15-chomu | chopi-drich | driec-hosti | hotel-kolky | kolok-macat | macha-najje | najkr-neohr | neopa-nosu | notar-osi | osik-podlo | podlu-posti | posto-punkt | pupa-sihon | sile-stryn | stud-ukazo | ukazu-vrask | vrata-zachy | zacia-zelen | zemet-zalud | zaluz-zurna
Part
1001 28| odoprieť.~Rafiková chytila driečik. Obzrela ho proti svetlu
1002 14| z kuchyne so zásterkou. Driečna, veď viete, radi si s ňou
1003 9 | ohýbal. Nebolo ani takej driečnej slúžky v meste. Nechcem
1004 11| Pritom si myslela: Všetci sú driečni, tí oficieri. Uvidia moju
1005 15| odkapal. Mať tak doma mladú driečnu ženičku…~Čuprík znova si
1006 28| hráva na tej truhlici.”~„A drieme na plyšovom diváne.”~„Ale,
1007 28| Kde sú? Čo neprídu? Stará drkoce ako mlynské koleso… Aspoň
1008 7 | nadával do rapavých opíc. Drmal exekútora za rukáv, aby
1009 26| sa prevrátil v povetrí a drnknúc sa o konár jablone, rozkýval
1010 17| zimníka so spustenou bradou a drobčiaceho po klzkej ceste.~Niekoľko
1011 2 | váľal dlhé kroky. Pri ňom drobčil krátky Jakub, majúc klobúk
1012 27| pocity a myšlienky. Ale drobná iskra v oku, nerv v lícach,
1013 22| zasmrkol a odpľul si.~Pri drobnom trape vyťahaných, chudých
1014 2 | Tento závan prírody vlnil drobnú oziminu a striasal kvet
1015 17| vidieť poletúvať malinký, drobnušký sniežik. Rozletúval sa zo
1016 23| izbičkami a kuchyňou. Štyri drobušké okienka a jedna diera v
1017 23| Hory šumeli, telegrafické drôty neprestajne hvižďali, tu
1018 15| človek. Ani forma ľudská. Drozdík, kolega, tiež. A to je ťuťmák.
1019 14| spôsobu. Ba či sa umývate? Drsní, drevení, suroví. Prečo
1020 14| mládež. Rovnakí, priatelia a druhovia, ktorí majú krv a túžby.
1021 3 | smrdí, nech smrdí. Nech druhých bolí hlava… Alebo, len jedno
1022 6 | neprišiel. Chcelo sa mi lámať a drúzgať, ale som sa utíšil. Asi
1023 21| Zbadajú ma. A zima ho už drvila. Treba ísť domov. Ochoriem.
1024 22| strane, a všetky pracky držali. Obuté som ich mal na čižmách
1025 27| nej nebolo, ani reč, ani držanie. Sama bola tichá, ale oči
1026 19| povedali, že sa podľa neho držíme.”~Doniesli ženy maliny.
1027 24| duby, zelené duby,~zelená dubina…”~znelo v salóne. V izbe,
1028 11| Budeme sa prizerať a náš duch zalietne do minulosti a
1029 11| dopomáhalo i to, že i telom i duchom svojím veľmi sa rekomendoval.
1030 7 | najsvetskejšej veci. Farár videl Dufekov pohľad a zdvihol ruku, že
1031 6 | je vraj, ako keď vietor duje a raž sa vlní — taký krok.
1032 26| nedala by ju ani za dva dukáty. Doniesla mi osem kureniec —
1033 21| šiel. Severný vietor mu dul do boka, štípal líca, až
1034 11| tancovať, budú s nami tancovať, dumali dievčatá. Protivní, ako
1035 23| bielej lavici. Sedím, sedím a dumám a sto ráz predumám v hodine
1036 14| Močarinka Blatnom. A ty ten Dunaj preskočíš, Blatno preskočíš.
1037 16| sa vymotal, ale márne. Do Dunaja nechce sa mu hodiť, pod
1038 21| naprostred izby a zasmial sa. Dunajčík, kamarát, myslí na revolver,
1039 14| je svet. Jarček zdá sa ti Dunajom. Močarinka Blatnom. A ty
1040 14| ďaleko v poli potichučky čosi dunelo.~„Čo to duní?” spýtal sa
1041 14| Zrýchlili sme kroky. Popri dunení basy začuli sme i piskot
1042 12| Zdola zďaleka zaznievalo dunenie basy a niekedy slabučký
1043 11| sa rozhýbala, tanečnice dupkali nožičkami a kývali hlávkami
1044 25| reťazi a chcel som prejsť na duplovanú.~„Prečo?”~„Len tak. Chcem
1045 2 | bude potom starať o môjho Ďurka?”~Ani starší sluha sa neopovážil.
1046 14| všetci prednejší, napríklad Ďurský. „A keď ten mohol vystať
1047 8 | poobedňajšie slnce a v izbe bolo už dusno od neobyčajnej spary. Svetlo
1048 19| Vieske, dedinke s päťsto dušami, medzi hustými jedľovými
1049 15| tebou do reči. Celá ženská duševná krása, jej láska, jej oddanosť,
1050 4 | nadchnutí… takom akomsi duševnom rozpoložení. Zavolal som
1051 21| záujmov a len s jedným, duševným, hlbokým záujmom o tú druhú
1052 6 | akýsi prúd, čo vniká do duší a otvára ich. Ako prekrásne
1053 11| slovo oficieri. Súzvuk v dušiach sa rozptýlil ako dym. Nové
1054 22| okrútila okolo hrdla aspoň na dvadsatoro, takže som hlavou ani hýbať
1055 8 | Znel takto: „List z Lužian. Dvadsaťpäťročné jubileum ohňohasičské. Na
1056 17| hlúpy som sa vtedy cítil. Dvadsaťšesťročný mládenec s bradou a fúzmi
1057 28| vypátrať. Stalo sa to pred dvadsiatimi rokmi. Vtedy bolo všetko
1058 6 | hlave nôta:~~Fouknu na tě dvakrát,~holka, budeš plakat.~Áno.
