1-500 | 501-763
Part
501 21| vravíte. Ja viem, že je to nie pravda.”~Bystro zahovorila
502 21| Elena myslela na neho. Jemu to patrí. Ten iný, to je on.~
503 21| Jemu to patrí. Ten iný, to je on.~Vstal. Podišiel ku
504 21| každý jej pohyb. Spomínal to všetko s láskou, s boľavým,
505 21| pod oknami…~„Strašný boj to bol,” povedal si Čurín,
506 21| vrátila.” Slovo, myslel ďalej. To chýbalo. Čurín potreboval
507 21| ulice mu prišlo na um, že sa to nedá.~Akože pôjdem? Zbadajú
508 21| tušenie ho zachvátilo, že to iste bude Elena. To musí
509 21| že to iste bude Elena. To musí byť Elena. Vstal a
510 21| mašlička. Stále ešte mašlička. To sa ma ona, Elenka, dievčatko,
511 21| nehýbal, akoby čakal, či je to nie vízia a kedy sa stratí
512 21| milovať. Vy, Čurín, ste to… Počkajte…! Počkajte. Nemôžem
513 21| pri ich bráne. Tam bolo to slovíčko, v jeho zraku obrátenom
514 22| som si uvedomiť, aký je to zápach. Taký bol nepríjemný,
515 22| zobujem kapce a len potom ho o to požiadam. Keď som si zobul
516 22| som mohol zabudnúť. Až keď to bude, poprosím ho s odpustením.~
517 22| a obrátil sa mi chrbtom.~To ma prekvapilo. Po prekvapení
518 22| človeka, myslel som si, aký je to spôsob…? Ale veď je to komisný
519 22| je to spôsob…? Ale veď je to komisný spôsob! Nevšímavosť.
520 22| ja a vytiahol ju.~„Aká je to impertinencia?” kričal a
521 22| jeho, vyhrnúc záclonu.~„To sa vás ja môžem spýtať,
522 22| pliev.~„Žobrák!”~„Čo ste to povedali?”~„Že ste žobrák.”~„
523 22| koberci v pančuchách. Ale to trvalo len krátky čas. Zbadal,
524 22| čas zdvihol tienidlo.~Tak to trvalo aspoň pol hodiny,
525 22| zasa nadávky. Zabávalo ma to už a prestal som sa hnevať.
526 22| tienidlo na lampe, a ma to prekvapilo, tak ma teraz
527 22| topánky vyhodím. Neurobil to z ľaku. Díval som sa ako
528 23| zaujal som miesto. Bola to búda s dvoma izbičkami a
529 23| padať. Pohol sa vietor a už to všade hučalo. Hory šumeli,
530 23| Niekedy je aj tanec, ale to len obyčajne v nedeľu. Skrátka,
531 23| tlieskať.~„I šunku.”~O čom to ona sníva? Jaterničky, klobásky,
532 23| Jaterničky, klobásky, šunka. A to sa už viac nebudeme hrať
533 23| dve biele prasiatka. Je to celkom pekné zvieratko —
534 23| chvostík, celé bielučké. Ako to behá sem a ta, ani slepé.
535 23| Nepovedal som nič, ale ma to znepokojilo. Čo to tá žena
536 23| ale ma to znepokojilo. Čo to tá žena ešte nazháňa? Nebudeme
537 23| stužke zvonček.~„Čia je to koza?” spytujem sa ženy.~„
538 23| mliečka. Kravička je drahá.”~„To si ty kúpila?”~„Ja.”~Skočil
539 23| hnev, odišiel som do hory. To je už veľa. Celá menažéria.
540 23| teraz tu sedím. Neurobil som to. Ej, škoda. Ale nazdal som
541 23| nadobudnime si mačičku.”~„Ach, to už radšej psíka,” hovorím
542 23| hovorím celkom dobrodušne.~„To je také milé zvieratko.”~„
543 23| bol najmizernejšie zviera. To ma nahnevalo.~„No, vieš,
544 23| vytiahla šatku a začala fňukať. To ma ešte väčšmi podráždilo.
