Part
1 1 | nohavici a priehrštím chrániac jej oheň, čakal, kým sa rozhorí.
2 3 | spustenú na hrdle. Na čele sa jej perlil pot. Bola to pani
3 4 | účastinárskej spoločnosti, a on by jej mohol diktovať: „Slávny
4 4 | nestačí. Nestačí s časom. Jej stačí iba na demikát, na
5 4 | Bol, už ho niet. Odrazu jej zvonia nad hlavou na obed.
6 4 | veci. Ide o Malvínku a o jej vydaj. A šlo by to. Keby
7 4 | ho boli pichli.~„Oči by jej vyškriabala. Metlou vyhnala.
8 6 | povedala: „Ó, áno!” Muselo jej to pôsobiť radosť. Ináč
9 6 | jednoducho šla rovno, keby som jej bol ľahostajný. Ale ona
10 6 | biele vlasy… Direktor banky jej dvorí… Husársky nadporučík
11 6 | dvorí… Husársky nadporučík jej dvoril na minulej zábave.
12 6 | ju maľoval. Notár chválil jej krok, je vraj, ako keď vietor
13 6 | dvorí kasír, prečo by som jej nevyznal lásku ja? Vyznal
14 6 | na svete?” spýtal som sa jej.~„Ako myslíte? Na tejto
15 6 | Ako?”~Nepočúval som na jej otázku. Bol som v otázkach
16 6 | lásku. Videlo sa mi, že jej malá tvár s nevinnými detskými
17 6 | tancovať — ja. Na každý pád jej bude ľúto — za mnou. Jedna
18 6 | nové, Zuzka?” spýtal som sa jej uveličený sám nad sebou. „
19 6 | hneď, že nevidieť lampu. Na jej mieste bola tenučká sviečka.
20 6 | väčšmi uraziť a ja by som jej prípadne nemohol trefne
21 6 | nastrojila. Ale, preboha, čo som jej len urobil? Čo ma prenasleduje?
22 6 | zacengal na Zuzku. Odkážem jej, myslel som si, aby skapala
23 8 | čiernym zamatovým golierom jej veľmi dobre pristal.~„Čo
24 9 | mladého tŕňového prúta. Tvár jej aspoň tak kvitla a driek
25 9 | aspoň tak kvitla a driek sa jej tak ohýbal. Nebolo ani takej
26 9 | Mikuláša, krátka biela sukňa sa jej oháňala, úzky driek ohýbal
27 9 | nedostihneš, tak lieta. Sukňa jej je ešte v kuchyni a hlava
28 9 | nebezpečný, lebo sa ho aj jej rodina zaujala a bol dobrým
29 9 | sa naozaj nevydá. By sa jej zasa chcelo lopotiť sa od
30 9 | služobné o celú zlatku, len aby jej nenapadlo vydať sa. Čiernymi
31 9 | vydať sa. Čiernymi farbami jej opisovala sedliačkin stav,
32 9 | chlácholila Uľa.~„Len jej aby bolo dobre,” uštipla
33 9 | Zuzka sklonila hlavu. Stovka jej prelietla mysľou a zas sa
34 9 | prelietla mysľou a zas sa jej len do hlavy vrátila. Tam
35 9 | Krídlatá privalila. Nato jej zakvičali zo tri bravy,
36 10| okolo nás…”~Popritom skúmal jej vysokú, štíhlu postavu a
37 10| účesu sa štica nehodí. Chcel jej povedať, že sa zle češe,
38 11| prepigľovala šaty a ešte sa jej videli pokrčené. Slúžka
39 11| Olinka! Musíš povzdychnúť pri jej mene. Aká to bola krásavica!
