15-chomu | chopi-drich | driec-hosti | hotel-kolky | kolok-macat | macha-najje | najkr-neohr | neopa-nosu | notar-osi | osik-podlo | podlu-posti | posto-punkt | pupa-sihon | sile-stryn | stud-ukazo | ukazu-vrask | vrata-zachy | zacia-zelen | zemet-zalud | zaluz-zurna
Part
6508 8 | Tunajší kaplán vravel o sile náboženstva po slovensky.
6509 22| zdržal. Bol omnoho väčší a silnejší ako ja. Keby nebol stiahol
6510 21| stužtička. Akoby sa bála tých silných tónov hudby… Náušničky zo
6511 12| bledá tvár s bokombradami a silným nosom, belasými prenikavými
6512 21| tmavá postava a mizne jej silueta v izbe.~Keď tam ešte spolu
6513 17| stolom. Na záclonách ani siluetičky, len čo na jednu z nich
6514 27| stromov lenivo viseli. Cez sinavé, tenkou, priehľadnou hmlou
6515 9 | dlhými namastenými vlasmi a sinavými hrubými perami.~„Ja neviem,
6516 2 | Ale o balóne ani chýru. Siné hlboké, bez obláčka nebo
6517 18| akýchsi sínusoch hovorí. Sínus alfa, kotangens beta. Čo
6518 18| Vlado, a vždy o akýchsi sínusoch hovorí. Sínus alfa, kotangens
6519 2 | Nevyjde veru ani Marína Sirenáková, ani pehavá, ale pekná Rozetka
6520 14| stoličná aristokracia zo súdov, sirotskej stolice, slúžnovskej a berného
6521 17| zasmiala v najnežnejšej situácii, ako vravela.~Od toho večera,
6522 17| som ich do najnežnejších situácií. Rozplývali sa citom, kľakali
6523 1 | Medzi stromovím sedela sivá, nehustá hmla. Hradská na
6524 28| bod. Nebo zakryté jedným sivým oblakom, z ktorého sa cedil
6525 25| týchto? Jednému ustavične skáče gágor a druhý rozplešťuje
6526 25| hľadia a smejú sa, iskierky skáču v nich ako drobné hviezdičky
6527 20| držiac ju na retiazke a skáčuc ako slepý po mlákach, kĺžuc
6528 28| pomyslieť, že je skaderuka—skadenoha. Môže nám aj to zísť na
6529 28| napríklad pomyslieť, že je skaderuka—skadenoha. Môže nám aj to
6530 22| divý. Prskal, zlorečil, skákal, zatváral okno a spúšťal
6531 23| Lízu nedajbože kapacitovať. Skákala ani bláznivá, kopala nohami,
6532 9 | Ostatní len tak niekedy skákali do reči.~„Dá ti prepísať
6533 22| pološero, raz vidno. Tienidlo skákalo. Nedali sme sa. Jednako
6534 18| splývali akoby v čiernu masu skál. Len kde—tu vyčnievali medzi
6535 8 | hrnci postretávali a tak skamarátili, že sa ani na mise nevedeli
6536 28| zasekol v jej srdci, akoby bol skamenel. Nemo pohliadla na muža,
6537 20| nerozbehli.~„Bodaj by ste skameneli,” vyvolával na svoje dievky,
6538 14| refrén:~„Nech ťa pánboh skára,~že si ma nechala!”~Fraňo
6539 2 | V zime ródle, korčule, ski, v lete chôdza, kúpele,
6540 15| ŽENÍCH (Skica)~Čuprík, doktor medicíny,
6541 14| Tancovalo sa na biliarde. Skla na dlážke hromada…~„To je
6542 13| jej belasé oči! Ona akoby skladala svoju hlavu na moje plece.
6543 7 | tvári, aby ten vysvetlil.~„Skladám ju,” povedal Dufek, „ako
6544 28| ďakujem,” a Rafiková sa začala skladať. „Uhlím,” čudovala sa medzitým. „
6545 21| detinsky dôveroval, v ktorej sa sklamal, v ktorej ho potupili a
6546 3 | platiť porcie, pobehol, ale sklamaný sa vrátil, poznajúc Ježovú,
6547 20| pitvora. Gazda dupol po skle a kričal:~„Pravdaže vodička,
6548 3 | pád by ma bola poslala do sklepu po ocot.~Ale pán majster
6549 15| mal vlastne zastať pred skliepkom, kde ma Anička čaká. Vyjdem
6550 25| druhej izbe. Ešte mal hlavu sklonenú v dlaniach a Cigán mu hral
6551 18| treba modliť sa, hlboko skloní šiju a modlí sa; keď spievajú,
6552 28| iným spôsobom. Dievčatá so sklopenými očami čakali a keď aj vábili,
6553 21| nahnuté k nemu, akoby sa skĺzalo z kanapy dolu na zelený,
6554 1 | na chrbát. Chcel napravo skočiť, ale pozrúc nazadok, zdalo
6555 24| klavíra. Tam bolo vidieť dlhé skomolené prsty, ružové a belasé hýbajúce
6556 6 | čušať. Počkám, ako sa to skončí. Veď všetko nemôže odniesť.
6557 17| čakali mamu.~„A tak sa teda skončil boj,” riekol som.~„Čie je
6558 20| nestalo.~„Ja by sa zmárnila,” skončila s navlhnutými očami.~Odrazu
6559 11| kaviarňou.~„Ďakujem.”~A skončilo sa. Ajhľa, tiež vidieť,
6560 18| povedať, že až bude treba, skoncipuje i ľúbostný lístok pre slečnu,
6561 18| jeden na druhého. Elenka sa skonfundovala, odhrnula obrus a dívajúc
6562 5 | Pozrel na slečnu Vieru celý skonfundovaný. Tá sa už nevedela zdržať
6563 7 | Nemám, syn môj,” povedal skormútene farár.~„Ani doma?”~„Ani,”
6564 18| doliehal k ušiam dievčatka skormúteného nad stratenými listami románu.~
6565 20| pozrela na muža svojimi skormútenými očami.~„Na, napi sa,” ponúkal
6566 24| a pri bráne znova som sa skormútil, ani čo by som ju videl
6567 27| plece. Akoby sa jej bola ta skotúľala… Čo jej povedať? Veď necíti,
6568 1 | nohu skrivenú opätkom von a skrčenú v kolene.~„Nohu mi zlomilo,
6569 1 | ľavú nohu podpätkom von a skrčil v kolene. Potom sa zatrepal
6570 28| očistom vyskočila z divána a skríkla:~„To vám povedala?”~Ale
6571 13| sa nám skrížili.~„Mama!” skríkli sme.~Od tých čias mám pred
6572 18| Doista v belasej. A tam je skriňa a v nej všelijaké pletky.
