VYDAJ

Keď sa dievča vydá, akoby umrelo, vraví príslovie. Ono tie príslovia obyčajne prestreľujú, ale toto nemá ani za necht pravdy. Keby sa vydaj rovnal smrti, nuž by nelipli dievčatá za mužskými ako muchy za cukrom. Len čo začnú okrúhlieť, už sú zvedavé na svojho budúceho. Počujeme síce od nich: „Ach, ja sa nevydám. Ach, čože by sa vydávala! Lepšie je dievčaťu ako neveste.” Ale čo vidíme? Na Ondreja lejú olovo. Prečo lejú? Varia halušky s papierikmi. Prečo varia? Od Lucie až do Vianoc každý deň ráno na lačný žalúdok hryzú do jablka. Na kieho helementa im je to? Berú do náručia drevo a odčitujú, či do páru nabrali, či nie? Nuž? Horký tam smrť. Každej preletí hlavou: „Bohdaj by skorej takto umrela.”

Ako dievčatá, tak aj rodičia. Veď by ich varovali pred istou smrťou. Či ich varujú? Šušku borovú ich varujú! Tiskajú ich, aby im len preboha na krkoch nezostali, ale aby sa radšej nejakému bohatému, mladému, hodnému, poriadnemu, zdravému, z dobrej famílie pochádzajúcemu na krky zavesili. Navešajú na ne všetky možné čačky, stužtičky, perličky, až sa tak ligocú, keď idú na slnci, len aby sa popáčili a aby už raz dosť bolo tých všelijakých mašličiek. Do kostola vyháňajú každú nedeľu tri razy a v robotný deň aspoň dva, len aby padli do oka. A tie zábavy! Doma toľko ráz nevymetú, koľko ráz zametú tanečnú izbu v hostinci U mesiaca, čo je na rínku.

Nie preto píšem, že by im vari závidel. Ale sa jedujem, keď vravia o smrti. Krásna smrť. Nie, to mi nikto na nos nezavesí.

O Zuzke Bírešovie som sa nazdal, že je výnimka. Ovdovela a zostala bez detí. Šla slúžiť ku kníhkupcovi Mirzákovi v Hornej ulici. Povedala, že vydaja mala dosť a nechce viac z tej sladkosti. A veru nevyzerala ani tá, ako čo by z mŕtvych vstala, ani tak, ako čo by ju boli z már zniesli. Skôr sa podobala ruži, štepenej len minulej jari do ohybného mladého tŕňového prúta. Tvár jej aspoň tak kvitla a driek sa jej tak ohýbal. Nebolo ani takej driečnej slúžky v meste. Nechcem uraziť, ale je pravda, že tak v nedeľu, keď išla z kostola, nejeden mešťan pozrel za ňou. Obyčajne nosila čiernu hodvábnu šatku na hlave, čiernu zamatovú kabanku, tmavobelasú saténovú sukňu a v ruke pátričky, malú modlitebnú knižku a bielu šatku. V robotný deň bola ešte krajšia. Keď zavrtela železným kolesom na studni pred vyhňou kováča Mikuláša, krátka biela sukňa sa jej oháňala, úzky driek ohýbal a bosé nohy blýskali ako voda, keď svieti na ňu slnce. Postála, ak musela čakať, ale keď si putne naplnila, už sa aj zohla, chytila ich a narovnajúc sa, hneď sa aj domov ponáhľala. Napäté, silné a ohorené ramená niesli nehybne plné nádoby. Neobzerala sa ako straka, neskladala putne pri každej bráne, aby si poklebetila a neškerila sa na paholkov.