40 11| mnohí ľudia dostať sa do jej srdiečka, ale nadarmo. Na
41 11| Ale choďte!”~Povedali ste jej: „Aká ste vy krásna, slečna!”~„
42 11| slečna!”~„Ale choďte!” bola jej odpoveď.~„Také zúbky máte
43 11| Bože, a milá!~Prišli ste ku jej tatinkovi. Bol stoličným
44 11| z vrecka a nežne chytil jej ruku. Stisk. Elektrina.~„
45 11| Pán podsudca pritiahol jej ruku ku svojim perám. Naklonil
46 11| viete,” povedal a nepustiac jej ruku, pritiahol celé dievča
47 11| tam bude môj Janko. Dnes jej poviem, vo štvorylke, myslí
48 11| voľný priechod pre matku a jej sprievodcu, pána podsudcu.~
49 11| potriasol tablice okien jej hlas a niesol sa sálou do
50 12| robievala a zakaždým sa jej zdalo akési neuveriteľné,
51 12| nej. Odporný. Nenávidí ho…~Jej prichádzajú na myseľ zasa
52 12| Len čo zmrklo. Ten večer jej nevymizne z pamäti. Akoby
53 12| párikmi a túžiacich po páre. I jej, Elene, sa zachcelo stisnúť
54 12| posteľ vrhla a plakala, že jej dych zastavovalo…”~„Vy máte
55 12| štvorylky tancujú. Ony boli jej kamarátkami. Ty si najstaršia,
56 12| Povedzme, že ja žijem láske. Ja jej aj žijem,” zopätoval ticho.
57 12| dohovor na kontakt, ako jej to Čudrák už raz povedal
58 12| Len toľko vie, že znelo jej to ako akási sladká hudba,
59 12| skoro bez slova. Čudrák jej podal ruku a odišiel.~Akosi
60 12| prenikavými očami ukazovala sa jej a nedajbože sa od nej odvrátiť.
61 12| A doma, keď prichádzal jej snúbenec, ako túžievala,
62 12| sa. Vysmievajú. Akoby sa jej všetky myšlienky pomútili
63 12| mňa.”~Dotkla sa mu ruky. Jej ruka sa triasla od rozčúlenia
64 12| posedieť. Srdce zvieralo jej niečo ako strach pred tým,
65 12| ešte, čo urobí. Chcelo sa jej byť len osamote s týmto
66 12| zdvorilosti a taktu. Čo len jej prsty stisnúť. Čo len nahnúť
67 12| stisnúť. Čo len nahnúť sa k jej lícam a pošepnúť niečo pekné,
68 12| odváži a povie. Pohladí jej vlasy. Vezme jej ruku do
69 12| Pohladí jej vlasy. Vezme jej ruku do svojej. Ju rozčuľovala
70 12| sebe skoro nahlas. „Vyčítam jej, že je otrokyňa, a sám som
71 12| ľúbiaca… Vždy, všade…”~Slzy jej nedovolili viac povedať.~
72 12| nemohol opanovať. Schytil jej hlavu do náručia. Nešikovne,
73 12| priložil si svoju tvár k jej horiacim lícam a hladkajúc
74 12| lícam a hladkajúc rukou jej vlasy, celkom nevedome šeptal:~„
75 12| nevidela, ani nepočula. Jej bolo iba smutno. Smutno,
76 13| som sa nahol a pozrel som jej zblízka do očí.~„Máš belasé
77 13| Brat sa usiloval chytiť jej ruku, ale ju vždy odtrhla.~„
78 13| masky tak krásne svietili jej belasé oči! Ona akoby skladala
79 13| plece. Stískala mi ruku a jej biele hrdlo bolo tak blízko!
80 13| Teda, teda! Chce vniknúť do jej srdiečka pomocou sladkého
81 14| Bože, len keby našiel. Jej je nič nie dosť vkusné.
82 14| v čižmách…‘ A všetci sú jej hranatí, bez vkusu. Prichádza
83 14| odstránim ju od seba, keď jej mám dosť. Žena vás zanechá,
84 15| ste nepridali?” spýtal sa jej raz.~„Oj, vám, prečo nie?”~„
85 15| by nepovedala. Ale treba jej to povedať, že ju rád. Ináč
86 15| rád. Ináč nepochopí. Akože jej povieš: poď za mňa. Najprv
87 15| nehľadel na ženu, len na jej príslušnosti. Majetok, drahý
88 15| Celá ženská duševná krása, jej láska, jej oddanosť, jej
89 15| duševná krása, jej láska, jej oddanosť, jej vernosť postavená
90 15| jej láska, jej oddanosť, jej vernosť postavená je na
91 15| Žofka páčila. Vábila ho jej pružná postava. A už si
92 17| korčuľami. Na čiapočke viali jej akési perá. Vyhrnutý prám
93 17| čierneho kožúška zakrýval jej tvár, ktorá sa zafarbila
94 17| Deverovská… Ako graciózne jej to ide… Kým vám ide dorovna,
95 17| zachyť ešte pár slabík z jej úst… Z jej pekných úst.~„
96 17| pár slabík z jej úst… Z jej pekných úst.~„Pôjdete dnes
97 17| krásna. Ako rád by chytiť jej ruku, pritiahnuť k sebe
98 17| svetle lampy bolo vidieť jej dlhé, tmavé obrvy, šelmovské,
99 17| negavalierska, cynická.”~Jej oči sa zväčšili. Pýcha a
100 17| vytiahla krk. Cítil som vôňu jej šiat. Jej nos sa skoro dotýkal
101 17| Cítil som vôňu jej šiat. Jej nos sa skoro dotýkal mojej
102 17| novín ma nerozveselila. Jej pyšné, smejúce sa oči videl
103 17| Čo raz sa mi predstavila jej biela tvár, jej šelmovské
104 17| predstavila jej biela tvár, jej šelmovské oči a detské ústa,
105 17| jeseni, keď som ju niesol. A jej sa nikdy nebudem môcť priblížiť.