6573 19| prešiel aj so sviečkou ku skrinke, kde bola slivovica. Tu
6574 26| fľaštičky a vrkoče, napokon sa skrochmel celý kufor, odrypnúc kus
6575 15| budú žiť celkom tichučko a skromne. Porobia návštevy. V každom
6576 3 | mestské zasadnutie. Žena skrotla. Neodporovala, len naučenie
6577 11| rozptýlil ako dym. Nové túžby skrsli v srdciach. Smútok zavládol
6578 19| a do hlavy… Zobudil sa.~Skrúcalo mu žalúdok. To bola tá guľa,
6579 19| začudoval sa, „a čo?”~„Akési skrúcanie… Mdloba,” začala Mída, prisadnúc
6580 14| citoch hostí. Druhí áno. Skrútia všetky svetlá a nechajú
6581 19| myšlienke na hríby mu tak skrútilo žalúdok, že sklonil hlavu
6582 19| sobotu v nijakom prípade.”~Skrútol sa na ľavej nohe, obrátiac
6583 26| Strakavých niet.”~„To ich skryla na noc. Tam sú. Iste sú
6584 27| neprelietol vták. Zaiste všetci skryli sa v tieňoch. V samom letníku
6585 24| hnusný zimný dážď. Von všetko skryté v tmavej, nepriehľadnej
6586 21| díval sa do tých okien skrytý v tieňoch zamračenej alebo
6587 24| nikdy na teba nepozrela. Skrývala ich, akoby sa bála pozrieť
6588 11| malom, polminútovom, večne skrývanom objímajú dve duše plné lásky
6589 27| prisviedčate. Chápem, že dáma musí skrývať svoje pocity a myšlienky.
6590 24| veľmi ťažko ukazujete, ale skrývate, pokým možno. O láske hovoriť
6591 21| niekoľko listov poštou a skrze poslov. Ale ani ich neotvoril.~
6592 9 | čo jesť. Pani dobrá. Nie skúpa. Nevydelí na tanier ako
6593 26| posmech. A to tá stará skupaňa… Keby to tri, ale všetkých
6594 28| zriedka prichádzate a aké skúpe ste. Ak dáte niečo, dáte
6595 25| ľahkomyseľní, márnotratní, skúpi, gavalierski, lakomí, a
6596 24| počúvali. Samé roztratené skupinky. Nik nás nevidel. Svetlo
6597 11| oficieri okupovali najkrajšie skupiny dám. Bolo šťastie prechádzať
6598 4 | Ľudia by povedali, že to zo skúposti. Nie. Len preto, že pani
6599 19| zobudila ma… Že vraj ako skúsená osoba pomôžem… Poď, hovorí,
6600 13| hovorili nahlas o vlastných skúsenostiach. Aká bola vtedy a vtedy. „
6601 2 | len pozrieť pred seba a skúsiť ich… Aká bola táto cesta
6602 16| Na Julovom srdci ťažoba. Skúška ho straší, temer máva vízie;
6603 16| krásne svedectvo o zloženej skúške. Že ich oklamal, vyzradil
6604 16| s takým indexom, s takou skúškou! Vidí pred sebou prísneho
6605 14| Prišli umelci. Darmo sa skveli veľké červené plagáty po
6606 16| hospodárstva, zapísal mu skvelú známku. Keď už i Krkavec
6607 14| Utešený klobúčik, topánočky. Skvie sa všetko. Keby ste len
6608 6 | nohami. Ale slečna Ela — skvost. Nie. Nie. Na mne musí byť
6609 14| čiernu plachtu života na skvostný, jasavý obraz. A my sa v
6610 14| sila. Nemuseli by sme byť slabí, len svorne spolu sa držať.
6611 17| myslieť. Nože, zachyť ešte pár slabík z jej úst… Z jej pekných
6612 1 | O chvíľku mu počal hlas slabnúť a zažmúril oči. Zdalo sa,
6613 18| prechádzajúcich sa po dlažbe slabo doliehal k ušiam dievčatka
6614 12| Oči sa mu privreli. Hlas slabol. Celá sila vrhla sa do ramien.
6615 21| obrázok, ale zazdalo sa mu to slabosťou. Vôbec, ona ma už ani nahnevať
6616 24| do nášho kúta. Osvecovalo slabučko jej bielu tvár a ruky. Sedela
6617 12| zaznievalo dunenie basy a niekedy slabučký cengot električky. Potom
6618 14| Ako ľahko zdvihne dvoje slabých rúk celý tento svet z blata
6619 23| hvižďali, tu tuhšie, tu slabšie, v koľajniciach kedy—tedy
6620 17| pritom pár ráz plecami. „Niet slabšieho tvora na svete ako mužský…
6621 13| do jej srdiečka pomocou sladkého moku. O chvíľu sa zjavila
6622 12| na tóny, patriace k tej sladkej melódii, najzvučnejšej,
6623 18| bolo jej veselo v duši. Sladký, tajomstvenný cit rozhostil
6624 18| a tiež sa usmieval. Pri sladkých zvukoch piana, dumal, rozplynie
6625 22| Vyňal akúsi knižku a úctivým sladkým hlasom prehovoril, usmievajúc
6626 14| ktorý môže podkúpiť ženičku sladkými cukríkmi, koláčikmi, bochníčkami.
6627 18| Zbožňujú ju. Očarila ich. Sladučký pocit.~„Elena, kde si?”
6628 22| slamou boli napchaté, lebo slama drží teplo a hlavná vec
6629 2 | košeli, bez kravaty, so slameným klobúkom posoteným na tylo.
6630 22| mal na čižmách a ešte aj slamou boli napchaté, lebo slama
6631 22| stromy oblepené snehom, stohy slamy a kôpky nerozkydaného hnoja.
