Part
1 1 | začadeným kupakom. Otvoril ho. Popritláčal palcom tabak,
2 1 | Toto rozhodnutie bolo, čo ho trošku rozveselilo. Bol
3 1 | grajciarov na fruštik. Trápilo ho už len to, že musí ísť rovno
4 1 | predávať ten krivonosý, keď ho exekvoval… Len sto zlatých
5 1 | Rozloží mu veci, poprosí ho, preboha… Ale Fojták je
6 1 | sa mu nevysmeje, vyhodí ho. Čoby taký boháč mal milosrdenstvo…
7 1 | tvárou. Práve naopak. Oje ho už búšilo do boka a spadol,
8 1 | Klobúk mu odletel. Kone ho pošliapali a dvoje kolies
9 1 | ním robí. Keď zvedel, že ho aj kone i vozík prešli,
10 1 | vozík prešli, skúmal, kde ho bolí. Zavrtel krkom — nič.
11 1 | Celkom zdravý je… Len čo ho strhalo a strachu mu nahnali…
12 1 | Veď ak doktor príde, nuž ho prezrie a všetko uvidí,
13 1 | vás postarám,” upokojoval ho tučný pán… „Doktora pošlem,
14 1 | advokátovi. Bankový sluha ho zaviedol až ku dverám… Ďuro
15 2 | neurčitý pocit strachu sa ho zmocňoval, keď prechádzal
16 2 | dobrej a vážnej tváre.~Doktor ho zachytil prejsť sa za mesto.~„
17 2 | modré nohavičky, ale poznať ho bolo aj po podlhovastej
18 2 | červena a do potu. Pritom ho veľmi pálili nohy v čižmách.
19 2 | naspäť na vŕšok, len aby ho nezbadali a nepustili sa
20 2 | si daj pozor,” upozornil ho.~„Čože sa stalo?”~„Akísi
21 2 | mesiacom narodilo. Ktože ho opatrí?~„Pán richtárko,”
22 3 | Alebo, len jedno slovko by ho to stálo, a richtár by bol
23 3 | jeden mestský oldomáš, vždy ho zavolá. Čo by sa ťahal s
24 3 | obecných záležitostiach. Už by ho aj boli vyvolili za podrichtára,
25 3 | smelo odpovedal, keď sa ho pýtali. A aj teraz. Či nie
26 3 | sa mi páči. To nie!” Kto ho videl pri verejnom účinkovaní,
27 3 | narúbal dreva?” ohriakla ho.~Tu máš! myslel si pán majster,
28 3 | kedy—tedy hlavou, akoby ho golier tlačil, poťahoval
29 3 | vzbudzoval pred tými, ktorí ho stretali.~Ale nič netrvá
30 3 | Ježová si pustí muža. Veď keď ho Trupák ovalí, amen, je po
31 3 | muž…? Ježo, kde si? Ja si ho nedám zabiť!” kričala, behajúc
32 3 | skočila k nemu a chytila ho za rukáv.~„Hybaj! Hybaj,
33 3 | zasadnutia! Marš!”~Chytila ho za pazuchu a tisla ku dverám.
34 4 | niekto prišiel a poprosil ho, aby prijal tisíc korún
35 4 | dvere otvorili a prišla by ho volať na obed pani doktorka
36 4 | červeným krajom, vyhrnul ho, vložil doň fajku a napchal
37 4 | mojej žene tak, ani čoby ho z misy vyšustla. Bol, už
38 4 | z misy vyšustla. Bol, už ho niet. Odrazu jej zvonia
39 4 | vravím a myslím si: Treba ho ponúknuť. Možno je hladný…
40 4 | zapálili. ,Piva!‘ Už by si ho mal… Šľak by trafil každého
41 4 | hostinec otvorený. Viac sme ho ani nevideli. Neprišiel.
