15-chomu | chopi-drich | driec-hosti | hotel-kolky | kolok-macat | macha-najje | najkr-neohr | neopa-nosu | notar-osi | osik-podlo | podlu-posti | posto-punkt | pupa-sihon | sile-stryn | stud-ukazo | ukazu-vrask | vrata-zachy | zacia-zelen | zemet-zalud | zaluz-zurna
Part
5007 21| foyeri, vyšiel rýchlo z podlubia divadla a stal za stĺp,
5008 21| biedny, pošliapaný, nízky a podlý. Ech! Čoby bol. Ani nikdy
5009 11| každého. Akože by si nebol podmanil celé mesto! Každý ho zbožňoval,
5010 27| chceli zachytiť, zaslepiť, podmaniť a zaujať. Blýskali sa, ale
5011 12| triasla sa v jeho prstoch. Podňal ju k ústam. Dovolila.~„Elena,”
5012 27| blízko. Neodstúpila, ba práve podňala obrážtek pred moju tvár.
5013 15| mi je cudzí. Možno, že sa podnapil a nadal by mi.~„Rozkážete,
5014 22| Následkom čoho som sa rozzúril a podniesol svoj nos k jeho, vyhrnúc
5015 18| vzniesť je vec nemožná. Podobá sa to hviezdam, mesiacu,
5016 19| po nose.~„Viete, čomu sa podobajú tieto palacinky?”~„Čomu?”
5017 9 | boli z már zniesli. Skôr sa podobala ruži, štepenej len minulej
5018 19| nechceli rovnať v ničom a podobali sa vo všetkom. Doktor nariadil
5019 25| cukríkov. Rakyta jej maľovanú podobizeň. Ja som napísal Ódu na Maru,
5020 28| zrkadle. Učila sa usmievať podobne. Grófke zablysli oči hnevom,
5021 11| nedarilo. Keď niekto mal podobnú mašľu, už si objednal nejakú
5022 7 | je to pre dievky.”~„Fero podojí,” zasmial sa ktosi.~Nič
5023 18| náš koncipient. Rukou si podoprel hlavu. Nič nevidieť, len
5024 27| povedala mi chladne a podoprela si rukou hlavu.~Videl som
5025 2 | zakrúti, nebude sa môcť o nič podoprieť a odpadne. Druhí mávajú
5026 26| osôbka už dávno jej bola podozrivá… Veď je pravda, že nebola
5027 26| polovičky hnilým…~Všetko podozrivé, myslela si pani Žibrienková.
5028 14| Hádali, kto by bol takto podozrivý. Ani jeden. Všetci rovnako
5029 3 | vbíjal drevené klince do podošiev. Ako stával pred svojou
5030 13| topánky bez príštipkov. Tu podošva zlá, tu „cúgy” zlé, tu podpätky
5031 1 | kričať. Vyvrátil ľavú nohu podpätkom von a skrčil v kolene. Potom
5032 13| podošva zlá, tu „cúgy” zlé, tu podpätky povykrivované. Dal som si
5033 24| ste nemilosrdná.”~„Ako vy. Podpálite a necháte horieť. Čo, pekné
5034 1 | uškrnul.~Pol dediny aby sa ti podpísalo, pokračoval v myšlienkach.
5035 14| len svorne spolu sa držať. Podporovať svojich. Tak…”~A na tretí
5036 25| lebo keď ide povedzme o podporu svojho blížneho, alebo,
5037 13| poviem.”~Vrátila sa.~„Vysoké podpútky. Za osem zlatých. To sú
5038 25| každému,” zhrozil som sa a ako podrazený sadol na stoličku.~Opitý
5039 23| fňukať. To ma ešte väčšmi podráždilo. Zasmial som sa zlostne
5040 1 | starej šparkasy — na kúsky podriapem, príde červenkastá z tejto —
5041 3 | by ho aj boli vyvolili za podrichtára, ale ešte si pestoval svoje
5042 26| ľahnúť po obede na diván a podriemať pol hodinky, keď náhle otvorila
5043 25| pohundrával.~Pustili sme sa do podrobností. Komu ako a koľko ráz slečna
5044 24| sa pritom začervenala a podržala si mňa. Trápne mi bolo.
5045 18| ponúkol Elenku:~„Nech sa páči. Podržím.”~„Nech sa len vám páči.”~„
5046 26| na písací stolík. Kalamár podskočil a prevrátil sa. Atrament
5047 3 | na myseľ. Či som ja ozaj podstlal kravám? Ale hej… Narezal
5048 1 | napojiť, komu dať žrať, komu podstlať, čo čistiť? Ľúto by bolo…~„
5049 11| znamenite šitý, tak ako podsudcov. Uvidel ťa v ňom, a prvé,
5050 11| neprestala viksovať topánky. Podsudcova slúžka ukradla pani podsudcovej
5051 26| susede, a tu máš! Aby jej podsypala zo dvadsať vajec… Zasa kvoká…”~
5052 21| A oprúc si hlavu o mäkké podušky vysokého divána, dívajúc
5053 8 | založil kráglik, ktorý podviazal bielou mašľou. Pritisol
5054 21| šuchotajúcou sukňou, málinko podvihnutou. Pod veľkým čiernym klobúkom
5055 18| misu pomocníkovi. Ten ju podvihol a ponúkol Elenku:~„Nech
5056 19| kresťanskou láskou, chytili sa podvodu. Farár dostal vinš od rechtora
5057 11| Na jeho veľké oblé čelo poeticky padali vlasy. Oči belasé
5058 21| pokračoval nahlas, „aby bol poetický, musí sa zrodiť v duši,
5059 13| to.”~Boli by sme sa zas pohádali, ako obyčajne doma, ale
5060 19| láska…? Áno… Ale rechtor je pohan.”~Pán rechtor na reči svojej
5061 1 | zaslzené oči. „Bolo mi treba poháňať…”~„Čo robiť?” pýtal sa mladý
5062 21| ktoré ju ešte zvierajú i po pohanení. Potom znovuzrodenú zocelenú
5063 21| všetkému rozumu. Ty si ma pohanil, nenávidíš ma, ale ja ťa
5064 4 | pýtať, či majú byť vajíčka v pohári, či len tak?‘~Zasa čakáme.
