DOKTOR

V našom meste usadil sa nový hodinár. Nad malý mriežkový oblok nízkeho domu dal si krásnu veľkú tabuľu. Sásik János, óras. Pri vchode vystrčil čosi také ako hodiny a do miestnych novín dal, že stojí k službám vďačnému obecenstvu. Ale obecenstvo nijako nechcelo sa upozorniť krásnou firmou. Pán Sásik sa odhodlal urobiť v malom okienku výklad a hľa, ľudia začali postávať a obzerať si vyložené veci. Mal síce v ňom len zopár strieborných hodiniek, dve zaprášené zaušnice s červenými sklíčkami, štyri obšúchané prstene a jednu zápalkovú škatuľku. Ako sa tá dostala do výkladu, nevedno, ale fakt je, že ľudia nielenže postávali pred výkladom, ale začali sa aj zaujímať o pána majstra.

Pán Sásik bol útlej, trošku zohnutej postavy s veľkou hlavou a širokou bledou tvárou. Fúzy si pristrihoval po anglicky, a keď vychádzal, vždy sa hodil do dlhého salónového kabáta a priviazal si pod bradu červenú mašľu, natiahol žlté, vždy nové rukavičky a brával so sebou tenkú paličku. Keď kráčal, pyšne dvíhal hlavu dohora, pozrel do ďaleka a znovu ju spúšťal, akosi na pravé plece, rukami rozháňal, alebo mal jednu vo vrecku a druhou medzi prstami krútil tenkou paličkou raz na jednu, raz na druhú stranu. Hovoril po maďarsky, ale tak, že ho Maďari nerozumeli. Zriedkakedy zabŕdol do slovenčiny. Aj to len vtedy, keď ho nejaký sprosták nemohol pochopiť. Pánom sa líškal a zďaleka stŕhal klobúk pred nimi.

Trápilo ho iba jedno. Nemohol nijako svojmu osudu odpustiť, že je len jednoduchý hodinár. Má panské zvyky. Je veru dosť múdry, a predsa musí nie rozumom, ale rukami pracovať. Preto keď len mohol, zatajil svoje remeslo, a kde ho nepoznali, vydával sa za stoličného pisára alebo inakšieho úradníka. Vyhľadával panskejšie spoločnosti a bol veľmi rád, keď si mohol sadnúť neďaleko pánov. Ľudia jemu rovní zdali sa mu, ako sa to u nás hovorí, chrapúňmi. Takými akýmisi neumytými, neohrabanými, bez spôsobov, a každý jeden z nich bol podľa pána majstra mechom udretý.

Nenadarmo vraví príslovie, aby šuster sedel na svojej trojnohe. Pánu Sásikovi sa raz veľmi zle povodilo, že sa hanbil za svoju materčinu a za svoje remeslo.

Mal byť akýsi fašiangový bál. Pán Sásik sa spočiatku nijako nevedel rozhodnúť, či sa má na ňom zúčastniť.

Predstavím sa ako hodinár, myslel si, ani pes sa o mňa neobzrie, nieto dámy. Každá by ovesila nos a povedala: „Netancujem.” A to preto, že nemám pred menom ani „gr.”, ani „br.”, ani „hr.” ani „dr.”.

Pritom prechádzal sa z kúta do kúta a pozeral von oknom. Von bol príjemný februárový čas. Sneh padal tak, ako komu sa nechce padať. Kolembal, vrtel, krútil sa nad zemou. Ošarpané agáty pred oknom hrkotali suchými strúčkami. Hradská zamrznutá. Dnu u pána majstra bolo teplo a ticho. Povešané hodiny na stene klepali, ťukali, vŕzgali, bili.

Sásik pozrel do zrkadla. Videl svoju tvár a zahundral: „Áno, áno. Nie som taký špatný. Zrkadlo necigáni. Vlasy sa mi blyštia ako deklík na hodinkách a fúzy mám celkom dobre obstrihnuté.”