1059 10| treba počkať tu, kým prejde dvanásta. Ale ak farár vo svojej
1060 28| nemôžu dobre dýchať, nieto dvanásti. Ona sa nazdá, keď si kúpi
1061 22| kapce, dobre vyše kolien, s dvanástimi prackami na jednej strane,
1062 28| chvalabohu, máš z jedno dvanástoro šiat —, ale ty hneď nové
1063 10| rátal v duchu, či ešte pred dvanástou zájde za Skalku. Vychodilo,
1064 23| som sa zlostne a tresnúc dverami, vyšiel som von.~Chcelo
1065 24| blčal oheň a hádzal cez dvierka svetlo na povalu a stenu.
1066 2 | plieskať po stehnách. Dovysoka dvíhali ruky a rýchlo ich spúšťali
1067 22| zdalo podľa rovnomerného dvíhania a klesania pŕs.~Akosi som
1068 14| už namyslel, že si pán, a dvíhaš nos. Chladne, dôstojne rozkážeš
1069 25| reťazi mi stisla ruku, pri dvojitej rameno. Potom ešte pozrela
1070 6 | Čo chce?~Deti rapkali s dvojnásobnou silou. Odišiel som do kaviarne.~
1071 11| víno. Nazdar! Prosit!~V dvorane boli už pri kolóne.~„Kolón,”
1072 5 | srdečný, veselý, hlasný zunel dvoranou a chytal sa okolitých dám
1073 6 | Husársky nadporučík jej dvoril na minulej zábave. Akýsi
1074 26| vyhodilo zadkom a pustilo sa dvorom cez otvorenú bránu na ulicu.~„
1075 15| stáli nehybne v tieni. Cez dvory bez brán bolo vidieť ďaleko
1076 3 | usmieval, hruď sa mu rozšírila, dýchal voľne a vážne sa opieral
1077 28| k rieke. Rafiková ledva dýchala, ale šla. Starý sa ustavične
1078 15| nezabavíš, a predsa ideš a dýchaš otravu a piješ bohviečo.
1079 28| nepozreli v tú stranu.”~„Čo?” dychtivo spýtala sa Malinová.~„Nuž,”
1080 25| lampa sliepňala nad nami v dyme a smrade, tak sa zdalo,
1081 24| pohladkal. Taký pekný psík… Dymí sa z komína. To je ich komín.
1082 15| Ledva vidieť hodiny od dymu.~„Posluha! Počujteže! Doneste
1083 5 | A viedenský viete? Alebo džentry valčík?”~Tanečník čosi zakoktal.
1084 7 | že azda bude mať krčmár Edelstein. Ale aj ten vydával dcéru
1085 26| polesná, pani veľkomožná Edita Žibrienková.~Odetá do červeného
1086 8 | nemecky pripil hosťom. Hosť Eduard Valentín, notár z Lendašoviec,
1087 2 | pocitmi aj mestskému doktorovi Edutovi, mladému ešte človekovi
1088 27| ale predsa. Len by bol efekt, aby ste sa páčili. Nepomyslíte
1089 27| všetkých len kvôli vlastnému efektu, ako som povedal. Akoby
1090 15| postavená je na špatnom egoizme. A i keď sa vydá, či miluje
1091 11| chrbtom zakričal s hudbou: „Ejejejej!” Druhý sa mu ozval a zakričal: „
1092 28| železného koníka, ani vlastnej ekvipáže. Musela sa viezť v omnibuse.
1093 17| kloní, hýbe, kráča svojím elastickým krokom — vždy som pocítil
1094 28| skutočne odišla s akýmsi elegantným pánom… Prišli spolu, odišli
1095 21| Ponáhľali sa k najbližšej elektrickej stanici. Čurín pozeral za
1096 21| oknami, vidieť, ako uteká za električkou pre ňu. Bola by prišla.
1097 12| niekedy slabučký cengot električky. Potom akési hrčanie, piskot,
1098 3 | by sa osvietiť takzvaným elektrickým svetlom veľmi ľahko a veľmi
1099 3 | papiereň, v ktorej sa dorába elektrika… Tu sa podáva plán, ako
1100 11| chytil jej ruku. Stisk. Elektrina.~„Ako som ja predsa ďaleko
1101 3 | z tej fabriky mohli túto elektrinu, aby som sa dobre vyslovil,
1102 12| filozofuje, pritisol k sebe útle Elenino rameno. Ani nezbadala, ba
1103 12| nebolo.~Čudrák neodpovedal na Eleninu otázku. Len po chvíli, akoby
1104 18| práve na etažér s drobnými Elenkinými figúrkami. Tieto figúrky
1105 18| druhou padli práve k rukám Elenky. Chytila ich a srdce sa
1106 28| študentom a vy Elenkou, to Elenôčkou malinkou, prekrásnou.”~Vravel
1107 21| nevidel Čurín u dievčaťa. Ako eliminuje ženskú hrdosť láska. Neprestala
1108 17| Aničke, dievčatku peknom, s elipsovitou tváričkou s prihladenými,
1109 16| nebolo nič stalo. Hľa, i Ema pri kase sa usmieva, ktorej
1110 24| žien nie je viacej v móde. Emancipácia, rovnoprávnosť; teda odpustíte,
1111 21| neskôr, keď budete všetky emancipované, budete aj vy počínať, ale
1112 12| či bývajú akési duševné emócie pred svadbou? Horkýže. Slečny
1113 21| Treba zmôcť seba vlastnou energiou. Boj bojovať proti sebe
1114 11| ŠTVORYLKA (novela)~(Epizóda z malého mesta)~Do nášho
1115 2 | postava pána richtára obce, Ernesta Smaženíka, v bielych plátenných
1116 28| po päty.~„Mais il — il n’est pas chez soi… a la maison,”
1117 24| neestetické. Vy, slečny, máte viac estetického citu v sebe, a preto vy
1118 28| mám ešte jeden.” Prešla k etažériku a doniesla. „To isté písmo,
1119 11| Dva razy vopred!”~„Dámy eté!”~Zrazu bolo čuť trúbu.
1120 15| Neženatý kape v spoločnosti ako éter — nevidia ho…~Čuprík zadriemal
1121 8 | ublíženie na cti pána slúžneho, eventuálne komandanta hasičov, hoteliera
1122 16| hovorí, že mal dnes na krku exekúciu a že mu zapísali nový kabát.~
1123 7 | Aj farár sa nahol ponad exekútorov chrbát a pozrel von oknom,
1124 7 | pretrhol ho rapavý a ukázal exekútorovi na hodinky, ktoré ležali
1125 1 | predávať ten krivonosý, keď ho exekvoval… Len sto zlatých keby bolo.