42 4 | berného úradu Činčovič. Ráčite ho poznať? Výtečný, vzdelaný,
43 4 | zaujíma o Malvínku… Sám som ho zavolal. Ani neviem, ako
44 4 | rozpoložení. Zavolal som ho na sobotu. Keď sa mi poklonil
45 4 | skočil zo stoličky, akoby ho boli pichli.~„Oči by jej
46 5 | po maďarsky, ale tak, že ho Maďari nerozumeli. Zriedkakedy
47 5 | slovenčiny. Aj to len vtedy, keď ho nejaký sprosták nemohol
48 5 | klobúk pred nimi.~Trápilo ho iba jedno. Nemohol nijako
49 5 | zatajil svoje remeslo, a kde ho nepoznali, vydával sa za
50 5 | nijako nešiel. Pán doktor ho vždy poplietol. Obrátil
51 5 | čosi dešperátne. Ako sa ho zbaviť, aby nemuseli dať
52 5 | zvliekol frak, roztiahol ho za rukávy pred sebou, aby
53 5 | aj druhé krídlo. Nebolo ho… Ký čert! Vedel určite,
54 5 | a že aj jeho mal… Veď si ho dobre obzrel, keď si ho
55 5 | ho dobre obzrel, keď si ho požičiaval a platil zaň…~
56 6 | minútu—dve a — dobre. Môžeš ho tancovať s najšpatnejším
57 6 | Nezabudnem nikdy. Tancujem ho, pravda, po peštiansky —
58 6 | Malý vankúšik chýba. V izbe ho nebolo. Musím sa zajtra
59 6 | Pritisol som gombík a držal ho pritisnutý asi päť minút.
60 7 | keby…”~„Poďme,” pretrhol ho rapavý a ukázal exekútorovi
61 7 | oči na farára. Schválne ho bol poprosil pred licitáciou,
62 7 | exekútor zverí,” upokojil ho farár, usmievajúc sa na
63 7 | vydával dcéru predvčerom, aby ho… Lenže ten sa nenechá bez
64 7 | kabáta. Otvoril a pošuchol ho pred exekútora. Exekútor
65 7 | s poďakovaním a upokojil ho, že sa môže počkať. Aj rapavý
66 7 | Nemôžete licitovať,” zahriakol ho exekútor, „zložte vádium.”~„
67 7 | Krava je nie peniaz,” strmo ho zahriakol už namrzený exekútor.~„
68 7 | nakriveným plecom, sťaby ho zuby boleli, pritisol si
69 7 | farár ďalej a potľapkal ho po pleci, „nechže už len
70 7 | trhol hlavou. Nazdal sa, že ho už bijú. A v tomto okamžení
71 7 | ten sprosták. Možno, že ho prebijú.~Pozrel na farára.
72 8 | židáci sviatky?” spýtala sa ho.~„Prečo?” zarazil sa muž
73 8 | urazený a namyslený, že ho žena s takými maličkosťami
74 8 | ha?”~„Netáraj,” zahriakla ho žena, urazená. „Ani u Rumesa,
75 8 | predlanský.~„No,” súrila ho.~„Niet,” povedal muž a hodil
76 8 | nezaďakovali za jeho pozdrav. To ho troška zarazilo. Prešiel
77 8 | zavolal, potom vstal, aby ho na seba upozornil. Sklepník
78 8 | pošiel k sklepníkovi, že ho schytí za rameno a nadá
79 8 | hlúpych a nepozorných.~Ten ho zbadal a zas len zakričal: „
80 8 | Najmä obsluha v Extravuršte ho ponižovala a dráždila. Ani
81 8 | nemohol dobre spať. Strhávalo ho. Ráno už o pol piatej sa
82 8 | vypomstil.~Asi na tretí deň zasa ho navštívila žena v pracovni.~„
83 8 | Redaktor vzal písmo a letmo ho prezrel.~„Horšie,” povedal
84 8 | nenachádzam,” ubezpečila ho žena.~„Nič trestuhodné?”~„
85 8 | neveril a sám prečítal. Prečo ho teda volajú k sudcovi? Čo
86 8 | Aký hriech spáchal? Čím ho obviňujú? Večer v posteli
87 8 | sudcu sa dozvedel, prečo ho volajú. Tento obstarný pán
88 9 | bol nebezpečný, lebo sa ho aj jej rodina zaujala a
89 9 | sa ti usmieva… Neodháňaj ho! Uletí a nepríde. Ty si
90 10| končievali Búrnym. Starý dekan ho vďačne prijímal a Anička
91 10| Ešte nevedelo chodiť, keď ho zabil. Preto sa plazí.”~„
92 10| ľudia hovoria. Organista ho na vlastné oči videl. Počul
93 10| hanbil sa pred slečnou, aby ho neupodozrievala, že sa bojí.