545 23| opadaného lístia z agátov… A to bude znamenité, ak si takto
546 23| objala, takže som nevedel, či to ešte drobný dážď a či sama
547 23| kúta.~Teda vzdor. Kto by to bol u nej hľadal? Ale dobre.
548 23| raňajky, i znepokojil som sa. To musím sám ísť podojiť kozu,
549 23| mlieko, kozie mlieko. Prečo to? Či len preto, že som ja
550 23| mne pomstia? Nemohol som to pochopiť. Proboval som jedenásty
551 23| pritiahol k sebe, a nič, nič. To bude moja žena triumfovať
552 23| moja!”~Naraz počujem hvizd. To je ranný osobný. Skočím
553 24| Ach, vy úbohý! Kam ste to prišli?” privítala ma.~„
554 24| Elenou alebo krútil sa. To vás mrzelo a povedali ste
555 24| mrzelo a povedali ste mi to. Mysleli ste si, že sa s
556 24| Interesantné… Tie obrvy… Vidíte, to všetko by som rád povedať,
557 24| som rád povedať, ale sa mi to protiví povedať tak, ako
558 24| prikývla hlavou, akoby jej to bolo veľmi kvôli.~Ešte vždy
559 24| nádeje. Zle je dívať sa na to. Musím jej konečne povedať,
560 24| sľuboch, a teraz odrazu jej to poviem. Najlepšie by bolo
561 24| Elena — všade Elena. Že ich to toľko zaujíma. Musím sa
562 24| treba otvoriť oči… A veď to musí cítiť, len myšlienku
563 24| mohla poštípať. Myslí si: to nemôže byť, som taká ako
564 24| jej prsiach. Teraz mi je to skoro smiešne. Toľká naivnosť,
565 24| zakričal niekto.~Jej hlas to bol, a bežne, nedbalo pozrel
566 24| Zahasiť ho a neihrať sa s ním. To je naozaj zle.”~„I to by
567 24| ním. To je naozaj zle.”~„I to by som vám vysvetlil, ale
568 24| také drevené spôsoby. Na to poviete, že sa to dáme nesvedčí.
569 24| spôsoby. Na to poviete, že sa to dáme nesvedčí. Hľa, staré,
570 24| jej vidieť… Ale prečo som to dnes zbadal a predtým nikdy?
571 24| zakričala Elena za mnou. „To sa práve vás týka a mňa.”~
572 24| vždy nazdáva, že ju rád. To je to trápne, že ju musím
573 24| nazdáva, že ju rád. To je to trápne, že ju musím prebrať
574 24| aspoň patrí. A prečo sa to od istého času tak zvrtlo?
575 24| všetko muselo vysypať. Ale to sa nestalo odrazu. Pomaly
576 24| a kvôli sebe. Musím jej to ukázať — musím. Teraz ma
577 24| do svetla, že ju popáli. To ma vábilo. Pozrieť do duše
578 24| len som rád. Čudné chvíľky to boli. Hľa, a pri bráne znova
579 24| Napokon povedala: „Viete, to ani nemožno. Videli by ju
580 24| Vy mi ju nechcete dať, to je všetko.”~„Čožeby. Ale
581 24| No, tak ju donesiem, ale to sa jednako nesvedčí ísť
582 24| mrhával čas, a nikdy mi to na um neprišlo. Bolo treba
583 24| psík… Dymí sa z komína. To je ich komín. Kúria. Možno
584 24| máš rada, v každej vete ti to znie, a ty utekáš, hoci
585 24| Vtedy mi neprišlo na um, že to tak musí byť. Chcelo sa
586 24| má predo mnou utekať? Je to len smiešne… Tam je slečna
587 24| Ale prečo nie? Veď je to príjemne.”~„So slečnou Elenou,
588 24| potom každého radi videli. To je nie tak.”~„V tom nehrá
589 24| nemôžeme žiť bez nej. Ale to je nič iné ako rozčúlenie.