1126 26| medzi halúzkami ako nejaký exotický vták. Za klobúkom letela
1127 4 | Pošlite rekomandovane, expres… V sobotu na siedmu večer.
1128 11| mašľu, už si objednal nejakú extra. Len čo videl, že niekto
1129 8 | Večer bol banket v hoteli Extravuršt, na ktorom sa dávala varená
1130 8 | večera. Najmä obsluha v Extravuršte ho ponižovala a dráždila.
1131 6 | ma prijímali. Dcéry pána fabrikanta nevstali, ale vyskočili,
1132 3 | podáva plán, ako by sme z tej fabriky mohli túto elektrinu, aby
1133 1 | sú. Býčka? Ten by šiel za facku, s tým by si nepomohol,
1134 22| tónom.~„Rozkazujte si vašim fafrnkom,” znela jeho odpoveď.~„Tak
1135 7 | bolo vidieť čierne zuby od fajčenia, dôrazne doložil: „Licitovať
1136 4 | Dovoľte mi zapáliť si. Som fajčiar.”~„Nech sa vám páči.”~Učiteľ
1137 12| susednej, kde sa pilo a fajčilo.~„Tam už tancujú,” podotkla
1138 17| pred chvíľou som fajčil.~Fajčíme obidvaja a nevieme, čo vravieť.~„
1139 15| nezabavíš. Piješ, piješ, fajčíš a rozprávaš. Dym. Oči ťa
1140 4 | by trafil každého v takom fajnovom dome… Hosť je trpezlivý…
1141 1 | vytiahol spoza sáry krátku fajočku so začadeným kupakom. Otvoril
1142 7 | krava — hovorili. Dobrá fajta. Celý majetok. Keď sa otelí,
1143 7 | úrode vína a o rozdielnych fajtách tohto. Sedliaci si medzitým
1144 4 | mi ovocie najvyberanejšej fajty. Mám desať včelínov. Chýrny
1145 5 | do výkladu, nevedno, ale fakt je, že ľudia nielenže postávali
1146 12| rozprávať. Zostala si. To je faktum a svet sa vysmeje. Sprosták.
1147 7 | dal pozor, žeby sa nejaká faloš nestala. Licitácia v Malobreží
1148 15| pekné a ľudské, a sme zlí, falošní, hnusní. Ani ľudia, ani
1149 21| tohto nevinného decka bez falše a lži, čistého ako krištáľ,
1150 11| nosom. Popritom znamenitá família, meno na štvrťhodinu a korunka
1151 3 | jednaký. S profesormi a ich famíliami navalí sa do mesta ľudí
1152 9 | poriadnemu, zdravému, z dobrej famílie pochádzajúcemu na krky zavesili.
1153 15| Alebo napríklad rada by fánky vyprážané v masle. Mal by
1154 10| podobu, ale akúsi inakšiu, fantastickú… Účinok nejakej neviditeľnej,
1155 12| dych zastavovalo…”~„Vy máte fantáziu,” pretrhla ho Elena.~„Asi
1156 19| jej lekvár nebude taký ako farárov — nepopustil.~„Nie, Zuzana,”
1157 19| ešte poznať hviezdu, pána farárova tonzúra zmizla dávno v plešine.
1158 19| príležitosti odpovie síce na farárovo pozdravenie, ale len jedným
1159 10| slečna!” pretrhol ju. „Vy ako farárska dcéra nesmiete veriť na
1160 10| nemu. Jasne vybadal vysoký farársky klobúk, čierny dlhý kabát,
1161 9 | nenapadlo vydať sa. Čiernymi farbami jej opisovala sedliačkin
1162 27| o malý jedľový, na bielo farbený záhradný stolík maľovala
1163 27| ako v prizme, čo lomí a farbí lúče, ale nemožno cez ňu
1164 27| prosím vás, odostrite tú farbistú záclonu, tak vám poviem…”~
1165 2 | fúzmi a bradami, v krátkych farbistých nohavičkách, krútili hlavami
1166 14| Široká tvár, obliata červenou farbou, s malilinkými fúzikmi a
1167 6 | utešený obraz dolinky alebo farbu neba a zabudnú na ostatných.
1168 10| pánu dekanovi Veselému. Farníci síce vraveli, že chodí k
1169 23| spievajú. Niekedy príde z fary Anička, niekedy ona ide
1170 28| namojpravdu, nezapálim. To je moc… Fatálna vec.”~Chcelo sa mu zakliať,
1171 11| takého oficiera. Začnete o fatamorgáne, a on hneď o koňovi alebo
1172 13| Maškarný ples? Kedy?”~„Koncom fašiangov.”~„Zvedavý som, aké vy môžete
1173 5 | svoje remeslo.~Mal byť akýsi fašiangový bál. Pán Sásik sa spočiatku
1174 13| novela)~Bolo to v zime, vo februári. Prišiel som domov z univerzity
1175 5 | oknom. Von bol príjemný februárový čas. Sneh padal tak, ako
1176 7 | veď je to pre dievky.”~„Fero podojí,” zasmial sa ktosi.~
1177 3 | bruchatá žena so zamúčenou fertuškou a rozcuchanými vlasmi. Červenú
1178 15| kabátovej dierky a sadol do fiakra. Treba elegantne.~„Do Kulínov,”
1179 12| vykrikujúci mená a čísla fiakristov… Elena pozrela dookola a
1180 24| šaty, k tomu kytku voňavých fialiek. Ale ani tak, ani tak. Mne
1181 11| svetložltá hodvábna toaleta. Vôňa fialkového parfumu a ružičiek, čo mala
1182 13| bola útla a vialo od nej fialkovým parfumom. Bohaté zlaté vlasy
1183 28| povedzte, treba jej to? Taká fiflena! Nech si to radšej zaje,
1184 22| hôr! Vy pšócher!”~„Drevenú figu máte!”~„Tu je,” a udrel
1185 17| Prosím.”~„Vy vravíte o figúrkach. Čo je vo vašich očiach
1186 18| etažér s drobnými Elenkinými figúrkami. Tieto figúrky mala tak
1187 16| stolík robí napoleonovskú figúru a celé hodiny prekibicuje
1188 26| oknu.~Potom bolo počuť, ako fiká, hľadajúc ohreblo.~
