Part

501 22|            aj smradu ubudne. Nechal som tienidlo a okno tak.~„Obúvajte
502 22|              Obúvajte sa,” zakričal som.~„Neobujem.”~„Teda sa neobujete?”~„
503 22|            Nedovolím.”~„Chcete, aby som aj naďalej voňal váš smrad?”~„
504 22|           Morgensternov z Viedne?”~„Som.”~„Teda vy cestujete v plátne
505 22|             Och, ja blázon,” zvolal som, „a ja tej firme, čo má
506 22|           je možno od neho…”~Vravel som ako pre seba a odopäl manžetu,
507 22|          tomto kvázi monológu akoby som sa bol spamätal, odrazu
508 22|             sa bol spamätal, odrazu som zhúkol na agenta: „Obúvajte
509 22|           teda obuť už predtým, ako som sa pohrozil, že mu topánky
510 22|           Neurobil to z ľaku. Díval som sa ako skamenený. Agent,
511 23|              Pred šiestimi mesiacmi som sa oženil a teraz som v
512 23|      mesiacmi som sa oženil a teraz som v blázinci. Vy neveríte,
513 23|           stanicu. V januári zaujal som miesto. Bola to búda s dvoma
514 23|         Práve padal hustý sneh, keď som prišiel. Malá štátna búda
515 23|             Mne bolo smutno. Vošiel som do nizučkej izby, zapálil
516 23|      počúval. Svetlé obrázky, ktoré som niekedy vídal, lietali mi
517 23|       osvetlené dlažby mesta, ktoré som zanechal. Videl som v duchu,
518 23|           ktoré som zanechal. Videl som v duchu, ako padá sneh ľahučký,
519 23|           ešte vždy smutno. Azda by som sa nebol ani rozveselil,
520 23|    rozveselil, ak sa neožením.~Vzal som si učiteľskú dcéru z dediny
521 23|              Hladký účes. Ani čo by som ju pred sebou videl. Tučné,
522 23|            zafúkaný snehom. Odbavil som ho a vidím, ako ona plače
523 23|             pôjde domov? Odprevadil som ju. Bolo treba niečo hovoriť,
524 23|           mne sa zapáčila a nemohol som zabudnúť. Nuž som sa oženil.~
525 23|           nemohol som zabudnúť. Nuž som sa oženil.~Prišla v máji
526 23|           preto, že bol máj, ale že som mal pri boku dobrú mladú
527 23|         nich. Zakaždým zvýskla, keď som ju udrel a potom sme sa
528 23|               Prasiatka?” začudoval som sa.~„No, áno. Teraz sú síce
529 23|       Jaterničky a klobásky, myslel som si, lenže potom už nebudeme
530 23|             na cipcipcipušky, dumal som. Ale zrazu sám pred sebou
531 23|            Ale zrazu sám pred sebou som sa zahanbil. Ja mužský,
532 23|      naivnosť.~„No, dobre,” povedal som.~Onedlho sa zjavili dve
533 23|       Užitočné zvieratko. Uspokojil som sa. Spolu so ženou sme chodievali
534 23|            bez povolenia. Nepovedal som nič, ale ma to znepokojilo.
535 23|          ani po dvore chodiť. Ja by som chcel radšej niečo do izby:
536 23|             znepokojuje ťa.~Ale nič som nepovedal.~V septembri raz
537 23|            ty kúpila?”~„Ja.”~Skočil som, že zaženiem niekam toto
538 23|       protivné zviera, ale spamätal som sa a aby nevybúšil zo mňa
539 23|      nevybúšil zo mňa hnev, odišiel som do hory. To je už veľa.
540 23|         veľa. Celá menažéria. A mal som vtedy tú kozu zahrdúsiť;
541 23|            teraz tu sedím. Neurobil som to. Ej, škoda. Ale nazdal
542 23|           to. Ej, škoda. Ale nazdal som sa, že s kozou bude dosť.