94 10| zhustol a čochvíľa obklopila ho tma. Namiesto ľavného šumu
95 10| každým sa niekto skrýva, kto ho stopuje a ľstivo za ním
96 10| horou a zájde za Skalku. Nik ho nevidí. Nemá sa koho hanbiť.~
97 11| šťastný, mal všetko. Každý ho chcel imitovať, ale ani
98 11| klasické. Bohovia na Olympe ho nepili.”~Znosil všetko a
99 11| podmanil celé mesto! Každý ho zbožňoval, a dámy najviac,
100 11| nebezpečenstvám, ohňu! Akože ho nemilovať. Ako odoprieť,
101 11| ochladiť vejárom, už ti ho oficier berie z ruky a sám
102 12| Podišla k oknu a otvorila ho. Na ulici ešte svietili
103 12| kvôli nej. Odporný. Nenávidí ho…~Jej prichádzajú na myseľ
104 12| povedať, že tiež má rada a že ho bude rada vidieť… A pri
105 12| Bohatý je, dobrý, ale vy ho nemôžete vystáť. Povedali
106 12| máte fantáziu,” pretrhla ho Elena.~„Asi tak to bolo,
107 12| posmech lipne na takej. Vlečie ho so sebou ako vlastnú vlečku.
108 12| Nehrám sa s citom, ale ho cítim a posievam ním svoju
109 12| počkáte na lásku?” spýtala sa ho, „len potom…”~„Nepočkám.”~„
110 12| vychádzala z domu v nádeji, že ho postretne. Chodila po asfalte
111 12| hotoví je biť sa, aby ho zodvihol. A nebadá, že ho
112 12| ho zodvihol. A nebadá, že ho nenávidí, že mu to nemôže
113 12| snúbenec odchádzal, nechcela ho ísť ani odprevadiť. Zostala
114 12| nevydám, nevydám. Nenávidím ho. Ani nech nepríde.”~„Nuž
115 12| vzdialený od nej. Nijako nemohla ho posiaľ zvábiť, aby sa prehrešil
116 12| Zamĺkli, ale po chvíli ho Elena zasa chytila za ruku.~„
117 12| dievča do náručia a nikdy ho nepustiť, držať večne tak —
118 13| na univerzite. Treba si ho bude vypožičať u krajčíra.
119 13| novučičký nový klak. Mama ho kúpila, a kúpila i dve krásne
120 14| nikdy nezabudnem. Vidím ho. Ozruta. Široký, dlhý, hrubý.
121 14| Zasa poklona. Donesú ti ho. Poklona. Dopiješ. Prichádza
122 14| predsa len škandál! Ktože ho vlastne drží? My. Kto by
123 14| nie pravé. Čert vie, kde ho kupuje. Pivo nestálo nikdy
124 14| náhlivosti zabudol,” povedal, keď ho interpelovali.~Našiel sa
125 14| Akéže to piješ?” spýtali sa ho.~„Javorské.”~„Ale veď…”~„
126 14| nie proti princípu, keď si ho dám doniesť domov. To je
127 14| komore. Tam užíval, aby ho neprekvapili.~„Keď maličkosť,
128 14| Narodil sa niekomu syn, tam ho oslávil. Vyhral niekto proces,
129 14| niekto proces, u Javora si ho našiel veseliť sa; ak ho
130 14| ho našiel veseliť sa; ak ho prehral, tam si smútok odháňal.
131 14| Vlastne len on hovoril, ja som ho počúval. Prišiel z malého
132 14| jediná radosť v živote. Rád ho mám a lásku svoju netajím.
133 14| doma zostať!” zahriakol ho plešivý mládenec.~Buteľku
134 14| vôbec neukazoval. Možno, že ho jeho vkusná manželka privrela.~„
135 14| Kde ten môže byť? Idem ho hľadať.”~A už vychádzal.
136 14| Kde ten môže byť? Poďme ho hľadať.”~A už boli von.~
137 15| smrad pomiešaný s olejovým ho zarazili.~Čert to ber! myslel
138 15| Rozkážete, pane?” spýtal sa ho posluha v papučiach, odetý
139 15| potrebujem teraz koňak? A iste ho robia, keď ho nenesú. Ale
140 15| koňak? A iste ho robia, keď ho nenesú. Ale rozhodne, musím
141 15| sa mali oženiť,” oslovil ho raz sused notár.~„A koho
142 15| zaliečaš Mariške?” spýtal sa ho raz starší brat.~„Ja sa
143 15| muža? Je to láska? Miluje ho naoko, pre svet, lebo sa
144 15| trošku so ženbou.~Medzičasom ho predstavili dáme s peknou
145 15| slečna Žofka páčila. Vábila ho jej pružná postava. A už
146 15| kúpia automobil. Zavolajú ho do susednej dediny. Prebehne
147 15| vyšiel, zaklopal a prijali ho veľmi hlučne. Len slečny
148 15| slečny odišli. Mariška ho chladne prijala. A jemu
149 15| spoločnosti ako éter — nevidia ho…~Čuprík zadriemal pri koňaku.