5065 14| ale pije z jemnejšieho pohárika. Ty môžeš sliepňať, lebo
5066 11| pohárikom piva, niektorí dvoma pohárikmi a pofajčiť si. Taký je už
5067 8 | rozvareného pelendreku v pohárikoch, bez lyžičiek, takže si
5068 11| občerstviť sa. Niektorí pohárikom piva, niektorí dvoma pohárikmi
5069 8 | tiež zaťukal penicírom na poháriku a sklepník rovno k nemu
5070 26| ponúkal jedením, štrngal o poháriky. Nálada bola znamenitá.~„
5071 18| nedarilo. Inokedy cengávala na pohároch, búchala vidličkou a prikladala
5072 8 | by zmokol. Vypil zo desať pohárov vody a zvalil sa na diván,
5073 8 | odložil číslo, spustil nohu, pohľadal ňou druhú papuču pod písacím
5074 21| slova a s celou dušou v pohľade.~Akú má čistučkú tvár, myslel
5075 12| možno sa odváži a povie. Pohladí jej vlasy. Vezme jej ruku
5076 5 | obstrihnuté.”~Napravil si účes, pohladil fúziky a ďalej šomral. Pozerajúc
5077 18| Máme hosťa.”~„Akého?” a pohladila si účes obidvoma rukami.~„
5078 21| s ňou, ruku jej chytiť a pohladiť a keby tak k ústam podvihnúť!
5079 2 | mimovoľne šíril nozdry a pľúca. Pohladkával líca ako neviditeľná jemná
5080 24| filigránsky stolček s albami a pohľadnicami… Nie je gustiózna, keď sa
5081 17| zazrel vo výklade najnovšie pohľadnice — prvá šla Aničke. Spočiatku
5082 21| mužského, bez jeho zaľúbených pohľadov, vzdychov a slov nezmôže
5083 21| nie vízia a kedy sa stratí pohľadu.~„Vy ste vraveli niekedy…
5084 21| zdesil, že by rád od nej pohľady vďačnosti. Ba viac, pohľad
5085 28| akoby bol skamenel. Nemo pohliadla na muža, chytila ho za ruku
5086 25| vlasy padli nazad a zvysoka pohliadol na Rakytu. Ten pohľad hovoril: „
5087 28| guľkami a perom. No a keď sa pohne svojím vážnym krôčikom,
5088 23| nedovolí, a či vie, že som sa pohneval so ženou, a ony sa uzhovorili,
5089 28| začudovala sa Rafiková a pohniezdila sa. „Drží kuchárku. Načože
5090 15| Najprv celkom dolu, ale pohnite!”~Slečnám urobil poklonu.
5091 1 | zmäkol a chcejúc potlačiť pohnutie, zatrúbil do šatky, sťaby
5092 15| v širokú popolavú stuhu pohoria. Po holých temenách a bokoch
5093 18| tmavej izby a sadla si na pohovku. Ach, dumať, dumať! To je
5094 18| Ale čo, keď nikdy nevie pohovoriť. Červená sa a smrká. A čo
5095 5 | Krása, krása, myslel si a pohrával sa s guľkou retiazky, ktorá
5096 16| veriteľom. Ale keď niektorý pohrozí mu advokátom, ticho vyťahuje
5097 25| sadol k malému stolíku, pohrúžil hlavu do dlaní a primáš,
5098 21| všetko, každú vetu, každý jej pohyb. Spomínal to všetko s láskou,
5099 1 | hrdla, vlažil mu krk, keď pohýbal hlavou. Na strieške končitého
5100 10| zatrepotalo. Tiene na ceste sa pohýbali. Ináč bolo mŕtvo a ticho.
5101 28| počúvala. V jej duši sa niečo pohýbalo. Slzy jej vstúpili do očí.
5102 25| v každej črte, v každom pohybe, každom slovíčku… Braček,
5103 27| sa potilo bez akýchkoľvek pohybov.~V ľahučkých bielych šatách,
5104 17| neubližujúci.~Jej pery sa pohybovali. Sklonil som k nim svoju
5105 24| kolospev. Domácu slečnu pojal mladý notár z blízkej dediny.
5106 3 | zasadnutia je veľavýznamný. Pojednávať sa má návrh nášho tu prítomného
5107 11| niektorý z nich, ukloní sa a pojme so sebou do tanca.~Prišiel
5108 26| na myseľ všetko, čo jej pokapalo, päť klátov dreva, kotol,
5109 21| domov. Chcelo sa mu vrátiť. Pokarhať Elenu trpkým, boľavým, urážlivým
5110 19| farár: od čoho si rechtor pokazil žalúdok, a rechtor zasa:
5111 26| Všetky dobré vlastnosti tohto pokladu prišli slečne Darinke na
5112 19| bola tá stužka, čo viala. Pokľakol k posteli a prikrčil sa.
5113 9 | pri každej bráne, aby si poklebetila a neškerila sa na paholkov.~
5114 22| že až si odkrútim šál, poklepem ho úctivo po ramene a zdvorilo
5115 14| Dopiješ. Prichádza zas a pokloní sa, či ešte poháriček. Chce
5116 7 | sa pri ňom pozhovárať.” Poklopkajúc prostredným prstom cigaru,
5117 14| som vždy ani na škripci. Pokĺzne sa mi noha na parkete, už
5118 17| A vo vode bolo klzko. Pokĺznuť som sa nechcel. Prirodzená
5119 8 | prečítal, aby sa v nich ešte pokochal. Na chvíľu rozmýšľal o tom,
5120 18| piesku na Sahare a čo chvíľa pokoja pri večnom nepokoji? Celkom
5121 21| zatisol kolenom.~„Odpočívaj v pokoji! Pre teba niet u mňa vzkriesenia!”
5122 15| je potrebná žena. A mať pokojný život, aká je to radosť.