1189 28| Janíčkovú. Aká je neporiadna. Vo filcovej sukni chodí po dvore. Nič
1190 28| päťdesiatdva kíl a je vysoká, filigránska. Celkom taká, ako teraz
1191 4 | Plyšové záclony. Biele filigránske fotelky s divánikom a pár
1192 24| vykladala, kladúc karty na malý filigránsky stolček s albami a pohľadnicami…
1193 4 | pri kartách — v pondelok. Filipík, partner, prehrával a hneval
1194 14| spisovateľ, alebo slaviansky filológ historik. No a že tam boli
1195 2 | tamten brezový hájik. Veru.”~„Filozofia alebo poézia je, čo vravíš.”~„
1196 21| lepšie chcel znázorniť svoju filozofiu. Vytiahol z bočného vrecka
1197 10| a Anička najradšej s ním filozofovala. Filozofovanie sa obyčajne
1198 10| najradšej s ním filozofovala. Filozofovanie sa obyčajne preťahovalo
1199 25| ľstivými očami neprestával filozofovať a pohrdlivo sa chechtať.~
1200 12| hlavu…”~Čudrák zabudol, že filozofuje, pritisol k sebe útle Elenino
1201 15| byť už doma. Čo sa táram?~Financ prestal spievať, pomýlený
1202 15| nej spieval. Vošiel. Traja financi sedeli pri stolíku, prikrytom
1203 15| zadriemal pri koňaku. Spev financov ho zobudil. Pozrel na hodiny —
1204 4 | žena ešte nikdy nedostala… Firma advokátskej kancelárie…
1205 22| zvolal som, „a ja tej firme, čo má takéhoto agenta,
1206 5 | nechcelo sa upozorniť krásnou firmou. Pán Sásik sa odhodlal urobiť
1207 8 | aby sa obrátil na druhú firmu. Povinný je chrániť záujmy
1208 13| špicatú bradu.”~Vravela fistulou. Ja som sa nahol a pozrel
1209 24| holdujeme predsudkom, akýmsi fixným ideám, spoločenskej hypochondrii.
1210 3 | tvárou a hrdzavými fúzmi; fiškál Marinovič s prebitým čelom.
1211 1 | zhora, kto býva zdola…?” Na fiškála cengajú, aby pozrel grundbuch.
1212 11| banka zostane bez úradníkov, fiškáli bez pomocníkov a kancelárie
1213 11| pomocníkov a kancelárie bez fiškálov, pozemková kniha s civilným
1214 11| viacej, lebo býval u pána fiškusa. S Olinkou sa stretával
1215 11| tatinkovi. Bol stoličným fiškusom na odpočinku. Nepočul dobre
1216 4 | veľkú žltú šatku s hrdzavými fľakmi a utrel si nos.~„Večera
1217 9 | dvoch pytačov. Prvého na fľaku vyhodila. Druhý bol nebezpečný,
1218 11| len letné šaty, on biele, flanelové. Iní chodili bez rukavíc,
1219 14| všetko rozhúpalo… Preletela fľaša ponad stôl. Fraňo vyhodil
1220 16| stoly sú zavalené prázdnymi fľašami.~Každý je veselý, len Julo
1221 19| spamätal a stočil ho do fľašiek. Pre domácu potrebu objednal
1222 19| Sadol na remenný fotel s fľaškou a sviecou a potiahol zo
1223 22| som nie z hmly… Ja ti dám!~Flegmaticky som zdvihol tienidlo lampy
1224 28| zháňa benzín, terpentín, „flekvaser” a všetci krajčíri vedia
1225 28| bola na zjedenie. Božechráň fliačik na drieku alebo sukni. Hneď
1226 15| Čože mu bolo na hole s flintou na pleci. Skok a pozeral
1227 9 | bruchu. ~Nakoniec aj Zuzka fľochla, a keď Becko povedal „sto”,
1228 6 | pazuche. V pazuche ľúbostné fluidum. Plný mesiac. Biela cesta.
1229 1 | sa o chvíľu premenilo na fňukanie. Konečne, akosi čudne, neprirodzene
1230 23| vytiahla šatku a začala fňukať. To ma ešte väčšmi podráždilo.
1231 22| sťahoval tienidlo lampy. „Fór” som stratil a chcel som
1232 24| ste sa neklaňali starým formám, povedali by ste mi: no
1233 10| večný… Pokračuje v druhej forme. Teda tá forma nemôže byť
1234 4 | záclony. Biele filigránske fotelky s divánikom a pár remenných
1235 1 | izbičky so zatiahnutými fotelmi a posteľou. V izbe bol suchý,
1236 28| ktorých sa našlo asi päť, fotografovali a všetci majitelia päťkonárikových
1237 6 | neustále zvučala v hlave nôta:~~Fouknu na tě dvakrát,~holka, budeš
1238 8 | ustrihnutým, zakyckaným frakom a bielou zafľakovanou zásterou
1239 13| tam. Ich zlatom lemované fraky, čierne krátke nohavice
1240 28| schválne nechávajú s touto Francúzkou, blyslo mu mysľou… Kde sú?
1241 28| vyšívaj, alebo preber jednu francúzsku lekciu. Rozumieš?”~Čo mala
1242 15| hovoril, je len komédia. Frázy. Nepočuješ len prázdne reči.
1243 2 | Zahrajú nám aj tu veselé frašky, keď aj nie chýrni umelci,
1244 25| hádžuc hlavou, že mu ohromná frizúra lietala a ustavične sa menila.
1245 11| Vlasy v krásnej vysokej frizúre sčesané, zapudrované. V
1246 18| nezdvorilý.~„Elena, a máš frizúru v poriadku?” obrátil sa
1247 26| a začal si drhnúť tvár, fŕkajúc vodou na všetky strany a
1248 24| ako u ostatných.~Na obloky fŕkal hnusný zimný dážď. Von všetko
1249 28| osamelý žltý lístok. Z kolies fŕkalo blato. Ako je smutno von.
1250 11| pochválil. Kompánia stojí. Links front! Pred nosmi, kamarát, močarina.
