Part

2501 28|             sa Rafiková a pohniezdila sa. „Drží kuchárku. Načože
2502 28|                Ale, horký plyš! — Zdá sa ako plyš, ale je to nie
2503 28|              je mäkký, hladký, ligoce sa, a toto? Bohvie, čo je to!
2504 28|             už nepočula otázku. Nahla sa k Rafikovej uchu a šepla:~„
2505 28|      advokátovi.”~„Akému?” začudovala sa Rafiková a len—len že neotvorila
2506 28|               teraz.~Málo chýbalo, že sa nepobrala. Ale Vrabcová
2507 28|               nepobrala. Ale Vrabcová sa pochválila, že kúpila kávový
2508 28|              to povedať Malinovej. Tá sa zasmeje. Ozaj, musím ísť
2509 28|            ísť k tej Malinovej. Treba sa presvedčiť.~Lenže zo servisu
2510 28|            ešte, keby nie deviata. Tu sa spamätala a začala sa zberať.
2511 28|              Tu sa spamätala a začala sa zberať. To sa vie, že pri
2512 28|      spamätala a začala sa zberať. To sa vie, že pri obliekaní musela
2513 28|            Konečne o desiatej zavrela sa brána. Vrabcová so sviečkou
2514 28|           Vrabcová so sviečkou v ruke sa vrátila, šomrajúc: „Chvalabohu,
2515 28|          hovoriť.”~Pani Rafiková zasa sa zahalila do zamatovej bundy
2516 28|               nebudem vedieť nič. Keď sa raz rozhovorí, nedajbože
2517 28|           Rafiková celkom zabudla, že sa vlastne k ševkyni vybrala.~
2518 28|              Tak. A teraz pozrime, čo sa s tou Malinovou stalo.~Prihodila
2519 28|            Malinovou stalo.~Prihodila sa celkom prostá udalosť. Z
2520 28|              stanice je ďaleko. Chodí sa na omnibusoch. Malinová
2521 28|             vlastnej ekvipáže. Musela sa viezť v omnibuse. Ledva
2522 28|               zdvihol klobúk a usadil sa oproti Malinovej.~Ona sa
2523 28|              sa oproti Malinovej.~Ona sa pomkla do kúta omnibusu.
2524 28|              čierny závoj. Poševelila sa v bunde a pozrela bokom
2525 28|          pozrela bokom na cestu.~Vidí sa byť mladá, ale ju nezaujímam,
2526 28|              ako dve hodiny. A mne by sa tak chcelo hovoriť. Aké
2527 28|         rukavičky primalé… Ale o tvár sa bojí. Vždy napráva ten závoj,
2528 28|       dovolíte mi zafajčiť si?”~„Nech sa páči,” odvrkla.~Uklonil
2529 28|               páči,” odvrkla.~Uklonil sa.~Ako mašinálne to povedala.
2530 28|             moc… Fatálna vec.”~Chcelo sa mu zakliať, zmrviť v rukách
2531 28|               povedal pre seba, akoby sa chcel vyhovoriť, že si nevedel
2532 28|           vietor ju zahasil.~Malinová sa odrazu nahlas zasmiala.~
2533 28|          Nevrlo na ňu pozrel, no hneď sa spamätal.~„Tiež do S. ráčite?”
2534 28|            Tiež do S. ráčite?” spýtal sa s úsmevom, vytrhnúc cigaretu
2535 28|               Vyhrnula závoj. Zjavila sa krásna biela tvár Malinovej.
2536 28|               Malinovej. Mladý človek sa zahľadel do jej veľkých
2537 28|          hľadel ako vyjašený. Na tvár sa pamätal, lenže bola vtedy
2538 28|               mužskí zabúdate. Stavme sa, že už neviete, čo je to ‚
2539 28|         niekam do hlbín duše. Vynoril sa znova z jej hlbín.~„Slečna
2540 28|         stisol jej ruku.~„Ohó, mýlite sa. Pozrite.”~Rýchlo stiahla
2541 28|            ešte bez obrúčky?” spýtala sa.~„Veru bez. Ale povedzte,
2542 28|                Vdova.”~„Dovtípili ste sa.”~„Dovoľte, aby som vám
2543 28|            Viem. Prišlo vám na um, že sa môže obnoviť naša stará
2544 28|               smiechom hovoria. Nezdá sa, že je to niečo vážne. Ostatne,
2545 28|             ak pravdu povedať, všetko sa môže stať. Nie sú to zas
2546 28|              sivým oblakom, z ktorého sa cedil chladný dážď. Monotónne
2547 28|              hradskej kde—tu trepotal sa ešte vo vetre osamelý žltý
2548 28|          znova cítili radosť. Poznovu sa blížili jeden k druhému
2549 28|            jeden k druhému a radovali sa, že sa tie chvíle môžu ešte
2550 28|             druhému a radovali sa, že sa tie chvíle môžu ešte vrátiť.