5123 9 | Uľa aj s Beckom.~Zuzka, pokorná a tichá, usadila ich a zdvihla
5124 4 | kresťania, aby sme boli pokorní a trpezliví… I ja by zdržal
5125 17| slovíčko. Stala sa tichou, pokornou. Neusilovala sa zvábiť ma
5126 4 | ja by zdržal tento kríž, pokorný a trpezlivý by bol ako posiaľ,
5127 25| si ľahol na diván. My sme pokračovali v detailoch.~Mne dlho, dlho
5128 26| je prasa.”~Vo večeri sa pokračovalo. Prišla ešte polenta, syr,
5129 10| si. Život je síce večný… Pokračuje v druhej forme. Teda tá
5130 17| Len chvíľami bolo vidieť pokrčeného človeka, zakutraného do
5131 28| vyňala z vrecka. Bol celkom pokrčený. Obidvaja sa priblížili
5132 25| tvárami od potu a špiny, s pokrčenými golierikmi a manžetami,
5133 19| Raz sa natiahne, raz sa pokrčí. Po živote ho trieme… Niet
5134 23| pre moje správanie k nej.~Pokrčil som list a hodil do kúta.~
5135 1 | stalo. Proboval si ruky pokrčiť a natiahnuť, prešiel dlaňou
5136 24| pozrel som na jej stranu. Pokrievka sa vrtela v prostriedku.
5137 28| mažiarik s tĺčikom alebo pokrievky, dobre?”~Keď muž neštrngá,
5138 26| vrátiť starú, rozheganú, pokrivenú, hrdzavú, s poriskom vykývaným
5139 26| šuchanie a búchanie, akoby pokrovec prášili.~O chvíľu vyletel
5140 13| Kamže, Jonatan?”~(Takto ma pokrstili ako decko. Škoda, že som
5141 23| kľaptavé uši, vyhrnutý pokrútený chvostík, celé bielučké.
5142 7 | neho, ale i tí bez slova pokrútili hlavami na znak, že rozumejú
5143 19| nezabudol za každou lyžicou pokrútiť hlavou, aká je tá šošovica
5144 5 | ale padal šikmým smerom. Pokryl vetvy agátov, ploty, strechy.
5145 1 | nebolo vidieť. Polia boli pokryté snehom, ktorý padal v chumáčoch
5146 9 | bála. Becko sa usmieval a pokukával tu na Uľu, tu na Zuzku a
5147 5 | Jedna krajšia od druhej. Pokukávali, smiali sa, šermujúc vejármi.~
5148 28| Ak majú pekné dievčičky, pokurizujeme. A budeme dávať nočné muziky.~
5149 25| zamiešal sa opitý pán a spravil pokus, že zdvihne kabát, ale sa
5150 11| hlboko nahne a ešte aj nohou pokýva, aj usmeje sa, aj stačí
5151 13| Uklonila sa.~„Povedz, kto si?”~Pokývala hlavou, že nepovie.~„Si
5152 28| razila starým maslom.”~Panie pokývali hlavami a škandalizovali
5153 14| akoby tiež vravel o láske. Pokyvkával si hlavou a vrtel rukami.~
5154 19| ako kráča pred ním, zvoľna pokyvujúc hlavou zboka nabok. Cítil
5155 22| nepríjemný zápach, rozviaty polami bundy. Zápach mi bol známy.
5156 28| ísť kľačať k peci na ostré polená. V sypárni už tak nocoval
5157 26| pokračovalo. Prišla ešte polenta, syr, ovocie, čierna káva,
5158 28| na povalu. Potom zdvihla polesnej ruku a ovinula si ju okolo
5159 23| padá sneh ľahučký, malinký. Poletuje nad širokou ulicou, po ktorej
5160 17| svetle lámp bolo vidieť poletúvať malinký, drobnušký sniežik.
5161 3 | chcel, neboli by v obci ani polgárky. Pravda, kto je múdry, nebude
5162 2 | Matej Jakub, polremeselník a polgazda, kosil v jedno popoludnie
5163 28| Ty si bol doma.”~„Pred polhodinkou som prišiel, neviem,” povedal
5164 1 | strácala. Vrchy nebolo vidieť. Polia boli pokryté snehom, ktorý
5165 14| boli napríklad Rusi, alebo Poliaci, nejaký povestný český spisovateľ,
5166 6 | diván. Knihy porozhadzované, polica preč. Miesto paplóna akési
5167 24| Priložil som do pece niekoľko polien a pritiahol fotel. Z tretej
5168 28| položenej misy parila sa polievka.~„Budete s nami,” povedal
5169 19| jesť, neskoršie iba čistú polievočku, mliečko, vajíčko, zaprávané
5170 28| poslušné decko.~„A teraz z tej polievočky. Nože ponúkni, Miluška,”
5171 13| maškarný ples!”~Utíchli „politici” v krčmách o turecko—gréckej
5172 6 | len dve. Stôl druhý. Starý politírovaný odniesli a dali mi biely,
5173 24| jej ruky a do blýskavej politúry klavíra. Tam bolo vidieť
5174 11| bozk! Ako sa v tele malom, polminútovom, večne skrývanom objímajú
5175 2 | keď sa držím niekoho.”~Šli poľnou cestou medzi brehmi, ktoré
5176 27| odfotografovaná, z tváre, zboku, polobraz, celý obraz, od chrbta,
5177 18| Má na šestnásty rok, nosí polodlhé sukne, dva razy prečítala
5178 21| statkárom Zeimom!” zahundral polohlasne. „Teda predsa!”~A zaradoval
5179 21| tam samotných. Videl ju pololežiačky opretú o lakeť na diváne,
5180 14| ľudia…~Okná spopolaveli. Cez poloodkryté záclony bolo vidieť v rannom
5181 12| V izbe bola polotma. Cez polootvorené dvere padal pás svetla na
5182 12| Do tohto.”~V izbe bola polotma. Cez polootvorené dvere
5183 3 | nikdy nevyhovel svojej polovičke. Darmo zametal, čistil,
5184 28| povedal podsudca za svojou polovičkou.~„Budete s nami, musíte
5185 26| poriskom vykývaným a do polovičky hnilým…~Všetko podozrivé,
5186 22| Tienidlo lampy bolo spustené. V pološere videl som len trčiacu dlhú
5187 7 | sa na cestu, majúc nohy položené na kríž. Von neprestával
5188 28| bolo pre štyri osoby. Z položenej misy parila sa polievka.~„
5189 22| čiernu ruku s prsteňmi, položenú na žalúdku. Okolo jedného
5190 7 | Sto korún je vádium. Nech položí,” vysvetlil exekútor a ukázal
5191 1 | oheň. Posteľ odokryli a položili do nej Ďura, ktorý sa ešte
5192 14| si do salónov nechodil.‘ Položím klobúk na stolík, jem rybu
5193 4 | Len vypíšte slovo advokát… Položte na list aj tri pečiatky…
5194 2 | predstavenstvo obce…~Matej Jakub, polremeselník a polgazda, kosil v jedno
5195 14| Radšej neprišli. Prešiel polrok. U Javora prázdno, púšť,
5196 4 | Ani žena. Nezmúdrela… Po polroku prišiel druhý pytač. Práve
5197 8 | Ba keby sa ti šnúrka na poltopánkach roztrhla, aj vtedy by si
5198 21| chvíli. Ako by ona mohla! Poľutoval ju.~„Neodpustíte mi?” začul
5199 18| nešťastná, iste by ste ju poľutovali. Ako by i nie! Má na šestnásty
5200 19| sa vyponosovali. Iné si pomáhajú cukrom, kávou, múkou a octom,
5201 5 | vpád do taktu. Ale darmo si pomáhal hlavou a plecami — vždy
5202 28| starému traky na chrbte, pomáhala slúžkam hľadať sukne. Prevrátila
5203 20| lomoz a dupot. Pribehol pomáhať a zamenil dievky.~Bartuš
5204 15| seba derie — a tu ty ešte pomáhaš, aby si čím skôr odkapal.