106 17| večera, nie že by som sa jej bol stránil, ale dal som
107 17| byť gavalierom inej dáme, jej priateľke. Bývali spoločné
108 17| prihladenými, čiernymi vlasmi. V jej očkách, tiež čiernych, ešte
109 17| koketériou. Ba zdalo sa mi, že je jej so mnou nepríjemne.~Poznám
110 17| posielať kytôčky, a bojím sa jej spýtať, či pôjde na koncert.
111 17| je, nežná a útla. Oči by jej zasvietili od radosti. Od
112 17| neho, od neho, zajasala by jej duša… Ako by triumfovala…
113 17| kvieťa, musí aj ona… Potom sa jej zasmejem ja do očí… Hlúpe
114 17| nežnosť. Zas by bol rád chytil jej kolembajúcu sa ruku, pritiahol
115 17| pritiahol ju k sebe a povedal jej, že ju rád, veľmi rád.~„
116 17| víťazstvo?” a podala mi ruku. Jej oči boli opreté na moju
117 17| úprimne, celkom úprimne.”~Jej hlas znel ticho, žiaľne.
118 17| ešte chce odo mňa? Keby jej i povedal, že ju rád, predsa
119 17| ešte svoj sneh. Obletúval jej bledú tvár. Čiapočka, plecia
120 17| drobnými ihličkami.~Zdvihol som jej ruku a bozkal.~„Víťazstvo
121 17| ku mne. Videl som, že sa jej tvár usmieva, ale to bol
122 17| blažený, tichý, neubližujúci.~Jej pery sa pohybovali. Sklonil
123 17| a moje roztúženie. Potom jej smiech, jej špatný, hnusný
124 17| roztúženie. Potom jej smiech, jej špatný, hnusný smiech triumfu.
125 18| do šírky, ani do výšky. Jej noštek je taký najlepší.
126 18| šestnásty rok. A keď sa jej lepšie prizrieme, vidíme
127 18| pustila do Proti prúdu, a otec jej ešte vždy hudie, že je mladá.
128 18| Potrebuje štvrtku kretónu, už jej zavesia na krk Marku, starú
129 18| hodvábne nite, to isté. Vždy jej je pri boku to škaredé Marisko.
130 18| taká mladá. Pred pár dňami jej i úlohu priniesli, aby zahrala
131 18| taká mladá, nenosili by jej úlohy. Otec jej nedovolil.
132 18| nenosili by jej úlohy. Otec jej nedovolil. A bola by ju
133 18| ľudia a kamarátky boli by jej gratulovali. Otec sa vari
134 18| čierne fúziky. Krv vstúpila jej do tváre a srdce zatrepotalo.
135 18| môže osloviť, prelietlo jej mysľou, — a ja sa budem
136 18| Elenku.~Bože! Ako nepríjemne jej bolo. Raz nevedela, čo povedať,
137 18| Prečo?” spýtala sa ho.~Hlas jej samej tak čudne zaznel,
138 18| tak trafím. Chcete?”~Badal jej zmätenosť a cítil akúsi
139 18| ešte zakrývať city. Čítaš z jej tváre ako z knihy. Ako mädlí
140 18| len preto, aby som nevidel jej zmätok. Chúďa!~„Pôjdem za
141 18| Vidím, tu je pisáreň.”~Podal jej ruku, zdvihol klobúk a znova
142 18| cez koridor do izby, akoby jej bol ten mladý pán ešte za
143 18| Zhodila pláštik a rukavice. Jej zrak nenazdajky padol na
144 18| Desať strán nikde. A tak sa jej chcelo čítať. Tak sa vžila
145 18| mesiačik! privítala ho. Potom jej prišlo na um, že sa v ňom
146 18| vyskúmať. Z bozku prešla jej myseľ na akúsi novelu, kde
147 18| Elenka odrazu pocítila, že jej je srdce ťažké, že túži.