6632 14| tanierikmi. Žltučké rovné slané rožky s rascou. Spárené
6633 4 | či má byť na masle, či na slaninke…? O pol desiatej prišla,
6634 11| keby dal boh… nebude musieť slaninu držať za oknom v mastnom
6635 28| Srdce sa mu chvelo v akejsi slasti, dávno nepocítenej. Akoby
6636 14| český spisovateľ, alebo slaviansky filológ historik. No a že
6637 17| objekt, pre rozum jedna slávna veta, pre srdce a dušu jedna
6638 3 | čižmárom, ale aj členom slávneho obecného výboru. Zametal
6639 2 | dolu ňou, aby vec oznámil slávnemu predstavenstvu… Takto znebezpečovať
6640 6 | nájdem byt bez domácich slečien?~Poraďte!~
6641 18| Áno.”~„Zápalky?”~„Všetko, slečinka.”~Ale jej to nebolo dosť.
6642 11| nepozveš. Pomútia hlavy slečinkám. Namyslia si a nebudeš môcť
6643 21| povedal som niektorej peknej slečinke: rád vás mám. Sľúbil som,
6644 28| Čítavam.”~Raz nevedel, čo so slečinkou hovoriť. Odbavovala ho nakrátko,
6645 25| rozhovorili sa o tanečnej zábave a slečnách. Domov sa nám nechcelo.
6646 24| rozprúdia krv. Tak ideme za slečnami, slečna. Krv, ale nie duša…”~„
6647 23| Ako to behá sem a ta, ani slepé. Zakričíš „ašura, mašura!” —
6648 27| zavápenená ohrada záhrady až slepila svojou belosťou. Sklené
6649 20| na retiazke a skáčuc ako slepý po mlákach, kĺžuc a potkýnajúc
6650 3 | tiež vojak. Nebál sa ani slepých, ani ostrých patrónov. Neraz
6651 6 | zasa vypustili so všetkými sliepkami, kohútmi a husami. Darmo
6652 25| pivom a vínom. Veľká lampa sliepňala nad nami v dyme a smrade,
6653 14| jemnejšieho pohárika. Ty môžeš sliepňať, lebo si nie asesor. V noci,
6654 23| máme päť sliepok a kohúta.~„Sliepočka je veľmi užitočná,” začala.~„
6655 23| prekvapila, že máme päť sliepok a kohúta.~„Sliepočka je
6656 3 | Lindenberg s tvárou ako vysušená slivka; zemský pán Hubert s dlhou
6657 10| ľavného šumu vetra v žite a slivkách tu bolo ticho. Len niekedy
6658 19| sviečkou ku skrinke, kde bola slivovica. Tu náhle zoslabol, a kým
6659 19| a sviecou a potiahol zo slivovice. Ruka sa mu triasla. Hlavu
6660 2 | Kúpali sa teda páni veselo. K slnečnému kúpeľu pripojili aj gymnastiku
6661 21| baronesa nad ním s bielym slnečníkom.”~Zatlačil cigaretu do popolníka
6662 27| tichá, nehybná, obliata slnečným svetlom, ktoré veľmi hrialo
6663 27| hriadkami kvetov žiarili slnečnými lúčmi. Kvety a listy stromov
6664 14| Zapijeme si. Krátka je moja sloboda. Povečeriame ešte niečo
6665 18| to, aby človek chodil po slobode, ako sa jemu páči. Nedávno
6666 6 | Rozveselil som sa, cítil som sa slobodnejší. Zdalo sa mi, že celkom
6667 15| Akože sa ukážeš? Lepšie je slobodnému človeku. Počkám ešte trošku
6668 21| potom sa ticho spýtala: „Slobodno?”~A ani nečakajúc odpoveď,
6669 15| napraviť. — Takto si predsa len slobodný. Urobíš, čo sa ti páči.
6670 24| stisla… Nepríjemný hlas…~Sloha odznela. Tí, čo sa v prostriedku
6671 6 | zemi.”~„Povedala by som, že slon.”~„Ó, nie.”~„Teda lev.”~„
6672 18| spevníček s kalichom zo slonovej kosti. Odtrhne pár kvetov
6673 25| smeje sa na priateľkiných slovách, s ktorou sa prechádza,
6674 21| Namanul sa iný človek so slovami o láske a ona postavila
6675 26| povedal Tuliak.~„Kto v slove nestojí, je huncút,” hrozil
6676 5 | Zriedkakedy zabŕdol do slovenčiny. Aj to len vtedy, keď ho
6677 8 | na päťdesiaty raz zahral slovenskú nôtu, pri ktorej sme sa
6678 19| je nám milý, lebo každým slovíčkom môžeme prepichnúť predmet
6679 25| v každom pohybe, každom slovíčku… Braček, povedal by ti niečo,
6680 10| kaplánovi a dodal: „Ale ani slovka o tom!”~Kaplán sa začervenal
6681 26| Ožikoviča.~Priatelia sa sľúbili.~„Na prasacinu aj z Ameriky
6682 24| vážnom pomere, o tajných sľuboch, a teraz odrazu jej to poviem.
6683 12| zrušiť sľub ako luhať kvôli sľubu. Nie, nie. Robí to kvôli
6684 22| tváre s hrubými žilami v sluchách a na prostriedku čela. Na
6685 10| grécky účes, prihladený k sluchám, a malú riedku šticu, padajúcu
6686 12| rozradosteným, celým svojím sluchom čujným a pozorným. Sťaby
6687 11| Išli jeden za druhým ako sluky. Tak sladko potichučky štebotali
6688 28| topánočky, ako jej budú slušať k novým šatám? Vyňala bálový
6689 5 | miestnych novín dal, že stojí k službám vďačnému obecenstvu. Ale
6690 8 | dvadsaťpäťročnej vernej služby a hasenia dostali šestnásti
6691 4 | vypĺznutý jágerský muf, ktorý slúžil namiesto rukavičiek.~Hrubú
6692 11| kefy. Tá, čo u doktorov slúžila, sedem ráz si prepigľovala
6693 11| rad. Srdce ti pišťalo.~O slúžkach ani nehovoriac. Ani jednu
6694 28| traky na chrbte, pomáhala slúžkam hľadať sukne. Prevrátila
6695 3 | o čo ide. Povedal čosi slúžnemu. Ten sa zarehotal a buchol
6696 14| súdov, sirotskej stolice, slúžnovskej a berného úradu. Tam je
6697 26| ako Steinka alebo ja.~Malá služobná sa vrátila.~„Osem strakavých
6698 9 | dozvedela, hneď povýšila Zuzke služobné o celú zlatku, len aby jej
6699 14| poobzerať. Traja ti zavolajú: „Služobník, pane! Úcta hlboká! Poklona!”~
6700 26| gombík na lampe, zavolala služobnú.~Po chvíli vošlo malé sedliacke
6701 1 | s červenými, ustavične slziacimi, zakarpavenými očami, vidiac
6702 14| pán advokát Žarko, ktorého smädilo. Vošiel k Javorovi.~„Celkom
6703 11| nežne. Spomenieš, že si smädná, už sa oficier rozbehne.
