|
Nad tmavými vrchmi stál mesiac.
Veľký a okrúhly ako peceň chleba, lial svoje striebristé svetlo na
krajinu. Všetko bolo zatiahnuté riedkym tmavomodrým závojom. Len hradská sa
belela ako vápno a kvitnúce slivky po obidvoch stranách cesty zdali sa
zasnežené. Ich tône padali šikmo a obrubovali ju ľahkými priezračnými
čipkami. Niekedy zadul ešte dosť chladný aprílový vietor a zašumel
vrchom krátkeho žita, rozprestierajúceho sa dookola na dvoch veľkých
tablách. Drobné stromové lístie zatrepotalo. Tiene na ceste sa pohýbali.
Ináč bolo mŕtvo a ticho. Blížila sa polnoc.
Kaplán Červenák v tvrdom
klobúku, s veľkým plášťom na pleciach a dáždnikom, vracal sa domov do
Rozkaloviec z Búrneho, kam skoro každý deň chodieval k pánu dekanovi
Veselému. Farníci síce vraveli, že chodí k nemu kvôli jeho dcére, slečne
Anne, lebo aj rozkalovský pán farár má dobré víno, tak ako dekan, aj dobré
cigary fajčí, práve tak ako dekan, aj tartlík si rád zahrá, ako Veselý,
ale dcéru nemá. Teda len slečna Anička môže byť tým magnetom,
ktorý pána kaplána priťahuje. Možno. Pravda je, že sa pán kaplán najradšej
prechádza smerom k Búrnemu. Aj to je pravda, že sa tieto prechádzky končievali
Búrnym. Starý dekan ho vďačne prijímal a Anička najradšej s ním
filozofovala. Filozofovanie sa obyčajne preťahovalo do desiatej
večer. O tom čase chodil pán dekan spať. Rozduril ich aj v
najživšej debate.
„Desať hodín,” vyhlásil.
„Spať.”
A pán kaplán len potom odchádzal.
Dnes nebol doma. Šiel k
rozkalovskému farárovi, Červenákovmu šéfovi, v akejsi cirkevnej
záležitosti. Nevracal sa a mladí zabŕdali do filozofie. Sedeli po prvý raz
v záhradke a pán kaplán bol neobyčajne citlivý.
„Veru, slečna Anička,” hovoril,
„život je večný. Neprestane pri tom, čo smrťou menujeme. Svoju
podobu premieňa, ale zostáva tu, okolo nás…”
Popritom skúmal jej vysokú,
štíhlu postavu a grécky účes, prihladený k sluchám, a malú riedku šticu,
padajúcu na vysoké, okrúhle čelo. Uvažoval, že ku gréckemu účesu sa
štica nehodí. Chcel jej povedať, že sa zle češe, keď kuvik náhle
zakuvikal. Odvoľakiaľ zo sadu šiel tento nepríjemný, desiaci hlas.
Anička sa striasla a spýtala
sa: „Komu ozaj kuviká?”
Z kuvika prešla na mátohy.
„U nás ich je hrôza,” podotkla.
„Ako všade,” nadhodil kaplán.
„Ale u nás sú skutočné,”
vravela. „Najistejšia je tá, čo sa ukazuje pri Skalke.”
„Pri Skalke? Ale pri tej, čo
je neďaleko nás?”
„Tam.”
„O tej som nepočul. Čo
je to?”
„Ukazuje sa o polnoci farár,
čo akési decko zamordoval. Kamenie hádže na okoloidúcich. Trafí každého a
tam, kde trafí, ochromie úd. Čosi biele sa za ním plazí a kvíli. To je to
decko. Ešte nevedelo chodiť, keď ho zabil. Preto sa plazí.”
„Hlúposti,” hodil rukou kaplán.
„Vážni ľudia hovoria. Organista
ho na vlastné oči videl. Počul aj nariekanie. Notár vám to isté
povie.”
„Ale, slečna!” pretrhol ju.
„Vy ako farárska dcéra nesmiete veriť na strašidlá.”
„Ja neverím. Ale o polnoci by som
tadiaľ nešla.”
Kaplán chcel pozrieť na
hodinky, či je ešte ďaleko do polnoci a či o dvanástej môže
byť doma, ale hanbil sa pred slečnou, aby ho neupodozrievala, že sa
bojí. V záhradke im začalo byť zima. Prešli do izby. Kaplán sa ani tu
dlho nezdržal. Videl, že je na hodinách už štvrť na dvanásť.
Odporúčal sa. Von porovnal čas so svojimi hodinkami. Hodinky
ukazovali jedenásť…
Na všetko toto myslel,
ponáhľajúc sa. Neveril síce, že sa farár môže ukazovať, ale
nepríjemné mu bolo, že musí prejsť popri Skalke. Aby mu bolo veselšie,
vrtel dáždnikom a hvízdal si nezmyselné melódie, ktoré v okamihu vymýšľal
a zabúdal. Vietor čím ďalej, tým väčšmi a častejšie húkal a
rozdúval krídla plášťa. Vyzeral ako veľký netopier s ohromnými
krídlami. Žito a stromy väčšmi šumeli a tône sa neprestávali hýbať.