148 18| letí v tú stranu. Vlasy jej vejú v povetrí. Prikvačili
149 18| Elena, kde si?” ozvalo sa jej odrazu nad samou hlavou. „
150 18| šla. Okolo srdca nebolo jej voľno. Ako ho pozdraví?
151 18| povedal tvrdo Vlado a stisol jej ruku. Hľa, aký som prísny,
152 18| si nemohla vytrhnúť. Bolo jej do plaču a možno, že by
153 18| naspäť. Aký galantný! blyslo jej mysľou.~Povedal, že dámy
154 18| pozorne a pekne, ale sa jej to veľmi nedarilo. Inokedy
155 18| no nemohol sa stretnúť s jej pohľadom. Vždy ho odniesla
156 18| svetlej mesačnej noci. Hľa, už jej prichádzalo na um, že sa
157 18| mladý pán spať?” spýtala sa jej.~„Milosťpán belasú povedali.”~„
158 18| Všetko, slečinka.”~Ale jej to nebolo dosť. Prešla do
159 18| by mu byť povďačná, lebo jej doniesol ružu. Ale čo, keď
160 18| podišla od dvier. Nedalo jej čosi pokoj. Chcelo sa jej
161 18| jej čosi pokoj. Chcelo sa jej niečo urobiť, aby ju spozoroval,
162 18| Elenka cítila tú túžbu. Jej duša sa ňou napĺňa. Srdce
163 18| napĺňa. Srdce oťaželo a jej jemné pršteky vyludzovali
164 18| Chytila ich a srdce sa jej od ľaku roztrepotalo. Ale
165 18| žltú ružu a rozjasnilo sa jej, že ju niekto hodil zvonku.
166 18| šeptala si Elenka a bolo jej veselo v duši. Sladký, tajomstvenný
167 18| tajomstvenný cit rozhostil sa jej v srdci a úsmev sadol na
168 18| v srdci a úsmev sadol na jej čerstvé, mladé líca.~Úbohá
169 19| Čo to kupuješ?” opýtal sa jej s úsmevom.~„Maliny.”~„U
170 19| maliny sú maliny, ale zato jej lekvár nebude taký ako farárov —
171 19| všetko, čo doniesli na stôl! Jej sa neušlo ani na okoštovanie.~
172 19| vybuchla v plač. Zdalo sa jej, že farár umrel.~„Ježišukriste!
173 19| k Zuzanke, pochválila sa jej, ako sa pán farár vypytuje
174 20| ideš? Chytro…”~Brucho sa jej vše potriaslo, čo zahovorila,
175 20| medicínu,” kričal, „z tejto jej do papule naliať… Pán Bartuš!
176 20| medicínu Bartuške, vysvetlil jej, že všetko treba vyliať
177 20| popreháňame… Dá boh, že jej to prejde. Ale tuto, toto…
178 20| ponúkal ju, podávajúc jej hrnček.~„Čo je to?” spýtala
179 20| Drkotala, drkotala a brucho sa jej potriasalo, ako rozprávala
180 20| smotana, maslom… Bože, keby sa jej len nič nestalo.~„Ja by
181 21| on za divánom nahnutý k jej bielej tvári. Hotový „vertige”
182 21| by si zapamätala, čo by jej vždy na srdci ležalo, dušu
183 21| na všetky ženy. Schytil jej fotografiu zo stolíka a
184 21| stranu, keď videl svetlo v jej okne, aby ho nezbadala,
185 21| záclony, ako stojí pri okne jej tmavá postava a mizne jej
186 21| jej tmavá postava a mizne jej silueta v izbe.~Keď tam
187 21| včera bolo bývalo. Minulo jej sedemnásť rokov. Po meninách
188 21| ju lepšie videl. Ešte sa jej nezdôveril, že ju rád vidí,
189 21| vidieť, hovoriť s ňou, ruku jej chytiť a pohladiť a keby
190 21| keby tak k ústam podvihnúť! Jej vlasov alebo ramena sa dotknúť,
191 21| Nie. Nesmie hodiť tieň do jej bezstarostných myšlienok.~
192 21| do popolníka a pozeral na jej tenké prsty, ktorými kedy—
193 21| Čurín s úsmevom.~„Veď sa jej posmievate.”~„Musí byť ideálna,
194 21| Naozaj, myslel si pritom, ja jej nemôžem povedať, že ju milujem.
