Part

  1 1 |            Pustím všetko. Odľahne mi.~Toto rozhodnutie bolo,
  2 1 |           volal v trapiech, „nohu mi zlomilo. Čo si teraz počnem?
  3 1 |           skrčenú v kolene.~„Nohu mi zlomilo, nohu mi zlomilo,”
  4 1 |             Nohu mi zlomilo, nohu mi zlomilo,” kričal plačlivo,
  5 1 |         utrel zaslzené oči. „Bolo mi treba poháňať…”~„Čo robiť?”
  6 1 |       Predám tie divé zvery… Bolo mi to treba… Bežte po doktora…
  7 2 |         mojom ďatelinisku. Opatri mi ju. Idem s vážnou vecou.”~„
  8 3 |      nedal a vždy povedal: „To sa mi páči. To nie!” Kto ho videl
  9 3 |      búrlivého zasadnutia! Len sa mi ešte raz opováž do búrlivého
 10 4 |         mlynár, obyvateľ tunajší, mi je titulom pôžičky dlžen
 11 4 |         dom. Vysadil sad. Rodí sa mi ovocie najvyberanejšej fajty.
 12 4 |          konskú hlavu… Do zúfania mi je. Na obed demikát, na
 13 4 |        uvážiť. Ktorýsi priateľ sa mi vysmial, že sa nemám čo
 14 4 |          aby sama sa učesala. Kým mi prišije gombík, trvá pol
 15 4 |           podotkol doktor.~„Teraz mi bije do očí, keď sa má dcéra
 16 4 |           Prídeme aj na to, prečo mi je to až teraz neznesiteľné…
 17 4 |       teraz neznesiteľné… Dovoľte mi zapáliť si. Som fajčiar.”~„
 18 4 |        zase sami. Od vzrušenia sa mi trasie hlas, ale hovorím
 19 4 |        ako sa to stalo. Kibicoval mi pri kartách — v pondelok.
 20 4 |         žalúdočný katar…‘ Napadlo mi to v akomsi rozjarení, nadchnutí…
 21 4 |          som ho na sobotu. Keď sa mi poklonil na znak súhlasu,
 22 4 |    pondelka nemôžem spávať… Dajte mi radu…”~Čurida sa na chvíľku
 23 5 |        Zrkadlo necigáni. Vlasy sa mi blyštia ako deklík na hodinkách
 24 5 |           poplietol.~Čo je to, že mi nejde tanec? Veď som sa
 25 5 |        veľkopanskými náhľadmi.~To mi už ide, myslel si pán Sásik,
 26 6 |        zasmiala sa.~Porovnanie sa mi podarilo, dumal som.~To
 27 6 |     rozveselilo, že cez prestávku mi neustále zvučala v hlave
 28 6 |          sa slobodnejší. Zdalo sa mi, že celkom voľne kráčam
 29 6 |          pocítil lásku. Videlo sa mi, že jej malá tvár s nevinnými
 30 6 |          sadnúť… O minútku. Teraz mi srdce veľmi bije.”~Sadla
 31 6 |          svoju susedku. Chcelo sa mi hovoriť. Odrazu som sa zarazil.
 32 6 |      Povstal som z miesta, a hoci mi srdce ešte tuho bilo, po
 33 6 |        tuho bilo, po tvári tiekol mi pot cícerkom, šatka akoby
 34 6 |       ešte desať ráz. Veselosť sa mi vrátila a šťastlivo som
 35 6 |   myšlienka za druhou prichádzali mi do hlavy. Všetky boli jasné,
 36 6 |           Ako som vošiel, napadlo mi hneď, že nevidieť lampu.
 37 6 |           to mrzelo, ale i tak sa mi chcelo spať. Ľahol som si.
 38 6 |            Ľahol som si. Zdalo sa mi, že mi je nízko pod hlavou.
 39 6 |           som si. Zdalo sa mi, že mi je nízko pod hlavou. Pozriem.
