Part

  1 1 |             Čierny Fojták si príde k vám požičať, čo má osemdesiat
  2 1 |         zoskočil z bričky a utekal k povalenému Ďurovi, zdvihnúc
  3 1 |            si v rozpakoch klobúčik k nosu.~„Bežte za doktorom,
  4 1 |           začudoval sa aj mladší.~„K nemu sme šli.”~„Teraz ste
  5 1 |       dlžoba už žalovaná, aby šiel k advokátovi. Bankový sluha
  6 2 |          samému smutno. Priberieme k sebe aj zverolekára Papsta.
  7 2 |          letné popoludnie kúpať sa k úpustu, neďaleko za mestečkom,
  8 2 |        Kúpali sa teda páni veselo. K slnečnému kúpeľu pripojili
  9 2 |            a už sa spúšťal z vŕšku k úpustu, keď sa odrazu zastavil.
 10 2 |         ruky a rýchlo ich spúšťali k lýtkam. Plieskalo to, ani
 11 2 |         Jakub zamrkal očami smerom k úpustu: „Pri úpuste si daj
 12 2 |            sa prísne.~Jakub ukázal k úpustu.~Richtár vyšiel na
 13 2 |        papule… Šándor,” obrátil sa k mladšiemu sluhovi, „choď
 14 3 |          ten, kto musí, nech príde k nemu, k pánu majstrovi.
 15 3 |           musí, nech príde k nemu, k pánu majstrovi. Dá mu čižmy
 16 3 |      Chumaj!”~A pán Ježo vrátil sa k trojnohe. Chudák! Akokoľvek
 17 3 |           mlieko nevykypelo, hrnce k ohňu pristavoval a od ohňa
 18 3 |         opieral o palicu, kráčajúc k mestskému domu. Hodil kedy—
 19 3 |     majster tiež takto hrdo kráčal k mestskému domu. Hmla sa
 20 3 |           sa potopia.”~Pripojil sa k nim červený mäsiar Trupák.~„
 21 3 |    pokračoval richtár, obrátiac sa k inžinierovi, ktorý na znak
 22 3 |      majstrová ako tigrica skočila k nemu a chytila ho za rukáv.~„
 23 3 |         čerta!” povedal.~Mnohí šli k oknám a dívali sa, ako pani
 24 4 |            kúta a prešiel rozvážne k advokátovi, podávajúc mu
 25 4 |            mať ju češe… Vraciam sa k hosťovi… Sedí pokorne a
 26 4 |            radu. V sobotu má prísť k nám kontrolór z berného
 27 5 |      miestnych novín dal, že stojí k službám vďačnému obecenstvu.
 28 5 |           prstom a hlboko sa nahol k zemi, ale zašeptať celkom
 29 5 |          sa dlhšie zdržať. Pobehol k nej. Spustil hlavu na prsia,
 30 6 |     nevidia ostatných. Idú do hory k opustenej studničke a zbierajú
 31 6 |           rameno. Naklonila hlávku k môjmu plecu. Myslel som
 32 6 |             Chodník sa tratil hore k studničke. Vatry boli svetlejšie
 33 6 |            okamihu chcel som vojsť k domácej panej a žiadať vysvetlenie.
 34 7 |        zložte,” obrátil sa richtár k Dufekovi, nízkemu čiernemu
 35 7 |        počal Dufek váhavo a nahlas k pánom, „keby…”~„Poďme,”
 36 7 |          dostala aj cirkevná osoba k tejto najsvetskejšej veci.
 37 7 |            Richtár prešiel od suda k oknu a díval sa na cestu,
 38 7 |         pár ráz smrknúc prišiel až k stolu.~„Tu je sto korún,”
 39 7 |     povstávali spod pece a podišli k oknu, aby sa presvedčili,
 40 7 |           boleli, pritisol si dlaň k lícu a povedal: „Bože, nie
 41 7 |         ufujazdiť. Dufek pristúpil k stolu a buchol oň kostnatou
 42 8 |            nedostať rožky.”~„Pošli k Rumesovi,” hodil redaktor
 43 8 |           nepečie.”~„No, tak pošli k Rumesovi… S každou hlúposťou
 44 8 |           troška zarazilo. Prešiel k malému stolíku, zložil klobúk
 45 8 |           že hneď. Zato nepodišiel k jeho stolíku.~Prešlo asi
 46 8 |          poháriku a sklepník rovno k nemu neuteká, ale letí.