Napravil si účes, pohladil fúziky a ďalej šomral. Pozerajúc do zrkadla celkom zblízka a otvárajúc pritom naširoko oči, šomral: „No, oči sú troška vodové, ale veľké a do dĺžky zastrihnuté… Musím na ten bál… Áno. Čo na tom? Vydám sa za doktora a dobre sa zabavím… Veď pohyby moje sú ozaj panské. Vidieť, že som sa ako tovariš pohyboval vo vyšších kruhoch, keď bolo treba nejakému grófovi tu hodiny zavesiť na stenu, doniesť, tu napraviť. Často sa stalo, že sa sám gróf pustil so mnou do reči, alebo osvietená pani. To hneď vidieť na človeku, medzi akými ľuďmi sa pohyboval…”

Po jeho tvári rozlial sa blažený úsmev. Rýchlymi, šúchavými krokmi začal sa pohybovať po izbe, rozpomínajúc sa na pohyby veľkých pánov.

Natiahol rukavičku a vžil sa do postavenia, ako sa šepce poklona. Á! Vydarilo sa mu znamenite. Spustil sa na ľavú nohu, vystrel krk, zošpúlil ústa, potom požmurkal, pokrútil v povetrí prstom a hlboko sa nahol k zemi, ale zašeptať celkom zabudol.

Hneď nato si pomyslel, že kráča popri peknej slečne. Naklonil sa napravo a pošuchol si kabát rukou, pričom nešeredne bil si ľavú nohu rukavičkou, ktorá sa mu hompáľala v ruke.

Proboval hodiť sa do fotela, ako to robievajú mladí páni. Zdvihol teda pozorne kabát a tichučko sa pustil na stoličku. Potom vstal. Zagestikuloval klobúkom a spravil elegantný skok. Usmial sa tak, aby mu pritom netrčali veľké žlté zuby. Prešiel sa, aby mu ruky neviseli. Vydal zo seba niekoľko ráz čudný zvuk a bol so sebou úplne spokojný. Celkom akoby sa bol za grófa narodil a spával pod hodvábnym paplónom…

Vydám sa za doktora a budem sa výborne zabávať. Poznať ma ešte nepoznajú, najmä slečinky nie.

Tak sa rozhodol a v duchu sa usmieval.

Pomaly sa zmrkalo. Ani sneh už nerobil kruhy nad zemou, ale padal šikmým smerom. Pokryl vetvy agátov, ploty, strechy. Na uličných lampách bolo vidieť celé čiapočky.

Pán Sásik na to všetko nedbal. Pripravoval sa na bál a úsmev radosti neschádzal mu z tváre.

Je po zábave. Celé mesto sa smeje nad doktorom Sásikom, hodinárom z Hornej hrubej ulice. Prečo?

Na zábave sa dlho okúňal ísť ku slečnám.

Neviem si vybrať, myslel si, potrhávajúc frak. Tanečnice len sa tak hemžili. Jedna krajšia od druhej. Pokukávali, smiali sa, šermujúc vejármi.

Odrazu pánu doktorovi sa ziskrilo v očiach. Hmla padla mu do hlavy. Slečna Pavlínka na neho pozrela.

Áno. Tejto budem dvoriť, rozhodol hneď a vbehol do bočnej izby, kde si pred zrkadlom napravil mašľu a utrúc krídlom z fraku topánky, vážnym krokom vracal sa do dvorany.

Krása, krása, táto Pavlínka… Široká, tučná tvár. Líca veľké, červené… Vypuklé čierne oči… Plné, okrúhle plecia. Vlasy čierne, ružička v nich… Krása, krása, myslel si a pohrával sa s guľkou retiazky, ktorá mu visela spod fraku.

Nemohol sa dlhšie zdržať. Pobehol k nej. Spustil hlavu na prsia, čo znamenalo poklonu, mäkko zašeptal svoje meno, prosiac hneď o túru.

Lenže, beda! Tanec nijako nešiel. Pán doktor ho vždy poplietol. Obrátil sa raz—dva a zastal, hľadajúc príhodný vpád do taktu. Ale darmo si pomáhal hlavou a plecami — vždy poplietol.

„Zle hrajú títo Cigáni,” prehovoril konečne zadychčaný.

„Možno, že vám pôjde drajšrit,” poznamenala Pavlínka.