 40 6 |         vankúšik?”~„Pani…”~„Čo si mi topánky neočistila? Ja ťa
 41 6 |      politírovaný odniesli a dali mi biely, hobľovaný.~Na večer
 42 6 |      žiadať vysvetlenie. Ale hneď mi napadlo, že by ma mohla
 43 6 |           odniesť. Diván a posteľ mi nechá.~V nasledujúci deň
 44 6 |        Nikto neprišiel. Chcelo sa mi lámať a drúzgať, ale som
 45 6 |          Zuzka, prosím ťa, povedz mi, čo sa to tu robí?”~„Pani
 46 6 |         Povedz, prosím ťa.”~„Pani mi zabránili.”~„Tu máš korunu.”~
 47 7 |         Vaša milosť, mohli by ste mi pomôcť,” zaprosil licitujúci.~„
 48 8 |      Rumesovi… S každou hlúposťou mi prídeš hneď na krk. Ja som
 49 8 |          byť napísané… Ešte to by mi bolo treba…”~Zadýchal sa
 50 9 |       smrti. Krásna smrť. Nie, to mi nikto na nos nezavesí.~O
 51 9 |      Zuzka moja, dobre. Ale ak sa mi vydáš, čo si ja počnem.”~
 52 9 |          usadila hostí.~„Čože ste mi doniesli?” spýtala sa, hŕkajúc
 53 9 |           ten má päť detí. Choďte mi,” a ako čo by sa o vec celkom
 54 11|          on, že ju rád. Ach, dnes mi iste povie, že ma rád, myslí
 55 12|            Ale, prosím vás, dajte mi rameno,” podotkla, „strkajú.”~
 56 12|        Napravo.”~„Ale, vy ste! Vy mi aj do úst pozeráte,” zasmiala
 57 12|       hlas zatriasol. „Nepatrí sa mi to povedať. Poviem. Vás
 58 12|        toho dievčaťa. Stratilo sa mi.”~Kráčal zdĺhavým krokom
 59 12|            Čo je, Elenka?”~„Dajte mi pokoj. Pokoj!” vyhŕklo z
 60 12|         ak práca nepríde? Zostane mi komora s jedným oknom a
 61 13|     vianočné prázdniny a potom sa mi nechcelo do veľkého mesta.
 62 13|          zlatých prišlo.~Srdce sa mi rozveselilo.~Prišiel večer
 63 13|       Ledva som sa zvrtol, keď sa mi niekto zavesil na rameno:~„
 64 13|            Jonatan, vieš…” Stisla mi ruku… „O pol hodiny príď
 65 13|           Odbehla.~Kto si, tanulo mi mysľou, tisne mi ruku a
 66 13|           tanulo mi mysľou, tisne mi ruku a šepce… Aké má krásne
 67 13|          keď ma zbadala, a podala mi ruku, „tvoj brat je veľmi
 68 13|           na moje plece. Stískala mi ruku a jej biele hrdlo bolo
 69 13|          zaluskne prstami. Prišla mi na um Viera. Tá nemá zlaté
 70 13|          Videla ma a pohrozila sa mi… Brat akosi nechce skončiť,
 71 13|         požičal frak?~Medzitým sa mi španielsky grand zunoval
 72 13|         Skočil som.~„Ale teraz sa mi ukážeš, kto si.”~„A keď
 73 14|        ani na škripci. Pokĺzne sa mi noha na parkete, už kričí: ,
 74 14|           a dlhý, ťažký krok boli mi známe. Líca sa zabeleli;
 75 14|     Zaplatím za svoju radosť, ale mi neujde a neoklame ma. Príde,
 76 14|   verejnosť z tohto lokálu. Včera mi žena referovala, že som
 77 14|          sa trocha zabavil a dnes mi sestra vedela povedať, že
 78 14|          začne vyčitovať…”~„Teraz mi prichodí na um,” zahovoril
 79 14| sentimentálne naladený. Poézia sa mi rozlievala dušou a celým
 80 14|        Servus kamarát!” zahručalo mi niečo do ucha.~Pozriem —
 81 15|   pomyslel si, čo ma do neho. Veď mi je cudzí. Možno, že sa podnapil
 82 15|         že sa podnapil a nadal by mi.~„Rozkážete, pane?” spýtal
 83 15|       sused notár.~„A koho by ste mi takto?”~„Ja na vašom mieste,
 84 15|            Keby nie, nepridala by mi, aspoň by nepovedala. Ale
 85 15|     krásne oči. Ale najbližšie je mi vari Mariška Stuhlých. Otvorím
 86 15|           mnoho.”~— Tá mladšia by mi pristala. To je radostné
 87 15|    Rozmyslím si. Konečne treba sa mi oženiť. Zajtra celkom vážne
 88 17|        tieň palmových listov.~Kto mi povie, či ona pôjde na koncert?