6704 15| Urobíš, čo sa ti páči. Si smädný — ideš do krčmy. Ak ti je
6705 2 | pozadia.~„Choď ty,” rozkázal Smaženík mladšiemu mestskému sluhovi, „
6706 2 | pána richtára obce, Ernesta Smaženíka, v bielych plátenných šatách,
6707 13| Zasmiala sa.~„Prečo sa smeješ?”~„Kto rád má, smeje sa.”~„
6708 23| pariacimi sa nápojmi, hotely so smejúcimi sa hosťami, Cigáni, spev…~
6709 28| dovolí milosťpani, bude taká smelá prosiť si ešte kúsok.~Prišiel
6710 27| A akoby som bol dostal smelosť od toho bzukotu, nahol som
6711 18| poviem. Ale druhý raz budem smelšia, nebudem sa červenať. Nie,
6712 11| bál. I prehrať viacej, i smelším byť v kartách, i neskoršie
6713 9 | naopak. Jednou rukou skladá smetár v pitvore a druhou odťahuje
6714 28| nejaký neporiadok, pavučiny, smeti, rozhodené papuče alebo
6715 14| kamenná dlažba bola plná smetí. Vietor hnal po nej s nepríjemným
6716 24| načúvala reči hráčov a tajné smiechy za kulisami. Nahol som sa
6717 6 | Malvínke som povedal: „Slečna, smiem prosiť?”~Ona zrovna vykríkla: „
6718 7 | bokombradami, akoby mu bolo veľmi smiešno nad tým, že krava nie je
6719 13| hrnuli. Celá rozvodnená rieka smiešností pierotov, pierotiek, hlásnikov,
6720 24| ustavičné belasé šaty s veľkými, smiešnymi stužkami… Na hrdle sa jej
6721 20| odmieňa mliekom, hustým ako smotana, maslom… Bože, keby sa jej
6722 25| sliepňala nad nami v dyme a smrade, tak sa zdalo, že dohorieva,
6723 22| sťahujúc záclonku.~„Žid smradľavý,” odpovedal som mu, vyťahujúc
6724 22| i okno bude otvorené aj smradu ubudne. Nechal som tienidlo
6725 19| rozhýbali sa poznove ku hore Smrčinke. Ta i naspäť bola práve
6726 10| spoza pňa a zahúka. Začali smreky. Chvoj jedného sa zakývala,
6727 18| pohovoriť. Červená sa a smrká. A čo Julko Mraček? Nič,
6728 7 | si rukávom tvár a pár ráz smrknúc prišiel až k stolu.~„Tu
6729 18| Tak sa vžila do Aninho smútku. Keby začiatok, ale to najlepšie.
6730 25| ľudia chladní, rojčiví, smutní, veselí, odporní, príjemní,
6731 24| čo? Chytro, chytro! Len smutnú nie! Hneď by hútali, čert
6732 24| Elena so svetlými vlasmi a smutnými očami? Kde je tebou vyčarený
6733 28| Nevidel si ju?”~Strhala ho zo sna. Zachvátila ju úzkostlivosť.
6734 28| nechce o ňom ani počuť… Jej snahy sú vyššie… Čože s advokátom
6735 21| Chcelo sa mu utekať za nimi, sňať klobúk, pozdraviť ich, ruku
6736 26| niečo nepríjemné. Popri sne s rybami aj to ju nastrašilo,
6737 23| vidieť. Na stĺpikoch vysoké snehové čiapky a kam si len pozrel,
6738 23| I šunku.”~O čom to ona sníva? Jaterničky, klobásky, šunka.
6739 28| milá, dobre spi,~nech sa ti snívajú pekné sny!~Pesnička znela
6740 19| ťažila. Rád by bol o inom sníval, ale stále len tá guľa padala
6741 26| Nie div — s rybami sa jej snívalo. To znamená starosť.~Pritisla
6742 24| že ju musím prebrať zo snov. Tak sa mi aspoň patrí.
6743 12| či nie. Vymyká sa spod snúbencovej pazuchy a usmiata podáva
6744 12| nič, pane,” obrátila sa k snúbencovi.~„Božechráň! Ako sa páči,”
6745 21| stala sa vec celkom prostá. Snúbenicu mu bozkal ktorýsi švihák
6746 12| prste ozajstná obrúčka. Snubná obrúčka zo zlata. S dátumom.
6747 28| nech sa ti snívajú pekné sny!~Pesnička znela ticho, tlmene,
6748 4 | nerozumel, že bez večere niet sobáša.~„Nechápete,” pokračoval
6749 19| osopil na svoju gazdinú:~„Sobota. To sa rozumie. Musí byť
6750 24| zbadal a predtým nikdy? Ako socha so smutnou tvárou by bola
6751 28| si počať s touto peknou sochou.~„Slečna, tak sa zdá, bola
6752 28| Mais il — il n’est pas chez soi… a la maison,” povedala
6753 28| vyznávala láska. Ľudia boli solídnejší a keď aj kradli, kradli
6754 16| právnika, povedali, že je solídny, tichý mladý človek, všetko
6755 14| fľaštičky na olej a ocot, soľničky. Všetko čistučké, biele.
