Part

501 25|        lásky…~Tak som si myslel ja. Ale, ako vysvitlo, aj ostatní
502 26|             do tváre. Dá sa chytiť, ale by svoje vajcia aj proti
503 26|             troška medzi hriadkami, ale jej začala byť zima a starý
504 26|            Nebrala mzdu, neslúžila, ale len z rodinnej lásky k svojmu
505 26|            Čo je pravda, pravda je, ale ako sa mohlo stať, že nedávno
506 26|        myslela si pani Žibrienková. Ale akože na ňu povieš? Veď
507 26|         stará skupaňa… Keby to tri, ale všetkých osem, všetkých
508 26|             mu špicatý červený nos. Ale úder dvier bol taký silný,
509 26|        ukradne,” pokračovala žena.~„Ale kto?” zvolal.~„Suseda.”~„
510 26|       Darinka?” spýtal sa ešte raz, ale už bez hnevu, naťahujúc
511 26|       Netáraj! Máš dôkazy?”~„Nemám, ale viem.”~„Teda čuš a napred
512 26|        dôkazov nemožno nič hovoriť… Ale ich bude mať, keď ich aj
513 26|              že bolo aj u slečinky, ale že ju okríkli a nedovolili
514 26|       šškala, zabúchala na doskách, ale kde nič, tu nič. Strakavých
515 26|            tam. Život by postavila, ale dôkazov niet… Poďme spať.”~
516 26|              a čo by bol pod zemou. Ale prišlo veľké pranie a zasa
517 26|        dobrej večeri a spoločnosti.~Ale, ako už vieme, človek mieni
518 26|             ti páči z tohto kapúna, ale ťa upozorňujem, že máme
519 26|        dverám. Bola by sa prevrhla, ale sa na nich operadlom zastavila.~„
520 26|         ovocie, čierna káva, koňak, ale domáci pán celkom potratil
521 26|        chceš urobiť?”~„Ešte neviem… Ale si istá, že Darinka?”~„Život
522 26|         inžiniera a vezme si prasa. Ale bubnovanie malo celkom inakší
523 26|             ho turbujú v odpočinku, ale hneď sa rozveselil. Z ich
524 27|            samom letníku bola tôňa, ale dosť sparno, takže čelo
525 27|           zaujímať sa nielen o mňa, ale o nikoho na svete, najviac
526 27|            v jej lícach. Nie dobrá, ale pekná tvár. Nemohol som
527 27|           držanie. Sama bola tichá, ale oči jej pozerali, pozerali
528 27|     podmaniť a zaujať. Blýskali sa, ale ako ľad. Nebolo v nich ani
529 27|       chladná duša. Jej oči vábili, ale ani nepritúlili, ani neodsácali.~
530 27|         samého, že je nie bezcitná, ale že sa skrýva v nej hlboký
531 27|       dotkla pohľadom i môjho čela, ale hneď odvrátila hlavu a stopovala
532 27|            som podráždene.~„Načo…?”~Ale či ma ona naozaj nemôže
533 27|              Ak bude mlčať, odídem. Ale, veď jej je to jedno. Len
534 27|             sem, ak chcete počuť…”~„Ale veď ja očami nepočúvam.”~„
535 27|       prizme, čo lomí a farbí lúče, ale nemožno cez ňu nič vidieť.~„
536 27|            vás?”~„Mňa napríklad vy. Ale vás, vás, vy zatvorená kniha
537 27|             pohľadom. Ľadovým síce, ale predsa. Len by bol efekt,
538 27|       vidieť jedného. Všetkých áno, ale jedného nie, a tých všetkých
539 27|          obrázok všetkých krásavíc, ale iné majú k tomu i cit, a
540 27|             sa.~„Tak je,” odvrkla.~„Ale nepovedzte, že je tak. Povedzte,
541 27|           svoje pocity a myšlienky. Ale drobná iskra v oku, nerv
542 27|           by som videl u vás teplo, ale hnevať sa na vašom chlade
543 27|        vidím, preblesklo mi hlavou. Ale či to treba povedať? Vidí,
544 27|          tak čudne znel, tichý bol, ale bez nežnosti. Začudoval
545 27|          som vás rád videl, slečna… Ale takto sa vás bojím… áno,
546 27|            stoličku. Vstala. Čudne, ale akoby som sa bol potešil,
547 27|          chce odísť, myslel som si. Ale čo si ruku necháva v mojej?