 47 8 |          Povstal z miesta a pošiel k sklepníkovi, že ho schytí
 48 8 |        preboha? Hovor!”~„Volajú ma k vyšetrujúcemu sudcovi,”
 49 8 |     prečítal. Prečo ho teda volajú k sudcovi? Čo vykonal? Aký
 50 9 |         glgol z hriateho. Nahol sa k Uli a čosi pošuškal. Uľa
 51 9 |    pošuškal. Uľa prikývla.~Šla Uľa k Zuzke aj so sestrou tejto,
 52 9 |          ako sľúbiš, pôjdete spolu k notárovi,” dopĺňala Marina.~„
 53 9 |           a tiež chudobne vydatá.~„K majetku prídeš a nič nedáš
 54 9 |           uštipla Anna.~„No, už sa k nám neukazuj, ak to odmietneš,”
 55 9 |            odišli. Smutná si sadla k oknu a zadumala sa hlboko,
 56 9 |            zostala trčať. Potom sa k nej aj celá roľa Krídlatá
 57 9 |          niekomu na dvore, lebo sa k oknu odvrátila. Zakryla
 58 10|          skoro každý deň chodieval k pánu dekanovi Veselému.
 59 10|     Farníci síce vraveli, že chodí k nemu kvôli jeho dcére, slečne
 60 10|         najradšej prechádza smerom k Búrnemu. Aj to je pravda,
 61 10|   odchádzal.~Dnes nebol doma. Šiel k rozkalovskému farárovi,
 62 10|            grécky účes, prihladený k sluchám, a malú riedku šticu,
 63 10|      guľaté a že sa hýbe. Blíži sa k nemu. Jasne vybadal vysoký
 64 11|         Kto by si to bol pomyslel? K nám prídu! Richtár nemá
 65 11|            Vedel si zariadiť veci, k čomu mu dopomáhalo i to,
 66 11|           to slýchal? Ale čo idete k Čuraymu? Pozrite, toto robil
 67 11|        ruku, pritiahol celé dievča k sebe. Sklonila hlavu a hľadela
 68 11|         začal podsudca, „ja by mal k vám prosbu.”~„A čo?”~„Prvý
 69 11|         vždy tak hladko a nežne sa k vám približuje. Ach, oficier
 70 11|            oficier. A tá myšlienka k tomu, že nás bráni od nepriateľov,
 71 11|           Pán podsudca sa naklonil k sudcovej a šeptal čosi.~
 72 11|    oberlajtnant.”~Poklona.~Prešiel k Žofke, prešiel k ostatným
 73 11|           Prešiel k Žofke, prešiel k ostatným dámam. Tá istá
 74 12|          osvetlenej ulice. Podišla k oknu a otvorila ho. Na ulici
 75 12|         smejúce a túliace sa jeden k druhému, všetkých tých ojedinelých,
 76 12|            ju pod ruku a pritiahol k sebe.~„Neviem, či môžem
 77 12|      smejete, lebo ste hneď bežali k zrkadlu a presvedčili ste
 78 12|            že filozofuje, pritisol k sebe útle Elenino rameno.
 79 12|          Ani nezbadala, ba sama sa k nemu pritiahla.~„Na čele
 80 12|            spoločnosti. Vždy musíš k mladým dievčatkám a nepatrí
 81 12|         vydáva. A bohvie, sympatia k tomuto človeku, medzi týmito
 82 12|          narástla. Inštinktívne sa k nemu pritiahla a myslela,
 83 12|            srdci na tóny, patriace k tej sladkej melódii, najzvučnejšej,
 84 12|          Ten by ju rovno pritiahol k sebe a ona by cítila teplo
 85 12|            nič, pane,” obrátila sa k snúbencovi.~„Božechráň!
 86 12|      hľadala očami Čudráka. Sadala k nemu a dlho sa zhovárali.