195 21| vezmem za ženu, lebo som jej sľúbil a spoločnosť by ma
196 21| nevyvinie sa.” Ale prečo jej ja teraz nemôžem povedať,
197 21| Videl, ako sklonila hlavu. Jej ruka v jeho, ani čo by sa
198 21| ku nej na kanapu, obrátil jej zblednutú, temer nežijúcu
199 21| sebe. Nahol sa celkom k jej ústam a šeptal čosi nezmyselné,
200 21| Čurín, hlupák, stával pod jej oknami i po tom strašnom
201 21| všetko, každú vetu, každý jej pohyb. Spomínal to všetko
202 21| neho. Jemu ťahalo zraky na jej stranu. Niekoľko ráz zodvihol
203 21| že Elena schudla, tvár jej akoby sa bola zmenšila a
204 21| malým, drobným krokom šla jej matka, chudá, tenučká stará
205 21| Elenu do vozňa, cítiť zasa jej rameno a počuť jej hlas,
206 21| zasa jej rameno a počuť jej hlas, vidieť ju celkom zblízka
207 21| zabudnúť na všetko. Povedať jej, že ju rád nekonečne, veľmi.
208 21| sklo líca dievčaťa, kus jej klobúka, jej šiat. Potom
209 21| dievčaťa, kus jej klobúka, jej šiat. Potom sadol na najbližší
210 21| že odpúšťa, že jednako jej chce dôverovať a jej dôveruje.
211 21| jednako jej chce dôverovať a jej dôveruje. Potrebovala ho
212 21| Prikladal si ruky k ušiam. A pod jej oknami zavrzol krídlo kabáta,
213 21| Len v dvoch bolo svetlo. Jej izbica bola tmavá. Iste
214 21| nepozrel. Bál sa podívať, ale z jej tichého, zachytávaného hlasu
215 21| dievčatko, spytuje, či jej neodpustím? Ja jej odpúšťam.
216 21| spytuje, či jej neodpustím? Ja jej odpúšťam. Ja jej vlastne
217 21| neodpustím? Ja jej odpúšťam. Ja jej vlastne nemám čo odpúšťať.
218 21| na tie slová. No moje sú jej drahšie, mňa má radšej ako
219 21| Pristúpil k nej a chytil jej podávanú dlaň.~„Iba odpustenie?”~„
220 23| stanici smutno. Ona hovorí, že jej je doma veselo. Večer pradú,
221 23| Chcelo sa mi vrátiť a povedať jej niečo príkre, aby som si
222 23| ako sa zblížim k žene a čo jej poviem? Hnev pominul a mrzelo
223 23| u nej ďaleký. Tvor citu. Jej diktuje srdce, nálada. A
224 23| mliečka,” prihováram sa jej.~Líza pozrela bokom a akoby
225 23| že som ja chlap a stud jej nedovolí, a či vie, že som
226 23| sukňu. Potom som si uviazal jej belasú šatku na hlavu, znovu
227 24| smiech a blahosklonnosť z jej strany. Nemal som si sadať.
228 24| Pozriem nejako zvrchu do jej tváre a možno sa mi zapáči.
229 24| Sotva. Predsa sadám a chytám jej ruky. Chcem sa oľstiť a
230 24| Chcem sa oľstiť a motám jej myšlienky… Neviem prehovoriť
231 24| jedna s druhou. Povedal by jej len: „Slečna, vy máte nešťastné
232 24| jednako pri Elene a šepol jej do ucha pri hre:~„Ja z mojej
233 24| vám!” a poklonil som sa jej vážne, hlboko. Ona sa tiež
234 24| nerozdvojili.” A stisol som jej prsty, ťahajúc ju z kruhu
235 24| vyberať. Nezávideli ste jej, keď ste narážali na moje
236 24| všimol vlnky vo vlasoch a jej biele líce s určitým profilom.
