VÝBORNÍK

Pán majster Dionýzius Ježo nebol len jednoduchým čižmárom, ale aj členom slávneho obecného výboru. Zametal síce na rozkaz ženy aj pred svojím domom, ale bol hrdý, že môže zametať všade. Napríklad z mestského hostinca vyteká kanál. Celý rínok smrdí. Keby chcel, mohol by pozdvihnúť slovo proti tomu. Hostinský to dobre vie, a preto mu je kamarátom. Vždy mu odmeria, ako sa patrí. Vody do vína neprileje. Bojí sa jeho slova. To je to. Nuž a ruka ruku umýva. Kvôli kamarátstvu čuší. Keď smrdí, nech smrdí. Nech druhých bolí hlava… Alebo, len jedno slovko by ho to stálo, a richtár by bol hore nohami. Povedzme len maličkosť. Povedzme o gazdovaní s petrolejom. Päť lámp je v našom mestečku, a nikdy nesvietia. Koľkože sa prijalo v preliminári? Akože zneli účty ohľadom osvetlenia? Kedy a koľko ráz sa svietilo? Kdeže je ten petrolej? Ha? A keď sa s ním v meste nesvieti, ktože sa ním osvetľuje? Hm? Nuž ale richtár mu je tiež vždy dobrý. Čo jeden mestský oldomáš, vždy ho zavolá. Čo by sa ťahal s ním za prsty? Keď je druhým dobrý, jemu je ešte lepší. Ale je pravda, že keby pán majster Ježo chcel, neboli by v obci ani polgárky. Pravda, kto je múdry, nebude nikdy proti školám a proti vývinu mestečka. Všetci sa naučíme po „uhorsky”. To je prvé. A keď toto nastane, ký čert rozpozná majstra Ježu od veľkomožného slúžneho Čillagošiho. Len tá reč ich delí. Rozum, manier jednaký. S profesormi a ich famíliami navalí sa do mesta ľudí a peňazí. To je druhé. Blata v meste hrôza, budú sa lepšie míňať, keď nie iné, aspoň čižmy. Peňazí má síce — ale len bitky je dosť. A potom, potom… Nuž ale hlavná vec je reč… Nedávno chceli páni akýsi trotoár. Každý si má svoje preddomie vyložiť kameňmi, aby aj keď je blato, bolo sucho. Toto sa už pánu majstrovi nepáčilo. Keď je sucho, netreba trotoár, a keď je blato, pľušť, nečas, aj vrabec sa uchýli pod strechu. Nech každý čaká, kým sa vyjasní. A ten, kto musí, nech príde k nemu, k pánu majstrovi. Dá mu čižmy po hrdlo a lacno. Nie sú na to čižmy, aby sa nenosili. Ako to slnce, dážď, hrmavica, chumeľ, tak aj čižmy sú od pána boha. Na to dal pán boh rozum, aby sme sa proti nehodám mohli brániť. Preto vieme, kedy treba chodiť v črieviciach a kedy v čižmách. Čižmy, a nie trotoár. Dosiaľ sme boli bez neho, budeme aj naďalej. „Neodhlasujeme! Apelujeme!” určil pán majster. Návrh len—len že neprepadol. Ale keď vstal pán notár Žilinský a zložiac okuliare, vysvetlil, že je dlažba potrebná ako kus chleba preto, aby sme sa nepotopili, keď je blato, a aby sme sa nevydusili, keď je prach, a keď na to aj pán richtár prikývol, uznali všetci, aj pán majster, že už takto áno, to sa rozumie, je vec potrebná. Mnohí zakričali aj „íljen”! Ale je pravda, že keby bol pán majster chcel, návrh prepadne ako panslávsky kandidát.

Takýto potentát bol Ježo v obecných záležitostiach. Už by ho aj boli vyvolili za podrichtára, ale ešte si pestoval svoje remeslo. Len to mu nedovolilo. Ináčej mu to ani netreba. Ako výborník zastane si vždy hrdo, neodvisle.