 87 12|          stisnúť. Čo len nahnúť sa k jej lícam a pošepnúť niečo
 88 12|            jeho prstoch. Podňal ju k ústam. Dovolila.~„Elena,”
 89 12|       hrubo priložil si svoju tvár k jej horiacim lícam a hladkajúc
 90 13|           bohvieako múdro hovoríme k veci. Matka, vlastne macocha,
 91 13|           nejde jágerský klobúčik. K vystrihnutej veste, k lakovkám
 92 13|    klobúčik. K vystrihnutej veste, k lakovkám sa nehodí červená
 93 13|            videl si všade. Šeptali k maskovaným, rozháňali klakmi
 94 13|              šeptal som a tisol ju k sebe.~Zasmiala sa.~„Prečo
 95 13|          Ja a poštárka sme zasadli k okrúhlemu stolíku. Brat
 96 13|            Prosím ťa,” obrátila sa k bratovi, „buď taký dobrý,
 97 13|         koč. Ja som ju odprevádzal k šatnici.~„Dovolíš, aby ťa
 98 14|            na chvíľu, vstáva a ide k druhému. A pri každom stolíku
 99 14|          sudca. Ale nie. Idú rovno k tebe. Stŕhajú ti zvrchník,
100 14|            drží? My. Kto by chodil k nemu, ak nie my? Nikto.
101 14|          je škandál! Nemali by sme k nemu chodiť. Veď je to zrada!”~„
102 14|            ktorého smädilo. Vošiel k Javorovi.~„Celkom som na
103 14|         osvedčili sa mladí. „Poďme k Javorovi. Poďme! Nuž teda
104 14|          zemiaky alebo vola, hybaj k Javorovi. Narodil sa niekomu
105 14|      hovorím, neoklame. Však idete k Javorovi? Neoklame. Vždy
106 14|       veľkého tela skočil od stola k base a priložiac ucho k
107 14|            k base a priložiac ucho k nej, načúval, ako duní.
108 14|       každému. Cigán nachyľoval sa k jeho uchu, akoby tiež vravel
109 14|           A akože vaše panie prídu k posluhovi alebo posluha
110 14|            posluhovi alebo posluha k nim?”~„Kto teda?”~„No, ja
111 14|            a hrkálkami. Kráčal som k svojej snúbenici a bol som
112 14|          by bolo dobre teraz zájsť k Javorovi.”~„A šiel by si?”~„
113 14|             V ten večer nešiel som k svojej snúbenici.~
114 15|            že sa vydajú. Nože choď k nej a povedz: ,Ja vás rád,
115 15|           krčmy a zábavy. Treba sa k nej priblížiť… Dievča je
116 15|         Zajtra celkom vážne zájdem k Nataške… Je to dievča zdravé,
117 16| vylumpovanou tvárou. Ide na podpis k profesorom—študentom. Hvízda
118 17|           Pritom si pritlačila muf k tvári.~„Počkajte. Vy nie
119 17|        chytiť jej ruku, pritiahnuť k sebe a povedať, že ju rád.
120 17|        poctil v srdci odpor a silu k boju, ktorý vyhrám. Čo raz
121 17|        pocítil túžbu… priblížiť sa k nej celkom! Mať ju v náručí
122 17|        veci ako o vážnej.”~Naozaj, k Aničke som necítil ani byľku
123 17|           Vitaj,” hovoril, keď som k nemu prišiel, „sadni si.”
124 17|     neuvidí, to je pravda… Vchodím k nemu a prosím golierik.~„
125 17|            nič. Dnes by sa správal k nej ako zaľúbený. Taká krásna
126 17|  kolembajúcu sa ruku, pritiahol ju k sebe a povedal jej, že ju
127 17|            pohybovali. Sklonil som k nim svoju hlavu. Ona náhle
128 18|            vlásky, tuho prihladené k okrúhlej hlávke a spletené
129 18|             pravda, ako primrazená k lavici. Kuká iba na pána
130 18|           takéto dievčatko? Kto sa k nemu modlí, prosby a žiadosti
131 18|      príjemným úsmevom. „Ja piadim k vám, vlastne k pánu advokátovi.