A slúžka bola znamenitá. Panie závideli Mirzákovej tento ôsmy div sveta. Druhým aby si hneď zarána hodinu vyzváňal nad hlavou, aby oči rozdrapili a prestali fučať. Zuzka sliepky budí. Ani ju zrakom nedostihneš, tak lieta. Sukňa jej je ešte v kuchyni a hlava v sklepe alebo naopak. Jednou rukou skladá smetár v pitvore a druhou odťahuje mlieko zo sporáka v kuchyni. Načrie rukou do pánovej čižmy a v tom momente už aj spravila raňajky a nesie ich aj s čižmami. Ktoráže slúžka pozerá za pec, ktoráže sa škriabe po rebríkoch na kasne, hádže na brucho, aby videla, čo je pod posteľou, a nepotrebné odmietla? Okrem Zuzky ani jedna. Tá panie učí na poriadok.

Pani kníhkupcová je aj spokojná s ňou. Len jedno ju trápi.

Neraz povedala Zuzke: „Dobre, Zuzka moja, dobre. Ale ak sa mi vydáš, čo si ja počnem.”

Zuzka sa zachichotala: „Ale, milosťpani, nikdy. Radšej by som si ruku odťala.”

„Nono.”

„Veru áno.”

Pani sa tešila. Zuzka vo svojom predsavzatí zotrvávala. Mala aj dvoch pytačov. Prvého na fľaku vyhodila. Druhý bol nebezpečný, lebo sa ho aj jej rodina zaujala a bol dobrým gazdom, vdovec s piatimi deťmi. Bol to Becko, gazda z Rubinovej, tej istej dediny, odkiaľ bola aj Zuzka. Odrazu náhlo umrela mu žena. Čo bolo robiť? Pánboh dal, pánboh vzal. Chybovala žena v dome, lebo boli deti, majetok, dobytok. Všetko treba opatriť. Najímať veľa stojí a na cudzieho zveriť majetok sa nedá. Uchytí tu, uchytí tam, dá tej rodine, dá onej, seba neukráti a po chvíli ťa celého roznesie. Človek nemá tisíc očí. Najlepšie by bolo oženiť sa.

Ponosoval sa susede Uli.

„No, čože,” povedala aj táto, „ožeňte sa.”

„Ktože pôjde za mňa, za vdovca s piatimi deťmi,” zavzdychol, tešiac sa pritom v duchu, že aj Uľa narádza oženiť sa. Teda je to nie taká nemožnosť.

„Čo, vdovec…? Len roľa Koncom na Pažiť je dvanásť meríc. A detí…? Nuž a Krídlatá, Jedlište, Vyšníky sú od čoho? Ktože hľadí na deti, keď môže role pozerať? Zuza Bírešovie by hneď šla. Vdovica bez detí a má hotových päťsto zlatých nagazdovaných.”

Suseda nevravela zle. Akokoľvek je to s roľami, ale dievčatá sa nerady vydávajú za vdovcov, vdovy zasa mládenci veľmi neberú. Čo vdoviciam pozostáva? Vdovci… A potom takých päťsto zlatých v hotovosti, to aj vdovu povýši nad hocijaké dievča. Hotový peniaz je dupľovaná hodnota… Hneď sa môže niečo prikúpiť. Gazdovstvo sa rozšíri.

„Nebolo by zlé,” zamrmlal Becko a zamrdal fúzmi, akoby bol glgol z hriateho. Nahol sa k Uli a čosi pošuškal. Uľa prikývla.

Šla Uľa k Zuzke aj so sestrou tejto, Marinou, chudobnou bíreškou.

Zuzka práve umývala riad po obede. Utrela si chytro ruky. Postierala zásterkou stoličky a usadila hostí.

„Čože ste mi doniesli?” spýtala sa, hŕkajúc zasa taniermi v teplej vode a vykladajúc ich na táfľu.

„Nahovárať sme ťa prišli. Či by si sa reku nevydala,” začala Uľa rovno.

„Nie hocijaký,” dodala Marina.

„A čo je kto, ja sa nevydám.”

„Štyri osminy majetku,” bastvila Uľa.

„Nech má, koľko chce.”

„Tri kravy,” licitovala Marina.

„Pár koní… Keď chceš vedieť, Becko,” vysvetlila Uľa, aby ju Marina neprevýšila, hoci sa Zuzka ani nespytovala, kto je to.