Jeho tieň šiel pred ním krivý a dlhý.
Bolo mu treba prejsť cez
horu, ktorá sa pred ním černela na dosť príkrom vŕšku. Kvitnúce
slivky sa stratili. Zamenili ich liesky a mladé duby. Tieň zhustol a
čochvíľa obklopila ho tma. Namiesto ľavného šumu vetra v žite a
slivkách tu bolo ticho. Len niekedy bolo čuť vrzgot a pukanie, tu v
hĺbke hory, tu jemu nad samou hlavou. Pod krokmi šušťalo lanské
lístie a drobné hrudky a kamienky, odlomené a vyvážené pätami, kotúľali sa
z vŕšku dolu. To pukanie, šušťanie a kotúľanie sa kamienkov
stávalo sa mu neznesiteľným. Ledva bolo rozoznať pne stromov. Zdalo
sa mu, že za každým sa niekto skrýva, kto ho stopuje a ľstivo za ním
číha. Očakával, že každú minútu vyskočí spoza pňa a zahúka.
Začali smreky. Chvoj jedného sa zakývala, ani čo by ju nejaká tajná
ruka bola stiahla a pustila. Ešte väčšmi zrýchlil krok, aby skôr prešiel
horou. Pár ráz vytiahol hodinky a rátal v duchu, či ešte pred dvanástou
zájde za Skalku. Vychodilo, že o dvanástej bude práve pri nej. Hanbil sa sám
pred sebou, že mu je nepríjemne a že bokom do hory by sa neosmelil
pozrieť. Bolo by treba počkať tu, kým prejde dvanásta. Ale ak
farár vo svojej nočnej prechádzke aj sem zájde…? Nie. Nemožno, že by sa
farár ukazoval. Myslel si. Život je síce večný… Pokračuje v druhej forme.
Teda tá forma nemôže byť farár, ako býval zaživa. Ak sa ukazuje, nemôže
mať ľudskú podobu, ale akúsi inakšiu, fantastickú… Účinok
nejakej neviditeľnej, a predsa jestvujúcej sily cítiť azda pri
Skalke. Ale, že by farár! Nemožné… Jednako lepšie by bolo Skalku obísť…
Ďaleko v hore čosi
zahúkalo a hneď nato prelietlo niečo nad ním. Sova, pomyslel si a
rozhodol sa, že pobeží. Tak skorej prejde horou a zájde za Skalku. Nik ho
nevidí. Nemá sa koho hanbiť.
Hneď aj myšlienku
uskutočnil. Behom sa pustil hore vŕškom a potom dolu. Nepočul už
ani pukanie, ani šušťanie, len dupot svojich vlastných nôh. Nemyslel ani
na čas. Na chvíľu sa mu zdalo, že z pravej strany rovno s ním beží
ktosi druhý. Nepozeral ta. Zapchal si uši a utekal ďalej. Vybehol z hory
celý upachtený a spotený. Srdce mu búchalo ako kladivo. Mesiac zas svietil. Bol
vyššie a menší. Cesta sa vinula do diaľky ako šnúra. Kaplán pozrel a asi
na dvesto krokov videl Skalku. Veľký balvan pri ceste. Bol biely. Len
diery na ňom sa černeli, ako na tvári sa černejú oči, brada
a fúzy. Pozrel na cestu, ktorá viedla popri samom balvane. Najprv videl len
čosi tmavé ako strom, ale za okamih uspel zbadať, že je to
guľaté a že sa hýbe. Blíži sa k nemu. Jasne vybadal vysoký farársky
klobúk, čierny dlhý kabát, nohy, ruky, tvár. Zastal a užasol. Chladný pot
mu vystúpil na čelo. Mráz mu prešiel po chrbte. V bruchu pocítil akýsi
chlad. Nohy nápadne zoslabli. Na mňa sa díva, pomyslel si. Vskutku, farár
zastal a díval sa. Kaplán videl, že sa farár zohol. Iste hľadá kameň…
Ale tvár sa viac nezjavila. Figúra sa znova začala hýbať. Bežala, ale
bez tváre. Kúr zdvihol sa pred ňou ako dym. Zväčšoval sa a postava
zmizla. Kaplán sa v hrôze zvrtol a začal utekať opačným smerom.
Prebehol horu a do rána sa túlal okolo Búrneho.
Nevyspatý, preblednutý vrátil sa
domov len ráno. Chcel si ľahnúť vo svojej kaplánke, že si
odpočinie, ale v posteli chrápal dekan Veselý, ako čo by drevo
pílili… Ľahol si na diván. Sotva sa vládal držať na nohách.
Pri obede hovoril jeho šéf so
smiechom: „Nikdy takého bojka, ako je Veselý!”
„Nuž?”
„Naľakal sa vám farára,
čo máta pri Skalke. Neskoro sa vybral a okolo dvanástej sa vrátil
udychčaný a bledý, že videl farára, a prosil ma o nocľah.”
Pohrozil mastným prstom kaplánovi
a dodal: „Ale ani slovka o tom!”
Kaplán sa začervenal a
mlčal.
|