150 15| pri koňaku. Spev financov ho zobudil. Pozrel na hodiny —
151 15| Donesteže čaju, posluha!” A kým ho donesie, čo by si zapálil
152 16| balek, neplatí účty a hoci ho hryzie svedomie, nezadrží
153 16| prefúkaných peňazí, ale pritom ho blaží myšlienka:~„Hľa, ukázal
154 16| Julovom srdci ťažoba. Skúška ho straší, temer máva vízie;
155 16| dostal termín, ale že sa ho tam nespytovali, koľko piva
156 16| teraz… Napokon vytrháva ho z tejto letargie rečník
157 16| zaplatil desať fliaš tomu, kto ho vytrhne z pomykova!” Zhrnul
158 16| hlave dlžoby. Najväčšmi ho škrie tých dvanásť ceduliek,
159 16| znamenite kolokvoval. Julo ho ponúkol cigarou a Z., pomýliac
160 17| Prisilil som sa a zmenil ho v posmešný.~„Ale vy zle
161 17| nejakom hercovi, pochváli ho: výborný herec. Vy na to:
162 17| herec. Vy na to: počula som ho i videla, mizerný herec.
163 17| Láska je ako smäd, nezahasíš ho, kým si nevypiješ, neumoríš
164 17| ako panenka! Len preto, že ho prichytili pri láske. Naozaj,
165 17| ale chcelo sa mi udrieť ho po tvári… A ešte i ten kupec
166 17| Bál som sa druhý raz sa ho spýtať.~Keď som odchádzal,
167 18| sa vlastne pripojil? Ja ho vôbec nepoznám. To sa vari
168 18| veci.~„Prečo?” spýtala sa ho.~Hlas jej samej tak čudne
169 18| tak čudne zaznel, že si ho nepoznávala. Hneď i odvrátila
170 18| ten svoj spevníček, k lícu ho dvíha, len preto, aby som
171 18| ten román. Hej, požičia si ho od Žofky. Elenka zavrela
172 18| Á, mesiačik! privítala ho. Potom jej prišlo na um,
173 18| Pritisla si srdce rukami, aby ho utíšila. Také bolo vrúce.
174 18| odrazu. To on volá. Zbojníci ho prepadli. Elena letí v tú
175 18| vejú v povetrí. Prikvačili ho k zemi. „Pusťte ho!” velí
176 18| Prikvačili ho k zemi. „Pusťte ho!” velí ona. Zbojníci ho
177 18| ho!” velí ona. Zbojníci ho pustili. Kľačia. Zbožňujú
178 18| srdca nebolo jej voľno. Ako ho pozdraví? Akú poklonu spraví?
179 18| ruky brala koštiaľ a mĺzla ho. Teraz jedla všetko nožíkom
180 18| stretnúť s jej pohľadom. Vždy ho odniesla na etažér, tu na
181 19| nahol hlavu k plecu, aby ho lepšie bolo počuť: „Už som
182 19| chutí, čo jemu.”~Len—len že ho nevylial do potoka, ale
183 19| ale sa spamätal a stočil ho do fľašiek. Pre domácu potrebu
184 19| nielenže pomúti rozum, ale ho aj odoberie, práve tak ako
185 19| tým protivnejšie. Guľa ho ťažila. Rád by bol o inom
186 19| neprestávala sa vrtieť a tlačiť ho. Pritom mu hlava šla naopak.
187 19| sa iste alebo spadne. To ho naľakalo. Sadol si zasa
188 19| slabým hlasom, chcejúc, aby ho ona odviedla do postele.~
189 19| raz sa pokrčí. Po živote ho trieme… Niet lepšieho od
190 19| volal o chvíľu.~Gazdiná ho potrela.~„Čvrká?” spýtal
191 19| povedal ešte, „pošlite ho aj ku mne.” Potom mu tak
192 20| Čo je to?” spýtala sa ho.~„Trochu pálenky. Ja som
193 20| umoria. Lenčík je, ani čo by ho z vody boli vytiahli,” pokračovala,
194 21| zaradoval sa, najmä preto, že ho zvesť nedojíma. Jeho srdce
195 21| provokoval toho hlúpeho Nemca, čo ho urazil.~„Ty ma urážaš!”
