OTROCI (novela)

Elena vošla do svojej izby. Tam bola tma, len čo sa niekoľko svetlých pásikov dralo cez spustené žalúzie z osvetlenej ulice. Podišla k oknu a otvorila ho. Na ulici ešte svietili lampy v plnom svetle. Akoby dve dlhé reťaze pozostávajúce z veľkých zlatých ohnív, ktoré tam ďalej sa menšili a spájali jedna s druhou v úžiaci sa zlatý pás. Dlhé rady číslovaných kočov s drobnými svetielkami nehybne stáli obďaleč. Ďalej dolu v priečnej ulici neprestajne prebehúvali koče a mihali sa ľudia, zaliati prachom svetla, kúriaceho sa a vystupujúceho nad temné vysoké budovy.

Elena sa posadila do okna a pozrela si na prsty. Od týždňa to často robievala a zakaždým sa jej zdalo akési neuveriteľné, že je na tom prste ozajstná obrúčka. Snubná obrúčka zo zlata. S dátumom. Teda sa bude vydávať. Neobišlo ju šťastie… Zasmiala sa. Šťastie! S ním! Aký je on protivný človek. Veľká, vždy spotená figúra s veľkými fúzmi a guľatými očami. Samý úsmev a ochota. „Elenka, Elenka! Tieto ružičky na znak lásky…” Čo vraví ustavične o Elenke? Prečo nepovie Elena? Prečo ružičky? Prečo nepovie ruže… A ako potriasa nohou. Nemôže pokojne postáť. Trasie sa na ňom všetko, i plecia, i hlava, i bukréta. Hneď mu vystúpi znoj na čelo a utiera sa bielou šatkou. Jeho oči sa dívajú nežne, sladko. Vidieť, rád vidí. Do nevystátia rád vidí. Vo všetkom je po vôli. I fúzy by si ostrihal kvôli nej. Odporný. Nenávidí ho…

Jej prichádzajú na myseľ zasa slová toho chudobného študenta Čudráka… Aký je to celkom inakší človek, ten Čudrák. Nedávno sa prechádzali v mestskom parku. Len čo zmrklo. Ten večer jej nevymizne z pamäti. Akoby včera bola videla ten bledožltý západ. Nad ďalekým pahorkom začali sa zjavovať bledé hviezdy. Jedna druhú zapaľovali. O pol hodiny žiarili všetky. Medzi vetvami kvitnúcich gaštanov, z ktorých viala vôňa a napĺňala stromoradie, ukázala sa veľká guľa mesiaca. V svetle zapálených lámp tmolilo sa prechádzajúce sa obecenstvo. Blýskali sa cylindre a toalety dám, šuštiacich hodvábom, nechávajúc po sebe vôňu ťažkého parfumu. Tuho pritiahnuté sukienky, tvary tela, pančušky, drobné vyleštené topánky, tenké vysoké opätky vábili nazrieť do bielych tvári s tuhočervenými perami, čiernymi obočiami a blýskavými očami. Zmyselná nervozita opanúvala všetky tie páriky smejúce a túliace sa jeden k druhému, všetkých tých ojedinelých, pozerajúcich za párikmi a túžiacich po páre. I jej, Elene, sa zachcelo stisnúť niekomu ruku, povedať, že tiež má rada a že ho bude rada vidieť… A pri nej bol študent, chudobný študent Čudrák.

Stratili sa rodičom. Odrazu čosi povedal, čo bola pravda a čo dávno cítila, ale nevyjadrila si to zreteľne.

„I vy ste otrokyňa.”

„Ako?”

„Otrokyňa svojich pánov rodičov a spoločenského zvyku. Tak ako sú všetci ľudia otroci.”

„Ako to?” spýtala sa skoro prestrašená. „Ale, prosím vás, dajte mi rameno,” podotkla, „strkajú.”

Čudrák chytil ju pod ruku a pritiahol k sebe.

„Neviem, či môžem voľne rozprávať?”

„Starí známi. Prečo nie?”

„Nenahneváte sa?”

„Nie.”

„Ostatne, prečo by ste sa hnevali. To je pravda. Tak ako milión iných, i vy ste otrokyňa. Vydávate sa za človeka, ktorého nemáte rada. Bohatý je, dobrý, ale vy ho nemôžete vystáť. Povedali ste to aj otcovi, aj matke. Pán otec sa chytil za hlavu, bledol a pripomenul smrť. ,Do hrobu ma privedieš, Elena,‘ povedal vám. ,Vieš, že mám nanič srdce. To musí byť.‘ A mamička sa zrovna na posteľ vrhla a plakala, že jej dych zastavovalo…”

„Vy máte fantáziu,” pretrhla ho Elena.