 89 17|           a plnšími. Cítim, že sa mi oči šíria a väčšmi blýskajú.
 90 17|          podávam ruku, inakšie sa mi trasie hlas, ako keď som
 91 17|          krajšie a už vás mám. Už mi vyznávate lásku.”~Ako to
 92 17|         sa. A už som cítil, že sa mi mení hlas. Prisilil som
 93 17|        Koľko ich bolo, každého sa mi podarilo okrútiť okolo malého
 94 17|     Hrozná radosť. A viete i dnes mi vyznávali lásku. Snúbenec
 95 17|   zatriasol hlas. Horkosť prúdila mi v srdci a vystupovala do
 96 17|          som v duchu, a stratí sa mi, bohvie dokiaľ…~„Podajte
 97 17|           bohvie dokiaľ…~„Podajte mi rameno, tu je zas klzko,”
 98 17|           klzko,” riekla a podala mi ruku.~„Prosím.”~„Vy vravíte
 99 17|         list.”~„O láske?”~„Vyznal mi lásku.”~„A vy?”~„Neodpovedala
100 17|         Ja vám verím.”~„Pomenujte mi ktoréhokoľvek.”~„Ach, vy
101 17|       bledé, a celá tvár zdala sa mi vážna, tak odrazu vážna
102 17|       vtedy, myslel som si, teraz mi to do očí hovorí. Aká je
103 17|     dosiaľ neprezradil! Ako by sa mi bola smiala!~Bolo mi veľmi
104 17|           sa mi bola smiala!~Bolo mi veľmi smutno. Kaviareň plná
105 17|          si vás, podmaním… zunelo mi v ušiach. A čo raz ukázala
106 17|       ušiach. A čo raz ukázala sa mi v myšlienkach taká pyšná,
107 17|           ktorý vyhrám. Čo raz sa mi predstavila jej biela tvár,
108 17|         vypovedaný boj, ona by sa mi zasmiala v najnežnejšej
109 17|           koketériou. Ba zdalo sa mi, že je jej so mnou nepríjemne.~
110 17|         sa a trápil. Kynoženie sa mi navonok darilo, ale zdnuky
111 17|        neukojíš…~Zima prechádzala mi už cez rukavičky a topánky.
112 17|            škrane ziabli. Hmla sa mi titlala pod zimník. Nik.
113 17|        Nie, nerobím dobre, tanulo mi mysľou. Chcem vyhrať boj
114 17|          a bál som sa. Tu prišiel mi na um Ďuro, spoluúradník,
115 17|         Matúšovci pôjdu?”~To meno mi je ťažko vypovedať. Cítim,
116 17|           ruku na srdce. Smial sa mi do očí. Zasmial som sa aj
117 17|       celkom hlúpo, ale chcelo sa mi udrieť ho po tvári… A ešte
118 17|      spojený?”~„Akýkoľvek.”~Nešlo mi o golierik, len o to, či
119 17|     nebrali pre slečnu.”~Zdalo sa mi, že sa kupec posmieva. Na
120 17|         kupec posmieva. Na ústach mi bolo príkre slovo, ale vyšiel
121 17|         sa niečo nedajbože…~A zas mi prišlo na um, keby ma teraz
122 17|       hlasom hneď i čiapočka bola mi známa, i kožuštek, i tvár,
123 17|           je víťazstvo?” a podala mi ruku. Jej oči boli opreté
124 17|          kedy—tedy a pozdávali sa mi vážne, nie falošné. Akýsi
125 17|         aj moju ľavú ruku. Stisla mi ju a nepustila.~„Úprimne,”
126 17|         takú vážnu nevidel. Srdce mi tuhšie bilo… Cítil som,
127 17|        nim svoju hlavu. Ona náhle mi ju objala a pritisla svoje
128 17|           komu ich nesieme. Často mi príde na um koncert. Malá
129 17|          po piatich rokoch krv sa mi ženie pri spomienke do líc.