„Becko?” zhíkla Zuzka a zakryjúc si dlaňou tvár, rozosmiala sa. „Veď ten má päť detí. Choďte mi,” a ako čo by sa o vec celkom nič nezaujímala, drhla ďalej suchou handrou umyté taniere. Potom sa ešte spýtala Mariny, ako sa majú otec, len aby nezačali ešte raz o Beckovi.

Uľa s Marinou nafúkané odišli. Keď ich odprevadila a zavrela za nimi kuchynské dvere, zasa sa len hlasno rozosmiala. Keď odložila riad, zastala pri okne, zadívala sa do sadu. Keď kuchyňu zametala, už si spievala a myslela si pritom, že sa naozaj nevydá. By sa jej zasa chcelo lopotiť sa od svitu do noci… Kravy, role a na tých päť: možno, že by ešte deti prišli… A tu ani roboty toľko. Aj si zarobí, aj vyslúži, aj má čo jesť. Pani dobrá. Nie skúpa. Nevydelí na tanier ako druhé. Chlieb v kredenci. Keď chce, odkrojí si… Čo jarmok, jarmočné ju neminie. Odídu, iste donesú niečo. Na Vianoce vždy dostane na celé šaty a hostia takí, čo odmenia za poslúženie… čo by sa ona vydávala.

Na druhú nedeľu Uľa sa zasa dostavila aj so Zuzkinou sestrou.

Zuzka stála na svojom.

„Čo budeš vždy druhému slúžiť? Lepšie je byť paňou samej sebe,” vysvetľovala Uľa. „Čože si takto? Slúžka, slúžka, slúžka.”

„Rodine pomôžeš,” na to Marina, „z takého gazdovstva sa aj nám ujde.”

Nič nepomáhalo.

„Čo ma po ňom, čo ma po ňom,” odvrkla za každou chválou Zuzka.

Konečne bez výsledku odišli, ešte väčšmi nafúkané.

Zuzka cez týždeň dostala až tri listy. Od Mariny, od mladšej sestry Anny a od otca. Tento bol celkom prísny a bola v ňom vyhrážka, že ak sa nevydá za Becku, aby viac domov nechodila.

Zuzka len plecom mrdla: „Nuž nepôjdem.”

Pani Mirzáková, keď sa o týchto pytačkách dozvedela, hneď povýšila Zuzke služobné o celú zlatku, len aby jej nenapadlo vydať sa. Čiernymi farbami jej opisovala sedliačkin stav, ako musí robiť, ťahať ako taký koník — a len pre cudzieho. Bude iba macochou a horšou slúžkou ako u nej. Zuzka upokojila paniu, aby sa len netrápila. Ona sa nevydá.

Uľa zasa Beckovi húdla, že to inak nepôjde, iba ak by dal na ňu prepísať nejakú roľu. Možno, že by sa tým dala nakriatnuť. Becko váhal, ale konečne privolil.

Zuzka dostala zasa v jedno nedeľné popoludnie návštevu.

Prišla Uľa, Marina, Anna a otec. Ani ich nemala kam usadiť, toľko ich bolo. Uľa bola rečníkom. Ostatní len tak niekedy skákali do reči.

„Dá ti prepísať Krídlatú,” vravela Uľa, rozkladajúc suchými, čiernymi rukami. „Budeš paňou.”

„Hneď ako sľúbiš, pôjdete spolu k notárovi,” dopĺňala Marina.

„Krásny kus zeme,” zamrmlal otec, zakývajúc hlavou s dlhými namastenými vlasmi a sinavými hrubými perami.

„Ja neviem, čo sa ty, Zuza, toľko onačíš,” zatrepotala chytro jazykom mladšia sestra Anna, ohorená a pehavá a tiež chudobne vydatá.

„K majetku prídeš a nič nedáš za to,” pokračovala Uľa. „Akoby ti pečený holub padol do huby. S deťmi nebudeš mať oštaru. Najstaršia má už štrnásť rokov. Tá dopatrí a pomôže ti vo všetkom.”

