Part

 1 3 |       bol vysoko nad chalupami a hľa, nevie sa pozbierať zo zeme.
 2 4 |          vysokoctený pán doktor! Hľa, na čo som ja od pondelka
 3 5 |         v malom okienku výklad a hľa, ľudia začali postávať a
 4 6 |         Bol dva roky v Paríži! A hľa, ona je nie ani pyšná.~Ani
 5 8 |          ani čo by bol hluchý… A hľa! Slúžny tiež zaťukal penicírom
 6 11|      akoby aj on všetko miloval. Hľa, domáci drozd tak protivne
 7 11|    prechádzať sa s nimi po sále. Hľa, i tu sa hneď ukázalo, čo
 8 11|       Pán podsudca sa rozhľadel. Hľa, i pri jeho Olinke, a rozbehol
 9 12|   povedať, krásna. Vlasy čierne. Hľa, až sa jagajú. Prirodzený
10 12|    Nepovedia, že som hlupák? Že, hľa, mohol mať tisíce, ale on,
11 13|           Vrátil som sa do sály. Hľa, hľa, môj brat sa krúti
12 13|      Vrátil som sa do sály. Hľa, hľa, môj brat sa krúti s poštárkou.
13 14|    hovorí o babách, čo klebetia ,Hľa, nemajú čo robiť, klebetia,
14 15|         celkom iste. Načo je to? Hľa, od tých čias mohol som
15 15|        srdca dávna jeho túžba. — Hľa, prišiel by domov. Neboli
16 15|      otázky, že potrebujem ženu. Hľa, ochoriem napríklad, kto
17 16|      pritom ho blaží myšlienka:~„Hľa, ukázal som, ako sa viem
18 16|       Posiela mu peňažný list, a hľa, v kútiku vidí belasou ceruzkou
19 16|          by sa nebolo nič stalo. Hľa, i Ema pri kase sa usmieva,
20 18|         žiadosti jeho sa splnia.~Hľa, v jedno nedeľné predpoludnie
21 18|       nemožno pritisnúť k srdcu. Hľa, sedí na lavičke, v záhrade.
22 18|         Vlado a stisol jej ruku. Hľa, aký som prísny, keď chcem,
23 18|        aké má oči? Elenka kukla. Hľa, belasé. Nos by mohol byť
24 18|        do svetlej mesačnej noci. Hľa, už jej prichádzalo na um,
25 23|     stajne a prisadnem k Líze.~A hľa! Líza je tichá.~Potiahnem
26 24|       prehovoriť s ňou slovíčko. Hľa, s domácou slečnou ako ľahko
27 24|           Tí dvaja sa červenajú. Hľa, ako sa majú radi. Aká je
28 24|          ti práve nepríde na um, hľa! Aký som ja! Eh!~Kameň na
29 24|          že sa to dáme nesvedčí. Hľa, staré, nemoderné rúcho…”~„
30 24| neprestáva smiať. Vždy ju počuť. Hľa a zasa má tie svoje ustavičné
31 24|           Čudné chvíľky to boli. Hľa, a pri bráne znova som sa
32 24|         otvoril dvercia na peci. Hľa, ona žiada, a to hlasne,
33 28|        si tri cukríky do šálky a hľa, pani sudcovej sa to máli: „
34 28|     druhej izby a doniesla šaty. Hľa, celkom prosté. Na budúci
35 28|      bývala polesná. Zašla ta. A hľa, tu boli panie. Veľmi živo