1251 1 | musí ísť rovno domov — bez fruštika. Žiadalo sa mu veľmi posedieť
1252 28| iní. Iní sa cmúľajú. Pred fruštikom cmuk, pri obede cmuk—cmuk,
1253 9 | oči rozdrapili a prestali fučať. Zuzka sliepky budí. Ani
1254 14| úzke. Ku každému stolu ide, fučí, salutuje, hovorí, prisadne
1255 3 | vykríkla pani majstrová, fučiac ako kováčske mechy. „Kde
1256 22| hodiny. Bola treskúca zima a fujavica. Vietor hvižďal a kde zamietol,
1257 22| sa nahrnulo zimy a prudké fujavice vniesli za chvíľu do oddielu
1258 7 | krútiac cigaru v ústach a fúkajúc do nej, či bude dobre dýchať.~„
1259 14| tancovali, prestali v tanci a fúkali si jeden druhému do tváre.
1260 17| do mesta. Vietor prestal fúkať. Lampy už svietili a ľudia
1261 28| Dáma ho zdržovala. Len fúkol nosom od hnevu.~„Všetko
1262 14| deti s bonami, obručami, fúrikmi a hrkálkami. Kráčal som
1263 11| toto robil Mezey. Elegantné futro, vrecká zdnuky, rukávy.
1264 11| cigarety. Jeleňou kožou futrovaná; obzrite.”~Rozgurážil si
1265 22| do vozňa. Kožené, zajacom futrované nohavice som stiahol, čapicu
1266 11| Áno.”~„Vidieť, i tam sú už fušeri. A u ktorého krajčíra?”~„
1267 21| ťažilo. Zdržal sa. Cítil fyzický bôľ. Horkosť žlče nad potupením,
1268 15| Bude sa treba priblížiť Gabriele a vyštudovať.~„Veru by ste
1269 15| bolo vari oboznámiť sa aj s Gabrielou. Možno, že by sa tá lepšie
1270 15| Čuprík sa začudoval, že si Gabrielu dosiaľ nevšimol. Má utešenú
1271 11| celkom nie protivné. Musia gágať. Čo sa na ne hnevá…? Len
1272 23| tu máš — samá hus. Len čo gagoce daromne a znepokojuje ťa.~
1273 11| Alebo husi, ako protivne gagocú, a veď je to celkom nie
1274 25| Jednému ustavične skáče gágor a druhý rozplešťuje oči…
1275 23| neprestával. Prasce kvičali. Gagot, kikiríkanie bolo počuť
1276 22| som v sieti topánky aj s galošami na ne natiahnutými.~Pozrel
1277 20| s holým temenom, hrubými gambami, šedivými chumáčmi po bokoch
1278 19| pomaly naspäť, otrčiac spodnú gambu a hundrúc: „Riedka ako u
1279 16| piva šesťdesiat grajciarov, garderóba dvadsať grajciarov, palica
1280 24| na schodoch vedúcich do garderóby. Ona pri mne na stoličke.
1281 25| ľahkomyseľní, márnotratní, skúpi, gavalierski, lakomí, a to je všetko
1282 24| keď ste narážali na moje gavalierstvo voči nej? Musíte mi odpustiť,
1283 2 | svieti, ako hviezdy. Pred gazdami, vandrovníkmi, dedinčanmi
1284 23| dievčatko. Bola by z nej dobrá gazdinka. Boh vie, mne sa zapáčila
1285 3 | len maličkosť. Povedzme o gazdovaní s petrolejom. Päť lámp je
1286 20| Odrazu ich vytreštila, čo sa gazdovi porobilo.~Skočil z lavice
1287 15| to dievča zdravé, pekné a gazdovité…~A zapálil si cigaru.~
1288 9 | na to Marina, „z takého gazdovstva sa aj nám ujde.”~Nič nepomáhalo.~„
1289 9 | sa môže niečo prikúpiť. Gazdovstvo sa rozšíri.~„Nebolo by zlé,”
1290 13| brala medzi prsty cukrové gaštanky a mĺzla ich, pričom, odvracajúc
1291 14| rozvetvenými a páchnucimi gaštanmi, prechádzalo sa obecenstvo.
1292 21| tenkým vysokým piskotom generálmarš. Keby ma zvesť rozčuľovala,
1293 3 | nepriateľa. Hrdo stál neraz pred generálmi a smelo odpovedal, keď sa
1294 24| nahlas, urobiac rečnícke gesto.~„Pssst! Čo sa smejete?
1295 13| zaimponovať.~„Verlorenes Glück!”~„Ale, krásna maska, zhoď
1296 18| na kadetíka s pásikmi na golieri alebo na väčšieho študenta.
1297 25| potu a špiny, s pokrčenými golierikmi a manžetami, v zaprášených
1298 17| Okrúhle líca sa strácali za golierikom. Boli vo svetle bledé, a
1299 11| vyparádení, s vysokými čistými goliermi, manžetkami a rukavičkami.
1300 11| Celkom nemódne rukávy. Gombice. Ach, perlmutky. Kto to
1301 7 | jágerských šatách s kostenými gombičkami, sediaci medzi chudým farárom
1302 14| ani čo by si nejakú tajnú gombičku pritlačil: odrazu sa ti
1303 4 | ihla, sú aj cverny, ale gombíka niet. Tak je s gombíkom.
1304 5 | že nemám pred menom ani „gr.”, ani „br.”, ani „hr.”
1305 26| Požičala novú novučičkú gracu. Tam bola dva týždne a potom
1306 26| mojich kšeftov… Dáš mi ty grajciara voľakedy…? Ja ťa vybubnujem,
1307 18| a kamarátky boli by jej gratulovali. Otec sa vari bojí, že by
1308 13| politici” v krčmách o turecko—gréckej vojne. Starí páni pili síce
1309 10| okrúhle čelo. Uvažoval, že ku gréckemu účesu sa štica nehodí. Chcel
1310 10| vysokú, štíhlu postavu a grécky účes, prihladený k sluchám,
1311 22| ste sedliak!”~„Vy ste!”~„Grobian!”~„Smrad!”~„Čítajte potme!”~„
1312 5 | Celkom akoby sa bol za grófa narodil a spával pod hodvábnym
1313 28| Učila sa usmievať podobne. Grófke zablysli oči hnevom, už
1314 14| dosť vkusné. Ani čo by sa grófkou bola narodila.~„Keby si
1315 28| román o samých barónoch a grófoch alebo umelcoch a čítala.