543 23|            mačku nedovolím,” riekol som rozhodne a bral som sa k
544 23|          riekol som rozhodne a bral som sa k dverám.~„Ty si protivný!”~„
545 23|          väčšmi podráždilo. Zasmial som sa zlostne a tresnúc dverami,
546 23|             tresnúc dverami, vyšiel som von.~Chcelo sa mi vrátiť
547 23|       povedať jej niečo príkre, aby som si uľahčil, ale zazrel som
548 23|          som si uľahčil, ale zazrel som odháčkovanú okenicu, tú
549 23|             odháčkovanú okenicu, tú som chytil a praštil ňou o múr.
550 23|            rozprášila na kúsky. Sám som sa zhrozil, ale šiel som
551 23|            som sa zhrozil, ale šiel som len ďalej. Akási dávno necítená
552 23|          smutno ti je, smutno.~Šiel som zasa do hory. Hmla ma objala,
553 23|         hory. Hmla ma objala, takže som nevedel, či to ešte drobný
554 23|          hore v takom čase. Obrátil som sa k domu a rozmýšľal som,
555 23|           som sa k domu a rozmýšľal som, ako sa zblížim k žene a
556 23|          Dovolím a koniec.~Zrýchlil som kroky a o pol hodiny som
557 23|            som kroky a o pol hodiny som čítal list, v ktorom mi
558 23|            správanie k nej.~Pokrčil som list a hodil do kúta.~Teda
559 23|            doma. Rozhodnutý pribral som sa do práce. Pri večeri,
560 23|         trochu chýbala, ale navaril som si večeru sám. Tri vajíčka
561 23|        vajíčka a dosť. Cez noc spal som výborne. Ráno som sa obliekol,
562 23|          noc spal som výborne. Ráno som sa obliekol, zapálil na
563 23|          opatruje, kto chce. Vrátil som sa do izby. Pozerám, kde
564 23|          moje raňajky, i znepokojil som sa. To musím sám ísť podojiť
565 23|         jesť. No, a prečo nie? Vzal som šechtár a stolec a vošiel
566 23|           šechtár a stolec a vošiel som do stajne.~„Líza, Lízočka,
567 23|             sa bola zasmiala.~Sadol som si na stolec, zavrzol šechtár
568 23|        Neboj sa, neboj,” chlácholil som ju.~Ale Lízu nedajbože kapacitovať.
569 23|        hlavou šla do mňa. Desať ráz som sa prichytil ju podojiť,
570 23|             každé ráno dojila, lebo som raňajkoval každý deň mlieko,
571 23|          Prečo to? Či len preto, že som ja chlap a stud jej nedovolí,
572 23|          jej nedovolí, a či vie, že som sa pohneval so ženou, a
573 23|             na mne pomstia? Nemohol som to pochopiť. Proboval som
574 23|           som to pochopiť. Proboval som jedenásty raz. Chytil som
575 23|           som jedenásty raz. Chytil som ju za chvost, pritiahol
576 23|         Možno tak sa podarí.~Vyšiel som zo stajne, zavrel dvere
577 23|         ženinu červenú sukňu. Potom som si uviazal jej belasú šatku
578 23|        belasú šatku na hlavu, znovu som vošiel do stajne a prisadnem
579 24|         bolo ťažko na duši. Odišiel som od spoločnosti v salóne.
580 24|        nedajbože pochopiť…~Priložil som do pece niekoľko polien
581 24|         spev a smiech.~A aký veselý som bol, keď som prišiel. Usalašil
582 24|             aký veselý som bol, keď som prišiel. Usalašil som sa
583 24|           keď som prišiel. Usalašil som sa pri nej, len tak, aby
584 24|  blahosklonnosť z jej strany. Nemal som si sadať. Čo, tuším ešte
585 24|           zapáči. Uvidím na nej, čo som posiaľ nevidel? Sotva. Predsa
586 24|            tenučká belasá žilka. Ta som si mal sadať.~S Elenou nedajbože.
