Part

  1 1 |       statočnosť vo vrecku a nájdu ju v plnom. Prázdne vrecko —
  2 1 |         stekalo mu z tváre, kým si ju rukávom nepoutieral. Zostal
  3 1 |        Chytil pánovi ruku a bozkal ju.~„Ďakujem pánu veľkomožnému.”~
  4 2 |       mojom ďatelinisku. Opatri mi ju. Idem s vážnou vecou.”~„
  5 3 |      Zuzana Ježo, rodená Kiš. Ježo ju prvý poznal a uchýlil sa
  6 4 |      vložil doň fajku a napchal si ju. Pripálil a rozprával: „
  7 4 |          Má dvadsaťpäť rokov a mať ju češe… Vraciam sa k hosťovi…
  8 4 |         Navar demikátu,' okrikujem ju so zlosťou, lebo vychádzam
  9 4 |   vychádzam z trpezlivosti a chcem ju podráždiť. Ani baran by
 10 4 |      demikát, bielu kávu,' dráždim ju.~,Teda vajíčka,‘ a beží.~
 11 4 |         fajku. Tá nehorela. Strčil ju so vzdychom do vrecka.~„
 12 5 |           pozrel do ďaleka a znovu ju spúšťal, akosi na pravé
 13 5 |           Ešte hrdšie a prudkejšie ju vykrúcal. Dvíhal nad hlavou
 14 5 |            sa musela prikrčiť, tak ju zaklalo v boku. Kládla si
 15 6 |        zábave. Akýsi maliar—umelec ju maľoval. Notár chválil jej
 16 6 |          krásne. Predchytil som mu ju v ostatnom tanci.~„Viete,
 17 6 |       pošla ku mne. Nazdala sa, že ju vyzývam do tanca.~„Nie,
 18 6 |          pot cícerkom, šatka akoby ju do vody zamočil, žmýkať
 19 6 |            bola nedbala, ale matka ju schytila za rukáv a zlostne
 20 6 |            nabudúce napraviť. Prvú ju vykrútim a okrem toho ešte
 21 6 |      slečnou Melankou. I domov som ju odprevadil. Rúčka v pazuche.
 22 7 |     nezaviedol, lebo si myslel, že ju na licitácii aj tak kúpi…
 23 7 |     strakatú švajčiarku. Priviazal ju o hrušku pred domom.~Exekútor,
 24 7 |            ten vysvetlil.~„Skladám ju,” povedal Dufek, „ako vádium.
 25 7 |            vádium. Ak chcú, aj sem ju dovediem. O stôl priviažem,
 26 7 |           švajčiarka hodna. Cenili ju rozdielne. Jeden povedal
 27 7 |         nebola peniaz… Čože by ste ju teda ako vádium neprijali,
 28 7 |           obecné,” odvrkli mu.~„Ja ju budem kŕmiť a dojiť?”~„Tam
 29 7 |           Ale kravu zoberiem, lebo ju musím priložiť ku písmam…
 30 7 |         povedal: „Čo po nej! Dufek ju nepoorie.”~
 31 8 |         písacím stolíkom, nahmatal ju, nastrčil na nohu a chcel
 32 8 |             Čo je, Kata?” privítal ju muž, zapínajúc si na hrdle
 33 9 |         vstala, ani tak, ako čo by ju boli z már zniesli. Skôr
 34 9 |            Zuzka sliepky budí. Ani ju zrakom nedostihneš, tak
 35 9 |          spokojná s ňou. Len jedno ju trápi. ~Neraz povedala Zuzke: „
 36 9 |        Becko,” vysvetlila Uľa, aby ju Marina neprevýšila, hoci
 37 9 |            si… Čo jarmok, jarmočné ju neminie. Odídu, iste donesú
 38 10|          padali šikmo a obrubovali ju ľahkými priezračnými čipkami.
 39 10|             Ale, slečna!” pretrhol ju. „Vy ako farárska dcéra
 40 10|     jedného sa zakývala, ani čo by ju nejaká tajná ruka bola stiahla
 41 11|    niektorej vyšlo na klinčeku, že ju on miluje. Teraz išli jedna
 42 11|            si tabatierku. Vyňal si ju pred podsudcom a on už zbadal,
 43 11|         stála osem zlatých, ale si ju obzrite. Pritisnite tu.