132 18|           Ja piadim k vám, vlastne k pánu advokátovi. Dovolíte,
133 18|   zmätenosť a cítil akúsi sústrasť k nej, ale i radosť, že sa
134 18|          mädlí ten svoj spevníček, k lícu ho dvíha, len preto,
135 18|           Veď sme už doma.”~Prišli k bránke. Elenka ju chcela
136 18|           po dlažbe slabo doliehal k ušiam dievčatka skormúteného
137 18|           sa nedá chytiť, oblapiť, k čomu len vznášať sa možno,
138 18|           všetko nemožno pritisnúť k srdcu. Hľa, sedí na lavičke,
139 18|           v povetrí. Prikvačili ho k zemi. „Pusťte ho!” velí
140 18|            v poriadku?” obrátil sa k nej postojac.~„Prečo?”~„
141 18|  pokračoval starý pán, obrátiac sa k pomocníkovi, „nanič sudcovstvo
142 18|            najkrajších. Sadla tiež k stolu veľmi tichá.~„Čože
143 18|       vidličkou a prikladala si ju k uchu, ako cvendží. Teraz
144 18|       prihovárala. I teraz podišla k nim, ale zastavil ju svetlý
145 18|            po prstoch sa prikradla k dverám.~Tam sedí. To je
146 18|        jedna za druhou padli práve k rukám Elenky. Chytila ich
147 18|      koncipient preč. Vstala a šla k oknu, na dvore nebolo nikoho.
148 19|           zažialila a odvrátila sa k oknu, aby svojimi slzami
149 19|          napchať”, pošuchol tanier k mise a nabral si šošovice.
150 19|          obrátiac sa takto chrbtom k nešťastnej Míde.~„Ale prečo,
151 19|            Mída.~Farár nahol hlavu k plecu, aby ho lepšie bolo
152 19|       mienil farár, „šli by s nimi k rechtorovi, a ten nemusí
153 19|            začalo sa mu čosi hrnúť k hrtanu, do úst a do hlavy…
154 19|            čo sa vrtela a tisla sa k hrdlu, do úst a do hlavy.
155 19|         stužka, čo viala. Pokľakol k posteli a prikrčil sa. Nahmatal
156 19|           zalomila rukami. Skočila k fotelu a vybuchla v plač.
157 19|           postele a zdvihol kolená k bruchu, spýtal sa slabým
158 19|        šatku na hlave, stiahnuc ju k očiam, a zasmrkala.~„Voľáka
159 19|            len čo stačila odbehnúť k Zuzanke, pochválila sa jej,
160 19|       naradovaná zasa len prebehla k pani učiteľke, že sa pán
161 19|         zbadajúc farára, vrátil sa k nemu. Podali si ruky a málo
162 21|          diváne, s vystretým krkom k nemu, opojenú, s prižmúrenými
163 21|       očami, on za divánom nahnutý k jej bielej tvári. Hotový „
164 21|            Musí potlačiť každý cit k nej, každú myšlienočku musí
165 21|          izbičke. Ten vystretý krk k jeho ústam. Daromná výhovorka
166 21|    prišetrní na to, aby sa vlámali k bozkom proti vôli ženy.~
167 21|           prechádzku a vždy smerom k ich domu. No na sto krokov
168 21|         len cítil, že ho ustavične k nej ťahá, že sa mu žiada
169 21|       chytiť a pohladiť a keby tak k ústam podvihnúť! Jej vlasov
170 21|          tak všetko ku mne ako mňa k nej? Keby sa tak neprezradil,
171 21|    nečestné.” A obrátila sa celkom k Čurínovi, ktorý babrúc ceruzkou
172 21|          od prírody plaché v láske k mužskému, nesamostatné.
173 21|            rád má. Zahoríte láskou k nemu? Budete nešťastná?
174 21|          Podišiel ku nej, sadol si k nej a lichotivo vzal ju
175 21|        zažmúrili a dievča, nahnuté k nemu, akoby sa skĺzalo z
176 21|     zblednutú, temer nežijúcu tvár k sebe. Nahol sa celkom k
177 21|            k sebe. Nahol sa celkom k jej ústam a šeptal čosi
178 21|         stará osôbka. Ponáhľali sa k najbližšej elektrickej stanici.