6756 10| prelietlo niečo nad ním. Sova, pomyslel si a rozhodol
6757 8 | Čo vykonal? Aký hriech spáchal? Čím ho obviňujú? Večer
6758 27| sa mi niekedy, akoby bola spáchala hriech, ktorý trápi jej
6759 28| jej prihodilo nešťastie. Spadla do vody, železnica ju zadlávila!”~
6760 14| môžete spadnúť a aj kým spadnete, trápite sa. Kôň môže zdivieť,
6761 14| svedomie. Z Álp môžete spadnúť a aj kým spadnete, trápite
6762 28| pred sebou cylinder, začal spätkovať ku dverám. Tu postál a ešte
6763 21| prstienok sám našiel. Ľutoval spálené listy. Večierkami vychádzal
6764 26| naprechádzala, prešla k mužovi do spálne ponosovať sa. Praskla dvermi
6765 26| Sihoň už otvoril okná na spálni — znak, že sa zviechal.
6766 26| nenechám,” rozhodol domáci, spamätajúc sa, že má hostí a že nemôže
6767 28| keby nie deviata. Tu sa spamätala a začala sa zberať. To sa
6768 25| Domov sa nám nechcelo. Spanie po vydarenom plese zdalo
6769 21| sa jeden—druhý akoby zo spánku.~Áno, áno, dumal Čurín,
6770 14| rovné slané rožky s rascou. Spárené fľaštičky na olej a ocot,
6771 27| letníku bola tôňa, ale dosť sparno, takže čelo sa potilo bez
6772 8 | už dusno od neobyčajnej spary. Svetlo vnikalo otvorenými
6773 5 | sa bol za grófa narodil a spával pod hodvábnym paplónom…~
6774 4 | streda… Od pondelka nemôžem spávať… Dajte mi radu…”~Čurida
6775 18| iba na pána farára a do spevníka. Kde treba modliť sa, hlboko
6776 13| študovali kostýmy. Dámy na spevokolných hodinách hľadali kútiky
6777 28| Dobrú noc, má milá, dobre spi,~nech sa ti snívajú pekné
6778 25| tedy privreli, zdalo sa, že spí, ale o chvíľu ich naširoko
6779 28| oblieval svojím svetlom celé spiace mesto a ďaleko zasnežené
6780 25| Táraniny,” prerušil ho spievajúci Jedľovič.~„Možno,” prisvedčil
6781 9 | kuchyňu zametala, už si spievala a myslela si pritom, že
6782 23| rozkolembali sme si ich a spievali spolu Cez zelenú lúku voda
6783 6 | Zapil som si a zaveselil sa. Spievalo sa, zaspieval som si i ja.
6784 14| Poliaci, nejaký povestný český spisovateľ, alebo slaviansky filológ
6785 22| Smrad!”~„Čítajte potme!”~„Spite pri svetle!”~„Nebude svietiť!”~„
6786 18| prihladené k okrúhlej hlávke a spletené vo vrkôčik s ružovou mašľou
6787 18| prosby a žiadosti jeho sa splnia.~Hľa, v jedno nedeľné predpoludnie
6788 7 | ráno zabubnovali… Aj by sa splnilo, čo Lovásikovi predpovedal,
6789 26| dodal, „ktorý ma na to splnomocnil.”~„Tóno, choď!” zabručala
6790 18| čierneho mramoru a ďalej splývali akoby v čiernu masu skál.
6791 19| nitke… Vybehla som len tak v spodničke, rozospatá a naľakaná, až
6792 18| tých pár vláskov pod tou spodnou perou by nemal mať. To je
6793 24| ako sa hovorí. Dlhé, skoro spojené jedna s druhou. Povedal
6794 9 | Pani kníhkupcová je aj spokojná s ňou. Len jedno ju trápi. ~
6795 26| drevárne. Privrela vráta a spokojne vyšla z dvora.~Srdce sa
6796 8 | dobrovoľného hasičského spolku po jednom metáli z bronzu
6797 24| som jej stisol. „Viete, tá spoločenská lož je i tak špatná,” povedal
6798 12| svojich pánov rodičov a spoločenského zvyku. Tak ako sú všetci
6799 24| predsudkom, akýmsi fixným ideám, spoločenskej hypochondrii. Obhrýzame
6800 6 | Konečne, som mladý človek a spoločenský tvor. Rád mám veselosť,
6801 24| Nevedel, ako sa má vrtieť so spoločnicou a v konfúzii spýtal sa slečny:~„
6802 28| ním Malinovú. Narážali na spoločnú cestu. Na jej koketstvo
6803 19| začala Mída, prisadnúc si spolovičky na stoličku blízko postele, „
6804 17| Tu prišiel mi na um Ďuro, spoluúradník, a kupec Lačný so strižným
6805 8 | nevynechaj. Aj punkty i čiarky spomeň. Chytro.”~Žena prečítala
6806 11| chladí a tak mäkko, nežne. Spomenieš, že si smädná, už sa oficier
6807 4 | tri pečiatky… Paragrafy… Spomeňte súd. Vypíšte: rozhodne žaloba.
6808 28| návštevy a všade medzi hovorom spomenuli panie v súvise s ním Malinovú.
6809 1 | trhlo. Už zo tretí raz počul spomenúť doktora a srdce mu zabúchalo.~
6810 17| rokoch krv sa mi ženie pri spomienke do líc. Hanbím sa sám pred
6811 14| trápne chvíle, len príjemné spomienky tiahnu tvojou mysľou. Prídu
6812 6 | o mňa. Kamaráti ma iste spomínajú. Redaktor je ešte vždy očarený —
6813 19| Zdalo by sa ti, že len to spomíname, čo máme radi. Nie je pravda.