548 27|            zdalo, keby trošku citu… Ale veď ona necíti. Čo to robí?
549 27|            by som byť rozčúlenejší, ale akoby som bol mŕtvy. Prekvapila,
550 28|             Oni sa majú veľmi radi. Ale nie tak ako iní. Iní sa
551 28|           dobre?”~Keď muž neštrngá, ale predsa s chuťou je, tu ona
552 28|         mliazgaš, vidíš, tak treba, ale by si mal hlasnejšie.”~Keď
553 28|            jedno dvanástoro šiat —, ale ty hneď nové chytíš a vláčiš.
554 28|       zakúrila.”~„Bukovým kúrite?”~„Ale, nože sa zložte. Ako príde:
555 28|         usmiala, lebo niečo vedela, ale nech hovorí Rafiková.~„Mňa
556 28|               Mňa do toho síce nič, ale čo je mnoho, to je mnoho.
557 28|         zaje, veď je žlté ako vosk. Ale ona nie. Má štyridsať rokov,
558 28|            nie. Má štyridsať rokov, ale zato len páčiť sa a páčiť
559 28|           vyšívané papučky a román, ale nie zásterka. Celý deň nič
560 28|        drieme na plyšovom diváne.”~„Ale, horký plyš! — Zdá sa ako
561 28|            plyš! — Zdá sa ako plyš, ale je to nie plyš. Nedávno
562 28|           chýbalo, že sa nepobrala. Ale Vrabcová sa pochválila,
563 28|         ostaňte, len nechoďte ešte, ale poseďte si.‘ Teraz musím
564 28|           cestu.~Vidí sa byť mladá, ale ju nezaujímam, pomyslel
565 28|         možno sú rukavičky primalé… Ale o tvár sa bojí. Vždy napráva
566 28|        Akokoľvek, musím ju osloviť. Ale ak je… Čert po ňom. Oslovím
567 28|              spýtala sa.~„Veru bez. Ale povedzte, prosím, svoje
568 28|           sa na tomto svete všetko, ale časom sa opätuje. Nikto
569 28|        Lenže sa to nielen nesvedčí, ale je to v Ľanovom hotový škandál.~
570 28|        Servis pre dvanásť osôb! Nuž ale, kedyže tam bude dvanásť
571 28|      povážte!”~„Veru je to mnoho!”~„Ale, pravdaže, mnoho. Viac ako
572 28|         skríkla:~„To vám povedala?”~Ale som ju pichla, zaradovala
573 28|       videla.‘” Zasa zvýšila hlas. „Ale to nemohla byť ona.” Tu
574 28|   zostavenie. Ktože ich šil? Krása! Ale rukávy mohli byť vari užšie.
575 28|           na mosadznú kľučku dvier. Ale Brveník nebol taký. Obliekol
576 28|          budeme dávať nočné muziky.~Ale tu sa zastavil. Prišla mu
577 28|            sa na veľký biely kamín. Ale nemal čas zodpovedať si
578 28|           Brveník chcel podať ruku, ale ona spravila krok nazad
579 28|             nepozorovane prepadnúť. Ale pritlačený sedel ako poslušné
580 28|       francúzsky. Je rodený vikomt, ale nerád, keď ho takto titulujú.
581 28|    prekrásnou.”~Vravel so smiechom, ale jeho srdce ovládala nežnosť.
582 28|        Rafiková písala,” povedala. „Ale mám ešte jeden.” Prešla
583 28|           vám ich nik. Nerobte!~Nuž ale darmo jej budeš rozprávať.
584 28|          vidí, že myslí na Milušku, ale ju pani zverolekárka prekvapila: „
585 28|             nový valčík na cimbale… Ale, ináč nechce o ňom ani počuť…
586 28|             Rafiková ledva dýchala, ale šla. Starý sa ustavične