179 21|        sadol. Zavzdychol a prešiel k oknu.~Zabudol na apelátu,
180 21|          vetre šli naklonení jeden k druhému, pridržiavajúc si
181 21|          padali. Prikladal si ruky k ušiam. A pod jej oknami
182 21|          ňu.~Pustil sa dolu ulicou k domu. Cestou šeptal Elene
183 21|         nečakajúc odpoveď, podišla k najbližšiemu fotelu a sadla
184 21|          jeho zraku obrátenom hore k obloku, a preto prišla za
185 21|            Preto prišla…~Pristúpil k nej a chytil jej podávanú
186 22|      nechcel zo zimníka, akoby bol k nemu primrzol, zarazil ma
187 22|            pán skočil, natiahol sa k lampe a stiahol tienidlo.
188 22|           zasa skočil, natiahol sa k lampe a zasa stiahol tienidlo.~„
189 22|      rozzúril a podniesol svoj nos k jeho, vyhrnúc záclonu.~„
190 22|       tienidlo na lampe. Priskočil k lampe a stiahol záclonku.
191 22|            sme trojnásobnú robotu. K tomu sa nahrnulo zimy a
192 23|       nepriehľadnom bielom závoji.~K večeru prestal padať. Pohol
193 23|       príjemný smiech…~… Vychádzam k osobnému. Chujavica veľká.
194 23|             Veľkú škatuľu položila k nohám a utiera si šatkou
195 23|            Anička, niekedy ona ide k nim. Prídu aj druhé, i mladí
196 23|         som rozhodne a bral som sa k dverám.~„Ty si protivný!”~„
197 23|         takom čase. Obrátil som sa k domu a rozmýšľal som, ako
198 23|      rozmýšľal som, ako sa zblížim k žene a čo jej poviem? Hnev
199 23|         žena oznamovala, že odišla k rodičom — pre moje správanie
200 23|       rodičom — pre moje správanie k nej.~Pokrčil som list a
201 23|            ju za chvost, pritiahol k sebe, a nič, nič. To bude
202 23|       vošiel do stajne a prisadnem k Líze.~A hľa! Líza je tichá.~
203 24|         ona vykrúti. Dostal som sa k domácej slečne. Elena pritancovala
204 24|             privítala ma.~„Konečne k vám!” a poklonil som sa
205 24|       Vidíte, taký som rád, že som k vám prišiel.”~„Ale!”~„Celkom
206 24|          ju z kruhu a obracajúc sa k nej. Zasmiala sa.~„Prečo
207 24|          slečna?” obrátil som sa i k susede, cez ktorú sme hovorili. „
208 24|              Konečne dostal som sa k vám,” prehovoril som sadajúc
209 24|        keby nemusela…~Sadol som si k nej a díval sa na jej ruky
210 24|         bola krajšia. Čierne šaty, k tomu kytku voňavých fialiek.
211 24|          čo sa nedá nanútiť: lásku k nej. Dosť neskoro som sa
212 24|      kulisami. Nahol som sa odrazu k jej lícu. Odchytila hlavu.
213 24|         Uteká, lebo som sa sklonil k nej. Čo tají, čo sa bojí?
214 24|            slečna Žela. A šiel som k slečne Žele. Pamätám sa,
215 24|          žiaľ túžby. Tak nahnúť sa k jej svetlej hlave, zodvihnúť
216 24|            tma. — Pôjdem do salónu k nej. Možno sa mýlim, že
217 25|          stíska, i rameno pritlačí k svojmu. Predstavil sa mi
218 25|           piano. O chvíľu si sadol k malému stolíku, pohrúžil
219 25|           hlavou, celý sa naklonil k ušiam mladého človeka, šibrinkujúc
220 25|           a keď tento chudák príde k nim raz, dva razy, päť ráz,
221 25|       pleci sa zošuchol a padol mu k nohám. Neosmelil sa ho zodvihnúť,
222 26|           Tam spali.~Gazdiná vyšla k bránke, čo viedla na uličku.