5205 11| čakám. No nie? Pravdaže. Pomaranče. Nevedia, že s tým urážajú
5206 25| zaliaty obrus so zvyškami pomarančov, salónnych cukríkov, šumivých
5207 26| známosť.~„Tu sú dva šestáky. Pomasťte si hrdlo,” povedal bubeníkovi
5208 17| bolo!” vravela s úsmeškom a pomenovala niekoľko mladých ľudí a
5209 17| prismelá.”~„Kohokoľvek.”~„Pomenovať?”~„Prosím.”~„Nuž mňa. Seba
5210 17| Nie, nie. Ja vám verím.”~„Pomenujte mi ktoréhokoľvek.”~„Ach,
5211 24| Celé mesto hovorí o vážnom pomere, o tajných sľuboch, a teraz
5212 19| ktorý by mohol rozhnevaných pomeriť, keď sa stalo čosi neobyčajné.~
5213 19| ako u rechtora.”~Potom ju pomiešal a nazrel zblízka do misy,
5214 15| tabaku a cesnakový smrad pomiešaný s olejovým ho zarazili.~
5215 3 | na zajačom chvoste.~Išla pomimo kostolníkova žena a zastavila
5216 23| žene a čo jej poviem? Hnev pominul a mrzelo ma, čo sa stalo.
5217 23| cipušky…” počujem ešte teraz. Pominulo sa a viac sa nevráti.~A
5218 28| oproti Malinovej.~Ona sa pomkla do kúta omnibusu. Malou
5219 11| Kričali s pisármi i advokátski pomocníci.~„Teda sa neodročí?” spýtal
5220 11| netancuješ?” spýtal sa hneď pomocníka Ježného.~„Ale,” vrkol a
5221 11| advokátom, advokáti svojim pomocníkom. Doktori sú aj tak obyčajne
5222 11| bez úradníkov, fiškáli bez pomocníkov a kancelárie bez fiškálov,
5223 2 | však tešil, že jeho rada pomohla najmä Škorcovi, a radil
5224 28| pripäla čiapku.~„Nože mi pomôž tú bundu. Idem ku ševkyni.
5225 9 | štrnásť rokov. Tá dopatrí a pomôže ti vo všetkom.”~„No už tá
5226 9 | slúžka, slúžka.”~„Rodine pomôžeš,” na to Marina, „z takého
5227 1 | nezborgujú… Myslel si, že mu pomôžu. Bol by vyplatil tým špatám,
5228 23| uzhovorili, že sa na mne pomstia? Nemohol som to pochopiť.
5229 19| Bielikom.~Hnev nielenže pomúti rozum, ale ho aj odoberie,
5230 11| vojaci, i čo ich nepozveš. Pomútia hlavy slečinkám. Namyslia
5231 25| vety:~„… zasa som šiestim pomútila rozumy a srdcia. Dnes mi
5232 12| sa jej všetky myšlienky pomútili v hlave. Chce presvedčiť,
5233 16| fliaš tomu, kto ho vytrhne z pomykova!” Zhrnul briadku do dlane
5234 15| Financ prestal spievať, pomýlený príchodom pána v dlhom čiernom
5235 14| uhladene, pekne. Celkom ťa pomýlia. Pozrieš si i na vestu,
5236 16| ho ponúkol cigarou a Z., pomýliac zástoj, ju prijal. Daňovský,
5237 24| začervenal aj ja. Čo si tí teraz pomyslia? bleslo mi hlavou. Ani čo
5238 27| čiary po stole a dívala sa ponadeň do kúta letníka.~Naozaj,
5239 2 | dones aj povrazy. Ale sa ponáhľaj!”~Sluha odbehol.~Naháči
5240 10| Na všetko toto myslel, ponáhľajúc sa. Neveril síce, že sa
5241 2 | rozháňal ňou pri každom kroku. Ponáhľal sa veľmi a váľal dlhé kroky.
5242 9 | narovnajúc sa, hneď sa aj domov ponáhľala. Napäté, silné a ohorené
5243 21| chudá, tenučká stará osôbka. Ponáhľali sa k najbližšej elektrickej
5244 5 | doktor.~Pán doktor nemal ani poňatie o takomto tanci.~„A viedenský
5245 2 | novinách, že ušli z blázinca a ponevierajú sa po okolí. Učupil sa a
5246 21| v ktorej ho potupili a ponížili. Zdalo sa mu, že pochoval
5247 8 | obsluha v Extravuršte ho ponižovala a dráždila. Ani cez noc
5248 9 | Najlepšie by bolo oženiť sa.~Ponosoval sa susede Uli.~„No, čože,”
5249 11| oficieroch. A mladí ľudia sa ponosovali jeden druhému, že každá
5250 11| mal bielu. Dvaja z nich ponúkali na tácničkách tanečné poriadky
5251 28| teraz z tej polievočky. Nože ponúkni, Miluška,” vravela pani
5252 8 | žalúzií opieralo sa júlové poobedňajšie slnce a v izbe bolo už dusno
5253 16| zlatých požičia, znamenite poobeduje a večer mení piatku na päťgrajciarniky
5254 14| Ale nemožno sa ti celkom poobzerať. Traja ti zavolajú: „Služobník,
5255 7 | im všetkým jazyky razom poodrezúvala. I farár sklonil hlavu a
5256 11| Teraz išli jedna druhú poohlasovať do kostolíka. Bol to utešený
5257 9 | idú na slnci, len aby sa popáčili a aby už raz dosť bolo tých
5258 24| pozrieť do svetla, že ju popáli. To ma vábilo. Pozrieť do
5259 21| stolíka a hodil do koša. Popálil listy. Strhol prstienok
5260 28| by si doma tie perkálové popečkovať? Pravda, ju to deroguje.