587 24|         tedy prázdne slovko.~Zostal som jednako pri Elene a šepol
588 24|              Dobre?”~„Dobre.”~Zľava som dostal zasa len Elenu. Nechal
589 24|       dostal zasa len Elenu. Nechal som ju plávať.~Ona sa pritom
590 24|           Trápne mi bolo. Tuším, že som sa začervenal aj ja. Čo
591 24|              A ak mňa vyberú, hútal som, akú zaspievam? Len keby
592 24|             mňa a notár Elenu. Stál som v prostriedku. No, čo zaspievať,
593 24|             nepríde na um, hľa! Aký som ja! Eh!~Kameň na kameni,
594 24|            niekto v kruhu. Zachytil som tón a zakričal pokračujúc:~„
595 24|              až ona vykrúti. Dostal som sa k domácej slečne. Elena
596 24|          Konečne k vám!” a poklonil som sa jej vážne, hlboko. Ona
597 24|              povedzte. Vidíte, taký som rád, že som k vám prišiel.”~„
598 24|            Vidíte, taký som rád, že som k vám prišiel.”~„Ale!”~„
599 24|         vážne. Vy neuveríte, ale ja som rád. Špeciálne vám som chcel
600 24|           ja som rád. Špeciálne vám som chcel dnes niečo povedať.
601 24|             nerozdvojili.” A stisol som jej prsty, ťahajúc ju z
602 24|          niečo, keď ste chceli, aby som čaroval. Nazdali ste sa,
603 24|      čaroval. Nazdali ste sa, že by som radšej stál s Elenou alebo
604 24|              Musíte mi odpustiť, že som taký priamy…”~„Až pripriamy!
605 24|         hľadela niekam nabok. Znova som si všimol vlnky vo vlasoch
606 24|          povedať, ale zas len prsty som jej stisol. „Viete, tá spoločenská
607 24|           je i tak špatná,” povedal som nahlas, „no, tu jej niet.
608 24|         obrvy… Vidíte, to všetko by som rád povedať, ale sa mi to
609 24|   rovnoprávnosť; teda odpustíte, že som si dovolil troška rovnosti.
610 24|         Nemusíte vravieť nikomu, že som vás o ňu pýtal… Prosím,
611 24|            Potom poradíte!” zavolal som ešte a chytil ruku mladého
612 24|            ona dnes tak vábi, dumal som, videl som ju nie raz, nie
613 24|          tak vábi, dumal som, videl som ju nie raz, nie dva, a dnes
614 24|            zrovna očarila. Skoro by som jej povedal, že ju rád.
615 24|             márnomyseľnosti… Ako by som sa len mohol dostať ku domácej…?~
616 24|        ženské a dámam mužské. Vedel som, že mne dá meno Elena a
617 24|    nedostanem. Škoda. Najmä dnes by som rád s ňou hovoril.~Slečna,
618 24|         zastala pred Elenou a počul som, ako ju nazvala Milošom.
619 24|            Myslí si: to nemôže byť, som taká ako pred dvoma mesiacmi —
620 24|          deň a prišlo mi na um, ako som zháňal portýra v hoteli,
621 24|          jej musela zaradovať a ako som sa jej radoval ja, keď som
622 24|          som sa jej radoval ja, keď som kytku videl na jej prsiach.
623 24|             a bežne, nedbalo pozrel som na jej stranu. Pokrievka
624 24|        teraz mi prišlo na um, že ja som mal dvíhať.~„Prosím záloh,
625 24|            zamyslený pane!”~Stiahol som si prsteň ako záloh.~„Ale
626 24|            je naozaj zle.”~„I to by som vám vysvetlil, ale niet
627 24|            No nie, slečna?” obrátil som sa i k susede, cez ktorú
628 24|           sa znova v salóne.~Lenivo som vstal a zodvihol pokrievku.