1316 28| preskočila pár strán a hľadala grófov. Chudoba jej nijako neimponovala.
1317 15| piješ bohviečo. Čas márniť, groše márniť, zdravie márniť.
1318 14| posluha.~„A moje pobočné grošíky,” zarmútil sa pikolo.~„Čože
1319 1 | fiškála cengajú, aby pozrel grundbuch. Čakáš aj hodinu. Nakoniec
1320 13| grand z vidieka, kde pramení Guadalquivir,” riekol som veselo, hoci
1321 23| do tváre. Popolavé oblaky gúľali sa po horách; na čiernych
1322 28| Tvár vysmiata, červená, guľatá. Briadka s tromi podbradkami —
1323 10| okamih uspel zbadať, že je to guľaté a že sa hýbe. Blíži sa k
1324 2 | červenými a bielymi pásikmi, guľatou plešivou hlavou. Ináč ich
1325 12| figúra s veľkými fúzmi a guľatými očami. Samý úsmev a ochota. „
1326 14| gulášteka. Ech, čo, jeden guláštek nepokazí apetít. Vojdeš
1327 14| nápoj. Alebo ťa zarazí vôňa gulášteka. Ech, čo, jeden guláštek
1328 14| javorovské pivo, víno a gulášteky? Kde je tvoja biela, čistá
1329 27| svojou belosťou. Sklené gule nad okrúhlymi hriadkami
1330 11| nepriateľov, je vystavený guliam, nebezpečenstvám, ohňu!
1331 5 | myslel si a pohrával sa s guľkou retiazky, ktorá mu visela
1332 25| a hlava že nám siaha po guľu na katolíckej veži. Dievčatko,
1333 1 | utekal zároveň s ním. Kočiš v gumovom plášti medzitým prekročil
1334 24| albami a pohľadnicami… Nie je gustiózna, keď sa smeje. Vysoko dvíha
1335 27| vaše oči, bože drahý! Sama gymnastika. Nemohli ste niektorého
1336 2 | spojený s vodným a Müllerovou gymnastikou.~Ale nie preto žijeme v
1337 2 | slnečnému kúpeľu pripojili aj gymnastiku Müllerovho systému. Chodili
1338 2 | vo vode, raz na slnku a gymnastizujúcich sa. Ale smiech bol tichý,
1339 18| nechodila do šiestej triedy gymnázia. O trigonometrii nemá ani
1340 17| ťažko vypovedať. Cítim, že habkám.~„To ti ja neviem.”~„A tvoja
1341 24| Na hrdle sa jej odopäl háčik. Aká je odporná — a vždy
1342 4 | rozzúrený… Nuž, prosím, žena sa háda s dcérou, čo majú dať ku
1343 14| byť medzi hosťami niekto…”~Hádali, kto by bol takto podozrivý.
1344 19| práve hodina. Rozlúšťovali hádanku, ale ju nemohli rozlúštiť.
1345 21| Láska! prelietlo mu mysľou. Hady. Ako sa ovíja okolo neho.
1346 25| mu niekedy zakontroval, hádžuc hlavou, že mu ohromná frizúra
1347 28| iného. „Len si povážte! Hahaha! Vrabcová kúpila kávový
1348 26| Negavč!” okríkla ho pani. „Hajde! Marš! Na nič nedáš pozor.
1349 2 | ako, ľaľa, tamten brezový hájik. Veru.”~„Filozofia alebo
1350 1 | Koštiaľa cvrkalo. Očernetá halena na remennom kožuchu s červeným
1351 7 | kostnatými rukami, v bielej halene.~Dufek pohodil halenou a
1352 18| riedka hmla sa dvíhala a halila ďaleké vrchy priehľadným
1353 11| akási sviňa nedrží krok. Halt! komandujem. Vieš, aké mám
1354 26| na jabloň, zdal sa medzi halúzkami ako nejaký exotický vták.
1355 20| Citróniou lietala Mara, potom Hana, potom zasa Mara. Sused
1356 5 | by sa opovážil po takej hanbe vrátiť sa na bál a tancovať?
1357 24| nezahanbil. Ba veď i tak sa hanbí, až príde do svetla. Hotový ,
1358 23| nemáš ho ako ponúknuť, hanbíš sa. Z fľaše len nemožno
1359 24| nebola. Predtým taká tichá a hanblivá. Len áno a nie, a teraz
1360 5 | kadejakými titulmi a robíš nám hanbu, akoby sme si my remeselníka
1361 9 | nezaujímala, drhla ďalej suchou handrou umyté taniere. Potom sa
1362 28| kúpil fľašu atramentu, sto hárkov papiera a otvoril advokátsku
1363 14| Tvoja žena?”~„Ona. Celé hárky papiera som odhalil. Samé
1364 14| kompletnou bandou. Samá harmónia.”~Zrýchlili sme kroky. Popri
1365 11| Neúprosne, strašne znela v harmónii cigánskej hudby. Nemilosrdne
1366 8 | dvadsaťpäťročnej vernej služby a hasenia dostali šestnásti hasiči
1367 8 | počúvať. Iste má nejakého hasiča… Už to mám… Chápem… Dobre
1368 8 | dozvedeli, že sú jubilantmi a hasičmi už dvadsaťpäť rokov. Bola
1369 8 | hasiči nášho dobrovoľného hasičského spolku po jednom metáli
1370 8 | slovensky. Antal Lalok, hasičský komandant, po maďarsky a
1371 14| veľké acetylénové svetlá hasli jedno po druhom. Zjavili
1372 24| ukázať — musím. Teraz ma hatí pri každom kroku. Potom
1373 9 | hryzú do jablka. Na kieho helementa im je to? Berú do náručia
1374 5 | frak. Tanečnice len sa tak hemžili. Jedna krajšia od druhej.
1375 5 | spotenú tvár. „Možno, že hentá bude lepšia.” Ale ani táto
1376 17| Človek vám povie o nejakom hercovi, pochváli ho: výborný herec.