2551 28|         chvíle môžu ešte vrátiť. Míňa sa na tomto svete všetko, ale
2552 28|               svete všetko, ale časom sa opätuje. Nikto nebanuje,
2553 28|             dobrého vína. Zajtra zasa sa môžeme napiť.~Ani nezbadali,
2554 28|             pol deviatej večer. Lenže sa to nielen nesvedčí, ale
2555 28|           Ľanovom hotový škandál.~Ako sa teda mohla zdržať Rafiková
2556 28|             ju podchytila a dozvedela sa číročistú pravdu. Len ako
2557 28|           dýchať, nieto dvanásti. Ona sa nazdá, keď si kúpi servis,
2558 28|             Nemá poriadny obrus. Stôl sa kolíše. Je mi to za pani!”~
2559 28|          hodila rukou.~„No, a opováži sa to ešte špintať na vás.
2560 28|                 Čo?” dychtivo spýtala sa Malinová.~„Nuž,” začala
2561 28|            omnibuse. Celou cestou ste sa len objímali a bozkávali.”~
2562 28|       objímali a bozkávali.”~Vdovička sa odvrátila a usmiala sa pre
2563 28|       Vdovička sa odvrátila a usmiala sa pre seba. Potom očistom
2564 28|             som ju pichla, zaradovala sa v duchu Rafiková. Nech má.
2565 28|       podotkla: To bude náhoda. Zišli sa náhodou a punktum. On bol
2566 28|               bezočivý a nepredstavil sa, alebo čo. Nedala si povedať.”~
2567 28|               keď vám hovorím.‘ „Teda sa nebozkávali,” povedala vysokým
2568 28|                riekla nízkym. Napokon sa poplietla a svoje vlastné
2569 28|            myslela si podsudcová. Ani sa nevyhovára. Ani nespomenie,
2570 28|                To je inšie!”~Rafiková sa začala rozplývať v chvále.
2571 28|       doktorka rada spoločnosť. Zišlo sa ich viac. Tu je i Vrabcová,
2572 28|   zverolekárka jej kibicuje; doktorka sa usmieva a pani Rafiková
2573 28|              obhorené. A tá torta! Až sa mi dvíhala v žalúdku, tak
2574 28|              hlavami a škandalizovali sa.~„A o tom advokátovi ste
2575 28|              jej nehovorili?” spýtala sa Vrabcová a poškrabala sa
2576 28|              sa Vrabcová a poškrabala sa ihlicou nad uchom.~„To sa
2577 28|             sa ihlicou nad uchom.~„To sa rozumie. Sama sa podchytila.
2578 28|           uchom.~„To sa rozumie. Sama sa podchytila. Ja len rozprávam,
2579 28|             Nový advokát?” začudovali sa panie. Odložili album a
2580 28|            vymyslieť. Rozprávala, ako sa objímali a bozkávali. Ako
2581 28|      dvanástej — v noci. Strach! Dnes sa už na záhumní prechádzali.
2582 28|             veľkými ušami?” spytovali sa odrazu.~Povstala taká vrava
2583 28|          povesť, čistotu mesta.~A keď sa utíšilo, počul si určitejšie:
2584 28|              domov pani Rafiková. Tie sa rozhodne na neho hnevajú.
2585 28|         Jaroslav Brveník medzitým, čo sa takto o neho starali, kúpil
2586 28|            Chýbalo mu teda len oprieť sa o lakeť a dívať sa na mosadznú
2587 28|             oprieť sa o lakeť a dívať sa na mosadznú kľučku dvier.
2588 28|          Brveník nebol taký. Obliekol sa do čierneho a chodil po
2589 28|             pôjdeme k sudcom. Rozumie sa, zalichotíme im. Budú lepšie
2590 28|            dávať nočné muziky.~Ale tu sa zastavil. Prišla mu na pamäť
2591 28|               ako vyhrnula závoj. Ako sa smiali jej belasé oči, beleli
2592 28|      oficiálne vizity. Popredstavovať sa. Ak bude kvitnúť kancelária,
2593 28|           ľudom budem priateľský. Keď sa so sedliakom stretnem a
2594 28|               so sedliakom stretnem a sa ma niečo spýta, neodvrknem.