629 24|          zodvihol pokrievku. Pozrel som dookola. Elena práve sedela.
630 24|       odporne okolo srdca, ale hneď som sa zaradoval. Zavolám slečnu,
631 24|             Jozef!”~„Konečne dostal som sa k vám,” prehovoril som
632 24|           som sa k vám,” prehovoril som sadajúc a bolo mi veselo,
633 24|           Až keď bola pauza, dostal som sa ku nej. Sedela pri klavíri
634 24|          bych, keby nemusela…~Sadol som si k nej a díval sa na jej
635 24|            ma.~„Rozhodne,” potvrdil som.~Čo je len s ňou a čo je
636 24|             a čo je so mnou? myslel som si v duchu, veď taká nikdy
637 24|             sa zasa zasmiala.~Vstal som zo stoličky, aby som odišiel.
638 24|          Vstal som zo stoličky, aby som odišiel. Pomaly odďaloval
639 24|           odišiel. Pomaly odďaloval som sa, kým ona vykladala, kladúc
640 24|          zuby jej vidieť… Ale prečo som to dnes zbadal a predtým
641 24|             mňa.”~Negalantne staval som sa, akoby som nepočul, a
642 24|     Negalantne staval som sa, akoby som nepočul, a priblížil sa
643 24|           zhovárali sa potichu. Tam som chvíľu postál a nebadane
644 24|           až s prázdnym srdcom dlho som chodil popri nej, chcejúc
645 24|           lásku k nej. Dosť neskoro som sa zbadal. Ďalej sa nesmiem
646 24|           kde je príčina zmeny? Veď som ju rád videl. Zmenila sa?
647 24|        tichšia, bojazlivejšia… A ja som si ju predstavoval, aká
648 24|           duševne cítiť. Predstavil som si svoj zamilovaný obrážtek.
649 24|           brnavý kabátik. Ani čo by som ju videl. Stretám sa s ňou.
650 24|        červená sa. Ideme spolu a ja som rád, že môžem ísť s ňou.
651 24|          Ani nehovorím o ničom, len som rád. Čudné chvíľky to boli.
652 24|              Hľa, a pri bráne znova som sa skormútil, ani čo by
653 24|             sa skormútil, ani čo by som ju videl posledný raz.~„
654 24|        teraz.”~„Nie. Zbohom!”~Podal som jej ruku a bolo mi ťažko,
655 24|            mi ťažko, smutno. Niesol som ju v myšlienkach so sebou
656 24|       myšlienky. Nazdáva sa, myslel som si, že by sa prehrešila
657 24|            ešte dvadsať krokov.~Raz som si pýtal fotografiu.~Sľúbila,
658 24|           Mama bola doma a pred ňou som nemohla.”~„Nemohla!” povedal
659 24|        nemohla.”~„Nemohla!” povedal som s výčitkou. „Vy mi ju nechcete
660 24|              Skoro sa naľakala… Ako som vtedy mrhával čas, a nikdy
661 24|              už si tam. Nie, nešiel som rovno, ale dookola popri
662 24|         hlas.~Kamene pred ich domom som poznal. I teraz viem, aký
663 24|          veľká, mosadzná. Koľko ráz som prešiel vedľa, vždy mi prišlo
664 24|        hladkáva. Volám na neho, aby som ho pohladkal. Taký pekný
665 24|             próby na koncert. Sedel som na schodoch vedúcich do
666 24|          smiechy za kulisami. Nahol som sa odrazu k jej lícu. Odchytila
667 24|           vždy sa ma bojí? pomyslel som si. Nechce nič prezradiť
668 24|            svojho citu. Uteká, lebo som sa sklonil k nej. Čo tají,
669 24|            jej bojazlivosť. Umienil som si, že na ňu nepozriem.