„Asi tak to bolo, keď aj nie celkom. Mamička až kričala v plači, že azda chcete zostať starou pannou. Kamarátky sa vám povydávali. Len vy nie. Veď máte už dvadsaťdva rokov. Ešte tri, pomysleli ste si vy na to, a zostanem starou slečnou. Úžasné čosi: stará slečna! Všetok posmech lipne na takej. Vlečie ho so sebou ako vlastnú vlečku. Len si predstaviť takú chudú kostnatú dámu so špicatým nosom a vystupujúcimi lícnymi kosťami, okolo očí vrásky. Púder, mašličky, maľovanie. — A ja, tak ste si pomysleli, iste by takou bola, lebo sa nazdáte, že ste chudá. I malú bradavičku máte pod ušami. Tá by sa stala veľkou. Strach!”

„Strach,” zopätovala Elena a zasmiala sa.

„Teraz sa smejete, lebo ste hneď bežali k zrkadlu a presvedčili ste sa, že ste ešte celkom pekná. Ba, môže sa povedať, krásna. Vlasy čierne. Hľa, až sa jagajú. Prirodzený lesk. Vrkoče husté, veľké, hrubé, zvinuté, až vám ťahajú hlavu naspäť. Tú peknú hlavu…”

Čudrák zabudol, že filozofuje, pritisol k sebe útle Elenino rameno. Ani nezbadala, ba sama sa k nemu pritiahla.

„Na čele ani vráska,” pokračoval Čudrák, „a ani okolo očí. A keby nebolo čiernej pleti, iste by ste mali ružové líca. Najmä toto červené vám svedčí.”

Čudrák ukázal na červený golierik blúzy a na klobúk.

„Zamatový červený golierik na čiernej blúzke a červený klobúčik… A keď sa zasmejete. Zuby biele, dobré a dosť drobné. Tých niekoľko, čo ste si dali plombovať, nevadí. To je iba pekné. Aha, tamtá zlatá plomba. Nijako nešpatí. Básne by mohli písať o takom zúbku… Tretí. Ten, čo je za mliečnym. Napravo.”

„Ale, vy ste! Vy mi aj do úst pozeráte,” zasmiala sa zasa Elena, „chcete ma otrokyňou spraviť a aby sa nenahnevala, strúhate poklony.”

Čudrák protestoval a vravel, že item ďaleko je do tej starej slečny. No predsa. Je to strašné tak nevydať sa. Kamarátky sa povydávali. Ešte dve—tri, a naozaj sa nájde medzi mladými dievčatkami, bakfišmi. Pôjde na bál a uvidí samé neznáme tváre. Všetko bude veselé, smejúce sa, naivné… Krútiť sa to bude bezstarostne v tanci a ona bude hľadať seberovnú priateľku, ktorej niekedy zverovala svoje tajnosti. A nevidí. Tie široké, čo sedia, už len štvorylky tancujú. Ony boli jej kamarátkami. Ty si najstaršia, pomyslí si. Aj tebe by sa patrilo len sedieť a najviac nejakú štvorylôčku. Lenže ty si slečna. Ty sa ešte musíš vrtieť, hopkať a vábiť. A na duši máš hroznú ťažobu. Prichádzaš si samotná, opustená a smiešna… A tak to ide ďalej na žúroch, koncertoch a v divadlách. Vôbec v spoločnosti. Vždy musíš k mladým dievčatkám a nepatrí sa ti. Čo z toho, že sa každá stará slečna mohla vydať? Možno iba čakala na lásku svojho srdca. Možno ju zradil vyvolený, alebo neprišiel. Nehodila sa prvému do náručia — lebo nebola otrokyňa. Darmo rozprávať. Zostala si. To je faktum a svet sa vysmeje. Sprosták. Treba sa vydať, čo ako. Hoci za nenávideného. Svet sa vysmeje! Ako sa vôbec smeje nad najkrajšími cnosťami.