5261 21| tvojou konečnou smrťou!”~A popiskujúc si valčík, spravil zo tri
5262 28| riekla nízkym. Napokon sa poplietla a svoje vlastné reči hovorila
5263 7 | prstom cigaru, otriasol z nej popol a vyfúkol dym nad svoju
5264 23| dážď prskal mi do tváre. Popolavé oblaky gúľali sa po horách;
5265 24| Smutný pohľad na malý kus popolavého neba, holú stenu susedného
5266 15| konečne sa spájali v širokú popolavú stuhu pohoria. Po holých
5267 14| ráno. Nebo sa zatiahlo celé popolavým oblakom. Po kútoch zvyšky
5268 18| ostré vysoké žuly a olivy s popolavými listami sa blýskali striebrom.
5269 21| slnečníkom.”~Zatlačil cigaretu do popolníka a pozeral na jej tenké prsty,
5270 18| sama sebe usmiala. Dnes popoludní budem čítať Suchú ratolesť,
5271 26| či nám niečo neskapalo. Popozeraj dobre vo dvore, v záhrade,
5272 27| okolo jej hlavy. Ustrašene popozerala okolo, pričom sa dotkla
5273 1 | koľaje… Potom by stačil popredať.~Rozmýšľal, kto by mu dobre
5274 28| najprv oficiálne vizity. Popredstavovať sa. Ak bude kvitnúť kancelária,
5275 20| Krava zdochne… Takto ju popreháňame… Dá boh, že jej to prejde.
5276 1 | začadeným kupakom. Otvoril ho. Popritláčal palcom tabak, vyňal z vesty
5277 1 | podpísal… Rozloží mu veci, poprosí ho, preboha… Ale Fojták
5278 22| zabudnúť. Až keď to bude, poprosím ho s odpustením.~Práce svoje
5279 28| posadím ho na kanapu. Vznikne populárnosť a budeme prosperovať, pekne
5280 1 | natrápil, a teraz by ich mal popustiť. Medzi nimi sú aj otcovské.
5281 8 | ich nenapečiem. Ty si len poraď. Ja zájdem do Extravurštu
5282 14| bojkotovať!”~Zvolala sa porada. Poradu hromadne navštívili.
5283 11| obyčajne pod papučami. Na porade bol podsudca prvý, čo povstal
5284 19| potajme sa schádzali, aby sa poradili, čo by pána rechtora s pánom
5285 24| domácou slečnou.~„Potom poradíte!” zavolal som ešte a chytil
5286 3 | brány, potom hore schodmi do poradnej siene.~Tu už sedeli páni
5287 6 | byt bez domácich slečien?~Poraďte!~
5288 9 | vdovami. Tešil som sa, že naše porekadlá predsa len nekuľhajú, ale
5289 11| ponúkali na tácničkách tanečné poriadky s belasými kystkami, dvaja
5290 25| to sú sprostosti. Mara je poriadne dievča.”~„Ľaľa, aký obranca,”
5291 9 | bohatému, mladému, hodnému, poriadnemu, zdravému, z dobrej famílie
5292 4 | nie keby. Keby žena vedela poriadnu večeru spraviť, už by bolo
5293 26| rozheganú, pokrivenú, hrdzavú, s poriskom vykývaným a do polovičky
5294 15| celkom tichučko a skromne. Porobia návštevy. V každom prípade
5295 28| rapotačka.~Na druhý deň porobil aj ostatné návštevy a všade
5296 20| vytreštila, čo sa gazdovi porobilo.~Skočil z lavice a chytiac
5297 10| dvanásť. Odporúčal sa. Von porovnal čas so svojimi hodinkami.
5298 6 | nevravte,” a zasmiala sa.~Porovnanie sa mi podarilo, dumal som.~
5299 14| diamant v hrude nezhnije…”~Porozchádzali sme sa po jednom.~Táravý
5300 6 | Večer zmizol diván. Knihy porozhadzované, polica preč. Miesto paplóna
5301 27| duševný žiar a či ho ona porozosievala. Prichádzali k nej s chválou
5302 3 | ľudia to boli, čo tie lampy porozostavovali…~Stretol sa s kolegom Jančíkom,
5303 6 | Žofii som sa len uklonil. Porozumela a hneď sa zavesila na moje
5304 11| šabličku. Šablička sa zablysne, portepé sa rozkolembá a blýska.
5305 12| hlavy. Čakajúci kočiši a portier vo vysokých červených čižmách,
5306 24| mi na um, ako som zháňal portýra v hoteli, kto by tú kytku
5307 3 | očakávaní, kým si výborníci posadajú na lavice pod oknami určené
5308 1 | do remennej stolice by ťa posadili…~Vyšiel z predsiene do podbránia
5309 28| báčik. Keď príde ku mne, posadím ho na kanapu. Vznikne populárnosť
5310 17| Matúša. Vo veľkých oknách na poschodí bolo vidieť, že svieti v
5311 15| krčmy. Ak ti je dobre — posedíš si. A tu potom hybaj, ohlasuj.
5312 28| len nechoďte ešte, ale poseďte si.‘ Teraz musím čakať do
5313 21| víťazom zostať, napomínal sa a posielal poslov naspäť.~A opätovne
5314 17| a nestalo sa nič… Chcem posielať kytôčky, a bojím sa jej
5315 12| s citom, ale ho cítim a posievam ním svoju zamilovanú. Iný
5316 25| mi Milanovič. Ohryzok mu poskočil a účes sa premenil. Vlasy
5317 12| odoberať, keď nemôžem nič poskytnúť? Pol druha roka má čakať?