 44 11|     minútky, za tri minútky, potom ju nikdy nepustiť, večne ju
 45 11|           ju nikdy nepustiť, večne ju držať, večne cítiť ten šťastný
 46 11|           jeho. Taká je láska, keď ju cítime, necítime ju len
 47 11|            keď ju cítime, necítime ju len v srdci, ale všade,
 48 11|         perám. Naklonil sa, bozkal ju.~„Vy viete,” povedal a nepustiac
 49 11|           vraví. Nahol sa a bozkal ju na líca. „Oľa,” povedal
 50 11|       poprosil o druhú štvorylku a ju aj dostal. O tri štvrte
 51 11|         štvorylke, myslí si on, že ju rád. Ach, dnes mi iste povie,
 52 11|      pozemkovej knihe, potľapkajúc ju po pleci.~„Čert ma po všetkom.”~„
 53 11|          Čert ma po vás. Riaďte si ju sami. Idem za ostatnými. —
 54 12|          sa bude vydávať. Neobišlo ju šťastie… Zasmiala sa. Šťastie!
 55 12|            strkajú.”~Čudrák chytil ju pod ruku a pritiahol k sebe.~„
 56 12|          lásku svojho srdca. Možno ju zradil vyvolený, alebo neprišiel.
 57 12|           sa, že milujem, a ukážem ju pred ňou, pred vami, pred
 58 12|           príde. Čudná vec. Čudrák ju prenasledoval od toho večera
 59 12|           sa tak neuklonil. Ten by ju rovno pritiahol k sebe a
 60 12|     prikrytom stole. Rodičia našli ju zhrbenú s dlaňou na očiach.
 61 12|   chudobným študentom, ktorý, hoci ju mal rád, usiloval sa byť
 62 12|           pekné, čakané, citné, že ju rád, že ju neopustí. Tam
 63 12|       čakané, citné, že ju rád, že ju neopustí. Tam v tej tmavej
 64 12|          Vezme jej ruku do svojej. Ju rozčuľovala myšlienka o
 65 12|          ja sa viazať nemôžem, aby ju rozviazal so snúbencom.
 66 12|          sa v jeho prstoch. Podňal ju k ústam. Dovolila.~„Elena,”
 67 13|      usiloval chytiť jej ruku, ale ju vždy odtrhla.~„Aké máš biele
 68 13|        krásna,” šeptal som a tisol ju k sebe.~Zasmiala sa.~„Prečo
 69 13|          na ňu pyšný a i ja som mu ju závidel. Sedela medzi nami.
 70 13|           stolom moju ruku, ja som ju chytil a nepustil. Nechala
 71 13|         chytil a nepustil. Nechala ju v mojej.~„Sklepník! Dajte
 72 13|        šiel po plášť a koč. Ja som ju odprevádzal k šatnici.~„
 73 14|            bola narodila.~„Keby si ju len počúval,” vravel a povýšil
 74 14|       Príde, kedy chcem, odstránim ju od seba, keď jej mám dosť.
 75 14|       zanechá, dievča zaplače, keď ju zanecháte. Starosti, svedomie.
 76 14|            budeš prechádzať. Vidíš ju… A srdce sa ti plní radosťou.
 77 15|            som sa.” A pohladkal by ju po líci. Aké má horúce líca.
 78 15|          rodinnom živote. Vezme si ju, myslí si, dievča krásne,
 79 15|             A začal sa chystať, že ju raz osloví, vyzná lásku…
 80 15|           treba jej to povedať, že ju rád. Ináč nepochopí. Akože
 81 15|          Partieka ostarie. Nebudeš ju môcť vyhodiť — mrzieť ťa
 82 16|     cigarou a Z., pomýliac zástoj, ju prijal. Daňovský, profesor
 83 17|      nevidel. Ani chyžnú Anču, ani ju samu. Starého Matúša som
 84 17|          nej mäkký a nežný. Čo raz ju stretnem, vždy sa celý premieňam.