6814 21| matkou vysadli do vozňa, sponáhľal sa, aby ešte raz zazrel
6815 14| praví dobrí ľudia…~Okná spopolaveli. Cez poloodkryté záclony
6816 21| láske a zasa hodil rukou, spoponáhľal sa a príduc domov, sadol
6817 22| tienidlo, možno by som bol spor aj tak nechal. Ale on ho
6818 9 | druhou odťahuje mlieko zo sporáka v kuchyni. Načrie rukou
6819 11| so svojimi. Pokladník zo sporiteľne so svojou. I pán podsudca
6820 22| vyťahovanie tienidla. Chcel som spornú vec komplikovať a nad chlapom
6821 19| rozmýšľali práve o nejakom novom spôsobe, ktorý by mohol rozhnevaných
6822 19| aby jedna druhej radosť spôsobili… Mám síce ťapšu, myslela
6823 15| Tá vyššia je plnšia a i v spôsoboch mäkšia. Musím ísť.~„Obrátiť!”~
6824 5 | neumytými, neohrabanými, bez spôsobov, a každý jeden z nich bol
6825 14| Začmudení, hranatí, bez spôsobu. Ba či sa umývate? Drsní,
6826 12| protivný človek. Veľká, vždy spotená figúra s veľkými fúzmi a
6827 5 | pán doktor a utieral si spotenú tvár. „Možno, že hentá bude
6828 6 | pravda, ale i ja ustanem a spotím sa.~Pozrel som na svoju
6829 4 | povedal nahlas.~„Idem ako ku spovedi. Chcem všetko povedať od
6830 18| jej niečo urobiť, aby ju spozoroval, aby vedel, že i ona existuje
6831 6 | cesta. Zemiaky zľava, raž sprava. Cvrčky. Krása, cit, láska.
6832 28| uštipla ktorási pani.~„Správa hotelov,” uštipla druhá.~„
6833 17| nedokazujú nič. Dnes by sa správal k nej ako zaľúbený. Taká
6834 17| čiernych, ešte spal ohník, v správaní a rečiach ešte sa neprebudil
6835 23| odišla k rodičom — pre moje správanie k nej.~Pokrčil som list
6836 17| Spočiatku nevedela, ako sa správať ku mne. Potom ju naučili,
6837 28| Vysvitlo, že elegantný pán je správca hotelov v susednom kúpeľnom
6838 15| potrvá pol hodiny, kým to spravia, myslel si. Koňak by bol
6839 12| aký je to človek silný a spravodlivý, čestný a zaľúbený — do
6840 17| Nijaká samostatnosť. Ju spravovali druhí. Sedával som pri nej
6841 23| kvapák. Fúkal vietor a ony spŕchli, sťaby nový prúd dažďa.
6842 17| stránil, ale dal som si pozor. Sprevádzal som ju pri prechádzkach
6843 11| priechod pre matku a jej sprievodcu, pána podsudcu.~Pán podsudca
6844 8 | Péterfi im ich odovzdal v sprievode maďarskej reči. Ktosi mu
6845 11| zostalo bez tanečníkov a bez sprievodu sa vrátili na svoje miesta.~„
6846 15| sebou svoju vlastnú oddanú, sprisahanú ženu. Nenadarmo mu dnes
6847 24| nej. To je to, čo mi ju sprotivilo… Nie, ja ju nerád… Aká je
6848 21| si pot z čela a z hrdla. Sprvu na ňu nepozrel. Bál sa podívať,
6849 17| zakutraného do zimníka so spustenou bradou a drobčiaceho po
6850 3 | vlasmi. Červenú šatku mala spustenú na hrdle. Na čele sa jej
6851 22| ani hýbať nemohol. Šál bol spustený na žalúdok a brucho, aby
6852 8 | vyhrnul a prsia obnažil. Do spustených žalúzií opieralo sa júlové
6853 17| akoby len pre seba. Dlažba spustla. Len chvíľami bolo vidieť
6854 21| nepozorovaný ju zočil, ako spúšťa záclony, ako stojí pri okne
6855 15| bielym organtínom tíško sa spúšťajúce hmly. Len kde—tu bolo vidieť
6856 2 | dvíhali ruky a rýchlo ich spúšťali k lýtkam. Plieskalo to,
6857 7 | dodal ešte hlasnejšie: „Spúšťam na deväťsto… Na osemsto…”~„
6858 11| domov, veď je bál. Ak sa ťa spýtajú doma, kde si bol, povieš,
6859 14| pive.~„Akéže to piješ?” spýtali sa ho.~„Javorské.”~„Ale
6860 7 | tiež šeptom.~Dufek pozrel spýtavo na sedliakov okolo neho,
6861 1 | len pozerajú v tej knihe a spytujú sa: „Kto býva pri vás zhora,
6862 11| dym. Nové túžby skrsli v srdciach. Smútok zavládol srdcami
6863 5 | ale to nepomohlo. Smiech srdečný, veselý, hlasný zunel dvoranou
6864 27| aby sa pravým, úprimným, srdečným smiechom rozveselila. Líca
6865 7 | A v tomto okamžení akosi srdito zakričal: „Čo, ja tú kravu
6866 13| plné osuhle, stáli nehybne. Srieň sa ligotal. Cvengot zvoncov
6867 1 | chytil pustené opraty.~Ďuro sŕkal a zvíjal sa, majúc nohu
6868 13| Objednal som na rozkaz neznámej srňacinu. Brat šeptal niečo sklepníkovi.
6869 25| koketa!”~Milanovič bledý, so sršiacimi očami, vstal a zdvihol päsť: „
6870 11| že si nepočul iné, len „ssssss” alebo „cccccc”. Alebo neštebotali,
6871 21| ľútosť. Zrovna hrdlo mu sťahovalo a po prvom akte zobral sa
6872 22| začal zobliekať bundu a sťahovať pravý rukáv, ktorý nijako
6873 12| lampáše, zavesené niekde nad stajňou, ďalej vo dvore. V salóne
6874 24| lebo nemáte, ako sa hovorí, stáleho gavaliera, hoci by ste si
6875 14| Poza bučky, poza peň…”~Stali si jeden proti druhému,
6876 24| prehovoriť ani slovo, len aby bol stály — čím viac by ich bolo,
6877 4 | bryndze, napiješ sa vody, staneš si ku sporáku a máš večeru.”~„
6878 28| prostá udalosť. Z Dúbravy od stanice je ďaleko. Chodí sa na omnibusoch.