„Tak aj nad láskou,” končil Čudrák akosi nepokojne a rozochvene. „Povedzme, že ja žijem láske. Ja jej aj žijem,” zopätoval ticho. Elene sa zazdalo, že mu to srdce hovorí. „Rozplývam sa. Nehanbím sa, že milujem, a ukážem ju pred ňou, pred vami, pred celým svetom. Nehrám sa s citom, ale ho cítim a posievam ním svoju zamilovanú. Iný pre mňa neexistuje. Kde je nie ona, nemôžem zostať. A tak ďalej. Nebudem smiešny? Povedzte, nebudem smiešny…? A prípadne je dievča chudobné a mohol by mať bohatú. Nepovedia, že som hlupák? Že, hľa, mohol mať tisíce, ale on, blázon, len tú chudobnú. Tú bedač. Môžu ma len preto znenávidieť. Keď nie iní, ale rodina rozhodne. Tá ma prekľaje. A ja počúvam a som otrok. Nuž a či sa teraz vôbec vydávajú alebo ženia z lásky? Je to stará téma, ale, keď sme v tom, darmo je, povieme si. Sú a či bývajú akési duševné emócie pred svadbou? Horkýže. Slečny sa vydávajú, to jest slečny vydávajú, lebo sa patrí vydať sa a či patrí sa ich vydať. Aby nezostali. Taký je poriadok. Tovar ako predtým, ako u divých národov. Otrokyne…”

Elena chcela protestovať, ale Čudrák hovorí ďalej. Cítila, že je to všetko preto, lebo sa vydáva. A bohvie, sympatia k tomuto človeku, medzi týmito stromami, vo svetle lámp a mesiaca za pol hodinky narástla. Inštinktívne sa k nemu pritiahla a myslela, aký je to človek silný a spravodlivý, čestný a zaľúbený — do nej, do nej.

„Vy tiež počkáte na lásku?” spýtala sa ho, „len potom…”

„Nepočkám.”

„Prečože?”

„Darmo by čakal.”

Vravel tvrdo. Elena cítila, že sa pretvaruje. Darmo preto, že sa ona vydáva… Ale či sa musí vydať? Zasnúbenie je iba dohovor na kontakt, ako jej to Čudrák už raz povedal a čo si zapamätala.

„Prečo darmo?”

Zašli na bočný chodník už dávno. Ani nebadali. Tu bolo už tmavšie. Len malé lampy mihali svetielkami pomedzi listy stromov a krovia, vrhajúc biele škvrny na chodník a na trávu. Vôňa gaštanov stala sa intenzívnejšia. Na dlhú tablu lúky obďaleč lial svoje svetlo mesiac a ostriebril listy mladých líp a štíhle biele pne briez a osík. V čipkovanom ráme nad hlavou tiahol sa hviezdnatý pás neba. Prechádzajúcich sa ani nebolo.

Čudrák neodpovedal na Eleninu otázku. Len po chvíli, akoby musel niečo povedať, ľahostajne riekol: „Lebo som nešťastný.”

„V láske.”

„Áno. To jest, aby vám povedal všetko, slečna Elena…” Tu sa mu hlas zatriasol. „Nepatrí sa mi to povedať. Poviem. Vás som mal rád. Aj teraz. Aj potom.”

Zatíchol. Nemohla sa rozpamätať, čo povedala ona. Len toľko vie, že znelo jej to ako akási sladká hudba, na ktorej človek lipne celou dušou vnímavou, zaľúbenou, celým svojím zrakom vlažným, rozradosteným, celým svojím sluchom čujným a pozorným. Sťaby sa všetko premenilo v srdci na tóny, patriace k tej sladkej melódii, najzvučnejšej, najšťastnejšej, najtichšej, nezabudnuteľnej nikdy, v celom krátkom, hlučnom, alebo tichom ľudskom živote. Potom šli domov skoro bez slova. Čudrák jej podal ruku a odišiel.

Akosi si vtedy zaumienila, že nebude otrokyňou. Nevydá sa. Bude čakať. Konečne rok, pol roka, a Čudrák príde. Čudná vec. Čudrák ju prenasledoval od toho večera vždy a nemohla sa predsa s ním zísť. Jeho úzka a bledá tvár s bokombradami a silným nosom, belasými prenikavými očami ukazovala sa jej a nedajbože sa od nej odvrátiť. Často vychádzala z domu v nádeji, že ho postretne. Chodila po asfalte a pozerala. Všetko cudzie tváre. A doma, keď prichádzal jej snúbenec, ako túžievala, keby to radšej ten druhý. Ten by nikdy nepovedal: „Holubička moja, dušička drahá.” Ani by sa tak neuklonil. Ten by ju rovno pritiahol k sebe a ona by cítila teplo ako vtedy. Jeho horúcu ruku, jeho precítené reči. A tento. Hýbe sa ako drevená bába. Ustavične nejaká pozornosť. Treba odniesť balíček — hneď je hotový. Spadne ručník — hotoví je biť sa, aby ho zodvihol. A nebadá, že ho nenávidí, že mu to nemôže povedať, ale že je to tak.