Kto by uhádol príčinu, že aj ten najsmelší bojovník býva vo svojej domácnosti najpokornejším otrokom? Pán majster bol tiež vojak. Nebál sa ani slepých, ani ostrých patrónov. Neraz mu revali kanóny do uší pri manévroch a nebál sa. Keď zabubnovali alebo zatrúbili na šturmu, odhodlane hnal sa na nepriateľa. Hrdo stál neraz pred generálmi a smelo odpovedal, keď sa ho pýtali. A aj teraz. Či nie on jediný je smelý vo verejných záležitostiach! Ako hromžieval pred mestským domom na pánov. Ako zúril na nich po zasadnutiach. Videli sme, že sa nedal a vždy povedal: „To sa mi páči. To nie!” Kto ho videl pri verejnom účinkovaní, nebol by veril, že ten istý človek tak pokorne vbíjal drevené klince do podošiev. Ako stával pred svojou tučnou pani majstrovou Zuzanou, rodenou Kiš. Keď vchádzala do chyže, už sa mu kladivko kĺzalo a mráz mu išiel po chrbte. V okamihu prebehol mysľou, či ozaj nespravil niečo zlé. Ale či mal pokojné svedomie, či nie, vždy si myslel, že niečo vyparatil alebo nespravil, čo mal. Hneď a zaraz mu prišli všelijaké otázky na myseľ. Či som ja ozaj podstlal kravám? Ale hej… Narezal som burgyne…? Tak je. Narezal. Dal som sviniam žrať? Dal… Dobre je… Pil som, či nie…? Nepil… Tak je všetko v poriadku… Nemôže mať nič proti mne.

Ale žena je preto ženou, aby niečo vymyslela.

„A si narúbal dreva?” ohriakla ho.

Tu máš! myslel si pán majster, veď je tak. Nenarúbal som, ale keby bol aj narúbal, iste by sa spýtala, či som dvor zamietol. A keby bol aj dreva narúbal, aj dvor zamietol, na každý pád by ma bola poslala do sklepu po ocot.

Ale pán majster ani neodpovedal. Hodil topánky a kladivko a už sa aj bral drevo rúbať.

Rúbal, rúbal, kým mu žena nepovedala: „Ešte stále rúbeš? Nemáš ty druhej roboty? Do polnoci bude tu kálať… Nepomyslí na remeslo. Chumaj!”

A pán Ježo vrátil sa k trojnohe. Chudák! Akokoľvek sa usiloval, nikdy nevyhovel svojej polovičke. Darmo zametal, čistil, rúbal, varil, halušky hádzal, stával pri sporáku na ženin rozkaz, aby mlieko nevykypelo, hrnce k ohňu pristavoval a od ohňa odstavoval… Nebol by vyhovel vari ani vtedy, keby sa bol na hlavu postavil. Odľahčilo sa mu iba vtedy, keď šiel na mestské zasadnutie. Žena skrotla. Neodporovala, len naučenie mu dávala: „Ale aby si niečo nevykázal, ty trubiroh!”

Ježo len čo zavrel dvercia a pošiel na dvadsať krokov od svojho domu, už sa usmieval, hruď sa mu rozšírila, dýchal voľne a vážne sa opieral o palicu, kráčajúc k mestskému domu. Hodil kedy—tedy hlavou, akoby ho golier tlačil, poťahoval krátky kabátik a mrdal plecami. Kedy—tedy zdvihol ukazovák ku strieške klobúka na znak pozdravu a bol zas hrdý a sebavedomý.

„Dobrý deň, sváko!” pozdravovali sa mu.

„Ďakujem.”

„Kdeže, kde?”

„Do zasadnutia.”

A vypäl sa bez toho, žeby sa bol zastavil. Nie veru, nikto by neuveril, že tomuto ctenému výborníkovi nadáva žena do trubirohov, takú úctu vzbudzoval pred tými, ktorí ho stretali.

Ale nič netrvá večne. Najmä sláva nie. Ako keď sa chlapec zrúti z lipy, kde vtáčence vyberal. Len pred chvíľou bol vysoko nad chalupami a hľa, nevie sa pozbierať zo zeme. Jediná minúta, okamih.

V jedno hmlisté jesenné popoludnie pán majster tiež takto hrdo kráčal k mestskému domu. Hmla sa rozostierala ulicami a oblievala vlahou tvár. Bol dážď bez kvapiek, akoby si sa kúpal v chladnej, nepríjemnej pare. Tma bola už o druhej. Žlté bahno čvŕkalo pod nohami, keď bolo treba prejsť cez ulicu.