6879 28| medzitým, čo sa takto o neho starali, kúpil fľašu atramentu,
6880 28| posteľ.~„Obliekaš sa ho, ty starigáň…! Či nepočuješ…? Mily niet
6881 28| inakšie. Nuž, kto sa vyzná v starinách! Toľko vieme, že láska musela
6882 26| jej snívalo. To znamená starosť.~Pritisla gombík na lampe,
6883 14| zaplače, keď ju zanecháte. Starosti, svedomie. Z Álp môžete
6884 13| červená vyšívaná košeľa. Starostí som mal toľko, že už—už
6885 4 | večeru spraviť, už by bolo po starostiach. Dávno by sa bola vydala…”~
6886 6 | je to domáca slečna a tá staršia pri nej, to je matka! Domáca
6887 17| niekoľko mladých ľudí a starších pánov… „Koľko ich bolo,
6888 11| ty srdcami, potrasieš. I staršie dámy sa rozohrejú pri tvojom
6889 1 | remenných gamašiach, držal staršieho za rameno, aby sa nepokĺzol,
6890 8 | skutočne spokojný. Niektoré state si aj dva razy prečítal,
6891 3 | Apatekár skočil na rovné nohy. Statkárovi sa začala ešte väčšmi triasť
6892 9 | jej opisovala sedliačkin stav, ako musí robiť, ťahať ako
6893 4 | kuchyne, reku, čo je s obedom? Stavajú vodu… Čo chystáte? Demikát.~
6894 24| týka a mňa.”~Negalantne staval som sa, akoby som nepočul,
6895 21| Elenka, dievčatko, vždy stavalo čosi na tie slová. No moje
6896 27| odpoveď, a nenachádzam. Stávam sa nemotorný, drevený.~Voľačo
6897 24| veci a ukázať sa v opitom stave. To sa nesmie stať.”~Tak
6898 4 | Advokát zachytil slovo ,stávka‘.~„Ako stávku prijímam.
6899 28| chytro vy mužskí zabúdate. Stavme sa, že už neviete, čo je
6900 19| zblízka do tváre. Počula, ako sťažka vydychuje a videla studeným
6901 28| ste. Ak dáte niečo, dáte stebielko, kvietoček. Ó, sladké minúty
6902 26| Tuliak, pichnúc vidličkou do stehna na mise, opäť zanôtil tú
6903 20| pokračovala, šúchajúc si stehno sukňou, aby sa poškrabala, „
6904 3 | takto bola tma, ale tu je Steinova krčma. Odtiaľ ide svetlo,
6905 1 | obrátil sa na chrbát. Blato stekalo mu z tváre, kým si ju rukávom
6906 21| vkradlo do chyže a kúty stemneli. Cez okná bolo vidieť, ako
6907 19| keby sa nevolal Ján a mohol stenknúť na paličku, len aby sa rechtorovi
6908 26| ich nenájdeš, z platu ti stiahnem.”~Pani Žibrienková chytila
6909 19| Napravila si šatku na hlave, stiahnuc ju k očiam, a zasmrkala.~„
6910 11| všetkom svoju bielu rukavičku stiahnuť. S civilom idete — musíte
6911 7 | to všetko daromnice, a so stiahnutým obočím zasa len vykríkol: „
6912 3 | zasadnutie sa začína.”~Výborníci stíchli ako na povel. Zobrali sa
6913 11| a nežne chytil jej ruku. Stisk. Elektrina.~„Ako som ja
6914 25| tak pekne pozerá, i ruku stíska, i rameno pritlačí k svojmu.
6915 25| držať ju dlho, dlho… Ruky stískať konečne môže byť aj zvyk,
6916 21| Ako predtým?”~„Áno.”~A stisli si ruky…~
6917 28| ľahko sa vmestíte v jedno stisnutie rúk, v jeden bozk.~Načo
6918 21| zasypané snehom. Na plagátovom stĺpe bola ho celá kôpka. A von
6919 23| brány ledva bolo vidieť. Na stĺpikoch vysoké snehové čiapky a
6920 21| utajoval sa za pňami alebo stĺpmi lámp, keď brána vrzla na
6921 22| trčali iba telegrafické stĺpy, stromy oblepené snehom,
6922 19| potoka, ale sa spamätal a stočil ho do fľašiek. Pre domácu
6923 22| stromy oblepené snehom, stohy slamy a kôpky nerozkydaného
6924 2 | richtár a hodiac za ním stojacemu Jakubovi dosť nahlas do
6925 26| bolo by bývalo zadarmo…~Stolárska dielňa zahúkala na šiestu.
6926 24| karty na malý filigránsky stolček s albami a pohľadnicami…
6927 13| naozaj naopak obrátené. Päť stolíc sa odrazu rozhovorilo o
6928 3 | stola na starých, remenných stoliciach. Za vrchstolom sedel pán
6929 14| Tam sú odnárodnení. Tam je stoličná aristokracia zo súdov, sirotskej
6930 5 | nepoznali, vydával sa za stoličného pisára alebo inakšieho úradníka.
6931 11| ste ku jej tatinkovi. Bol stoličným fiškusom na odpočinku. Nepočul
6932 8 | zásterou motal sa medzi stolíkmi, ale ani na neho nepozrel.~
6933 17| zdnuky nie. Dnu som cítil stonásobnú túžbu, a čím diaľ, tým ťažšie
6934 19| vydával zo seba iba bolestné stony.~Tak tresce pánboh. Pán
6935 27| ale hneď odvrátila hlavu a stopovala bzučiacu muchu.~„Nie je
6936 26| pranie a zasa zabudla na stopovanie. Až sám polesný vzal vec
6937 9 | Zuzka sklonila hlavu. Stovka jej prelietla mysľou a zas
6938 1 | zaintabulovaný. Platiť nestačí… Ale stovku mať, všetko by prišlo do
6939 1 | Hradská na sto krokov sa v nej strácala. Vrchy nebolo vidieť. Polia
6940 17| detské ústa. Okrúhle líca sa strácali za golierikom. Boli vo svetle
6941 15| do tichého nemého poľa. Strácalo sa sťaby za riedkym bielym
6942 24| nezabudnuteľných pocitov? Strácaš sa ako vták na jasnom nebi
6943 21| otvoril. Srdce mu búchalo strachom — naozaj. Na prahu stála
6944 9 | okolo kútikov očí bolo badať stračie labky.~„Zuza,” povedala
6945 7 | so sebou aj kravu, veľkú, strakatú švajčiarku. Priviazal ju
6946 11| Klobúk prepichnutý veľkým strakatým perom. Elegantná. Pani advokátka
6947 23| Kanáriky ešte nemáme, ani straky s obstrihanými krídlami.