„No už tá Krídlatá je krásny kúštik,” opätoval svoje otec, pozerajúc si na čižmy a odlupujúc si prstami zoschnuté blato na sárach.

„A do daru, pre nič, za nič,” duplikovala Marina.

Anna nahnevane hodila hlavou, sťaby chcela povedať: komu niet rady, tomu niet pomoci.

„Musíš hľadieť aj na svoju rodinu, Zuzka, nielen na seba,” dovrávala Uľa.

„Vždy bola najhoršia medzi nami,” sekla Marina.

„Nedrážď,” chlácholila Uľa.

„Len jej aby bolo dobre,” uštipla Anna.

„No, už sa k nám neukazuj, ak to odmietneš,” pohrozil sa zas otec a vstal z lavice, aby šli. Aj sa pobrali, teraz už celkom rozpaprčení.

Zuzka odolala. Zhlboka si vydýchla, keď odišli. Smutná si sadla k oknu a zadumala sa hlboko, hľadiac na čap kotla na sporáku. Slnce zapadalo a blýskalo sa na vyleštenej medenej ploche.

Taká bola Zuzka a ja som sa nazdal, ako som už povedal, že bude výnimkou medzi dievčatami a bezdetnými vdovami. Tešil som sa, že naše porekadlá predsa len nekuľhajú, ale sú v nich skutočné zlaté zrnká pravdy, ktoré nemožno pozobať. A tu máš! Čo sa stalo asi o mesiac nato? Zuzka sa predsa len vydala, akokoľvek je vydaj smrťou.

Ako sa to len mohlo stať?

Nuž prišla aj po štvrtý raz Uľa aj s Beckom.

Zuzka, pokorná a tichá, usadila ich a zdvihla svoje oči na Uľu s nemou otázkou, akoby sa čohosi bála. Becko sa usmieval a pokukával tu na Uľu, tu na Zuzku a fúzy si vykrúcal a prekladal si každú chvíľu nohy. Raz pravú na ľavú, raz ľavú na pravú. Vyleštené čižmy svietili ako jeho tučné líca. Vyzeral najviac štyridsaťročný. Čelo vysoké, ale bez vrások, len okolo kútikov očí bolo badať stračie labky.

„Zuza,” povedala vážne, so zníženým hlasom Uľa, „ešte raz sme prišli, ale ostatný raz. Ty si nie ľahkomyseľnica…” Zakašlala očistom a ukázala na Becku. „Pozri sa, budeš mať nielen Krídlatú, ale ti dá pán Becko sto zlatých, ktoré si hneď môžeš dať do šparkasy, ak sľúbiš… Šťastie sa ti usmieva… Neodháňaj ho! Uletí a nepríde. Ty si chudobná a budeš boháčkou…”

Zuzka sklonila hlavu. Stovka jej prelietla mysľou a zas sa jej len do hlavy vrátila. Tam aj zostala trčať. Potom sa k nej aj celá roľa Krídlatá privalila. Nato jej zakvičali zo tri bravy, zaručali tri kravy, zaerdžali kone. Popritom ešte aj Uľa zahučala: „Sľúb sa, sľúb sa…”

V toľkom hukote ani anjel by nebol odolal, nieto Zuzka. No napriek tomuto lomozu zreteľne bolo počuť v kuchyni Zuzkin hlas: „Nech odčíta!”

Riekla to ticho, azda len sama sebe, azda niekomu na dvore, lebo sa k oknu odvrátila. Zakryla si zásterou tvár a odklonená čakala, kým nepočula, ako Becko odčituje pokrčené banknóty, ticho ich vystierajúc na táfli a mrmlajúc si popod nos. Uľa sa mu prizerala, mihajúc drobnými očami a majúc ruky na bruchu.

Nakoniec aj Zuzka fľochla, a keď Becko povedal „sto”, stále ešte nehľadiac do očí mladoženíchovi, podala mu ruku do jeho natiahnutej ruky a zašepkala: „Nech sa stane vôľa božia!”