237 24| povedať, ale zas len prsty som jej stisol. „Viete, tá spoločenská
238 24| povedal som nahlas, „no, tu jej niet. Tu sú len formy, spôsoby,
239 24| bez toho, že by neurazil jej márnomyseľnosť a že by sa
240 24| zrovna očarila. Skoro by som jej povedal, že ju rád. A tento
241 24| by bolo odísť bez urážky jej samolásky a márnomyseľnosti…
242 24| smiechom prikývla hlavou, akoby jej to bolo veľmi kvôli.~Ešte
243 24| je dívať sa na to. Musím jej konečne povedať, aby netrápila
244 24| sľuboch, a teraz odrazu jej to poviem. Najlepšie by
245 24| rozhodnúť, tak alebo tak. Jej na každý spôsob treba otvoriť
246 24| tú kytku odniesol. Ako sa jej musela zaradovať a ako som
247 24| musela zaradovať a ako som sa jej radoval ja, keď som kytku
248 24| keď som kytku videl na jej prsiach. Teraz mi je to
249 24| Elena!” zakričal niekto.~Jej hlas to bol, a bežne, nedbalo
250 24| bežne, nedbalo pozrel som na jej stranu. Pokrievka sa vrtela
251 24| Nech vyzve sama. Ak sa jej chce hovoriť s mladým človekom,
252 24| som si k nej a díval sa na jej ruky a do blýskavej politúry
253 24| smiešnymi stužkami… Na hrdle sa jej odopäl háčik. Aká je odporná —
254 24| dvíha peru a všetky zuby jej vidieť… Ale prečo som to
255 24| nej a kvôli sebe. Musím jej to ukázať — musím. Teraz
256 24| Ona nikdy. Videl si len jej dobré, veľké oči, ktorými
257 24| že by sa rada usmiať a že jej je nepríjemne. Podáva ruku
258 24| Nie. Zbohom!”~Podal som jej ruku a bolo mi ťažko, smutno.
259 24| v okne. Otvorí okno a ja jej podám ruku, pozriem do očí
260 24| pozriem do očí a počujem jej hlas.~Kamene pred ich domom
261 24| kúta. Osvecovalo slabučko jej bielu tvár a ruky. Sedela
262 24| kulisami. Nahol som sa odrazu k jej lícu. Odchytila hlavu. Rýchlo
263 24| Chcelo sa mi potrestať jej bojazlivosť. Umienil som
264 24| žiaľ túžby. Tak nahnúť sa k jej svetlej hlave, zodvihnúť
265 24| hlas.~Ona prichádza… Mám jej povedať, že som tu, či mlčať?
266 24| žiada, a to hlasne, aby sa jej nestránil, aby bol vždy
267 24| driek, ruky, dlane, prsty. I jej hlas je zdĺhavý a plačlivý.
268 24| by ja musel vždy stáť pri jej boku! prelietlo mi mysľou.
269 24| Nároky vidieť. Ech, musím jej povedať všetko… Keby sa
270 24| Keby sa teraz tak nahol ku jej tvári. Neušla by, mohol
271 24| urobiť, neušla by.~Ale ja som jej vtedy ani ruku podať nemohol.
