, aby ste sa pred ním ďalej blýskali.
2388 27|          nemáte…”~Zamĺkol som. Dívala sa na mňa ešte chvíľku, očakávajúc,
2389 27|              ešte niečo poviem.~„Taká sa mi zdáte,” končil som. „
2390 27|            človeku, a vy, náhle zjaví sa len jeden — už je koniec.”~„
2391 27|             do pohára s vodou poznovu sa naklonila k obrázku.~„Nie
2392 27|               Nie je tak?” spýtal som sa.~„Tak je,” odvrkla.~„Ale
2393 27|       Povedzte, že je nie tak. Ukážte sa iná.”~„Ako možno, keď som
2394 27|           Nielen voči mne. Nenazdajte sa. Rád by som videl u vás
2395 27|               u vás teplo, ale hnevať sa na vašom chlade nesmiem.
2396 27|             privádza ku mne?” spýtala sa. „Len samoláska a tiež márnomyseľnosť.
2397 27|               čiary po stole a dívala sa ponadeň do kúta letníka.~
2398 27|               treba povedať? Vidí, že sa zaujímam, chodím…~„Nie,
2399 27|               nežnosti. Začudoval som sa. Veď moje srdce akoby utíchlo
2400 27|              videl, slečna… Ale takto sa vás bojím… áno, bojím… vidíte.”~
2401 27|             neodťahuje ruku? namanula sa mi otázka. Nevidel som posiaľ
2402 27|          Vstala. Čudne, ale akoby som sa bol potešil, že vstáva.
2403 27|       maľovala. Vstal som i ja, a zdá sa mi, že celkom nevedome,
2404 27|           moju tvár. Jej čierne vlasy sa dotýkali mojich a šteklili
2405 27|              je ten obrázok?” spýtala sa.~„Pekný,” povedal som.~Obrátila
2406 27|                 povedal som.~Obrátila sa tvárou ku mne a zadívala
2407 27|              tvárou ku mne a zadívala sa na mňa. Čo sa tak díva na
2408 27|              a zadívala sa na mňa. Čo sa tak díva na mňa? Čaká voľačo
2409 27|                Vidieť.~Znepokojil som sa ešte väčšmi.~Čože jej povedať?
2410 27|             Prečo neodstupuje? Iná by sa tak nepriblížila. Ona ma
2411 27|            Úzkosť, ktorú som pocítil, sa zväčšila. Pritom srdce akoby
2412 27|          zväčšila. Pritom srdce akoby sa stalo kameňom. Čo nebúcha,
2413 27|               chladné. Čo je to? Vždy sa mi zdalo, keby trošku citu…
2414 27|            hlavu na moje plece. Akoby sa jej bola ta skotúľala… Čo
2415 27|          cítim. A veď treba niečo. Ak sa jej spýtam, či ma rada,
2416 27|            naozaj neveril. Tak odrazu sa zradiť a pritom chladná
2417 27|             byť. Nie, nie! Mne samému sa srdce nehýbe. Mal by som
2418 27|             zarazila ma. Akási otázka sa mi moce v hlave. Prečo to
2419 27|        odpoveď, a nenachádzam. Stávam sa nemotorný, drevený.~Voľačo
2420 27|           pozrieť ku schodíkom. Potom sa vrátila a sadla na stolec
2421 27|             to šramotilo?” spýtal som sa.~„Nič,” povedala a pozrela
2422 27|              a pozrela na mňa.~Odrazu sa mi v myšlienkach všetko
2423 27|            predo mnou si necení. Dala sa bozkať ako aj iným. Nie
2424 27|         zaujať jej pozornosť. Krútili sa okolo nej ako kolieska v
2425 27|        hodinkách okolo rubínov. Rubín sa zodral, koliesko sa prestáva
2426 27|             Rubín sa zodral, koliesko sa prestáva krútiť… Čožeby
2427 27|               Čo neverím?” spýtal som sa, ani nevediac, čo sa spytujem.~
2428 27|              som sa, ani nevediac, čo sa spytujem.~Chcelo sa mi ísť
2429 27|                čo sa spytujem.~Chcelo sa mi ísť preč a viac sa nevrátiť.~„
2430 27|          Chcelo sa mi ísť preč a viac sa nevrátiť.~„Neveríte mi.”~„
2431 27|               bol som presvedčený, že sa viac nevrátim.~Dosiaľ som
2432 27|             viac nevrátim.~Dosiaľ som sa nevrátil.~
2433 28|               na uštipnutie. Pozriete sa na ňu odpredku, nazdávate
2434 28|             na ňu odpredku, nazdávate sa, že je to ostrm ďateliny.
2435 28|              od boku, to isté. Až keď sa priblížite, udriete sa po
2436 28|            keď sa priblížite, udriete sa po čele a vykríknete: „Ľaľa,
2437 28|             guľkami a perom. No a keď sa pohne svojím vážnym krôčikom,
2438 28|             považovať za židovku. Aby sa nám to nešťastie nestalo,
2439 28|          polovička pána podsudcu.~Ako sa dostala za neho, nebolo
2440 28|          nebolo možno vypátrať. Stalo sa to pred dvadsiatimi rokmi.
2441 28|               všetko inakšie. Inakšie sa tancoval čardáš, inakšie
2442 28|         inakšie šaty nosili a inakšie sa vyznávala láska. Ľudia boli
2443 28|              vábili inakšie. Nuž, kto sa vyzná v starinách! Toľko
2444 28|               tri falošné zuby, a ide sa zájsť láskou k mužíčkovi.