 85 17|          Miškovi…! Odprevádzal som ju domov z korčuľovačky. Mama
 86 17| prechádzali. Mne bolo ľúto, že som ju hanil. Srdce za každým slovom
 87 17|      vídate vy, nie?” pretrhol som ju, „hrdinov nieto na každom
 88 17|    pritiahnuť k sebe a povedať, že ju rád. Nie ako tí panáci,
 89 17|       Ostatne, veď má pravdu. I ja ju rád. Bohvie, je taká mrzká
 90 17|          taká mrzká duša, a predsa ju rád, najradšej. Aspoň posiaľ
 91 17|     priblížiť sa k nej celkom! Mať ju v náručí ešte raz, ako vtedy
 92 17|            vtedy v jeseni, keď som ju niesol. A jej sa nikdy nebudem
 93 17|           si pozor. Sprevádzal som ju pri prechádzkach na ľad
 94 17|        život. Nijaká samostatnosť. Ju spravovali druhí. Sedával
 95 17|   narodeniny — kytôčka. Zazrel som ju prechádzať sa s Oľgou —
 96 17|           sa správať ku mne. Potom ju naučili, aby sa odo mňa
 97 17|         kým si nevypiješ, neumoríš ju, kým ju neukojíš…~Zima prechádzala
 98 17|        nevypiješ, neumoríš ju, kým ju neukojíš…~Zima prechádzala
 99 17|     kolembajúcu sa ruku, pritiahol ju k sebe a povedal jej, že
100 17|           k sebe a povedal jej, že ju rád, veľmi rád.~„Pôjdete
101 17|          moju ľavú ruku. Stisla mi ju a nepustila.~„Úprimne,”
102 17|             prosím vás!”~Nikdy som ju posiaľ takú vážnu nevidel.
103 17|             Keby jej i povedal, že ju rád, predsa sa len zasnúbi,
104 17|          svoju hlavu. Ona náhle mi ju objala a pritisla svoje
105 18|     jednako nešťastná, iste by ste ju poľutovali. Ako by i nie!
106 18|    vyprosíme. Tak je to s Elenkou. Ju len preto, že je mladá,
107 18|             Príde nejaký bál, a už ju šutrujú — na galériu, a
108 18|           jej nedovolil. A bola by ju tak krásne a s citom zahrala.
109 18|           Otec sa vari bojí, že by ju ukradli alebo vietor odniesol,
110 18|            Prišli k bránke. Elenka ju chcela otvoriť a mladý pán
111 18|           slečnu, ale cítil, že by ju tým zahanbil.~„Tak vidíte,”
112 18|            ešte za chrbtom a chcel ju chytiť. A len z očí sa stratiť,
113 18|          len z očí sa stratiť, aby ju nevidel, ako kráča, otvára
114 18|            Suchú ratolesť, dočítam ju. Ako je naozaj veselo. Len
115 18|          pustili. Kľačia. Zbožňujú ju. Očarila ich. Sladučký pocit.~„
116 18|     upískaná si nie? Ukáž!”~Chytil ju za bradu, chcejúc ju podráždiť.~„
117 18|        Chytil ju za bradu, chcejúc ju podráždiť.~„Ale choď. Čo
118 18|      Mľasol pritom ústami a chytil ju za ruku. „To ukazuje na
119 18|           toho, aká je pravda, keď ju podajú na lopate. „Alebo
120 18|     pošuchol misu pomocníkovi. Ten ju podvihol a ponúkol Elenku:~„
121 18|          vidličkou a prikladala si ju k uchu, ako cvendží. Teraz
122 18|        podišla k nim, ale zastavil ju svetlý bod na stene. Čo
123 18|           sa jej niečo urobiť, aby ju spozoroval, aby vedel, že
124 18|            a rozjasnilo sa jej, že ju niekto hodil zvonku. Pozrela
125 19|            veľkou lyžicou, zdvihol ju nad misu a lial šošovicu
126 19|      Riedka ako u rechtora.”~Potom ju pomiešal a nazrel zblízka
127 19|             Aj na brava,” zastavil ju farár.~„Čo vám teda, čo?”