„Áno, drajšrit,” potvrdil doktor.

Ani ten nešiel.

„Netancujete sexšrit, pán doktor?” spýtala sa slečna. „To je ľahšie.”

„Áno, sexšrit,” zajakal sa doktor.

Pán doktor nemal ani poňatie o takomto tanci.

„A viedenský viete? Alebo džentry valčík?”

Tanečník čosi zakoktal. Tanec nešiel ani tak, ani tak.

Pavlínka sa naľakala ťarbavého tanečníka a zaďakovala.

„Zle tancuje táto Pavlínka,” povrával si pán doktor a utieral si spotenú tvár. „Možno, že hentá bude lepšia.” Ale ani táto nevedela.

Šiel radom a s každou poplietol.

Čo je to, že mi nejde tanec? Veď som sa učil vo Viedni. Ale tak to bude, že tu inakšie tancujú, filozofoval a čakal na čardáš.

Slečny medzitým hovorili o novom doktorovi ako strašnom tanečníkovi. Konečne, každý doktor nie je hneď aj výtečným tanečníkom, ale toto je čosi dešperátne. Ako sa ho zbaviť, aby nemuseli dať košík, lebo iste príde, a košíky rozdávať sa podľa našich mravov nesvedčí. Povedali to aj mládencom. „Aký doktor? Čo za doktor? Ale ten? Veď je to hodinár,” povedal ktosi. „Tak sa vám predstavil? Nehanebník akýsi. No počkaj. Zamieňaš si remeslo s kadejakými titulmi a robíš nám hanbu, akoby sme si my remeselníka neuctili.” Pošuškali si medzi sebou tanečníci a vymysleli čertovský plán.

Pán doktor tancoval čardáš so slečnou Vierou, peknou, útlou devuškou s veľkopanskými náhľadmi.

To mi už ide, myslel si pán Sásik, obzerajúc sa hrdo dookola. Videl, že každý sa nad ním usmieva, ba i Viera. Ešte hrdšie a prudkejšie ju vykrúcal. Dvíhal nad hlavou mokrú šatku a triasol ňou. Radosť bola dívať sa. On sám sa kochal najväčšmi vo svojom tanci… Teraz povedzte, že neviem…

Po tanci sa chcel hodiť do fotela vedľa Viery, tak ako to doma proboval. Hľadal krídla fraku, aby ich zodvihol, ale našiel len jedno. Spočiatku len hmatal, hmatal, ale druhé krídlo nedajbože nájsť. Potom sa začal vrtieť ako pes za svojím chvostom. Krídla nebolo. Pozrel na slečnu Vieru celý skonfundovaný. Tá sa už nevedela zdržať a vypukla napriek svojmu aristokratizmu v hlasný smiech, až sa musela prikrčiť, tak ju zaklalo v boku. Kládla si spočiatku šatku na ústa, ale to nepomohlo. Smiech srdečný, veselý, hlasný zunel dvoranou a chytal sa okolitých dám a pánov. Konečne smialo sa všetko. Ešte aj pikolo z kasína vošiel a škriekal kvôli škreku.

„Čo, čo je to?” jachtal pán doktor, vrtiac sa ešte stále okolo seba samého.

Slečna Viera mu to od smiechu nevedela vysvetliť.

Doktor vybehol z dvorany. Vo foyeri si zvliekol frak, roztiahol ho za rukávy pred sebou, aby našiel aj druhé krídlo. Nebolo ho… Ký čert! Vedel určite, že frak máva dve krídla a že aj jeho mal… Veď si ho dobre obzrel, keď si ho požičiaval a platil zaň…

Ľudia začali vychádzať za ním aj do foyeru. Šuchol frak pod pazuchu a ako zmyslov zbavený utekal domov. Ani sa nevrátil. Kto by sa opovážil po takej hanbe vrátiť sa na bál a tancovať? Vec nemožná…

Na tretí deň dostal poštovou poukážkou sto korún. Na kupóne, ktorý odstrihol, bolo len toľko napísané, aby si kúpil nový frak.

„Radšej ich vložím do obchodu,” zamrmlal pán doktor, zatvárajúc asignáciu do stolíka.