670 24|          Tam je slečna Žela. A šiel som k slečne Žele. Pamätám sa,
671 24|             svoje túžby,” odpovedal som s pózou, veľkým pátosom
672 24|             vznešený! Poď!” zavolal som nahlas, urobiac rečnícke
673 24|             To sa nesmie stať.”~Tak som táral, mysliac ustavične
674 24|            pritom, kde je ona, lebo som ju nevidel… Iste odišla
675 24|           pravdu.”~A odišla. Vyšiel som za ňou na dosky. Pozrel
676 24|             za ňou na dosky. Pozrel som ku schodíkom a videl som,
677 24|            som ku schodíkom a videl som, že tam sedí Elena s vážnou
678 24|         tvárou. Pozrela na mňa a ja som išiel zasa len ku nej. Bol
679 24|          išiel zasa len ku nej. Bol som vtedy naozaj komický. A
680 24|        mládeneckých lumpačkách bral som Cigánov, ukázal okná a vravel,
681 24|     Brieždilo sa… Hudba umĺkla a ja som šiel domov bledý a s radosťou,
682 24|             druhý deň uvidím, s tým som zaspával…~„Ej, duby, duby,
683 24|         znelo v salóne. V izbe, kde som sedel, bola už úplná tma. —
684 24|      prichádza… Mám jej povedať, že som tu, či mlčať? Ale, veď mi
685 24|        svetle z pece.~„Tu,” povedal som.~„Čo sa ma tak stránite?”~„
686 24|             by sa stránil?”~Povstal som z miesta a Elena podišla
687 24|           Elena podišla ku mne. Aby som videl, pohol som sa a otvoril
688 24|           mne. Aby som videl, pohol som sa a otvoril dvercia na
689 24|           že sa ma tak stránite. Čo som vám urobila?”~„Čo ste mi
690 24|           urobiť, neušla by.~Ale ja som jej vtedy ani ruku podať
691 24|    odstŕkalo. Stála predo mnou a ja som sa díval popri jej hlave
692 24|           Neberte ma vážne,” riekol som ticho a vrátil sa ku peci.
693 24|             koniec všetkému, myslel som si.~Zazdalo sa mi, že sa
694 24|            jej oči zakalili. Pozrel som ešte raz v jej stranu. Odišla.
695 24|            v jej stranu. Odišla. Ja som tomu potom neveril. Pre
696 25|           pohrdlivo sa chechtať.~Ja som myslel, zabratý do seba,
697 25|        Žabicovú. Od prvej štvorylky som na ňu myslel. Ako krásne
698 25|            sa mi páčite.” Spočiatku som neveril, že to patrí mne.
699 25|            to patrí mne. Potom, keď som začal veriť, dlho mi nešlo
700 25|      roztvoriac naširoko oči.~Trhol som sa. Prichytil ma práve pri
701 25|          pri myšlienkach na ňu. Bol som zas pri jednoduchej reťazi
702 25|          jednoduchej reťazi a chcel som prejsť na duplovanú.~„Prečo?”~„
703 25|             myslím…? Nič,” prehodil som len tak z pleca, akoby ma
704 25|               Tuctová dáma,” riešil som o chvíľu. „Páči sa ti?”~„
705 25|           teba ona ani nepozrie. Tu som ja.” Mne bolo smiešne na
706 25|        radom, aj na mňa.~Začervenal som sa. Ten chlap akoby čítal
707 25|          akoby čítal vo mne. Myslel som síce na Maru od prvej štvorylky,
708 25|             Daj jej pokoj,” zavolal som namrzený, „to sú sprostosti.
709 25|           Čo títo vykrikujú, myslel som si, ja som tu na to, aby
710 25|        vykrikujú, myslel som si, ja som tu na to, aby sa jej zaujal.