5318 26| že sa zviechal. Treba mu poslať pohár mlieka.~Čertovská
5319 28| spýtala sa, pričom si poslinila prsty a odstránila páper
5320 14| Čo robievaš?”~„Mlčím a poslúcham. Ani sa nespytuj. Ja som
5321 14| Tak očistom sa spytovali posluhov: „A nebol tu môj priateľ
5322 14| akože vaše panie prídu k posluhovi alebo posluha k nim?”~„Kto
5323 14| Postával pri oknách a vyzeral. Posluhovia oprašovali čisté obrusy,
5324 12| ženou by bola. Vždy a všade poslušná, tichá, ľúbiaca… Vždy, všade…”~
5325 28| Ale pritlačený sedel ako poslušné decko.~„A teraz z tej polievočky.
5326 9 | hostia takí, čo odmenia za poslúženie… čo by sa ona vydávala.~
5327 24| nech vyzve sama. Veď vďačne poslúžime, ale očakávať vždy tú pozornosť
5328 19| poteší, že mi môže niečím poslúžiť. — Mám síce kávu, myslievala
5329 25| vravel apatekársky pomocník s posmechom. „Všetci ste zaľúbení do
5330 21| díval sa na ňu neúprimným, posmešným pohľadom.~Čože by som sa
5331 17| Zdalo sa mi, že sa kupec posmieva. Na ústach mi bolo príkre
5332 25| holobriadkom mohla sa slečna Mara posmievať, ale mne vážnemu, mne básnikovi
5333 21| Čurín s úsmevom.~„Veď sa jej posmievate.”~„Musí byť ideálna, čistá.”
5334 27| vyžitá. Tí mnohí gavalieri posnímali jej duševný žiar a či ho
5335 6 | Ó, áno!” Muselo jej to pôsobiť radosť. Ináč by bola jednoducho
5336 14| turecká čiapočka s kyckami, posotená do tyla. Veľká, okrúhla
5337 2 | kravaty, so slameným klobúkom posoteným na tylo. V ruke mal trstenicu
5338 6 | jarmok. Po obede chcel som si pospať. Nedajbože! Každé decko
5339 12| nur allein… Ktosi pritom pospevoval. Tak sa zdalo, že čuť šuchot,
5340 28| čierneho a chodil po izbe, pospevujúc si pritom.~Treba navštíviť
5341 12| lásky…~Ulica temnela. Lampy posťahované a pozhasínané. Zlatá reťaz
5342 1 | odišli s tým, aby sa krčmár postaral o prevezenie sedliaka do
5343 1 | musíme sa najprv o neho postarať.” Ukázal na Ďura, ktorý
5344 12| potriasa nohou. Nemôže pokojne postáť. Trasie sa na ňom všetko,
5345 14| pomedzi biele, čistučké stoly. Postával pri oknách a vyzeral. Posluhovia
5346 5 | fakt je, že ľudia nielenže postávali pred výkladom, ale začali
5347 5 | výklad a hľa, ľudia začali postávať a obzerať si vyložené veci.
5348 15| jej oddanosť, jej vernosť postavená je na špatnom egoizme. A
5349 5 | Natiahol rukavičku a vžil sa do postavenia, ako sa šepce poklona. Á!
5350 7 | zvolil, keď aj pred neho postavili cigarník.~„Počkáme,” rozhodol,
5351 26| istá, že Darinka?”~„Život postavím.”~„Dobre.”~Na druhý deň
5352 18| dobre, a ona má takú dobrú postieľku! Ba ozaj, v ktorej bude
5353 9 | Utrela si chytro ruky. Postierala zásterkou stoličky a usadila
5354 18| poriadku?” obrátil sa k nej postojac.~„Prečo?”~„Máme hosťa.”~„
5355 8 | syrom, ktoré sa v hrnci postretávali a tak skamarátili, že sa
5356 12| vychádzala z domu v nádeji, že ho postretne. Chodila po asfalte a pozerala.
5357 20| drobných kúskov a medicína postriekala zabielené steny pitvora.
5358 7 | poškrabúc si veľký a ostrý nos, postúpil pár krokov ku stolu, kde
5359 28| zalichotíme im. Budú lepšie posudzovať náklady. Ak majú pekné dievčičky,
5360 2 | ľudí a smiala sa pohybom a posunkom našich naháčov, kúpajúcich
5361 7 | hlavu a vybehol.~„Poďme,” posúril opätovne pisár.~„Roľa Cimenná!”
5362 3 | akoby ho golier tlačil, poťahoval krátky kabátik a mrdal plecami.
5363 19| rozkazy, plnili ich naoko a potajme sa schádzali, aby sa poradili,
5364 13| kútiky a hovorili tíško, potajomne. Tu i tu hovorili nahlas
5365 3 | panslávsky kandidát.~Takýto potentát bol Ježo v obecných záležitostiach.
5366 7 | licitácii, smutne a zároveň s potešením len toľko povedal: „Čo po
5367 19| si požičiam. Zuzanka sa poteší, že mi môže niečím poslúžiť. —
5368 27| Čudne, ale akoby som sa bol potešil, že vstáva. Iste chce odísť,
5369 17| niekoľko kvietkov. Ako by sa potešila. Víťazím, myslela by. Už
5370 23| Líze.~A hľa! Líza je tichá.~Potiahnem raz, dva — Líza tichá.~Dojím —
5371 7 | na štyritisíc korún…” A potiahnuc si spodnú peru prstami,
5372 6 | smerom. Kam vás človek chce potiahnuť, už to cítite a idete…”~„
5373 27| dosť sparno, takže čelo sa potilo bez akýchkoľvek pohybov.~
5374 18| Nie, nie.”~„Pol.”~„Ale…”~A potisla misu naspäť. Aký galantný!
5375 14| Táravý.~„Človek sa zakaždým potkýna o ľudí so špeciálnymi princípmi.
