Part

 1 3 |   Konečne si posadali. Nastalo ticho. Richtár otvoril zasadnutie.
 2 5 |      pána majstra bolo teplo a ticho. Povešané hodiny na stene
 3 6 | trúbilo. Išiel ma čert vziať.~„Ticho!” zakričal som.~Neprestali.~
 4 8 |        inkriminujú?” spýtal sa ticho.~„Toto.”~„A čo z toho bude?”~„
 5 9 |        Nech odčíta!”~Riekla to ticho, azda len sama sebe, azda
 6 9 |    odčituje pokrčené banknóty, ticho ich vystierajúc na táfli
 7 10|    pohýbali. Ináč bolo mŕtvo a ticho. Blížila sa polnoc.~Kaplán
 8 10|        žite a slivkách tu bolo ticho. Len niekedy bolo čuť vrzgot
 9 11|        na lavičku do sadu. Tak ticho a milo bolo všade okolo.
10 12|       jej aj žijem,” zopätoval ticho. Elene sa zazdalo, že mu
11 13|      zimný večer. Bolo jasno a ticho. Stromy, plné osuhle, stáli
12 14|       noci býva. Dlažby pusté. Ticho. Radosť bola prechádzať
13 14|      na dlažbu.~Na dlažbe bolo ticho. Mesačná noc sa premenila
14 14|   nočná muzika. A nie že by sa ticho držala, keď chce uctiť niekoho,
15 16| niektorý pohrozí mu advokátom, ticho vyťahuje tobolku a platí,
16 17|        plesnutie dvermi. A zas ticho. Potichu vyšiel som z brány
17 17|        palmové listy a dookola ticho…~Nie, nerobím dobre, tanulo
18 17|   príkre slovo, ale vyšiel som ticho z obchodu. Dozvedieť sa
19 17|        obchodu a do okna. Nič. Ticho… Hmla celkom zhustla. V
20 17|       si ruky a šli. Dlho bolo ticho medzi nami. Vo mne sa rozprúdila
21 17|        úprimne.”~Jej hlas znel ticho, žiaľne. Zraky nespúšťala
22 17|       nevysmiala… Dookola bolo ticho. Ani človiečika. Hmla sypala
23 18|       I zbojníci, i on. Škoda.~Ticho sa zdvihla, zavzdychla a
24 18|     ustavične zapáraš?” riekla ticho, ale spurne.~„No a teraz
25 18|     priehľadným závojom. Všade ticho.~„Ruže hádže, ruže hádže,”
26 21| povedať.”~„Nemožno.” Zopätoval ticho za ňou. „A keby vás ja rád
27 21|   Elene čo najnežnejšie slová. Ticho ju oslovoval. Usvedčoval
28 21|    stála pri dverách, potom sa ticho spýtala: „Slobodno?”~A ani
29 21|       letkom pozrúc na Čurína, ticho a so žiaľom v hlase poznamenala:~„
30 24|      bielu tvár a ruky. Sedela ticho, akoby načúvala reči hráčov
31 24|  Neberte ma vážne,” riekol som ticho a vrátil sa ku peci. Teraz
32 26|    postele a zakričí, aby bolo ticho, keď začul akúsi „bosorku
33 26|     pred zarezaním,” preriekla ticho, „ukradli ho… Nebude… Ráčte
34 27| druhého menšieho obrázka. Bolo ticho, len niekedy vrzgla pod
35 27|        prvý prerečie? Ja budem ticho.~Mlčal som dlho, i ona.
36 27|      slečna,” začal som celkom ticho a chytil som ju za ruku. „
37 27|         Odvrátila hlavu a bola ticho.~„Áno, len málinko citu,”
38 28|        A čo ti nechutí, že tak ticho ješ. Nezvonili ešte, že
39 28|     sebou šestoro dvier. Všade ticho. Nikto nejde. Odrazu sa
40 28|      pekné sny!~Pesnička znela ticho, tlmene, akoby nechcela