2595 28|          Brveník zhodil zvrchník a už sa bral hore schodmi. Otvoril
2596 28|          postál na chvíľu a poobzeral sa. Videl pred sebou šestoro
2597 28|            ticho. Nikto nejde. Odrazu sa mu zazdalo, že napravo ktosi
2598 28|               vstal z fotela, uklonil sa domácej slečne, dcérke Miluške (
2599 28|               nežne jej rúčku, trošku sa nahol, trošku ju zdvihol
2600 28|              mu na tom dosť: ešte raz sa majestátne poklonil a držiac
2601 28|            chvíľu neďaleko dvier a až sa pán vytratil z izby, priblížil
2602 28|            vytratil z izby, priblížil sa ku slečne, povedal svoje
2603 28|           myslel si Brveník a zadíval sa na veľký biely kamín. Ale
2604 28|         Brveník, advokát,” predstavil sa, „bol som taký smelý svoju
2605 28|               len o vás povráva. Nech sa vám páči ďalej. Sem, sem.
2606 28|               Z položenej misy parila sa polievka.~„Budete s nami,”
2607 28|              pani Rafiková. „Sem nech sa vám páči.”~Advokát darmo
2608 28|           zopätoval podsudca.~Miluška sa uklonila. Brveník chcel
2609 28|            spravila krok nazad a opäť sa uklonila. Začervenal sa.
2610 28|               sa uklonila. Začervenal sa. Zlý, nepríjemný pocit ho
2611 28|              vybehol z izby a stratil sa, alebo ešte lepšie by bolo,
2612 28|             ešte lepšie by bolo, keby sa mohol nepozorovane prepadnúť.
2613 28|              celé mesto,” rozhovorila sa pani Rafiková a chlipla
2614 28|            jedno za druhým. „Spytujem sa, kto je to — nik nevie.
2615 28|          Vraví: Doktor Brveník. Tu už sa bol predstaviť. Ej, ej,
2616 28|              počkaj!” a pani Rafiková sa rozosmiala. Zdvihla tanierik
2617 28|        Utešená vdovička,” a pohrozila sa mu, akoby vedela nejakú
2618 28|               Aké je to len čudné, že sa mužským len také kokety
2619 28|        blýskať, kuk sem, kuk tam a už sa hrnú… Nože toho mäska nech
2620 28|            hrnú… Nože toho mäska nech sa vám páči. Tak, tak. A z
2621 28|         makarónčekov. A či neradi? Ak sa vám bude páčiť uhoriek —
2622 28|            Držala hore hlavu a dívala sa pred seba.~Nová ťažoba.
2623 28|           pred seba.~Nová ťažoba. Zas sa začal zadúšať. Nevedel,
2624 28|           peknou sochou.~„Slečna, tak sa zdá, bola v Paríži,” spýtal
2625 28|                bola v Paríži,” spýtal sa jej po malej pauze.~„Bola.”~„
2626 28|             hrýzla si pery, usmievala sa, akoby sa tešila na jeho
2627 28|             pery, usmievala sa, akoby sa tešila na jeho útrapách.