1377 17| každý je taký. To sú potom hérosi!”~„To sú figúrky, čo sa
1378 11| Bál treba odročiť!” vydali heslo niektorí aranžéri.~„Áno,
1379 4 | rozložiť. To vyžaduje čas. História tridsať rokov.”~Rozsobáš,
1380 14| alebo slaviansky filológ historik. No a že tam boli všetci
1381 15| je u žien nemožné. A tak hľaď na príslušnosti a nie na
1382 13| na spevokolných hodinách hľadali kútiky a hovorili tíško,
1383 27| hlave. Prečo to urobila? Hľadám odpoveď, a nenachádzam.
1384 27| blúza… Vy chcete, aby všetko hľadelo na vás, zaľúbilo sa do vás.
1385 25| obráti sa ku mne a jej oči hľadia a smejú sa, iskierky skáču
1386 12| tvár k jej horiacim lícam a hladkajúc rukou jej vlasy, celkom
1387 24| uteká psík. Ona ho neraz hladkáva. Volám na neho, aby som
1388 4 | Treba ho ponúknuť. Možno je hladný… Myslíte, možno? Nie. Žena
1389 17| akoby jemneli, stávali sa hladšími a plnšími. Cítim, že sa
1390 26| uličke. Komu skapalo, nech sa hlási u neho kedykoľvek. Prasa
1391 1 | dostal za zlomenú nohu. Hlásil sa v banke, že chce vyplatiť
1392 26| čo začala ožívať vtáčími hlasmi. Slnce ešte nevyšlo nad
1393 13| smiešností pierotov, pierotiek, hlásnikov, lokajov, domín, Angličanov.~
1394 14| voľby!~„Javor s vládnymi hlasoval…!”~„Ale nehovor! Javor?”~„
1395 3 | Preto. A vy vari budete zaň hlasovať? Nebojíte sa pána boha?
1396 11| dupkali nožičkami a kývali hlávkami napravo i naľavo. Vidieť
1397 18| tuho prihladené k okrúhlej hlávke a spletené vo vrkôčik s
1398 21| zakýva tou radostnou peknou hlávkou. Aká čistota! Bože! A on
1399 11| krikom. „Ináč sa poďakúvam z hlavného aranžérstva,” a búchal pritom
1400 11| salónoch a kuchyniach, na hlavnej promenáde a v každom sádku,
1401 6 | Všade som videl seba ako hlavnú osobu. Melanka napríklad
1402 10| čuť vrzgot a pukanie, tu v hĺbke hory, tu jemu nad samou
1403 14| Služobník, pane! Úcta hlboká! Poklona!”~To posluha. Mimovoľne
1404 2 | o balóne ani chýru. Siné hlboké, bez obláčka nebo klenulo
1405 16| desaťročný právnik, človek hlbokého umu a ostrihanej hlavy,
1406 15| pleci. Skok a pozeral do hlbokej doliny. Športy, lumpačky.
1407 27| ale že sa skrýva v nej hlboký cit a raz vybuchne z nej
1408 21| len s jedným, duševným, hlbokým záujmom o tú druhú osobu.
1409 1 | hlinastom blate cesty s hlbokými povyrývanými koľajami, plnými
1410 1 | roztápal sa hneď v žltom hlinastom blate cesty s hlbokými povyrývanými
1411 20| bolo. Krava ozdravela. U Hlomžíka… čože to len Lenčík vravel…?
1412 15| zaklopal a prijali ho veľmi hlučne. Len slečny boli akési zdržanlivé
1413 12| nikdy, v celom krátkom, hlučnom, alebo tichom ľudskom živote.
1414 14| zvábim, keď nie tých starých hlupákov!” nadával Javor.~A odrazu
1415 21| radil, aby provokoval toho hlúpeho Nemca, čo ho urazil.~„Ty
1416 8 | pošli k Rumesovi… S každou hlúposťou mi prídeš hneď na krk. Ja
1417 8 | schytí za rameno a nadá mu do hlúpych a nepozorných.~Ten ho zbadal
1418 3 | minúta, okamih.~V jedno hmlisté jesenné popoludnie pán majster
1419 1 | Deň bol novembrový. Čas hmlistý, mokrý a chladný. Medzi
1420 27| sinavé, tenkou, priehľadnou hmlou zaliate nebo neprelietol
1421 7 | Čo, ja tú kravu budem hnať do mesta?”~„Poženieme,”
1422 11| Musia gágať. Čo sa na ne hnevá…? Len kedy vyjde už Oľa…~
1423 19| Zuzanku a táto na Mídu tiež hnevala. Toto už nebolo s kostolným
1424 4 | chce nazrieť hlbšie. Ide do hniezda, odkiaľ vylietol motýlik.
1425 19| dať obkladok,” a začal sa hniezdiť. Ťažko mu bolo aj toto vypovedať.
1426 26| vykývaným a do polovičky hnilým…~Všetko podozrivé, myslela
1427 22| slamy a kôpky nerozkydaného hnoja. Kočiš prisadol opraty,
1428 14| spýtal sa Táravý.~„Do akejsi hnusnej krčmy. Ani jesť, ani piť.”~„
1429 12| Elena, ale otrok. Otrok ešte hnusnejší. Otrok strachu pred životom,
1430 15| ľudské, a sme zlí, falošní, hnusní. Ani ľudia, ani zvery. Čert
1431 26| ťa zabijem, ty podliak, hnusník, chruňo akýsi!”~Krivkajúc
1432 4 | krásny motýľ neukáže sa hnusnou húsenicou. A už sme doma.
1433 4 | hostinské kosty. ,Číročistá hnusoba,‘ vraví, ,hotový žalúdočný
1434 14| celý tento svet z blata a hnusu do výšin medzi hviezdy.
1435 6 | odniesli a dali mi biely, hobľovaný.~Na večer zmizol zo steny
1436 9 | to aj vdovu povýši nad hocijaké dievča. Hotový peniaz je
1437 9 | začala Uľa rovno.~„Nie hocijaký,” dodala Marina.~„A čo je
1438 14| medzi nás…!”~Pušného prachu hoď do plamienka, ako zablčí!
1439 2 | byť, pomyslel si richtár a hodiac za ním stojacemu Jakubovi
1440 1 | koperda zo židovskej — do pece hodím, príde biela zo starej šparkasy —
1441 5 | smeje nad doktorom Sásikom, hodinárom z Hornej hrubej ulice. Prečo?~
1442 5 | ňom len zopár strieborných hodiniek, dve zaprášené zaušnice
1443 10| porovnal čas so svojimi hodinkami. Hodinky ukazovali jedenásť…~
1444 18| i raduje. Raduje sa tej hodinke, keď má ísť do kostola.