130 18|           myslel si pritom.~„A čo mi ty vlastne rozkazuješ? Pusť
131 19|   požičiam. Zuzanka sa poteší, že mi môže niečím poslúžiť. —
132 19|           zhnusenia… ľa, hnusí sa mi jedlo… Pokazený žalúdok
133 19|         preletelo mu mysľou… Bolo mi treba hríby jesť, šeptal
134 19|       nočnej košele… Ach, keby sa mi tak chcelo odryhnúť, bože
135 19|     odryhnúť, bože môj, ako by sa mi uľahčilo.~Taký slabý sa
136 19|         pomôžem… Poď, hovorí, muž mi umiera… Ako nepôjdeš? Život
137 19|       rozospatá a naľakaná, až sa mi tak srdce rozbúchalo… A
138 19|        dala mu ich užiť.~„Potrite mi trošku,” volal o chvíľu.~
139 19|      zaujíma.”~„Ako môj… Rozkázal mi, aby som sa držala podľa
140 20|      zakričal na starú, „pľúca sa mi roztrhnú, a ona sa díva…”~
141 21|          ma urážaš!” kričal. „Keď mi to navrhuješ.”~„Násilenstvo
142 21|          preto, lebo ťa rád, lebo mi to srdce tak diktuje. Nie
143 21|          zahovorí vaša. Ty mužský mi ukáž svoju lásku, potom
144 21|          sa obecenstvo.~Stratí sa mi. Neuvidím ju. Desil sa a
145 21|            do ich ulice.~Treba sa mi rozlúčiť, myslel. Ešte raz
146 21|        Poľutoval ju.~„Neodpustíte mi?” začul po chvíli otázku. „
147 21|       dolu, pri bráne. — Odpusťte mi!”~Pozrel na ňu, ale Elena
148 21|           nemám čo odpúšťať. Čože mi urobila?~No pritom sa nehýbal,
149 22|         stiahol až po plecia, aby mi neobmrzli uši. Dlhočizný
150 22|        uši. Dlhočizný červený šál mi ešte žena bola okrútila
151 22|          na žalúdok a brucho, aby mi ani tieto čiastky tela nenachladli.
152 22|     rozviaty polami bundy. Zápach mi bol známy. Voľakedy som
153 22|          ne, poňuchal a všetko sa mi vysvetlilo.~Pánovi zapáchali
154 22|           si odkrútil šál, prišlo mi na um, že si najprv vyzlečiem
155 22|         si zobul aj kapce, prišlo mi na um, že mi treba ešte
156 22|        kapce, prišlo mi na um, že mi treba ešte výdavky poznačiť
157 22|       potom si ľahol a obrátil sa mi chrbtom.~To ma prekvapilo.
158 22|   impertinencia?” kričal a strčil mi bradu pod môj nos. Málo
159 22|    surovec.”~Neodtiahol tvár, ale mi prskol do očí: „Vy ste sedliak!”~„
160 22|            Konečne aj zunovalo sa mi už jednotvárne vyťahovanie
161 22|      záhada.~Ako na začiatku, keď mi neznámy pán stiahol tienidlo
162 22|       Lacnejšie ako iní…”~A podal mi knižku.~
163 23|           v hodine svoj život. Je mi smutno i smiešne.~Pred rokom
164 23|        som niekedy vídal, lietali mi hlavou. Prichádzali mi na
165 23|    lietali mi hlavou. Prichádzali mi na um osvetlené dlažby mesta,
166 23|      hosťami, Cigáni, spev…~Ťažko mi bolo. Trápila ma túžba a
167 23|       Trápila ma túžba a skoro sa mi chcelo zaplakať. Nikdy nezabudnem
168 23|           hovoriť, a hovorím, ako mi je na stanici smutno. Ona
169 23|          začiatkom júna odrazu sa mi zavesí na krk a povie, že
170 23|         pri prasiatkach odrazu sa mi zavesí na krk a šepce: „
171 23|         vyšiel som von.~Chcelo sa mi vrátiť a povedať jej niečo
172 23|           necítená horkosť vnikla mi do srdca. Hlúpa, pre mačku
173 23|         plače. Drobný dážď prskal mi do tváre. Popolavé oblaky
174 23|        drobný dážď a či sama hmla mi vlaží tvár. Stromy boli
175 23|          nový prúd dažďa. Nohy sa mi šmýkali po mokrej pôde.