711 25|        reťazi… „Sprostosti,” kričal som, „tebe sa nepáči a ty zaiste
712 25|             Lužete, pane,” vyskočil som.~„Nechaj ho,” potiahol ma
713 25|           prsty.”~„Aj tebe?” spýtal som sa.~„Vari aj tebe?” spýtal
714 25|          Každému, každému,” zhrozil som sa a ako podrazený sadol
715 25|            ukázali slzy.~„Nepovedal som, koketka,” vravel apatekársky
716 25|            dlho držala ruku, myslel som si, a bavila sa s mojimi
717 25|              pravdivo, z lásky…~Tak som si myslel ja. Ale, ako vysvitlo,
718 25|          jej maľovanú podobizeň. Ja som napísal Ódu na Maru, kaligraficky
719 25|      denníka aj tieto vety:~„… zasa som šiestim pomútila rozumy
720 26|        slúžka, „celý dvor a záhradu som prekutala. Nikde nič. Ani
721 26|       prasacinu, a nie ty žráč… Veď som to ja len pre teba, lagan
722 27|                 BOZK (novela)~SEDEL SOM S ŇOU V LETNÍKU SÁM. DOOKOLA
723 27|             pletená stolička.~Díval som sa na ňu dlhšie. Často dvíhala
724 27|            na mňa nepozrela.~Hneval som sa sám na seba a na ňu,
725 27|             o seba samú. Kedykoľvek som sa s ňou stretával, hladko
726 27|           hlavu na poklonu. Hovoril som s ňou a ona zrovna nedávala
727 27|         výlučne jej známom. Nevidel som ju nikdy nadchnutú, oduševnenú.
728 27|             ale pekná tvár. Nemohol som vystihnúť, či je to blazeovanosť,
729 27|           tieto oči zlákali. Pre ne som sa k nej priblížil a poznal
730 27|             jednému človeku. Rád by som bol býval, keby som tým
731 27|          Rád by som bol býval, keby som tým človekom bol ja. Presvedčený
732 27|        človekom bol ja. Presvedčený som bol, že ak to uvidím, budem
733 27|            mať veľmi rád.~Chodieval som ta často, vždy s akousi
734 27|             mi prekážal, kedykoľvek som kládol ruku na kľučku. A
735 27|           ruku na kľučku. A jednako som chodil. Ťažko mi bolo s
736 27|         Ťažko mi bolo s ňou, trápil som sa — a predsa som šiel,
737 27|            trápil som sa — a predsa som šiel, kedykoľvek sa naskytla
738 27|         pekné májové dni, nachádzal som ju takmer vždy v letníku.
739 27|           schválne nepozrie, myslel som si. Kto ozaj z nás prvý
740 27|     prerečie? Ja budem ticho.~Mlčal som dlho, i ona. Odrazu veľká
741 27|             nebezpečná,” prehovoril som. „Nebojte sa… A už odlietla.”~
742 27|             A už odlietla.”~A akoby som bol dostal smelosť od toho
743 27|      smelosť od toho bzukotu, nahol som sa nad obrážtek, čo maľovala.~„
744 27|              Na čo to bude?” spýtal som sa, zabudnúc, že som vlastne
745 27|         spýtal som sa, zabudnúc, že som vlastne nechcel nadpriadať
746 27|             mňa.~„Príčinu!” povedal som podráždene.~„Načo…?”~Ale
747 27|             nemôže vystáť? pomyslel som si. Som jej natoľko odporný,
748 27|            vystáť? pomyslel som si. Som jej natoľko odporný, že
749 27|             mnou slovíčko?~Opätovne som zamĺkol a zaumienil som
750 27|             som zamĺkol a zaumienil som si zasa, že budem čušať.
751 27|            že budem čušať. Odtiahol som ďalej od nej stoličku a
752 27|             od nej stoličku a začal som si krútiť cigaretu. Veď
753 27|              Len troška záujmu keby som videl, troška teploty voči
754 27|        teploty voči mne, ako rád by som ju mal! Aspoň keby pozrela.