2445 28|              k mužíčkovi. Naozaj. Oni sa majú veľmi radi. Ale nie
2446 28|              Ale nie tak ako iní. Iní sa cmúľajú. Pred fruštikom
2447 28|            šálky a hľa, pani sudcovej sa to máli: „Nože si ešte zo
2448 28|             nemliazga, jeho polovička sa raduje, že natrúsil mnoho
2449 28|           nemám nijakú robotu, len čo sa povaľujem.”~Pravda, pán
2450 28|               nepočúvnosť. Preto, keď sa jednako dopustí hriechu,
2451 28|        jednako dopustí hriechu, hľadí sa dostať k ženinej ruke. Ak
2452 28|             dostať k ženinej ruke. Ak sa dostane, bozká ju. Ak nie,
2453 28|             bozká ju. Ak nie, zďaleka sa spytuje: „Kde si kľaknúť,
2454 28|             Serafína Rafiková nestará sa len o svojho muža. Má i
2455 28|              knihy o láske. Bál by si sa jej dotknúť, že ju polámeš;
2456 28|            bál osloviť, že povieš, čo sa nepatrí. Tvárička počerná,
2457 28|            najvrelšie milovanú dcérku sa pani Rafiková veľmi stará.~
2458 28|              drieku alebo sukni. Hneď sa zháňa benzín, terpentín, „
2459 28|              nevyšiel, bolo zle. Hneď sa rozkričala: „Jaj, tie deti!
2460 28|           plachtu okolo hrdla, aby si sa nezakvickala. Neviem, kde
2461 28|          nezakvickala. Neviem, kde si sa ty len vzala, Mila? Ja som
2462 28|         škatuliach som to držala, aby sa nezababralo. A ty? I kúpim
2463 28|              nejaký mladý pán, ona by sa hanbila.”~A pani podsudcová
2464 28|              zemiaky, škrab. Vieš, že sa to tebe nepatrí? To môže
2465 28|          alebo umelcoch a čítala. Keď sa našiel v takom románe i
2466 28|           nijako neimponovala. O koho sa zaujímala, ten nemohol byť
2467 28|              zasa nestál za nič. Keby sa taký nedostal, zbavil by
2468 28|         jednoduchý. Ona musí mať, keď sa vydá, pätnásť izieb, dva
2469 28|            ani barón. Umelci, ktorých sa našlo asi päť, fotografovali
2470 28|             reči, ich maniere. Naučiť sa to všetko z románov, keď
2471 28|               teda románová grófka X. sa zasmiala nejakým zvláštnym
2472 28|            Miluška pri zrkadle. Učila sa usmievať podobne. Grófke
2473 28|        rozbúrená hnevom, skoro trasúc sa od rozochvenia, dvíha ruku,
2474 28|        rozbúrená hnevom, skoro trasúc sa od rozochvenia, dvíhala
2475 28|          vojvodca!”~Všetko to stávalo sa, ako hovorím, pred zrkadlom,
2476 28|           hovorím, pred zrkadlom, aby sa Milka mohla kochať vo svojej
2477 28|        postavila, ako prišlo, pozrela sa. Pristane znamenite. Teraz
2478 28|          dostala nové topánky, robilo sa to isté. Keď čiapočku, zas
2479 28|         čiapočku, zas len to.~Rozumie sa teda samosebou, keď 15.
2480 28|           nové hodvábne šaty, nemohla sa odtrhnúť od zrkadla.~Dve
2481 28|       odtrhnúť od zrkadla.~Dve hodiny sa pozerala, dve hodiny sa
2482 28|               sa pozerala, dve hodiny sa prechádzala po izbe. Vyňala
2483 28|          vzala vejár do ruky a už ako sa prechádza, tak sa prechádza,
2484 28|              už ako sa prechádza, tak sa prechádza, ako pozerá, tak
2485 28|               veľká. Ešte povedia, že sa nosíš podľa nej.”~Pristúpila
2486 28|        Pristúpila k dcérke a prizrela sa hodvábu.~„Celkom také hviezdičky.
2487 28|             hneď nepovedala?”~Pobrala sa preč. Cestou zašla najprv
2488 28|               pani Vrabcová?” spýtala sa očistom Rafiková. „Dobrý
2489 28|                 Dobrý deň,” a obzrela sa dookola, či nevidí nejaký
2490 28|           papuče alebo čo. „No, akože sa máte? Kúrite, ako vidím.
2491 28|              veľmi príjemne,” a znovu sa poobzerala.~„Ach, čožeby
2492 28|           Bukovým kúrite?”~„Ale, nože sa zložte. Ako príde: raz jedľovým,
2493 28|         bukovým — najviac uhlím. Nože sa zložte.”~„Ach, ďakujem,”
2494 28|             Ach, ďakujem,” a Rafiková sa začala skladať. „Uhlím,”
2495 28|            skladať. „Uhlím,” čudovala sa medzitým. „A nebolí vás
2496 28|             ste o Malinovej?” spýtala sa, pričom si poslinila prsty
2497 28|              Nie. Povedzte,” a pritom sa tajomne usmiala, lebo niečo
2498 28|             rokov, ale zato len páčiť sa a páčiť sa. Kdeže by! No
2499 28|             zato len páčiť sa a páčiť sa. Kdeže by! No povedzte,
2500 28|                 Zásterku?” začudovala sa Rafiková a pohniezdila sa. „