196 21| druhý Elenin list, v ktorých ho prosila o odpustenie. Dobre
197 21| kasína, do hostincov, aby ho niekde nezastihol posmešný
198 21| prezradil. Pritom doma, kde ho nik nevidel, ustavične sa
199 21| na bránu. Obzrel sa, aby ho nikto nezazrel. Kradol sa
200 21| videl svetlo v jej okne, aby ho nezbadala, a ďalej zasa
201 21| vidí, ešte len cítil, že ho ustavične k nej ťahá, že
202 21| máte Chopina?” spýtala sa ho odrazu. Pozrela na neho
203 21| nečestného…”~„Nuž a?” pretrhla ho Elena. „To je aj nečestné.”
204 21| Nemá vedieť. — Vie, prečo ho hryzie svedomie, prečo hreší,
205 21| povedzme so Šuvikom. Poznáte ho? Inžinier. To je dosť pekný
206 21| Budete nešťastná? Budete ho vôbec milovať? Mužský by
207 21| bezmesačnej noci a bolela ho duša za ňou, Elenou, za
208 21| ktorej sa sklamal, v ktorej ho potupili a ponížili. Zdalo
209 21| ani na ňu nepozrel. Elena ho tiež zbadala, pozrela ďalekohľadom
210 21| a oči zväčšili. Chytila ho náramná ľútosť. Zrovna hrdlo
211 21| divadla a stal za stĺp, kde ho nikto nevidel. Ale tu nevydržal.
212 21| očami. Odrazu zastal. Oviala ho známa parfumová vôňa. Zrovna
213 21| Na plagátovom stĺpe bola ho celá kôpka. A von ani človiečika,
214 21| jej dôveruje. Potrebovala ho len zazrieť pod svojimi
215 21| Nenávidím vašu lásku. Preto ho miluješ, lebo ti povedal,
216 21| pôjdem? Zbadajú ma. A zima ho už drvila. Treba ísť domov.
217 21| udrela do líc. Silné tušenie ho zachvátilo, že to iste bude
218 21| dvere a zostal stáť. Sťaby ho boli obliali horúcou vodou
219 21| drahá po slovko lásky. Chce ho počuť, tak ako ho videla
220 21| Chce ho počuť, tak ako ho videla pred hodinou pri
221 21| preto prišla za ním, aby ho aj počula. Ak ho nepoviem,
222 21| ním, aby ho aj počula. Ak ho nepoviem, myslel si Čurín,
223 22| si odkrútim šál, poklepem ho úctivo po ramene a zdvorilo
224 22| zobujem kapce a len potom ho o to požiadam. Keď som si
225 22| Až keď to bude, poprosím ho s odpustením.~Práce svoje
226 22| tienidlo.~Obzrel som si ho od hlavy po päty. Bol vysoký
227 22| spor aj tak nechal. Ale on ho stiahol. Následkom čoho
228 22| obrátená len na tienidlo. On ho sťahoval a ja dvíhal. Keby
229 22| som stratil a chcel som ho znova získať. Okrem toho
230 22| otvorím okno.”~„Neotvoríte ho.”~„Teda sa obujte.”~„Neobujem.”~
231 22| Ja som otvoril okno. On ho zavrel. Lenže ja som za
232 22| kufríkom v sieti. Otvoril ho. Vyňal akúsi knižku a úctivým
233 23| okien a na tabliciach bolo ho plno nalepeného. Žrde plota
234 23| zafúkaný snehom. Odbavil som ho a vidím, ako ona plače pri
235 23| Keď niekto príde, nemáš ho ako ponúknuť, hanbíš sa.