Išlo o osvetlenie mestečka. Nedá sa určiť príčina, ale Ježo nenávidel svetlo. Keby bol mal aj rád svetlo, nešlo mu do hlavy osvetlenie. Osvetlenie? myslel, si, veď je. Päť lámp horí, vlastne by malo horieť. Posiaľ nehorievali, to je pravda… Ale práve preto netreba osvetlenia. Len treba týchto päť lámp riadne každý večer zapáliť a bude svetla dosť a dosť… Lebo, napríklad, vezmime rínok. Lampa pri kostole osvieti pol rínka. Za kostolom by síce aj takto bola tma, ale tu je Steinova krčma. Odtiaľ ide svetlo, a tak je aj za kostolom svetla dosť. Rínok je teda celý osvietený. Keď pridáme aj večnú lampu, čo je na kríži, ani Pešť nie je lepšie osvetlená… Len uvážiť veci… Ďalej. V jarmočnej ulici je druhá lampa. Osvieti z dolného konca práve pol ulice, ale tu je zas rínková lampa, tá osvieti druhú polovicu. Teda celá jarmočná ulica je osvietená. A to sú len dve lampy. Zvyšujú ešte tri. To je na ostatok mesta celkom dosť. Múdri ľudia to boli, čo tie lampy porozostavovali…

Stretol sa s kolegom Jančíkom, tiež poctivého remesla čižmárom a výborníkom. Podali si ruky a šli spolu na zasadnutie.

„Čo to zasa chcú?” spýtal sa Jančíka.

„Osvetlenie,” zasmial sa Jančík.

„Na kieho čerta?”

„Čo ja viem?”

„Ale veď to netreba.”

„Čoby bolo! Kto je poctivý, zavidna ide domov. Trafí aj bez lampáša.”

„Nuž pravda. To bude iste len na to, aby pisári a všelijakí opití lumpi nepadali do Jalovky, keď idú v noci z krčmy.”

Jalovka bola riečka, čo tiekla cez rínok.

„Tých je nie škoda.”

„Tak je. Nech sa potopia.”

Pripojil sa k nim červený mäsiar Trupák.

„Bude búrlivé zasadnutie,” povedal.

„Pre to svetlo?” spýtal sa Ježo.

„Preto. A vy vari budete zaň hlasovať? Nebojíte sa pána boha? Načože je noc? Aby ľudia spali. Zákon boží chcú narušovať. Keď má byť tma, nech je tma. Deň je na svetlo…”

Takto zmýšľali všetci jednoduchí výborníci. Kto bol poriadny kresťan, bol toho náhľadu. Pred bránou mestského domu už ich stálo zo dvadsať v kope. Šumeli, ako bzužia včely, keď sa roja. Šum sa zmáhal.

Bolo počuť aj výkriky: „Nové prirážky… Zasa prirážky… To sa rozumie… Kto to vydrží? Načo sú lampáše… To je lacnejšie… Dvesto percent… Žiť sa nedá.” Stolár Žitný už aj päste dvíhal a nadával richtárovi do panskej lásky na zajačom chvoste.

Išla pomimo kostolníkova žena a zastavila sa.

„Čo to bude?” spýtala sa Ježu, ktorý stál opodiaľ a rozhadzoval rukami.

„Búrlivé zasadnutie,” odvrkol tento zvysoka.

Búrlivé zasadnutie, zachytila kostolníkova, čo je to? To je niečo strašné… Búrka. Tam sa iste budú biť. Strieľať. A Ježová si pustí muža. Veď keď ho Trupák ovalí, amen, je po ňom… Všetci majú palice a páni iste pištole… Búrlivé zasadnutie… Zhíkla a odbehla povedať to Ježovej.

Medzitým sa otvorilo okno nad pánmi výborníkmi a zjavila sa plešivá hlava veľkomožného pána slúžneho, pána Čillagošiho.

„Nech sa páči, páni,” zavolal na nich, „zasadnutie sa začína.”

Výborníci stíchli ako na povel. Zobrali sa jeden za druhým do brány, potom hore schodmi do poradnej siene.

Tu už sedeli páni okolo dlhého, zeleným súknom obtiahnutého stola na starých, remenných stoliciach. Za vrchstolom sedel pán richtár Malinský. Pred ním písma a zvonec. Pri ňom na jednom boku slúžny s plešivou hlavou a bokombradami; veliteľ hasičov Podkylavý, starý mládenec s červenou tvárou a hrdzavými fúzmi; fiškál Marinovič s prebitým čelom. Na druhom boku notár, ktorý značil prítomných pánov; kupec Lindenberg s tvárou ako vysušená slivka; zemský pán Hubert s dlhou šedivou bradou a trasúcou sa hlavou; inžinier Hluchý, apatekár Racký a iní. Sedeli vážne, v očakávaní, kým si výborníci posadajú na lavice pod oknami určené pre nich. Konečne si posadali. Nastalo ticho. Richtár otvoril zasadnutie. Podľa obyčaje privítal pánov a ďakoval, že sa ráčili dostaviť v takom hojnom počte.