128 19|          sú hrubé ako rechtor.~Aby ju upokojil, zjedol ich desať
129 19|           vlastným manželom, ktorý ju aj počúval a na znak úcty
130 19|            aj vybrala do sadu.~Muž ju zastavil: „Kamže, Zuzanka?”~„
131 19|           šatku na hlave, stiahnuc ju k očiam, a zasmrkala.~„Voľáka
132 19|          Rozlúšťovali hádanku, ale ju nemohli rozlúštiť. Najmä
133 19|            taká dlhá… Takto sme si ju podelili… No, neplačte.”~
134 20|          už behal s kravou, držiac ju na retiazke a skáčuc ako
135 20|        Citrónia vzpierala, štuchal ju lakťom, potrhával najedovaný
136 20|      pozrel na fľašku, prevracajúc ju v rukách. Zdvihol ju proti
137 20|   prevracajúc ju v rukách. Zdvihol ju proti svetlu a tak sa díval.
138 20|          druhou dierkou nosa a zas ju zaštopľoval a potriasol
139 20|          potriasol tekutinou a zas ju skúmal proti svetlu… — A
140 20|          jed… Krava zdochne… Takto ju popreháňame… Dá boh, že
141 20|              Na, napi sa,” ponúkal ju, podávajúc jej hrnček.~„
142 20|        bedlivo, kedy zbledne, kedy ju začne krčiť, kedy vykríkne,
143 20|         fľašu s medicínou, praštil ju o zem. Roztrepala sa na
144 20|            prepadla a ja s ňou, ak ju zaplatím… Utekaj po Rypáka!
145 21|           ich tam samotných. Videl ju pololežiačky opretú o lakeť
146 21|          nie. Aby triumfovala! Aby ju on, práve on, ovinul nejakým
147 21| interesantným romantizmom. Spravil ju zaujímavou. Vozvýšil nad
148 21|           nulou. Áno, nulou a chce ju vidieť nešťastnú, zničenú,
149 21|       myšlienočku musí odohnať, čo ju obvíja. Treba zmôcť seba
150 21|         duše, a čím skôr oslobodiť ju z pút, ktoré ju ešte zvierajú
151 21|          oslobodiť ju z pút, ktoré ju ešte zvierajú i po pohanení.
152 21|      znovuzrodenú zocelenú neniesť ju prvej babe v ústrety. Privrieť
153 21|           babe v ústrety. Privrieť ju silnými zámkami, aby ju
154 21|            ju silnými zámkami, aby ju neotvoril ani najnežnejší
155 21|    osvetlené tablice, nepozorovaný ju zočil, ako spúšťa záclony,
156 21|         stále odfukoval nabok, aby ju lepšie videl. Ešte sa jej
157 21|         Ešte sa jej nezdôveril, že ju rád vidí, ešte len cítil,
158 21|           nej ťahá, že sa mu žiada ju neprestajne vidieť, hovoriť
159 21|          túži, tak cíti ako ja? Či ju volá tak všetko ku mne ako
160 21|            jej nemôžem povedať, že ju milujem. Ušla by. Ani iskierku
161 21|         vás mám. Sľúbil som, že si ju vezmem. Potom oduševnenie
162 21|      necítim voči tej dáme. Ale si ju vezmem za ženu, lebo som
163 21|            čosi povedať, ale Čurín ju pretrhol:~„Nemá vedieť. —
164 21|          teraz nemôžem povedať, že ju rád, myslel si pritom.~Elena
165 21|          si k nej a lichotivo vzal ju za ruku.~„Koho, slečna,
166 21|            hrubý koberec. Zachytil ju. Prisadol celkom ku nej
167 21|     opätovne šiel pod okná. Zazrel ju zo dva razy v divadle, ale
168 21|         počkať.~„Ak vojdem, uvidím ju a boj stane sa ťažší. Víťazstvo,
169 21|             Stratí sa mi. Neuvidím ju. Desil sa a vyšiel na bulvár,
170 21|         vyšiel na bulvár, hľadajúc ju očami. Odrazu zastal. Oviala
171 21|           a počuť jej hlas, vidieť ju celkom zblízka a zabudnúť
172 21|            všetko. Povedať jej, že ju rád nekonečne, veľmi. Pritom
173 21|          najnežnejšie slová. Ticho ju oslovoval. Usvedčoval o
174 21|         Zajtra posledný deň. Treba ju skončiť, pomyslel si a prisadol
175 21|           Čurín neodpovedal. Videl ju zadychčanú, ustatú. Privrel
176 21|            by ona mohla! Poľutoval ju.~„Neodpustíte mi?” začul
177 21|           ako slová iných. Zviedli ju slová toho šviháka, zviedli
178 21|        slová toho šviháka, zviedli ju slová Zeimove, zviedli moje
179 22|      zakričal som aj ja a vytiahol ju.~„Aká je to impertinencia?”