272 24| a ja som sa díval popri jej hlave niekam do kúta, chladno,
273 24| si.~Zazdalo sa mi, že sa jej oči zakalili. Pozrel som
274 24| zakalili. Pozrel som ešte raz v jej stranu. Odišla. Ja som tomu
275 25| jagavé kamenčeky v ňom. To je jej hrebenček. To je ona, čo
276 25| odrazu obráti sa ku mne a jej oči hľadia a smejú sa, iskierky
277 25| tisíc iných dievčat… Čo jej nadáva do koketiek… Zbadal
278 25| niečo? a teraz závidí.~„Daj jej pokoj,” zavolal som namrzený, „
279 25| ja som tu na to, aby sa jej zaujal. Na mňa tak krásne
280 25| tebe sa nepáči a ty zaiste jej, zato nemusíš…”~V tejto
281 25| štyri kilá cukríkov. Rakyta jej maľovanú podobizeň. Ja som
282 25| Žabicová?~Dopočuli sme sa od jej brata, že 3. marca tohto
283 26| kurence susede, a tu máš! Aby jej podsypala zo dvadsať vajec…
284 26| susedine. Tá má strakavé… Jej sú čisto biele, červenkasté
285 26| vyšla z dvora.~Srdce sa jej naplnilo akousi nežnosťou
286 26| teľaťu obránila. Netreba jej zobák obstrihovať, ani sa
287 26| nikomu nepožičia. Za to jej nikto nič nedá, nik sa nezavďačí, —
288 26| troška medzi hriadkami, ale jej začala byť zima a starý
289 26| nehanbí tak vyjsť, bleslo jej mysľou. A už pocítila, že
290 26| stalo. Nie div — s rybami sa jej snívalo. To znamená starosť.~
291 26| zastalo pred paňou, očakávajúc jej rozkaz.~„Pozri, či nám niečo
292 26| odbehlo. Kanva štrngala jej v ruke.~Pani polesná rozhodne
293 26| prívetivá osôbka už dávno jej bola podozrivá… Veď je pravda,
294 26| šnúrach a pozdravovali sa jej „kistihand”. Mala prístup
295 26| Darinka. Slečna Darinka. Môžeš jej veru povedať: ,kistihand‘.
296 26| kurence boli na dvore.”~Jej boli na dvore a moje zavreté
297 26| preškriabalo cez plot. Pani jej podala lampáš. Dlho pozerala
298 26| zabudla na nehodu, keby jej nebola skapala celkom novučičká
299 26| prišla na myseľ všetko, čo jej pokapalo, päť klátov dreva,
300 27| čomsi osobitnom, výlučne jej známom. Nevidel som ju nikdy
301 27| by niečo rada videla. A jej tvár! Bože, aká to bola
302 27| čierne oči. Čosi zlé bolo v jej lícach. Nie dobrá, ale pekná
303 27| spáchala hriech, ktorý trápi jej dušu a nedovolí, aby sa
304 27| z mramoru. Pozeral si do jej očí a videl si, že sú čierne,
305 27| Sama bola tichá, ale oči jej pozerali, pozerali a ligotali
306 27| zazdávalo, že svieti v nich jej napolo odžitá, chladná duša.
307 27| napolo odžitá, chladná duša. Jej oči vábili, ale ani nepritúlili,
308 27| mucha začala bzučať okolo jej hlavy. Ustrašene popozerala
309 27| vystáť? pomyslel som si. Som jej natoľko odporný, že sa so
310 27| mlčať, odídem. Ale, veď jej je to jedno. Len troška
311 27| mňa celkom vážne. Svetlo v jej očiach sa triaslo ako v
312 27| letníka.~Naozaj, veď ja som jej posiaľ nepovedal, že ju
313 27| nebúchalo tuhšie. Pritiahol som jej ruku k svojim ústam. Neodťahovala
314 27| ju. Priložil som pery k jej tenkým prstom. Odvrátila
315 27| vstal a držiac ešte vždy jej prsty v ruke, pristúpil
316 27| obrážtek pred moju tvár. Jej čierne vlasy sa dotýkali
317 27| som sa ešte väčšmi.~Čože jej povedať? Prečo neodstupuje?
318 27| bližšie k sebe.~Povolila. Jej oči, ústa, líca boli celkom
319 27| Zas pozrela. Čaká. Čože jej povedať. A veď musím niečo
320 27| zo zdvorilosti ovinul som jej hlavu a pritisol k svojim
321 27| na moje plece. Akoby sa jej bola ta skotúľala… Čo jej
322 27| jej bola ta skotúľala… Čo jej povedať? Veď necíti, necíti,
323 27| A veď treba niečo. Ak sa jej spýtam, či ma rada, a povie
324 27| Veď ma nemiluje. Ja by jej to teraz naozaj neveril.
325 27| mnohí gavalieri posnímali jej duševný žiar a či ho ona
326 27| s túžbou v duši zaujať jej pozornosť. Krútili sa okolo
327 27| zamrznutá k tomu na veky. Jej duša neprijíma viac dojmov.