236 24| gavaliera, hoci by ste si ho zaslúžili. Gavaliera, ktorý
237 24| Cit len cítiť, nevysloviť ho, len v kútiku, kde nepočuje
238 24| neholdovala lži, vykrútila by ho a prišla naspäť… Á, á, Elenka,
239 24| Nezohrieva.”~„Zahasiť ho a neihrať sa s ním. To je
240 24| chytil moje srdce a prevrátil ho, že sa z neho všetko muselo
241 24| okolo srdca. Ešte i teraz ho rád vidím. Ach, a tie tichučké
242 24| oproti mne uteká psík. Ona ho neraz hladkáva. Volám na
243 24| Volám na neho, aby som ho pohladkal. Taký pekný psík…
244 25| dlhej retiazke, zakrucuje ho okolo prsta a zas odkrucuje,
245 25| veľkodušní, krutí, ale zaškrabni ho po paprčke, raz, dva, tri,
246 25| nenapáli, na desiaty raz ho iste rozhodí zlosť a i najsmelší
247 25| chabcom…”~„Táraniny,” prerušil ho spievajúci Jedľovič.~„Možno,”
248 25| vedie za nosom, kým nám ho smrť nenatiahne a my nezahryzneme
249 25| neznámy mladý človek, akoby ho niekto posotil. Drgol do
250 25| mu k nohám. Neosmelil sa ho zodvihnúť, aby sa za ním
251 25| vyskočil som.~„Nechaj ho,” potiahol ma za frak Rakyta, „
252 25| ale sa potočil a zahodilo ho na druhú stranu dverí. Pomohli
253 25| Pomohli sme mu a odpratali ho do druhej izby. Tam si ľahol
254 26| plaču.~„Negavč!” okríkla ho pani. „Hajde! Marš! Na nič
255 26| prasiatko na pečienku. Chcel ho mať upečené na večeru, na
256 26| preriekla ticho, „ukradli ho… Nebude… Ráčte si len z
257 26| Náhodou vybehlo a viac sme ho nenašli,” odvetila žena
258 26| jeho žena dvere a zavolala ho, aby sa prišiel podívať,
259 26| robí. Vyšiel nevrlý, že ho turbujú v odpočinku, ale
260 26| mláčky. Zasipel. Akiste mu ho Darinka z úst vytrhla a
261 26| konár jablone, rozkýval ho. Za vlniakom letel klobúk
262 27| krásny na origináli, čo ho zhľadúvate tam niekde v
263 27| obrázok. Ďakujem. Vy ste ho maľovali.”~A akoby urazená
264 27| posnímali jej duševný žiar a či ho ona porozosievala. Prichádzali
265 28| štrngá pritom lyžicou, už ho pani Rafiková láska: „A
266 28| pred zrkadlom. Najprv si ho postavila, ako prišlo, pozrela
267 28| Veľmi driečny.”~„Videte ste ho?”~„Nie. Doktorka hovorila.”~
268 28| dobrý odpočinok. Zaslúži si ho. Tak. A teraz pozrime, čo
269 28| šmariť ju do blata. Dáma ho zdržovala. Len fúkol nosom
270 28| chytila driečik. Obzrela ho proti svetlu a dva razy
271 28| lepšieho likéru. Akiste tým ho častovala. Ochutnala i cukríky,
272 28| si určitejšie: Rafiková ho privrzne do dverí, keď jej
273 28| podsudcovej. Vrabcová by ho oparila, keby tak k nej
274 28| mu nepovykonávali.~Musím ho srdečne prijať, dumala,
275 28| hnevajú. Uverili všetko. Ja si ho nakloním, zavolám na obedy.
276 28| zavolám na obedy. Nechám ho raz s Miluškou v salóne,
277 28| cetera, et cetera. Zvábim ho a ak má niečo s tou Malinovou,
278 28| jeho veršík jej. Nezabudla ho, a on ho spravil a zabudol. —
279 28| jej. Nezabudla ho, a on ho spravil a zabudol. — Musím
280 28| Podám mu ruku, potľapkám ho po pleci a poviem mu — báčik.
281 28| Keď príde ku mne, posadím ho na kanapu. Vznikne populárnosť
282 28| cieľ svojej návštevy.~Milka ho premerala od hlavy po päty.~„
283 28| poznáme, poznáme,” pretrhla ho pani Rafiková, „celé mesto
284 28| darmo protestoval. Podsudca ho skoro pritisol ku stoličke.~„
285 28| sa. Zlý, nepríjemný pocit ho ovládol. Najradšej by bol
286 28| kto je to? Nevidela som ho nikdy, a to vy,” tu tri
287 28| slečinkou hovoriť. Odbavovala ho nakrátko, hrýzla si pery,
288 28| nič nepríde na um…~Vytrhol ho ten istý elegantný pán,
289 28| rodený vikomt, ale nerád, keď ho takto titulujú. Zovňajšok
290 28| koketstvo sa hnevali. Vystríhali ho pred ňou direktne a indirektne,
291 28| dávno nepocítenej. Akoby ho zvierala čiasi ruka, ktorú
292 28| Nevidel si ju?”~Strhala ho zo sna. Zachvátila ju úzkostlivosť.
293 28| na posteľ.~„Obliekaš sa ho, ty starigáň…! Či nepočuješ…?
294 28| pohliadla na muža, chytila ho za ruku a ťahala. Odišli…~
|