590 24| citu v sebe, a preto vy to verejne veľmi ťažko ukazujete,
591 24| ukázať sa v opitom stave. To sa nesmie stať.”~Tak som
592 24| peci. Hľa, ona žiada, a to hlasne, aby sa jej nestránil,
593 24| nestránil, aby bol vždy pri nej. To je to, čo mi ju sprotivilo…
594 24| bol vždy pri nej. To je to, čo mi ju sprotivilo… Nie,
595 24| tvári. Neušla by, mohol by to urobiť, neušla by.~Ale ja
596 25| Spočiatku som neveril, že to patrí mne. Potom, keď som
597 25| jagavé kamenčeky v ňom. To je jej hrebenček. To je
598 25| ňom. To je jej hrebenček. To je ona, čo mi ruku stisla.
599 25| odrazu trhal nimi dolu. To znamenalo fortissimo. Cigáni
600 25| si ma neprezradil… Vieš, to dievča…”~„Akí sú mužskí
601 25| mužskí. Starí, či mladí. To je jedno. Smiešni sú, keď
602 25| gavalierski, lakomí, a to je všetko nie pravda, lebo
603 25| nestaneme sa hotovými bláznami, to na desiaty raz smelo nás
604 25| aj vyše hlavy zaľúbené. To sa rozumie.”~Vydýchol si
605 25| ruku stisla, potom rameno. To je istý znak lásky. Keby
606 25| zavolal som namrzený, „to sú sprostosti. Mara je poriadne
607 25| myslel som si, ja som tu na to, aby sa jej zaujal. Na mňa
608 25| ruky stískala… Predsa je to celkom iné ruku stisnúť
609 25| Jedľovič, pozajtre Milanovič, a to do obeda, lebo večer mi
610 26| Kvokanie ju zobudilo.~„To zasa tá stará bašta kvoká,”
611 26| strakavých kureniec… Také nemala. To sú susedine. Tá má strakavé…
612 26| nežnosťou voči tejto kvočke.~Aká to znamenitá kvočka, myslela
613 26| i keď nesedí… Keď sedí, to ani čo by bola zakliata.
614 26| máčať, aby prestala kvokať… To dnes len svoje kurčatá volala…~
615 26| viacej nikomu nepožičia. Za to jej nikto nič nedá, nik
616 26| s rybami sa jej snívalo. To znamená starosť.~Pritisla
617 26| nepríjemné. Popri sne s rybami aj to ju nastrašilo, že videla
618 26| babu hneď za rána. Veď je to horšie, ako keby sa bola
619 26| v pivnici, ani na ulici… To ako tá hus v stredu.”~„Choď
620 26| škandál, škandál. Veď je to posmech, posmech, posmech.
621 26| posmech, posmech, posmech. A to tá stará skupaňa… Keby to
622 26| to tá stará skupaňa… Keby to tri, ale všetkých osem,
623 26| Nech sa raz naučí poriadok to staré strašidlo.~Vyšla z
624 26| zašeptala: „Strakavých niet.”~„To ich skryla na noc. Tam sú.
625 26| rozlial blažený úsmev, „to ti ďakujem, počkám na ňu.
626 26| odvetila žena sebazaprene.~„To je fatálne,” zamiešal sa
627 26| zamiešal sa Ožikovič.~„To tak nenechám,” rozhodol
628 26| rozišli.~„Teda ty myslíš, že to Darinka,” spýtal sa svojej
629 26| Sihoňa,” dodal, „ktorý ma na to splnomocnil.”~„Tóno, choď!”