755 27|             otvorte lepšie oči, aby som mohol nazrieť dnu. Nože,
756 27|               Bolo mi veselšie, keď som videl, ako sa usiluje lepšie
757 27|             vo vašich očiach, čo by som chcel vidieť, a to dušu.
758 27|          vás nezaujíma,” pokračoval som, „hra na klavíri tiež nie.
759 27|           Ďalej, ďalej.”~„Pozoroval som vás, keď ste vchádzali do
760 27|            to vašej krásy týka… Aká som, aká budem, čo mi pristane,
761 27|         kvôli vlastnému efektu, ako som povedal. Akoby ste chceli
762 27|            ani krv nemáte…”~Zamĺkol som. Dívala sa na mňa ešte chvíľku,
763 27|           Taká sa mi zdáte,” končil som. „Je to síce obrázok všetkých
764 27|       obrázku.~„Nie je tak?” spýtal som sa.~„Tak je,” odvrkla.~„
765 27|            sa iná.”~„Ako možno, keď som taká?” povedala mi chladne
766 27|     podoprela si rukou hlavu.~Videl som len malé ucho bez náušnice,
767 27|         belasými žilkami.~Pritiahol som si k nej stoličku.~„Vy teraz
768 27|             vždy ako ľad. Mnoho ráz som vás pozoroval — viem. Nielen
769 27|          mne. Nenazdajte sa. Rád by som videl u vás teplo, ale hnevať
770 27|             letníka.~Naozaj, veď ja som jej posiaľ nepovedal, že
771 27|        chodím…~„Nie, slečna,” začal som celkom ticho a chytil som
772 27|           som celkom ticho a chytil som ju za ruku. „Len troška
773 27|         ruku. „Len troška citu keby som videl, troška citu… Málinko…
774 27|         troška citu… Málinko… Ja by som vás mal rád a veril…”~Všimol
775 27|            mal rád a veril…”~Všimol som si vlastný hlas, tak čudne
776 27|             bez nežnosti. Začudoval som sa. Veď moje srdce akoby
777 27|         nebúchalo tuhšie. Pritiahol som jej ruku k svojim ústam.
778 27|           Neodťahovala ju. Priložil som pery k jej tenkým prstom.
779 27|          len málinko citu,” hovoril som. „Ja by som vás rád videl,
780 27|          citu,” hovoril som. „Ja by som vás rád videl, slečna… Ale
781 27|      namanula sa mi otázka. Nevidel som posiaľ na nej, že by ma
782 27|             ma mala rada. Pritiahol som k nej stoličku. Vstala.
783 27|            Vstala. Čudne, ale akoby som sa bol potešil, že vstáva.
784 27|             Iste chce odísť, myslel som si. Ale čo si ruku necháva
785 27|        obrážtek, čo maľovala. Vstal som i ja, a zdá sa mi, že celkom
786 27|        nevedome, možno v začudovaní som vstal a držiac ešte vždy
787 27|             prsty v ruke, pristúpil som k nej celkom blízko. Neodstúpila,
788 27|        spýtala sa.~„Pekný,” povedal som.~Obrátila sa tvárou ku mne
789 27|          otázku? Vidieť.~Znepokojil som sa ešte väčšmi.~Čože jej
790 27|          nevraví, len čaká.~Ľahučko som ju pritiahol za ruku ešte
791 27|           blízko mojej tváre. Počul som, ako dýcha. Úzkosť, ktorú
792 27|            ako dýcha. Úzkosť, ktorú som pocítil, sa zväčšila. Pritom
793 27|           len zo zdvorilosti ovinul som jej hlavu a pritisol k svojim
794 27|             sa srdce nehýbe. Mal by som byť rozčúlenejší, ale akoby
795 27|             rozčúlenejší, ale akoby som bol mŕtvy. Prekvapila, zarazila
796 27|            Čo to šramotilo?” spýtal som sa.~„Nič,” povedala a pozrela
797 27|           všetko rozjasnilo. Našiel som odpoveď, ktorú pri bozku
798 27|             do odpovede zobrať. Nie som ani prvý, ani posledný.