6948 10| kvitnúce slivky po obidvoch stranách cesty zdali sa zasnežené.
6949 24| koniec. Tretí žúr, čo sa stránim, a ona nedajbože pochopiť…~
6950 14| lepší. Mládež sa tiež začala strániť Javora a po chvíli veľký
6951 14| hlavné knihy s číslicami, stránky, práca.~„Ale dobre, že nemám
6952 14| ráz obrátil, idúc druhou stranou, a zakričal: „Ale o jedenástej
6953 1 | predajú. Aspoň sa všetkého strasiem. Nebudem potrebovať vždy
6954 22| zavrú, len poviem grófovi Strasserovi.”~„Taký gróf ako vy.”~Ani
6955 27| nich chladná vlna, až sa strasú od zimy, lebo vy — možno
6956 21| duša za ňou, Elenou, za stratenou láskou, v ktorú detinsky
6957 11| najhorkejšiu chvíľu, to vráti stratenú vôľu a raj.~Zapili si. Usilovali
6958 28| svoje siete na vás a budete stratený. Škoda by bolo mladého človeka…
6959 18| dievčatka skormúteného nad stratenými listami románu.~A práve
6960 1 | ktorú pociťoval vtedy, stratila sa v tom okamihu, ako mu
6961 12| odchádzal.~„Škoda toho dievčaťa. Stratilo sa mi.”~Kráčal zdĺhavým
6962 4 | kupovať koliečka. Vždy ich stratíš…‘ Tu to máte. Dcéra o pol
6963 21| žlče nad potupením, bôľ nad stratou lásky. Máchal silno palicou
6964 10| dcéra nesmiete veriť na strašidlá.”~„Ja neverím. Ale o polnoci
6965 11| oknami zavreskla. Neúprosne, strašne znela v harmónii cigánskej
6966 11| iní.~A mesto sa zaplnilo strašnou zvesťou, že sa bál odročí.
6967 25| nuž na desiaty raz iste strčia ruky do vreciek a vyhovoria
6968 25| kontúrou komína na škridľovej streche.~Zasadli sme asi piati okolo
6969 4 | bolo v pondelok. Dnes je streda… Od pondelka nemôžem spávať…
6970 22| a otvoril okno i dvere. Strekol čímsi do povetria, čo voňalo
6971 3 | vzbudzoval pred tými, ktorí ho stretali.~Ale nič netrvá večne. Najmä
6972 24| Ani čo by som ju videl. Stretám sa s ňou. Chce byť vážna,
6973 26| Hneď zarána ma šťastie stretáva.~Pozorne sa prikrčila, zodvihla
6974 11| Olinka vyšla. Takto sa stretávali náhodou. Oľga vychádzala
6975 18| oddnes každodenne sa budeme stretávať. A vy sa mňa máte báť?”~
6976 18| mladý pán tiež. Ruky sa im stretli. Ona odchytila svoju.~„Ako
6977 28| tým väčšmi sa tešil, že sa stretne niekde s ňou a vyznačí ju…
6978 14| Ale nie. Idú rovno k tebe. Stŕhajú ti zvrchník, vezmú paličku,
6979 5 | Pánom sa líškal a zďaleka stŕhal klobúk pred nimi.~Trápilo
6980 28| je Milka? Nevidel si ju?”~Strhala ho zo sna. Zachvátila ju
6981 1 | Celkom zdravý je… Len čo ho strhalo a strachu mu nahnali… To
6982 8 | noc nemohol dobre spať. Strhávalo ho. Ráno už o pol piatej
6983 2 | prírody vlnil drobnú oziminu a striasal kvet z kvitnúcich čerešní.
6984 10| desiaci hlas. ~Anička sa striasla a spýtala sa: „Komu ozaj
6985 19| by ich ani za desiatku… Striasol sa od zhnusenia… ľa, hnusí
6986 10| peceň chleba, lial svoje striebristé svetlo na krajinu. Všetko
6987 18| popolavými listami sa blýskali striebrom. V poli sťaby sa bolo kúrilo,
6988 3 | Búrka. Tam sa iste budú biť. Strieľať. A Ježová si pustí muža.
6989 1 | klobúkom, ktorý čupel hore strieškou na tri piade od neho.~„Ježiš,
6990 17| spoluúradník, a kupec Lačný so strižným tovarom… Som to len vykonal!
6991 12| dajte mi rameno,” podotkla, „strkajú.”~Čudrák chytil ju pod ruku
6992 21| napríklad,” počal Čurín, „strkajúc papier do vrecka i s ceruzkou,
6993 21| prikovaný. Ľudia mimoidúci strkali do neho. Mrmlali, že stojí
6994 18| sa, hoci hrkli ňou jeho strmé slová. Teda je to nie pravda,
6995 19| bude obedovať?”~„Zuzanka strojí teľací šniceľ.”~„Tíí, to
6996 13| ešte jemnejšie a je ešte strojnejšia. Kým sme prešli sálou, hodila
6997 10| videl len čosi tmavé ako strom, ale za okamih uspel zbadať,
6998 12| ktorých viala vôňa a napĺňala stromoradie, ukázala sa veľká guľa mesiaca.
6999 10| veľkých tablách. Drobné stromové lístie zatrepotalo. Tiene
7000 1 | mokrý a chladný. Medzi stromovím sedela sivá, nehustá hmla.
7001 19| tieto palacinky?”~„Čomu?” stŕpla Mída.~„Rechtorovi!”~„Prečo?”~„
7002 5 | pred oknom hrkotali suchými strúčkami. Hradská zamrznutá. Dnu
7003 12| spraviť a aby sa nenahnevala, strúhate poklony.”~Čudrák protestoval
7004 22| ste žobrák.”~„Veď vám môj strýc, kuriálny sudca, ukáže,
7005 22| som sa.~„Pískam na vášho strýca.”~„Zavrú vás na rok, počkajte!”~„
7006 15| Prípadne bude dediť po strýcovi tisíce, má dom a veľkú záhradu.~
7007 3 | a zahanbený.~„Ale, ale, stryná!” volal ktosi.~Pani majstrová
|