Part

 1 1 |        banke, že chce vyplatiť svoju dlžobu. Mladý s červeným
 2 5 |      povodilo, že sa hanbil za svoju materčinu a za svoje remeslo.~
 3 5 |       pozrel do zrkadla. Videl svoju tvár a zahundral: „Áno,
 4 6 |   časopisu. Potom, druhí si na svoju nôtu rozkážu. Prečo by som
 5 6 |       spotím sa.~Pozrel som na svoju susedku. Chcelo sa mi hovoriť.
 6 7 |        popol a vyfúkol dym nad svoju hlavu… „Tohtoročné vína
 7 9 |   pomoci.~„Musíš hľadieť aj na svoju rodinu, Zuzka, nielen na
 8 10|       tom, čo smrťou menujeme. Svoju podobu premieňa, ale zostáva
 9 11|     žena obliekla si napríklad svoju čierno—žltú toaletu. Naspodku
10 11|      gavaliera, každý gavalier svoju dámu. Vždy. Šiel si ráno
11 11|        Nuž a komu potom ukážem svoju čiernožltú toaletu a svoje
12 11|      pošťastilo, keď nechávala svoju ruku v jeho ruke, cítiac
13 11|       aj stačí pri tom všetkom svoju bielu rukavičku stiahnuť.
14 12|        ho cítim a posievam ním svoju zamilovanú. Iný pre mňa
15 12|   Nešikovne, hrubo priložil si svoju tvár k jej horiacim lícam
16 12|     môže hýbať? Akože môže mať svoju vôľu? Čo chce ten pekný
17 13|        Čertvie prečo — uznávam svoju vinu —, ja som bol trochu
18 13|    zelenela čečina a roznášala svoju vôňu. Dlhý červený koberec
19 13|        oči! Ona akoby skladala svoju hlavu na moje plece. Stískala
20 14|     živote. Rád ho mám a lásku svoju netajím. Preto sa to starým
21 14|    lebo rád pijem. Zaplatím za svoju radosť, ale mi neujde a
22 15|        zažiadal mať pred sebou svoju vlastnú oddanú, sprisahanú
23 15|  všetky svoje myšlienky a celú svoju dušu nechal pri vážkach
24 17|  pohybovali. Sklonil som k nim svoju hlavu. Ona náhle mi ju objala
25 18|      im stretli. Ona odchytila svoju.~„Ako sa vy mňa bojíte,
26 19|       pán farár hneď osopil na svoju gazdinú:~„Sobota. To sa
27 21|        vaša. Ty mužský mi ukáž svoju lásku, potom sa vo mne narodí.
28 21|    ešte lepšie chcel znázorniť svoju filozofiu. Vytiahol z bočného
29 21|        mu, že pochoval radosť, svoju veselú, mladú dušu zavrel
30 25|     lebo večer mi iste vyzradí svoju veľkú tajnosť apatekár Slávik…
31 27|      pomaly spúšťala a dvíhala svoju hlavu na poklonu. Hovoril
32 27| teplejšia… Bože drahý! Zložila svoju hlavu na moje plece. Akoby
33 28|    pása, položila jej na plece svoju hlávku a nežne pozerala
34 28|        sa, „bol som taký smelý svoju poklonu —”~„Ach, poznáme,