180 22|            Málo chýbalo, že som mu ju nepotiahol, ale som sa zdržal.
181 22|     topánku mal už obutú. Musel si ju teda obuť už predtým, ako
182 23|         Hladký účes. Ani čo by som ju pred sebou videl. Tučné,
183 23|          ti schytáva čiapku. Načim ju rukou pridržiavať. Vlak
184 23|        pôjde domov? Odprevadil som ju. Bolo treba niečo hovoriť,
185 23|          Zakaždým zvýskla, keď som ju udrel a potom sme sa smiali
186 23|          Zajačky ku kozičke… Musím ju odučiť… A ten dážď len neprestáva.
187 23|        hlúpa. Chytá myši. Potuľkáš ju, zapradie. Trie sa o teba,
188 23|             neboj,” chlácholil som ju.~Ale Lízu nedajbože kapacitovať.
189 23|         Desať ráz som sa prichytil ju podojiť, desať ráz bez výsledku.
190 23|            ráz bez výsledku. A veď ju žena každé ráno dojila,
191 23|          jedenásty raz. Chytil som ju za chvost, pritiahol k sebe,
192 24|         zasa len Elenu. Nechal som ju plávať.~Ona sa pritom začervenala
193 24|  nepríjemný hlas. Začudujú sa, ako ju ja môžem rád mať s takým
194 24|      stisol som jej prsty, ťahajúc ju z kruhu a obracajúc sa k
195 24|            iné neradovali. Ľutovať ju nebudú…”~Prišiel mladý vysoký
196 24|          ruku mladého človeka. Mal ju veľmi chladnú. — Prečo ma
197 24|         vábi, dumal som, videl som ju nie raz, nie dva, a dnes
198 24|       Skoro by som jej povedal, že ju rád. A tento hlupák musel
199 24|           a odišla.~Nazdáva sa, že ju ešte rád vidím. Ale ku domácej,
200 24|            Elenou a počul som, ako ju nazvala Milošom. Ona so
201 24|         prostriedku. Nikto nebežal ju zodvihnúť, až padla.~„Záloh,
202 24|            Elena práve sedela. Ona ju zavrtela. A opäť mi bolo
203 24|          sa neprestáva smiať. Vždy ju počuť. Hľa a zasa má tie
204 24|           sa ešte vždy nazdáva, že ju rád. To je to trápne, že
205 24|           rád. To je to trápne, že ju musím prebrať zo snov. Tak
206 24|          je príčina zmeny? Veď som ju rád videl. Zmenila sa? Veď
207 24|         bojazlivejšia… A ja som si ju predstavoval, aká bola predtým.
208 24|         bála pozrieť do svetla, že ju popáli. To ma vábilo. Pozrieť
209 24|      brnavý kabátik. Ani čo by som ju videl. Stretám sa s ňou.