176 23|           ma, čo sa stalo. Prišlo mi na um, že veď je ona predsa
177 23|          som čítal list, v ktorom mi žena oznamovala, že odišla
178 23|           aspoň teraz uznať, žena mi trochu chýbala, ale navaril
179 23|     stajne.~„Líza, Lízočka, musíš mi dať mliečka,” prihováram
180 23|         mnou, až sa dozvie. Zrazu mi prišlo niečo na um. Možno
181 24|         spoločnosti v salóne. Tam mi bolo ešte ťažšie. Čo ma
182 24|           do jej tváre a možno sa mi zapáči. Uvidím na nej, čo
183 24|      domácou slečnou ako ľahko by mi bolo hovoriť. Je zaujímavá.
184 24|           podržala si mňa. Trápne mi bolo. Tuším, že som sa začervenal
185 24|         tí teraz pomyslia? bleslo mi hlavou. Ani čo by čítal
186 24|           sebe… Ako ma ťahá… Ruku mi stisla… Nepríjemný hlas…~
187 24|         vás mrzelo a povedali ste mi to. Mysleli ste si, že sa
188 24|     gavalierstvo voči nej? Musíte mi odpustiť, že som taký priamy…”~„
189 24|        Nedívala sa na mňa, čím sa mi odľahčilo. Domáca slečna
190 24|       potom?”~Pekná si, chcelo sa mi povedať, ale zas len prsty
191 24|           som rád povedať, ale sa mi to protiví povedať tak,
192 24|           pýtal… Prosím, povedzte mi spôsob, ako prestať byť
193 24|        prečo?”~„Vy viete.”~„Dajte mi radšej Oľga.”~„Nie, nie,
194 24|            Ale ku domácej, tak sa mi vidí, už sa nedostanem.
195 24|           nezabudnú všetci. Teraz mi každý vraví Elena, Elena —
196 24|          dvoma mesiacmi — a vtedy mi poslal ruže.~Bol krásny
197 24|       krásny jesenný deň a prišlo mi na um, ako som zháňal portýra
198 24|       videl na jej prsiach. Teraz mi je to skoro smiešne. Toľká
199 24|        klobúkom ku mne. Len teraz mi prišlo na um, že ja som
200 24|           formám, povedali by ste mi: no poďte do bočnej chyže
201 24|           Ona ju zavrtela. A opäť mi bolo akosi odporne okolo
202 24|     prehovoril som sadajúc a bolo mi veselo, ale netrvalo dlho,
203 24|        ustavičná myšlienka… Všade mi zavadzia. Nepohodlne mi
204 24|           mi zavadzia. Nepohodlne mi je pri nej a namanie sa
205 24|           prebrať zo snov. Tak sa mi aspoň patrí. A prečo sa
206 24|       zamilovaný obrážtek. Sladko mi bolo okolo srdca. Ešte i
207 24|           scény citu. Prichádzali mi na um jedna za druhou. Kam
208 24|         Podal som jej ruku a bolo mi ťažko, smutno. Niesol som
209 24|       povedal som s výčitkou. „Vy mi ju nechcete dať, to je všetko.”~„
210 24|    nesvedčí ísť do vrecka.”~„Dáte mi ju do ruky. Alebo najlepšie,
211 24|        vtedy mrhával čas, a nikdy mi to na um neprišlo. Bolo
212 24|           som prešiel vedľa, vždy mi prišlo na um: túto kľučku
213 24|         by si rada zostala. Vtedy mi neprišlo na um, že to tak
214 24|           tak musí byť. Chcelo sa mi potrestať jej bojazlivosť.
215 24|        ešte pozhovárať,” povedala mi Žela, „nemáte pravdu.”~A
216 24|        som tu, či mlčať? Ale, veď mi vidí nohu vo svetle z pece.~„
217 24|        vždy pri nej. To je to, čo mi ju sprotivilo… Nie, ja ju
218 24|         som vám urobila?”~„Čo ste mi urobili? Nič.”~Ako hovorí,
219 24|           pri jej boku! prelietlo mi mysľou. Nerada sa hrá! Nároky
220 24|         myslel som si.~Zazdalo sa mi, že sa jej oči zakalili.