Raz vychádzala z divadla aj so snúbencom. Vo foyeri sa tmolilo obecenstvo. Usmiate, veselé. Na ústach ešte hudba počutej operetky. Dámy v bielych toaletách, bundičkách a šáloch okolo hlavy. Čakajúci kočiši a portier vo vysokých červených čižmách, plášti a huňatej baranici, vykrikujúci mená a čísla fiakristov… Elena pozrela dookola a odrazu vidí známe belasé prenikavé oči. Smejú sa. Vysmievajú. Akoby sa jej všetky myšlienky pomútili v hlave. Chce presvedčiť, že sa bez príčiny vysmievajú. Nie je pravda, že by otročila. Či sa svedčí, či nie. Vymyká sa spod snúbencovej pazuchy a usmiata podáva Čudrákovi ruku.

„Človeče, kdeže ste? Nikde vás nevidieť.”

„Ustavične sa tmolím.”

„Ani v divadle som vás nezazrela.”

„A ja som vás videl,” zasmial sa, „v prvom akte ste sa nudili, v druhom na začiatku ste si šuškali s maminkou, potom ste hľadeli ďalekohľadom na toho bohatého diplomata v pravej lóži. Pri vstupe Cingita ste sa veľmi, veľmi smiali. Nie pravda?”

„Svätá. A ja som vás nevidela.”

„Čože ja. Máte sa na čo dívať.”

„Nie je pravda. Ja vás…” Zasekla sa a rýchlo, potichu sa spýtala: „Kde by vás tak videla? Keby ste tak zajtra v parku o desiatej predpoludním. Zbohom!”

Podala mu ruku. Potom ešte raz sa obzrela. Keď vystupovala do koča — ešte raz.

Čudrák stál pri východe a dlho sa díval za kočom, ktorý odchádzal.

„Škoda toho dievčaťa. Stratilo sa mi.”

Kráčal zdĺhavým krokom smerom, kam odbehol koč.

Na druhý deň sa lialo. Nemohla ísť do parku. Čudrák to vedel. Ani sa nešiel presvedčiť.

Prišli na pretras aj ohlášky. Snúbenec súril. Elena sa vzoprela.

„Nie, ešte nie. Času dosť.”

„Nuž ale, čo chceš?” spýtal sa otec.

„Nechcem ešte. Ja nechcem,” povedala skoro s hnevom. Celá sa začervenala. „Prečo tak náhlite? Myslím, že nebudete mať proti tomu nič, pane,” obrátila sa k snúbencovi.

„Božechráň! Ako sa páči,” povedal.

Raz, keď snúbenec odchádzal, nechcela ho ísť ani odprevadiť. Zostala pri prikrytom stole. Rodičia našli ju zhrbenú s dlaňou na očiach. Dlho nechcela odtrhnúť ruky od očí. Napokon nasilu pustila ruku. Oči mala zaliate slzami. Drali sa cez dlhé mihalnice do kútikov a tiekli dolu lícami, trasúc sa na svetle, nad ústami sa na chvíľu zastavovali a tiekli ďalej.

„Čo ti je, dievča?”

„Čo je, Elenka?”

„Dajte mi pokoj. Pokoj!” vyhŕklo z nej. „Ja sa nevydám, nevydám. Nenávidím ho. Ani nech nepríde.”

„Nuž ale ako? Zasnúbení ste.”

„Vrátim mu prsteň. Ja nechcem.”

„Aká myšlienka!”

„Nevydám sa ešte. Za dva roky.”

„Hlúposti,” zahundral otec, „aká je to romantika zasa. Choď spať. Vyspíš sa a uznáš, že to musí byť. Nezostaneš stará dievka. Dva roky? Pravá stará dáma! Potom môžeš čakať s tým venom, čo máš.”

Tresol dvermi a vyšiel.

„Elenka, vidíš, nerob,” začala matka, „celkom poriadny človek. Postavenie, rang. Čo sa ti robí?”

„Nechcem,” protestovalo dievča, „nevydám sa.”

Druhý raz, na akýchsi domácich večierkoch ustavične hľadala očami Čudráka. Sadala k nemu a dlho sa zhovárali. Zrovna povedala, aby šiel do bočnej neosvetlenej izby.

„Nemožno, slečna, vidia.”

„Prosím vás!” Prosebne na neho pozrela.

„Dobre. Ale to by ste vari aj tu mohli povedať.”

„Nie, nie. Ja chcem niečo urobiť. Chcem sa kompromitovať. Aby odstúpil. On odstúpil. Aby rodičia nepovedali na mňa.”