210 24|           skormútil, ani čo by som ju videl posledný raz.~„Kedy
211 24|          ťažko, smutno. Niesol som ju v myšlienkach so sebou a
212 24|  fotografiu.~Sľúbila, že za mesiac ju vždy zabudla doma.~„Vidíte,
213 24|   Zabudnete.”~„Nie.”~A nepriniesla ju. ~Napokon povedala: „Viete,
214 24|          to ani nemožno. Videli by ju u vás iní. Čo by si pomysleli?”~„
215 24|            si pomysleli?”~„Neuvidí ju nikto.”~„Nuž tak ju donesiem.”~
216 24|        Neuvidí ju nikto.”~„Nuž tak ju donesiem.”~Nedoniesla.~„
217 24|     povedal som s výčitkou. „Vy mi ju nechcete dať, to je všetko.”~„
218 24|          všetko.”~„Čožeby. Ale keď ju aj vezmem, ako vám ju dám?”~„
219 24|          keď ju aj vezmem, ako vám ju dám?”~„Ó, bože, ako! Veď
220 24|      Šuchnete do vrecka.”~„No, tak ju donesiem, ale to sa jednako
221 24|           ísť do vrecka.”~„Dáte mi ju do ruky. Alebo najlepšie,
222 24|           Alebo najlepšie, vezmite ju zajtra. O pol siedmej pôjdem
223 24|            Dobre?”~„Dobre.”~Až raz ju predsa doniesla a odovzdala.
224 24|        doniesla a odovzdala. Ťažko ju vynímala z vrecka kabátika.
225 24|      dookola popri ich dome. Možno ju uvidím v okne. Otvorí okno
226 24| presvedčená?”~„Ešte nie, ale vidím ju.”~„Kde?”~„Aj na vás.”~„Vidíte,
227 24|       pritom, kde je ona, lebo som ju nevidel… Iste odišla do
228 24|           svetlej hlave, zodvihnúť ju nežne a bozkať… Brieždilo
229 24|       domov bledý a s radosťou, že ju na druhý deň uvidím, s tým
230 24|           pri nej. To je to, čo mi ju sprotivilo… Nie, ja ju nerád…
231 24|          mi ju sprotivilo… Nie, ja ju nerád… Aká je dlhá! Všetko
232 25|            zdvihol päsť: „Neurážaj ju!”~„Oplan,” zahučal Jedľovič.~„
233 25|            o slečne Márii… Urážate ju… Neopovažujte sa o nej špatne…
234 25|            mňa je zaľúbená… Zajtra ju vypýtam…”~„Lužete, pane,”
235 25|           iné ruku stisnúť a držať ju dlho, dlho… Ruky stískať
236 25|          Ódu na Maru, kaligraficky ju odpísal a poslal rekomandovane.~
237 26|         nohách vyšla von.~Kvokanie ju zobudilo.~„To zasa tá stará
238 26|      kvočka, myslela si, nedala by ju ani za dva dukáty. Doniesla
239 26|            bola zakliata. Nezvábiš ju najmastnejším chrústom.
240 26|      povypíjala ako druhá. Netreba ju opíjať, aby sedela. Netreba
241 26|        Darinke na um.~Rozhodla, že ju viacej nikomu nepožičia.
242 26|          vrátila sa dnu. Trafil by ju niekto vidieť takúto. Ešte
243 26|         Darinka na ulici, a predsa ju zbadala suseda od prava,
244 26|           Popri sne s rybami aj to ju nastrašilo, že videla starú
245 26|             Bude mať, bude mať.~Dá ju zavrieť. Nech sa raz naučí
246 26|         bolo aj u slečinky, ale že ju okríkli a nedovolili ani
247 26|      novučičká nová štetka. Len čo ju oprela o múr — už aj odišla
248 27|            na ňu, že tu sedím a že ju to ani najmenej nezaujíma.
249 27|            jej známom. Nevidel som ju nikdy nadchnutú, oduševnenú.
250 27|             že ak to uvidím, budem ju mať veľmi rád.~Chodieval
251 27|          taká je tichá a pocit, že ju ja nemôžem zaujímať, vždy
252 27|          májové dni, nachádzal som ju takmer vždy v letníku. Tak
253 27|           voči mne, ako rád by som ju mal! Aspoň keby pozrela.
254 27|            jedného slova prezrádza ju ustavične. A vidíte, ako
255 27|           jej posiaľ nepovedal, že ju rád vidím, preblesklo mi
256 27|          celkom ticho a chytil som ju za ruku. „Len troška citu
257 27|         svojim ústam. Neodťahovala ju. Priložil som pery k jej
258 27|     nevraví, len čaká.~Ľahučko som ju pritiahol za ruku ešte bližšie
259 28|        osoba.~Dovoľte, aby som vám ju predstavil.~Pani Rafiková
260 28|        čerti nám môžu pošepnúť, že ju budeme považovať za židovku.