5376 20| slepý po mlákach, kĺžuc a potkýnajúc sa neprestajne po bahne
5377 11| pošepol pozemkovej knihe, potľapkajúc ju po pleci.~„Čert ma po
5378 7 | dôvodil farár ďalej a potľapkal ho po pleci, „nechže už
5379 28| neodvrknem. Podám mu ruku, potľapkám ho po pleci a poviem mu —
5380 25| že zdvihne kabát, ale sa potočil a zahodilo ho na druhú stranu
5381 2 | keď musia prejsť ponad potok cez úzku lavičku.~Dlho sa
5382 19| Len—len že ho nevylial do potoka, ale sa spamätal a stočil
5383 4 | Prepadol sa ako kameň v potoku, ako tá večera, ako celý
5384 3 | škoda.”~„Tak je. Nech sa potopia.”~Pripojil sa k nim červený
5385 26| koňak, ale domáci pán celkom potratil dobrú vôľu. Stal sa zamyslený,
5386 14| je to nedostatok salónov. Potratíte prirodzený rozum a robíte
5387 3 | Svetlo, páni moji, nám je potrebné…”~
5388 21| ďalej. To chýbalo. Čurín potreboval iba povedať, že odpúšťa,
5389 21| dôverovať a jej dôveruje. Potrebovala ho len zazrieť pod svojimi
5390 1 | všetkého strasiem. Nebudem potrebovať vždy myslieť: tam ti schádza
5391 19| kávou, múkou a octom, keď to potrebujú, tieto si vypomáhali takýmito
5392 21| Pravá láska je nikdy nie z potreby, nemá príčinu a je bez záujmov
5393 19| volal o chvíľu.~Gazdiná ho potrela.~„Čvrká?” spýtal sa.~„Čvrká.”~
5394 24| tak musí byť. Chcelo sa mi potrestať jej bojazlivosť. Umienil
5395 5 | Neviem si vybrať, myslel si, potrhávajúc frak. Tanečnice len sa tak
5396 20| vzpierala, štuchal ju lakťom, potrhával najedovaný retiazkou a fučal
5397 18| ruke, pohodil plecami a potrhol si krídlo na kabáte.~„Vlastne
5398 12| Prečo nepovie ruže… A ako potriasa nohou. Nemôže pokojne postáť.
5399 20| drkotala a brucho sa jej potriasalo, ako rozprávala o Citrónii,
5400 20| Chytro…”~Brucho sa jej vše potriaslo, čo zahovorila, vydávajúc
5401 11| takýchto okolnostiach musel potriasť príchod vojakov srdcami
5402 19| lístky a dala mu ich užiť.~„Potrite mi trošku,” volal o chvíľu.~
5403 23| taká hlúpa. Chytá myši. Potuľkáš ju, zapradie. Trie sa o
5404 21| Proti všetkému rozumu… Potupil si ma. Nenávidíš ma… Ale
5405 21| sa sklamal, v ktorej ho potupili a ponížili. Zdalo sa mu,
5406 6 | dávno zdržiavanou zlosťou. „Potvora! Tebe treba rožtek a ty
5407 11| rozhorčení nad potupením. Všetci poučení o nestálosti žien. Ó, žena,
5408 23| volá na sliepky?”~„Nie.”~Poučila ma.~Na tretí mesiac sa dostavili
5409 16| Ale aby si sa učil!” Na poukážke a všade tá istá veta: kolegovia
5410 5 | tretí deň dostal poštovou poukážkou sto korún. Na kupóne, ktorý
5411 6 | nepošle špatu do sveta. Je pôvab v každom človeku, dievčati,
5412 13| štrngla o naše. Bola ozaj pôvabná vo svojej noblese.~„Koľko
5413 1 | zoskočil z bričky a utekal k povalenému Ďurovi, zdvihnúc si šosy
5414 28| nijakú robotu, len čo sa povaľujem.”~Pravda, pán Rafika pozbiera
5415 6 | za akú pyšnú slečnu som považoval Elu… Predsa bola v utešenej,
5416 13| netreba rukavice. Ľudia to považujú za luxus a chodia v lete
5417 18| Pravda, mala by mu byť povďačná, lebo jej doniesol ružu.
5418 14| Krátka je moja sloboda. Povečeriame ešte niečo a vypijeme si
5419 8 | však, že namiesto Turka povedalo Maďar. Vtedy sa deti nesmiali.
5420 15| Viac ma nevidia. Od zajtra povediem pekný život. Rozmyslím si.
5421 27| chcel vidieť, a to dušu. Povedzteže, čo vás vlastne zaujíma
5422 26| päťdesiat grajciarov.~„Z poverenia pána Sihoňa,” dodal, „ktorý
5423 28| je obluda. Uráža morálku, povesť, čistotu mesta.~A keď sa
5424 14| Rusi, alebo Poliaci, nejaký povestný český spisovateľ, alebo
5425 18| dýchať to svieže večerné povetrie a dívať sa na čisté nebo
5426 5 | majstra bolo teplo a ticho. Povešané hodiny na stene klepali,
5427 4 | nezapláta. Má materské povinnosti. Plní ich? Každého pytača
5428 8 | obrátil na druhú firmu. Povinný je chrániť záujmy firmy.
5429 5 | Sásikovi sa raz veľmi zle povodilo, že sa hanbil za svoju materčinu
5430 28| to vám závidím. Môžete v pôvodine čítať… Akiste aj veľa čítate?”~„
5431 11| Tá istá odpoveď. Všade pôvodne doktor, pokladník, Čížik,
5432 13| súvisí s mojím juridickým povolaním. Pritom sme mysleli, že
5433 23| potom kačky, a zasa bez povolenia. Nepovedal som nič, ale
5434 27| ruku ešte bližšie k sebe.~Povolila. Jej oči, ústa, líca boli
5435 28| celé mesto si len o vás povráva. Nech sa vám páči ďalej.
5436 2 | príležitosti, príďte sem a dones aj povrazy. Ale sa ponáhľaj!”~Sluha
5437 17| Ak sa predsa nedá, tak na povrchu nesmie zasvietiť z tej lásky
5438 28| ušami?” spytovali sa odrazu.~Povstala taká vrava ako v synagóge
5439 11| Je ako lavína. Z hrudky povstane, tá hrudka sa pustí, naberá
5440 7 | odčítam,” povedal.~Sedliaci povstávali spod pece a podišli k oknu,
5441 13| cúgy” zlé, tu podpätky povykrivované. Dal som si spraviť nové.