„Lebo,” hovoril, „uraim, páni moji, punkt nášho dneskajšieho zasadnutia je veľavýznamný. Pojednávať sa má návrh nášho tu prítomného pána, vysokozaslúžilého pána inžiniera.”

Ktosi zvolal „íljen”!

„Podľa tohto plánu, tervezetu, udi kírem,” pokračoval richtár, obrátiac sa k inžinierovi, ktorý na znak súhlasu prikývol hlavou, „slávne mestečko naše dalo by sa osvietiť takzvaným elektrickým svetlom veľmi ľahko a veľmi lacno… Vieme, že je v Nedašovciach papiereň, v ktorej sa dorába elektrika… Tu sa podáva plán, ako by sme z tej fabriky mohli túto elektrinu, aby som sa dobre vyslovil, takrečeno preniesť. Udi kírem…” Pán inžinier znova pokýval hlavou na znak súhlasu. Richtár pokračoval: „Svetlo, uraim, páni moji, je vec potrebná, lebo ako bez slnca nebolo by dňa, tak bez svetla nemohli by sme deň predĺžiť… Každému zaiste leží na srdci vývin nášho mestečka a svetlo je vývin. Svetlo…”

Dosť dlho pokračoval, krútiac sa okolo svetla ako nočný komár. Odrazu zastal. Pozrel ku dverám a otvoril ústa. Kľučka silno štrkla. Dvere tuhým nárazom rozleteli sa dokorán a buchli o stenu. Do siene vbehla veľká, bruchatá žena so zamúčenou fertuškou a rozcuchanými vlasmi. Červenú šatku mala spustenú na hrdle. Na čele sa jej perlil pot. Bola to pani majstrová Zuzana Ježo, rodená Kiš. Ježo ju prvý poznal a uchýlil sa za veľkú kasňu. Notár už—už chcel zapísať novoprišlého výborníka, ale vidiac, že je to žena, užasol a tak pritlačil ceruzku o koncept protokolu, že sa mu zlomila. Mestský pokladník, mysliac, že ide niekto platiť porcie, pobehol, ale sklamaný sa vrátil, poznajúc Ježovú, ktorá svoje porcie už dávno zaplatila. Apatekár skočil na rovné nohy. Statkárovi sa začala ešte väčšmi triasť hlava. Slúžny Čillagoši v prekvapení strhol rukávom kalamár.

„Kde je môj Dynko?” vykríkla pani majstrová, fučiac ako kováčske mechy. „Kde je môj muž…? Ježo, kde si? Ja si ho nedám zabiť!” kričala, behajúc sem i tam a hľadajúc svojho muža.

Dynko sa osmelil a vyšiel spoza kasne. Sám myslel, že sa mu žena zbláznila.

„Tu som. Čo chceš? Čo sa ti robí?” zvolal.

Pani majstrová ako tigrica skočila k nemu a chytila ho za rukáv.

„Hybaj! Hybaj, ty trubiroh…! Veď ti ja dám… Počkaj! Ty ozembuch! Máš štyri deti doma a ty, chumaj, ideš sem do búrlivého zasadnutia. Ja ti dám búrlivého zasadnutia! Marš!”

Chytila ho za pazuchu a tisla ku dverám. Pán majster sa len málinko vzpieral. Išiel potichu a zahanbený.

„Ale, ale, stryná!” volal ktosi.

Pani majstrová nevidela a nepočula. Nepopustila nešťastného majstra a len kričala: „Dám ti ja búrlivého zasadnutia! Len sa mi ešte raz opováž do búrlivého zasadnutia!”

Notár sa hlasno zasmial. Pochopil, o čo ide. Povedal čosi slúžnemu. Ten sa zarehotal a buchol rukou o stolík. Apatekár sa už tiež smial. Hubertovi až slzy padali. Onedlho sa smialo celé slávne zasadnutie. Niektorí pobehli za Ježovci, ale inžinier ich zastavil:

„Nech idú do čerta!” povedal.

Mnohí šli k oknám a dívali sa, ako pani majstrová šutruje cez rínok svojho manžela, a zachádzali sa od smiechu.

Dlho trvalo, kým pánu Hubertovi prestali slzy cupkať a kým sa pán richtár od smiechu prestal krčiť, kým pán veľkomožný Čillagoši prestal v záchvate smiechu búchať o stolík… a kým si notár zastrúhal ceruzku. Konečne však utíchli a richtár znova povstal, v strachu, že ešte niekto do smiechu vypukne a on sa tiež bude musieť smiať. Odhodlal sa predsa.

Vzal zasa písma do ruky a začal: „Svetlo, páni moji, nám je potrebné…”