2628 28|             Starí neprichádzali. Keby sa len mohol prepadnúť, myslel
2629 28|            prepadnúť, myslel si, stať sa neviditeľný, ujsť ako para
2630 28|               len so slečnou.~Brveník sa okolo štvrtej konečne dostal
2631 28|         Rafiková pošeptať:~„Malinovej sa chráňte, pán doktor. Vyhodí
2632 28|                 Už ani nepočúval, len sa tratil. Dosť bolo parného
2633 28|             Malinovej belasé oči, ako sa smiali. Biele zuby, mäkká
2634 28|               cestu. Na jej koketstvo sa hnevali. Vystríhali ho pred
2635 28|         vykrikovali, že je už tam, že sa mu už nedá pomôcť… Čo im
2636 28|                myslel si a tým väčšmi sa tešil, že sa stretne niekde
2637 28|               tým väčšmi sa tešil, že sa stretne niekde s ňou a vyznačí
2638 28|              s ňou a vyznačí ju… Keby sa nebál, že ju kompromituje,
2639 28|            zostať vďačný…~Jeden večer sa odhodlal a šiel. Zaklopal.~„
2640 28|              Zaklopal.~„Doma?” spýtal sa.~„Doma,” zaznel Malinovej
2641 28|              a podala mu ruku.~V izbe sa ešte nesvietilo, len v peci
2642 28|            milosťpani Elenka?” spýtal sa a potriasol jej ruku. —
2643 28|           takto potme samotná. Ja som sa už nemohol zdržať. Chcel
2644 28|          nežnosť. Akýsi smútok vodral sa do jeho duše, ktorý aj bolí,
2645 28|            peci, hádzal svoje trasúce sa svetlo na jej sukňu a pol
2646 28|            sukňu a pol tváre. Brveník sa na ňu díval. Dokončila a
2647 28|              pozrela do ohňa. Jej oči sa pritom leskli.~„Elenka,
2648 28|               ste naozaj zlá?” spýtal sa zrazu a chytil ju za ruku… „
2649 28|              zle, že koketka, aby som sa vás vystríhal… Nemal som
2650 28|                Hodila rukou a usmiala sa: „Vy ste naivný. Veď to
2651 28|             celkom pokrčený. Obidvaja sa priblížili k ohňu a začali
2652 28|            ohňu a začali čítať. Hlavy sa im skoro dotýkali. Vlasy
2653 28|              vravela, „pozrite.”~Zasa sa schýlili k peci. Brveník
2654 28|             písmo ani nepozrel. Srdce sa mu chvelo v akejsi slasti,
2655 28|        miloval. Vlásky šteklili, líca sa beleli. Nemohol odolať,
2656 28|           predtým,” povedal. „Veď sme sa my už bozkávali…”~„Viem.”~„
2657 28|                 Neviem. Predsa by som sa mohla mýliť.”~„Nie, nie,
2658 28|           mýliť.”~„Nie, nie, nemýlite sa.”~„Že sa zhodneme, nie?”~„
2659 28|                nie, nemýlite sa.”~„Že sa zhodneme, nie?”~„Áno, a
2660 28|             svet. A predsa, ako ľahko sa vmestíte v jedno stisnutie
2661 28|            jej budeš rozprávať. Môžeš sa aj roztrhnúť…~Vybrala sa
2662 28|              sa aj roztrhnúť…~Vybrala sa po vizitách. Najbližšie
2663 28|              Práve chcela oznámiť, že sa pán Brveník veľmi vtiera
2664 28|              vtiera do ich domu a tak sa vidí, že myslí na Milušku,
2665 28|           napravila polesná.~Rafiková sa na chvíľu zamiatla, no prišlo
2666 28|             Kto to povedal,” zasmiala sa, „to sú klebety. Brveník
2667 28|                to sú klebety. Brveník sa dnes osvedčil pred Miluškou,”
2668 28|              vyššie… Čože s advokátom sa trápiť…”~„Vikomt,” uštipla
2669 28|              pani Rafiková.~Rozvinula sa debata. Do pol dvanástej
2670 28|       dvanástej trvala. Okolo polnoci sa panie rozišli. Rafiková
2671 28|               panie rozišli. Rafiková sa cítila víťazom… Ako ich
2672 28|           nedovolím. Rozbijem ich… Čo sa to má vydávať… Dcéru nahovorí,
2673 28|               si na posteľ.~„Obliekaš sa ho, ty starigáň…! Či nepočuješ…?
2674 28|            bez seba. Chodila, krútila sa. Zapäla starému traky na
2675 28|              Bože, bože,” volala, „ak sa jej prihodilo nešťastie.
2676 28|      železnica ju zadlávila!”~Zobrali sa hľadať Milku. Išli k rieke.
2677 28|               dýchala, ale šla. Starý sa ustavične potkýnal a utieral
2678 28|              prišli až ku stanici. Tu sa všetko vysvetlilo. Slečna
2679 28|          mračno. Prestala vnímať. Cit sa zasekol v jej srdci, akoby
2680 28|              jasnej noci a ich svetlá sa kolembali v rukách dievok.
2681 28|          mašinálne kráčala, opierajúc sa o muža… Odrazu veľmi blízko
2682 28|              má milá, dobre spi,~nech sa ti snívajú pekné sny!~Pesnička
2683 28|              a mazúrky. Pieseň, ktorá sa rovno dobíja k srdcu a kojí
2684 28|        Počúvala, počúvala. V jej duši sa niečo pohýbalo. Slzy jej
2685 28|               vstúpili do očí. Oprela sa o múr a hlasne zakvílila:~„
2686 28|                Ach, Milka, Milka! Ako sa teraz ukážem na svet. Ako