799 27|             bozkať ako aj iným. Nie som sám. Pritom už necíti. Vyžitá,
800 27|          ani najmenší záujem. Cítil som len hnev nad tým, že som
801 27|            som len hnev nad tým, že som hľadal niečo vyššie, krajšie,
802 27|            neobyčajnejšie, a našiel som každodenné, prosté, obyčajné.~„
803 27|        chvíli.~„Čo neverím?” spýtal som sa, ani nevediac, čo sa
804 27|           neveríte…”~O štvrťhodinku som odišiel a bol som presvedčený,
805 27|      štvrťhodinku som odišiel a bol som presvedčený, že sa viac
806 27|            sa viac nevrátim.~Dosiaľ som sa nevrátil.~
807 28|        zvláštna osoba.~Dovoľte, aby som vám ju predstavil.~Pani
808 28|           je, tu ona do neho:~„Rada som, že ti chutí, mliazgaš,
809 28|   nepozbieraš, pozbieram to ja, aby som mala čo robiť. Aj tak nemám
810 28|           sa ty len vzala, Mila? Ja som bola vždy taká čistotná.
811 28|            rodičia niečo kúpili, to som si tak chránila, v štyroch
812 28|      chránila, v štyroch škatuliach som to držala, aby sa nezababralo.
813 28|          len tak. Bola zima. Troška som si zakúrila.”~„Bukovým kúrite?”~„
814 28|             je to nie plyš. Nedávno som na ňom sedela. Chytím do
815 28|        servis pre dvanásť osôb.~„To som kúpila pre Máľu,” vravela. „
816 28|          povedať. Ani teraz. „Ja by som bola pozrela do omnibusu,
817 28|           šomrajúc: „Chvalabohu, že som ju von dostala. Tá by i
818 28|             Vy ma ani nepoznáte… Ja som len čakala.”~Vyhrnula závoj.
819 28|    Dovtípili ste sa.”~„Dovoľte, aby som vám stisol ruku. Viete,
820 28|               To vám povedala?”~Ale som ju pichla, zaradovala sa
821 28|      vravela,” povedala nahlas, „ja som to proste neverila. Hneď
822 28|            to proste neverila. Hneď som i podotkla: To bude náhoda.
823 28|             nie. To nebolo tak. Veď som vari na vlastné oči videla.‘”
824 28|          praclíkmi ma núkala. Ledva som jeden zjedla — také obhorené.
825 28|             tučný, či chudý?”~„A ja som videla takého chudého, nízkeho,
826 28|      vravela pani zverolekárka.~„Ja som tiež stretla takého neznámeho.
827 28|       advokát,” predstavil sa, „bol som taký smelý svoju poklonu —”~„
828 28|           chlipla polievky. „Videla som vás na koči.” Zasa chlipla. „
829 28|        Pozerám, kto je to? Nevidela som ho nikdy, a to vy,” tu tri
830 28|             takto potme samotná. Ja som sa už nemohol zdržať. Chcel
831 28|            už nemohol zdržať. Chcel som vás vidieť. Odpustíte však,
832 28|             vás vidím. Viete, prečo som ešte prišiel? Ten veršík
833 28|      povedzte. Budem si myslieť, že som študentom a vy Elenkou,
834 28|           chytil ju za ruku… „Robil som návštevy a všetci na vás
835 28|            vás zle, že koketka, aby som sa vás vystríhal… Nemal
836 28|             sa vás vystríhal… Nemal som vám to vravieť…”~Hodila
837 28|             Čo?”~„Neviem. Predsa by som sa mohla mýliť.”~„Nie, nie,
838 28|            doma.”~„Pred polhodinkou som prišiel, neviem,” povedal