223 26|           ale len z rodinnej lásky k svojmu bratancovi, starému
224 26|         dosť naprechádzala, prešla k mužovi do spálne ponosovať
225 26|          ktorej sedel, zaletela až k dverám. Bola by sa prevrhla,
226 26|    Pritiahol zasa stoličku a sadol k stolu. Nalial vína do Tuliakovho
227 26|        tých okien domu, čo hľadeli k záhradám. Okná boli pootvárané
228 26|             Krivkajúc na nohu, šla k drevárni iste po to ohreblo.
229 26|              A zahrozila sa päsťou k oknu.~Potom bolo počuť,
230 27|         oči zlákali. Pre ne som sa k nej priblížil a poznal sa
231 27|             Hlbšie naklonila hlavu k obrázku a neodpovedala.~„
232 27|    všetkých krásavíc, ale iné majú k tomu i cit, a tento vám
233 27|         vodou poznovu sa naklonila k obrázku.~„Nie je tak?” spýtal
234 27|          žilkami.~Pritiahol som si k nej stoličku.~„Vy teraz
235 27|             Pritiahol som jej ruku k svojim ústam. Neodťahovala
236 27| Neodťahovala ju. Priložil som pery k jej tenkým prstom. Odvrátila
237 27|           mala rada. Pritiahol som k nej stoličku. Vstala. Čudne,
238 27|        prsty v ruke, pristúpil som k nej celkom blízko. Neodstúpila,
239 27|     pritiahol za ruku ešte bližšie k sebe.~Povolila. Jej oči,
240 27|           som jej hlavu a pritisol k svojim ústam. Chladné líca.
241 27|         porozosievala. Prichádzali k nej s chválou na ústach,
242 27|        Celkom obyčajná a zamrznutá k tomu na veky. Jej duša neprijíma
243 28|        zuby, a ide sa zájsť láskou k mužíčkovi. Naozaj. Oni sa
244 28|     nepočúval, musel by ísť kľačať k peci na ostré polená. V
245 28|           hriechu, hľadí sa dostať k ženinej ruke. Ak sa dostane,
246 28|     topánočky, ako jej budú slušať k novým šatám? Vyňala bálový
247 28|           ako jej ten bude svedčať k hodvábu. Natiahla biele
248 28|       nosíš podľa nej.”~Pristúpila k dcérke a prizrela sa hodvábu.~„
249 28|          nepočula otázku. Nahla sa k Rafikovej uchu a šepla:~„
250 28|           zasmeje. Ozaj, musím ísť k tej Malinovej. Treba sa
251 28|      celkom zabudla, že sa vlastne k ševkyni vybrala.~Zaželajme
252 28|             čo je hlavné. Čo chýba k úplnému zneniu môjho mena.”~„
253 28|           Poznovu sa blížili jeden k druhému a radovali sa, že
254 28|          či bol voľakto. Hneď idem k doktorovej. Poviem jej to.
255 28|          bozkávali. Ako on prišiel k nej o desiatej a vyšiel
256 28|            by ho oparila, keby tak k nej prišiel. Doktorka mu
257 28|           advokátov. Potom pôjdeme k sudcom. Rozumie sa, zalichotíme
258 28|           o chvíľu sedel na koči.~„K sudcovi!” zakričal.~U sudcu
259 28|           sudcu bol za päť minút.~„K podsudcovi!”~Netrvalo pol
260 28|            je to — nik nevie. Idem k doktorke. Vraví: Doktor
261 28|           ju kompromituje, šiel by k nej. Veď i jej patrí návšteva…
262 28|          hlas z kúta izby.~Podišla k nemu.~„To ste vy? Poďte,”
263 28|            je to?”~Pritiahol fotel k nej a zdvihol hlavu.~„No,
264 28|             Obidvaja sa priblížili k ohňu a začali čítať. Hlavy
265 28|            mám ešte jeden.” Prešla k etažériku a doniesla. „To
266 28|         pozrite.”~Zasa sa schýlili k peci. Brveník písmo ani
267 28|            dýchať. Nepočula. Pošla k posteli. Posteľ prázdna.~„
268 28|            ešte je nie tu.” Bežala k mužovi.~„Starý, kde je Milka?
269 28|      Zobrali sa hľadať Milku. Išli k rieke. Rafiková ledva dýchala,
270 28|      Pieseň, ktorá sa rovno dobíja k srdcu a kojí plačúcu dušu…