630 26| vybubnujem, psohlavec. Kto ti to kázal…? Ty starý brav… Čo
631 26| volala slečna, „kde je to ohreblo, že ťa zabijem,
632 26| šla k drevárni iste po to ohreblo. Odchýlila dvere
633 26| otvorenú bránu na ulicu.~„To je ono,” zvolal Žibrienka.~„
634 26| a nie ty žráč… Veď som to ja len pre teba, lagan nevďačný!”~
635 27| ňu, že tu sedím a že ju to ani najmenej nezaujíma.
636 27| videla. A jej tvár! Bože, aká to bola tvár! Malá biela a
637 27| Nemohol som vystihnúť, či je to blazeovanosť, či akýsi zatvrdnutý
638 27| Presvedčený som bol, že ak to uvidím, budem ju mať veľmi
639 27| obrážtek, čo maľovala.~„Na čo to bude?” spýtal som sa, zabudnúc,
640 27| púšťať do rozhovoru? Či je to len lenivosť a či sa robí
641 27| odídem. Ale, veď jej je to jedno. Len troška záujmu
642 27| Inokedy pozrie, dnes ani to. Čože chce?~„Akú mienku
643 27| čo by som chcel vidieť, a to dušu. Povedzteže, čo vás
644 27| na nikoho, len nakoľko sa to vašej krásy týka… Aká som,
645 27| zdáte,” končil som. „Je to síce obrázok všetkých krásavíc,
646 27| s takým prízvukom, akoby to nebola pravda. „A vás čo
647 27| preblesklo mi hlavou. Ale či to treba povedať? Vidí, že
648 27| líca sú mi chladné. Čo je to? Vždy sa mi zdalo, keby
649 27| Ale veď ona necíti. Čo to robí? Je i teraz chladná
650 27| povedať? Veď necíti, necíti, to ja vidím a cítim. A veď
651 27| Veď ma nemiluje. Ja by jej to teraz naozaj neveril. Tak
652 27| sa mi moce v hlave. Prečo to urobila? Hľadám odpoveď,
653 27| stolec ako inokedy.~„Čo to šramotilo?” spýtal som sa.~„
654 27| Že vás rada…”~„Veď vy to sama neveríte…”~O štvrťhodinku
655 28| nepoznáte pani Rafikovú. Ach, to vám je zvláštna osoba.~Dovoľte,
656 28| odpredku, nazdávate sa, že je to ostrm ďateliny. Navrchu
657 28| ďateliny. Pozriete od boku, to isté. Až keď sa priblížite,
658 28| vykríknete: „Ľaľa, veď je to akási pani!”~A tu zbadáte
659 28| už celkom presvedčení, že to nebola kopa sena, tým menej
660 28| skaderuka—skadenoha. Môže nám aj to zísť na um, že je to kupcová,
661 28| aj to zísť na um, že je to kupcová, alebo vdovička
662 28| považovať za židovku. Aby sa nám to nešťastie nestalo, povieme
663 28| možno vypátrať. Stalo sa to pred dvadsiatimi rokmi.
664 28| pri večeri cmuk—cmuk—cmuk. To u nich tak nebýva.~Sadnú
665 28| a hľa, pani sudcovej sa to máli: „Nože si ešte zo päť,”
666 28| mnoho chleba.~„Nevieš, že je to dar boží…? Ak nepozbieraš,
667 28| Ak nepozbieraš, pozbieram to ja, aby som mala čo robiť.
668 28| krajčíri vedia čo.~„Len či to vyjde, či to vyjde?” bedákala
669 28| čo.~„Len či to vyjde, či to vyjde?” bedákala neraz pani
670 28| rozkričala: „Jaj, tie deti! Nič to nešanuje. Neutrie si stoličku.
671 28| mi rodičia niečo kúpili, to som si tak chránila, v štyroch
672 28| v štyroch škatuliach som to držala, aby sa nezababralo.
673 28| perkálové popečkovať? Pravda, ju to deroguje. Ona musí mať ružové.
674 28| nedovolila utierať prach.~„To ti ešte chýba. Najlepšie,
675 28| zemiaky, škrab. Vieš, že sa to tebe nepatrí? To môže robiť
676 28| že sa to tebe nepatrí? To môže robiť Máľa Vrabcovie.