328 28| knihy o láske. Bál by si sa jej dotknúť, že ju polámeš;
329 28| polámeš; bál uštipnúť, že jej tým spravíš veľký červený
330 28| ruku, že ju urazíš, alebo jej pršteky polámeš, a bál osloviť,
331 28| keby tak niekto prišiel a jej dcéra by bola v perkále.~
332 28| prachovku do ruky, milosťpani jej nedovolila utierať prach.~„
333 28| hľadala grófov. Chudoba jej nijako neimponovala. O koho
334 28| to len musí pozrieť, ako jej pristane. Už bola zasa pred
335 28| Vyňala bálové topánočky, ako jej budú slušať k novým šatám?
336 28| Vyňala bálový golier, ako jej ten bude svedčať k hodvábu.
337 28| bundu. Idem ku ševkyni. Ja jej vyčítam! Čo mi to hneď nepovedala?”~
338 28| šaty. No, povedzte, treba jej to? Taká fiflena! Nech si
339 28| Kdeže by! No povedzte, treba jej hodvábne šaty? Povedzte.
340 28| Drží kuchárku. Načože by jej bola zásterka? Čipková toaleta
341 28| Veľmi šumné šáločky.”~Treba jej servis, myslela si pritom.
342 28| Nič nedá na seba. A tie jej topánky! To má akiste od
343 28| ševkyni vybrala.~Zaželajme jej do zajtrajška dobrý odpočinok.
344 28| Mladý človek sa zahľadel do jej veľkých belasých očí.~„Nepoznávate,
345 28| duše. Vynoril sa znova z jej hlbín.~„Slečna Elenka!”
346 28| vykríkol mladý človek a stisol jej ruku.~„Ohó, mýlite sa. Pozrite.”~
347 28| dvanásť osôb! Kedy? V tých jej dvoch kotercoch ani šiesti
348 28| Viac ako mnoho. A keby jej to pristalo. Nemá poriadny
349 28| idem k doktorovej. Poviem jej to. Ach, táto koketa. Musím
350 28| prezerá album a zverolekárka jej kibicuje; doktorka sa usmieva
351 28| A o tom advokátovi ste jej nehovorili?” spýtala sa
352 28| polesnú okolo pása, položila jej na plece svoju hlávku a
353 28| ho privrzne do dverí, keď jej príde vizitu spraviť ako
354 28| vyhrnula závoj. Ako sa smiali jej belasé oči, beleli jej zuby.
355 28| smiali jej belasé oči, beleli jej zuby. Mäkká ruka… Rozpomienky!
356 28| Rozpomienky! Citovala jeho veršík jej. Nezabudla ho, a on ho spravil
357 28| bola), potom chytil nežne jej rúčku, trošku sa nahol,
358 28| bola v Paríži,” spýtal sa jej po malej pauze.~„Bola.”~„
359 28| Narážali na spoločnú cestu. Na jej koketstvo sa hnevali. Vystríhali
360 28| kompromituje, šiel by k nej. Veď i jej patrí návšteva… Rozpomienky
361 28| spýtal sa a potriasol jej ruku. — Mäkká rúčka, mäkučká,
362 28| taká, ako hovoria. Poviem jej to. Musím jej to povedať.
363 28| hovoria. Poviem jej to. Musím jej to povedať. Ako vie ten
364 28| svoje trasúce sa svetlo na jej sukňu a pol tváre. Brveník
365 28| Dokončila a pozrela do ohňa. Jej oči sa pritom leskli.~„Elenka,
366 28| šteklili jeho sluchy. Líca jej boli tak blízko…~„To Rafiková
367 28| odolať, natiahol krk a bozkal jej líce.~„Ako predtým,” povedal. „
368 28| Nerobte!~Nuž ale darmo jej budeš rozprávať. Môžeš sa
369 28| povedať nejakú novinku. Jej je to ľahko vymyslieť. ~
370 28| chvíľu zamiatla, no prišlo jej na um, že to budú iste klebety.~„
371 28| nechce o ňom ani počuť… Jej snahy sú vyššie… Čože s
372 28| akési hrozné tušenie, že jej dcéra vyviedla niečo romantické. „
373 28| Bože, bože,” volala, „ak sa jej prihodilo nešťastie. Spadla
374 28| neriekla ani slovo. Do hlavy jej padlo mračno. Prestala vnímať.
375 28| vnímať. Cit sa zasekol v jej srdci, akoby bol skamenel.
376 28| dušu… Počúvala, počúvala. V jej duši sa niečo pohýbalo.
377 28| sa niečo pohýbalo. Slzy jej vstúpili do očí. Oprela
|