221 25|            Pri jednoduchej reťazi mi stisla ruku, pri dvojitej
222 25|          tak krásne, i usmiala sa mi, akoby volala: „Poďte, mladý
223 25|     zabavila, len s vami, lebo sa mi páčite.” Spočiatku som neveril,
224 25|         keď som začal veriť, dlho mi nešlo do hlavy, prečo sa
225 25|           k svojmu. Predstavil sa mi utešený obraz… Idem sieňou
226 25|          hrebenček. To je ona, čo mi ruku stisla. Rozháňa vejárom
227 25|           vraví o Mare, prelietlo mi mysľou. Čo len chcú s ňou?~„
228 25|           že je do neho,” pošepol mi Milanovič. Ohryzok mu poskočil
229 25|     oprávnene. Nenamýšľam si, veď mi ona najprv ruku stisla,
230 25|        daj pokoj. A potom,” šepol mi tajnostne do ucha, „veď
231 25|          významne na mňa a stisla mi prsty.”~„Aj tebe?” spýtal
232 25|    pomútila rozumy a srdcia. Dnes mi traja vyznali lásku… Zajtra
233 25|       traja vyznali lásku… Zajtra mi musí Jedľovič, pozajtre
234 25|           to do obeda, lebo večer mi iste vyzradí svoju veľkú
235 26|           za dva dukáty. Doniesla mi osem kureniec — zadarmo.
236 26|     staráš do mojich kšeftov… Dáš mi ty grajciara voľakedy…?
237 27|       najmenej nezaujíma. Poznova mi prišla myšlienka, že nie
238 27|       zatvrdnutý smútok. Zdalo sa mi niekedy, akoby bola spáchala
239 27|          mäkká a teplá. Chcelo sa mi presvedčiť seba samého,
240 27|         ja nemôžem zaujímať, vždy mi prekážal, kedykoľvek som
241 27|         jednako som chodil. Ťažko mi bolo s ňou, trápil som sa —
242 27|    záclonu, tak vám poviem…”~Bolo mi veselšie, keď som videl,
243 27|           nakríž ruky a dívala sa mi na ústa. Vždy taká pekná,
244 27|            Aká som, aká budem, čo mi pristane, taký driek, taká
245 27|       ešte niečo poviem.~„Taká sa mi zdáte,” končil som. „Je
246 27|           keď som taká?” povedala mi chladne a podoprela si rukou
247 27|       videli horúcu, i tak by ste mi neverili. Neverili by ste
248 27|         neverili. Neverili by ste mi…”~Robila mokrým štetcom
249 27|          ju rád vidím, preblesklo mi hlavou. Ale či to treba
250 27|      neodťahuje ruku? namanula sa mi otázka. Nevidel som posiaľ
251 27|          Vstal som i ja, a zdá sa mi, že celkom nevedome, možno
252 27|    nebúcha, čo nebúcha? A líca sú mi chladné. Čo je to? Vždy
253 27|        chladné. Čo je to? Vždy sa mi zdalo, keby trošku citu…
254 27|      zarazila ma. Akási otázka sa mi moce v hlave. Prečo to urobila?
255 27|         pozrela na mňa.~Odrazu sa mi v myšlienkach všetko rozjasnilo.
256 27|       neprijíma viac dojmov. Bozk mi vysvetlil všetko.~Krásna
257 27|         čo sa spytujem.~Chcelo sa mi ísť preč a viac sa nevrátiť.~„
258 27|       viac sa nevrátiť.~„Neveríte mi.”~„Čo, čo?”~„Že vás rada…”~„
259 28|           vždy taká čistotná. Keď mi rodičia niečo kúpili, to
260 28|          si pripäla čiapku.~„Nože mi pomôž tú bundu. Idem ku
261 28|       ševkyni. Ja jej vyčítam! Čo mi to hneď nepovedala?”~Pobrala
262 28|         Rafiková?”~„Ba áno. Včera mi doviezli dve siahy dreva.”
263 28|         povedal nahlas, „dovolíte mi zafajčiť si?”~„Nech sa páči,”
264 28|          stávku. „Ako výborne ste mi to odrecitovali.”~Chytil
265 28|        vám stisol ruku. Viete, čo mi prišlo na um?”~„Viem. Prišlo
266 28|         obrus. Stôl sa kolíše. Je mi to za pani!”~A pani Rafiková
267 28|       obhorené. A tá torta! Až sa mi dvíhala v žalúdku, tak razila
268 28|          ešte prišiel? Ten veršík mi zasa vyšiel z pamäti. Ako
269 28|         už o vás nahovorili! Ešte mi aj list písali o vás a vraveli,
270 28|          nohy.~„Čo, čo…? A kde sú mi papuče?”~„Mily niet doma.