677 28| ich maniere. Naučiť sa to všetko z románov, keď nie
678 28| prekliaty vojvodca!”~Všetko to stávalo sa, ako hovorím,
679 28| Dostala nový klobúčik, to len musí pozrieť, ako jej
680 28| znamenite. Teraz ako v profile? To tak ľahko nevidieť v jednom
681 28| nové topánky, robilo sa to isté. Keď čiapočku, zas
682 28| isté. Keď čiapočku, zas len to.~Rozumie sa teda samosebou,
683 28| rozhodila rukami, „nie je to impertinencia! Malinová
684 28| hviezdičky. Okrúhlasté s pásikmi. To je do rozpuku. Celkom tie
685 28| ševkyni. Ja jej vyčítam! Čo mi to hneď nepovedala?”~Pobrala
686 28| Ach, čožeby príjemne. To len tak. Bola zima. Troška
687 28| ako ju hlava bolí. Musí to byť naozaj strašný bôľ.~„
688 28| síce nič, ale čo je mnoho, to je mnoho. Len si povážte,
689 28| No, povedzte, treba jej to? Taká fiflena! Nech si to
690 28| to? Taká fiflena! Nech si to radšej zaje, veď je žlté
691 28| Zdá sa ako plyš, ale je to nie plyš. Nedávno som na
692 28| ruky. Reku, hodvábny plyš to sotva bude; možno pamukový.
693 28| sa, a toto? Bohvie, čo je to! Kdeže by aj vzala plyšový
694 28| Rafikovej uchu a šepla:~„To vari kvôli tomu novému advokátovi.”~„
695 28| všetky myšlienky, tak ju to prekvapilo.~„A vy neviete?
696 28| zvedavosti. Teda advokát. A že to ona nevedela. Možno je rodina,
697 28| bratanec alebo ešte bližšia. To by bola škoda. Musí ju ísť
698 28| servis pre dvanásť osôb.~„To som kúpila pre Máľu,” vravela. „
699 28| kvietočky na ňom. Čo sú to? Ľalie? Veľmi šumné šáločky.”~
700 28| myslela si pritom. Musím to povedať Malinovej. Tá sa
701 28| seba. A tie jej topánky! To má akiste od muža. Veľké,
702 28| prešla na doktorovú… Ach, to je tiež taká! Taký ozembuch…
703 28| spamätala a začala sa zberať. To sa vie, že pri obliekaní
704 28| Uklonil sa.~Ako mašinálne to povedala. Celkom bez farby.
705 28| namojpravdu, nezapálim. To je moc… Fatálna vec.”~Chcelo
706 28| ruky nie také plné. Kde to mohlo byť? Keď on neraz
707 28| sa, že už neviete, čo je to ‚legis actio per sacramentum‘,”
708 28| stávku. „Ako výborne ste mi to odrecitovali.”~Chytil podávanú
709 28| Obidvaja si mysleli, že veď oni to len so smiechom hovoria.
710 28| hovoria. Nezdá sa, že je to niečo vážne. Ostatne, ak
711 28| všetko sa môže stať. Nie sú to zas také prázdne reči. Bolo
712 28| Ľanového.~Čo je pravda, to je pravda. Pravda je, že
713 28| deviatej večer. Lenže sa to nielen nesvedčí, ale je
714 28| nielen nesvedčí, ale je to v Ľanovom hotový škandál.~
715 28| zdržať Rafiková nemyslieť na to? Musela vedieť o všetkom.
716 28| vypila. No povážte!”~„Veru je to mnoho!”~„Ale, pravdaže,
717 28| Viac ako mnoho. A keby jej to pristalo. Nemá poriadny
718 28| obrus. Stôl sa kolíše. Je mi to za pani!”~A pani Rafiková
719 28| rukou.~„No, a opováži sa to ešte špintať na vás. Keby
720 28| vyskočila z divána a skríkla:~„To vám povedala?”~Ale som ju
721 28| duchu Rafiková. Nech má. To za tie šaty.~„Celkom to.