1445 11| vychádzala pred večerou na hodinku do záhrady, on tiež — teda
1446 21| tak ako ho videla pred hodinou pri ich bráne. Tam bolo
1447 27| Známeho nepovažujete za hodného, aby ste sa pred ním ďalej
1448 9 | nejakému bohatému, mladému, hodnému, poriadnemu, zdravému, z
1449 15| pracovité, nenáročné. Skromné — hodno hotových pätnásťtisíc. A
1450 22| ako vy.”~Ani majetok, ani hodnosť, ani vplyvné rodiny nepomohli.
1451 9 | Hotový peniaz je dupľovaná hodnota… Hneď sa môže niečo prikúpiť.
1452 11| žltú toaletu. Naspodku žltý hodváb, navrchu čierne čipky. Krásna!
1453 28| veľmi stará.~Drží ju vždy v hodvábe, zamate, atlase, len aby
1454 28| sedela. Chytím do ruky. Reku, hodvábny plyš to sotva bude; možno
1455 5 | grófa narodil a spával pod hodvábnym paplónom…~Vydám sa za doktora
1456 11| bez rukavíc, on s jemnými, hodvábnymi, riedučkými rukavicami.
1457 12| toalety dám, šuštiacich hodvábom, nechávajúc po sebe vôňu
1458 26| Priatelia prišli. Večera bola hojná. Mladá hus, kapún mliekom
1459 3 | ráčili dostaviť v takom hojnom počte.~„Lebo,” hovoril, „
1460 24| Tak aj ľudia. Lenže my holdujeme predsudkom, akýmsi fixným
1461 15| letel. Čože mu bolo na hole s flintou na pleci. Skok
1462 19| Bielik aj fúzy aj bradu holil, keby to nebol robil pán
1463 6 | Fouknu na tě dvakrát,~holka, budeš plakat.~Áno. Rozveselil
1464 25| baviť sa s prstami…! Tým holobriadkom mohla sa slečna Mara posmievať,
1465 18| presvedčila. Lampa je tu, ale na holom stolíku. Treba niečo podložiť,
1466 24| malý kus popolavého neba, holú stenu susedného domu a cez
1467 9 | pokračovala Uľa. „Akoby ti pečený holub padol do huby. S deťmi nebudeš
1468 12| Ten by nikdy nepovedal: „Holubička moja, dušička drahá.” Ani
1469 2 | ale sa stretol s Janom Holubom, mešťanom z Horného konca.
1470 24| najmenšiu rolu. Pozrime holuby. Ich charakter je, že si
1471 15| popolavú stuhu pohoria. Po holých temenách a bokoch hôr akoby
1472 20| plecnatý, územčistý sedliak s holým temenom, hrubými gambami,
1473 28| zapotené hrdlo šatkou. Slúžky hompáľali lampášmi a jajkali. Od rieky
1474 14| krásni, veselí, dobrí! Mozog, hop! Nielen to víno leješ do
1475 12| Ty sa ešte musíš vrtieť, hopkať a vábiť. A na duši máš hroznú
1476 18| tráve. Večerný vietor fúka a hora šumí. Konáre vrždia. Zďaleka
1477 23| Popolavé oblaky gúľali sa po horách; na čiernych zvlhnutých
1478 19| medzi hustými jedľovými horami, pod vrcholom Inovcom, ďaleko
1479 28| hovorila.”~Rafiková celá horela od zvedavosti. Teda advokát.
1480 26| ktorým jedlo mizlo, ani čo by horelo, a stále mal prázdny pohárik,
1481 3 | myslel, si, veď je. Päť lámp horí, vlastne by malo horieť.
1482 19| hlavou pri dennom svetle a horiacej sviečke vedľa neho, vykríkla
1483 12| priložil si svoju tvár k jej horiacim lícam a hladkajúc rukou
1484 15| bledé veľké škvrny lesov a horičiek. — Škvrny čím ďalej väčšmi
1485 20| a odpľula si.~„Dobré?”~„Horkasté akési,” poznamenala, „ale
1486 22| aby nohy boli v teple.~Horko—ťažko vystúpil som do vozňa.
1487 6 | rožtek! Ja budem pre teba horkú kávu piť?!”~Zuzka odišla
1488 14| ktorej sa všetko vynesie,” horlil Šturec. „Ako má tajnosti
1489 2 | Janom Holubom, mešťanom z Horného konca. Obidvaja sa potom
1490 17| pamätáte minulej jesene: ten hôrny potôčik? Keď ste ma prenášali
1491 1 | V ŠŤASTÍ~Ďuro Koštiaľ z Hornych Luhov, veľký kostnatý sedliak
1492 28| cigánka.”~Sám Lucifer z horúceho pekla vie, na čo by bola
1493 1 | posteľou. V izbe bol suchý, horúci vzduch od malej železnej
1494 17| na zabudnutie a vymretie horúcich citov, na utíšenie najvrelejšej
1495 13| macocha, asi tridsaťpäťročná horúcokrvná Viedenčanka, nás obyčajne
1496 21| stáť. Sťaby ho boli obliali horúcou vodou a búšili do pŕs. Vytiahol
1497 9 | cudzieho. Bude iba macochou a horšou slúžkou ako u nej. Zuzka
1498 16| Daňovský, profesor národného hospodárstva, zapísal mu skvelú známku.
1499 18| postojac.~„Prečo?”~„Máme hosťa.”~„Akého?” a pohladila si
1500 9 | ráz zametú tanečnú izbu v hostinci U mesiaca, čo je na rínku.~
1501 14| všetky inštrumenty.~„Ej, pred hostincom hudci hudú,~ej, a dievčatá
1502 21| Prestal chodiť do kasína, do hostincov, aby ho niekde nezastihol
1503 4 | profesor‘! Spomenul aj zlé hostinské kosty. ,Číročistá hnusoba,‘
1504 14| Pamätáte sa na Javora, hostinského? Vy sa nepamätáte. Ja naň
1505 3 | pozdvihnúť slovo proti tomu. Hostinský to dobre vie, a preto mu
|