261 28|         ruke. Ak sa dostane, bozká ju. Ak nie, zďaleka sa spytuje: „
262 28|        muža. Má i dcérku. Miluškou ju nazývajú. Pekné dievča.
263 28|           by si sa jej dotknúť, že ju polámeš; bál uštipnúť, že
264 28|        líčku; bál stisnúť ruku, že ju urazíš, alebo jej pršteky
265 28|         Rafiková veľmi stará.~Drží ju vždy v hodvábe, zamate,
266 28|      perkálové popečkovať? Pravda, ju to deroguje. Ona musí mať
267 28|           akoby chcela ukázať, ako ju hlava bolí. Musí to byť
268 28|    pozbierať všetky myšlienky, tak ju to prekvapilo.~„A vy neviete?
269 28|             To by bola škoda. Musí ju ísť navštíviť ešte dnes
270 28|            O týždeň má mena. Chcem ju prekvapiť.”~„Krásny servis,
271 28|           s tou Cimfrlínou, či ako ju volajú… Že si ju berie akýsi
272 28|            či ako ju volajú… Že si ju berie akýsi statkár, dávajú
273 28|      šomrajúc: „Chvalabohu, že som ju von dostala. Tá by i do
274 28|             Vidí sa byť mladá, ale ju nezaujímam, pomyslel si,
275 28|         cigaretu.~Akokoľvek, musím ju osloviť. Ale ak je… Čert
276 28|           je… Čert po ňom. Oslovím ju. „Pardon!” povedal nahlas, „
277 28|           rukách škatuľku a šmariť ju do blata. Dáma ho zdržovala.
278 28|            Vytiahol druhú — vietor ju zahasil.~Malinová sa odrazu
279 28|           ísť ku mladej vdove, aby ju podchytila a dozvedela sa
280 28|          To vám povedala?”~Ale som ju pichla, zaradovala sa v
281 28|            Ach, táto koketa. Musím ju ešte raz pichnúť.~„A že
282 28|           si ich chystá. Požiadali ju účinkovať. Nemohla odoprieť.~
283 28|            záhumní prechádzali. On ju držal takto oblapenú, ona
284 28|         polesnej ruku a ovinula si ju okolo vlastného krku. „Celkom
285 28|         spravil a zabudol. — Musím ju navštíviť. Len najprv oficiálne
286 28|            trošku sa nahol, trošku ju zdvihol a bozkal samé nechtíky
287 28|        Malinovou nie zasnúbený, že ju pozná len zo študentských
288 28|          sacramentum… Od tých čias ju ešte nevidel… A ako ju uráža
289 28|        čias ju ešte nevidel… A ako ju uráža tá rapotačka.~Na druhý
290 28|           urážajúcim spôsobom. Keď ju bránil i seba, vykrikovali,
291 28|     stretne niekde s ňou a vyznačí ju… Keby sa nebál, že ju kompromituje,
292 28|      vyznačí ju… Keby sa nebál, že ju kompromituje, šiel by k
293 28|         ktorý aj bolí, aj radosťou ju naplňuje. Nie, nemožno,
294 28|           spýtal sa zrazu a chytil ju za ruku… „Robil som návštevy
295 28|           že myslí na Milušku, ale ju pani zverolekárka prekvapila: „
296 28|        bola tma. Zatajila dych, či ju počuje dýchať. Nepočula.
297 28|           kde je Milka? Nevidel si ju?”~Strhala ho zo sna. Zachvátila
298 28|      Strhala ho zo sna. Zachvátila ju úzkostlivosť. Starý vypleštil
299 28|         Mily niet nikde… Poslal si ju niekde, či ti vravela, že
300 28|            Chytro lampáše! Pôjdeme ju hľadať!” kričala. Mala akési
301 28|          Spadla do vody, železnica ju zadlávila!”~Zobrali sa hľadať