722 28| To za tie šaty.~„Celkom to. To isté vravela,” povedala
723 28| za tie šaty.~„Celkom to. To isté vravela,” povedala
724 28| povedala nahlas, „ja som to proste neverila. Hneď som
725 28| neverila. Hneď som i podotkla: To bude náhoda. Zišli sa náhodou
726 28| napodobniť Vrabcovú.~„,Nie, nie. To nebolo tak. Veď som vari
727 28| Zasa zvýšila hlas. „Ale to nemohla byť ona.” Tu zasa
728 28| sadla na diván.~Aha, teda je to predsa pravda, myslela si
729 28| k doktorovej. Poviem jej to. Ach, táto koketa. Musím
730 28| v celom meste. Ten vkus! To zostavenie. Ktože ich šil?
731 28| užšie. Tak je v žurnáli? To je inšie!”~Rafiková sa začala
732 28| poškrabala sa ihlicou nad uchom.~„To sa rozumie. Sama sa podchytila.
733 28| Hnusná koketka. Však je to len pokazený svet. Len ten
734 28| nebude mať. Ech, budeže to závisti!~Dr. Jaroslav Brveník
735 28| otvoril advokátsku kanceláriu. To je predbežne dosť. Chýbalo
736 28| dcérke Miluške (lebo ona to bola), potom chytil nežne
737 28| graciózne vyšla z izby.~Čo to bolo? myslel si Brveník
738 28| chlipla. „Pozerám, kto je to? Nevidela som ho nikdy,
739 28| Nevidela som ho nikdy, a to vy,” tu tri razy chlipla
740 28| druhým. „Spytujem sa, kto je to — nik nevie. Idem k doktorke.
741 28| nejakú tajnosť. „Aké je to len čudné, že sa mužským
742 28| malej pauze.~„Bola.”~„Musí to byť pekné mesto.”~„Pekné.”~„
743 28| francúzsky?”~„Hovorím.”~„Ach, to vám závidím. Môžete v pôvodine
744 28| ujsť ako para komínom… A to ma tí vari schválne nechávajú
745 28| pretrhnite ich. Ako priateľka vám to vravím.”~Už ani nepočúval,
746 28| študentského života, za to večne treba zostať vďačný…~
747 28| kúta izby.~Podišla k nemu.~„To ste vy? Poďte,” a podala
748 28| vyšiel z pamäti. Ako je to?”~Pritiahol fotel k nej
749 28| študentom a vy Elenkou, to Elenôčkou malinkou, prekrásnou.”~
750 28| ako hovoria. Poviem jej to. Musím jej to povedať. Ako
751 28| Poviem jej to. Musím jej to povedať. Ako vie ten veršík…
752 28| vystríhal… Nemal som vám to vravieť…”~Hodila rukou a
753 28| sa: „Vy ste naivný. Veď to ony všetky jedna na druhú
754 28| Líca jej boli tak blízko…~„To Rafiková písala,” povedala. „
755 28| k etažériku a doniesla. „To isté písmo, lenže preinačené,”
756 28| povedať nejakú novinku. Jej je to ľahko vymyslieť. ~Práve
757 28| no prišlo jej na um, že to budú iste klebety.~„Kto
758 28| budú iste klebety.~„Kto to povedal,” zasmiala sa, „
759 28| povedal,” zasmiala sa, „to sú klebety. Brveník sa dnes
760 28| Že Malinová a Brveník… To nedovolím. Rozbijem ich…
761 28| nedovolím. Rozbijem ich… Čo sa to má vydávať… Dcéru nahovorí,
762 28| Posteľ prázdna.~„Kde je to dievča? Dvanásť hodín a
763 28| nechcela rušiť prírodu. To bola nočná hudba pod oknami
1-500 | 501-763 |