5442 26| nedotkne vajec, niežeby ich povypíjala ako druhá. Netreba ju opíjať,
5443 1 | hlinastom blate cesty s hlbokými povyrývanými koľajami, plnými vody. V
5444 22| Ja chcem spať,” opätoval povýšeným hlasom a stiahol záclonu.~„
5445 9 | v hotovosti, to aj vdovu povýši nad hocijaké dievča. Hotový
5446 26| prasa skapalo?” spýtal sa, povýšiac hlas a strmo hľadiac žene
5447 14| ju len počúval,” vravel a povýšil hlas. „‚A čo si nepozapínaš
5448 9 | pytačkách dozvedela, hneď povýšila Zuzke služobné o celú zlatku,
5449 11| Ach, slečna Olinka! Musíš povzdychnúť pri jej mene. Aká to bola
5450 14| Ľudia citom vozvýšení, povznesení, ako je to pekne. Ako tečú
5451 11| ako Napoleon? Imponujúca póza. A ten ich vábiaci smiech. —
5452 2 | odstúpil od richtára do pozadia.~„Choď ty,” rozkázal Smaženík
5453 25| Nevravím, že sú všetci pozaľubovaní? Blázni,” zahundral pre
5454 26| päť. Múry dookola, všetko pozamkýnané, len od susedov nízky mriežkový
5455 28| povaľujem.”~Pravda, pán Rafika pozbiera omrvinky, vysype ich na
5456 28| dar boží…? Ak nepozbieraš, pozbieram to ja, aby som mala čo robiť.
5457 15| Možno, že by sa tá lepšie pozdala. Je ohybnejšia predsa, ako
5458 17| lampy zablyskli kedy—tedy a pozdávali sa mi vážne, nie falošné.
5459 18| nebolo jej voľno. Ako ho pozdraví? Akú poklonu spraví? A ak
5460 19| už nijako nemohli vyhnúť, pozdravili sa jeden druhému, aj pozhovárali
5461 21| utekať za nimi, sňať klobúk, pozdraviť ich, ruku podať, podvihnúť
5462 3 | smrdí. Keby chcel, mohol by pozdvihnúť slovo proti tomu. Hostinský
5463 11| Zadávať sa, zadávať,” pošepol pozemkovej knihe, potľapkajúc ju po
5464 11| šuchal nohami so svojou. Pozemná kniha so svojou, úradníci
5465 11| to bolo?”~Civilný súd s pozemnou knihou hneď prisvedčil.
5466 1 | Poviem aj to. Zasa len pozerajú v tej knihe a spytujú sa: „
5467 12| všetkých tých ojedinelých, pozerajúcich za párikmi a túžiacich po
5468 18| iste by bol všetky taniere pozhadzoval, keby neboli priniesli večeru…~
5469 12| temnela. Lampy posťahované a pozhasínané. Zlatá reťaz svetiel zmizla.
5470 19| pozdravili sa jeden druhému, aj pozhovárali sa medzi sebou. Lenže ako?
5471 24| romboidmi. Kraje sú na nich pozlátené. Levy s obručami v nozdrách
5472 13| poštári. Pekná mentieka s pozlátenými šnúrami. Krátka svetlá suknička
5473 3 | ale sklamaný sa vrátil, poznajúc Ježovú, ktorá svoje porcie
5474 6 | hlávku. ~Dovolil som si poznamenať: „Vy, slečna, museli ste
5475 4 | spytuje sa poznove, akoby moju poznámku nebola počula.~,Keď nie
5476 14| kamarát!” vykríkol som, poznávajúc svojho kolegu ešte z univerzity.~
5477 28| Rafiková na chvíľu postála. Poznávala pieseň, krajšiu nad všetky
5478 13| veľmi zdvorilý.”~„I toho poznáš?”~Zahrali valčík. Poklonil
5479 27| ani najmenej nezaujíma. Poznova mi prišla myšlienka, že
5480 9 | zrnká pravdy, ktoré nemožno pozobať. A tu máš! Čo sa stalo asi
5481 12| svojím sluchom čujným a pozorným. Sťaby sa všetko premenilo
5482 9 | veľmi neberú. Čo vdoviciam pozostáva? Vdovci… A potom takých
5483 12| svetle. Akoby dve dlhé reťaze pozostávajúce z veľkých zlatých ohnív,
5484 24| a vážne. „Celý život má pozostávať zo sedenia v kútiku?”~„Ale
5485 24| túžby,” odpovedal som s pózou, veľkým pátosom a vážne. „
5486 18| Dievča začudovane na neho pozrelo. Jeho to zaiste nezaujíma,
5487 25| či vôbec nepozrela, či po pozretí aj sklonila hlávku, aby
5488 11| prosím, ako by to bolo? Pozvánky rozposlané, plagáty vytlačené,
5489 28| stačila mu ešte pani Rafiková pošeptať:~„Malinovej sa chráňte,
5490 28| stiahla na bradu čierny závoj. Poševelila sa v bunde a pozrela bokom
5491 19| vlastne chorý farár. Čo poškodilo tomu a čo tomu.~Po týždni
5492 14| Akoby nebol! Nik mu nemôže poškodiť. Neraz sa zdalo, že je už
5493 2 | vy ste boženík.”~Jakub sa poškrabal za ušami.~„Ja? Prečo ja?”~„
5494 7 | opretý o sud s kapustou a poškrabúc si veľký a ostrý nos, postúpil
5495 1 | upokojoval ho tučný pán… „Doktora pošlem, ako prídem do mesta.”~„
5496 1 | Klobúk mu odletel. Kone ho pošliapali a dvoje kolies prešlo mu
5497 21| túžbam svojej zneuctenej, pošliapanej duše, a čím skôr oslobodiť
5498 21| Koniec. Dobojoval som. S pošliapaním vlastného šťastia zvíťazil.~
5499 21| nešťastnú, zničenú, biednu, pošliapanú, ešte nižšiu, ešte podlejšiu,
5500 21| nešťastný, zničený, biedny, pošliapaný, nízky a podlý. Ech! Čoby
5501 1 | sa zobudím… Až po doktora pošlú, času dosť.~Zavzdychol a
5502 14| tajnosti štát, ako majú úrady, pošta, tak i krčma. Nie je tak?”~
5503 13| rozetou na hlave, akú nosia poštári. Pekná mentieka s pozlátenými
5504 13| nevyplatené.”~„Ja?”~„Ty.”~„Poštárke? Ale veď tá vie všetko.
5505 11| elektrický prúd. A keď sa mu to pošťastilo, keď nechávala svoju ruku
5506 24| ako osu, ktorá by mohla poštípať. Myslí si: to nemôže byť,
|