Dotkla sa mu ruky. Jej ruka sa triasla od rozčúlenia a bola chladná ako ľad. Nemohla dlhšie posedieť. Srdce zvieralo jej niečo ako strach pred tým, čo sa má stať. Vpravde nevedela ešte, čo urobí. Chcelo sa jej byť len osamote s týmto chudobným študentom, ktorý, hoci ju mal rád, usiloval sa byť chladný a vzdialený od nej. Nijako nemohla ho posiaľ zvábiť, aby sa prehrešil proti zdvorilosti a taktu. Čo len jej prsty stisnúť. Čo len nahnúť sa k jej lícam a pošepnúť niečo pekné, čakané, citné, že ju rád, že ju neopustí. Tam v tej tmavej izbe možno sa odváži a povie. Pohladí jej vlasy. Vezme jej ruku do svojej. Ju rozčuľovala myšlienka o tomto. Rýchlo vstala od neho a rovno šla do izby.

Čudrák nešiel hneď.

Nemožno, myslel si, aká je Elena, urobí naozaj niečo, čo hodí na ňu tieň. A ja sa viazať nemôžem, aby ju rozviazal so snúbencom. Bojuje proti otroctvu tak, ako mnohé nebojujú.

Lenže, čo má bojovať, keď môže rovno povedať: „Nenávidím ťa. Choď!” Pre rodičov? Tí by boli chvíľu nešťastní. Hromžili by na ňu týždeň. A bolo by. Pre ten hlúpy prsteň? Nie je toľký hriech zrušiť sľub ako luhať kvôli sľubu. Nie, nie. Robí to kvôli rodičom. Pánom nad otrokom. Akí čudní ľudia sú na svete…

Hútal ešte o mnohom a šiel za ňou. Pred samými dvermi sa vrátil.

Nepôjdem. Čo chcem? Mám odoberať, keď nemôžem nič poskytnúť? Pol druha roka má čakať? A keby potom bolo niečo hotové u mňa, ale práve taký bedár budem ešte aj vtedy. Dívať sa budem do života s roztreštenými očami, hotový do práce. A ak práca nepríde? Zostane mi komora s jedným oknom a bielym ohobľovaným stolíkom. Čo ja chcem? A čo ona? Veď je práve taká biedna ako ja. Potom budem ešte biednejšia…

„Otroctvo! Otroctvo!” prehovoril sám ku sebe skoro nahlas. „Vyčítam jej, že je otrokyňa, a sám som otrok. Inakší ako Elena, ale otrok. Otrok ešte hnusnejší. Otrok strachu pred životom, otrok vlastnej komócie, peňazí. Fuj!”

A znova sa obrátil a šiel pomaly za Elenou.

Ona bola už netrpezlivá.

„Čo tak oneskorene?” spýtala sa a podala mu ruku. Už bola teplá, ale triasla sa v jeho prstoch. Podňal ju k ústam. Dovolila.

„Elena,” začal, „prečo to robíte? Vráťte sa.”

„Vrátim sa, ale chcem vám niečo… Sadnite si, prosím vás. Sem do fotela. Do tohto.”

V izbe bola polotma. Cez polootvorené dvere padal pás svetla na koberec a ten trošku osvetľoval. Z dvora cez okno mdlým svetlom blikotali dva lampáše, zavesené niekde nad stajňou, ďalej vo dvore. V salóne hrali na klavíri starý nemecký valčík: Du, du, du nur allein… Ktosi pritom pospevoval. Tak sa zdalo, že čuť šuchot, akoby niekto tancoval, veselo schválne šuchajúc nohami v tanci. Niekedy zaštrngali poháre zo susednej, kde sa pilo a fajčilo.

„Tam už tancujú,” podotkla mechanicky Elena.

„Áno.”

Zamĺkli, ale po chvíli ho Elena zasa chytila za ruku.

„Prosím vás,” vravela mäkko, „máte vy ma rád?”

„Povedal som. Veď viete.”

„A vzali by ste si ma za ženu?” pokračovala rýchlo, „ja by vás rada videla. Dobrou ženou by bola. Vždy a všade poslušná, tichá, ľúbiaca… Vždy, všade…”

Slzy jej nedovolili viac povedať.

Čudrák sa nemohol opanovať. Schytil jej hlavu do náručia. Nešikovne, hrubo priložil si svoju tvár k jej horiacim lícam a hladkajúc rukou jej vlasy, celkom nevedome šeptal:

„Len vás… jedine vás, slečna Elena… Kto by vás nerád…? Vždy… Od začiatku do konca… Neplačte… Iba vás.”

Srdce mu zamieralo v radosti nikdy posiaľ necítenej. Oči sa mu privreli. Hlas slabol. Celá sila vrhla sa do ramien. Vziať toto nešťastné dievča do náručia a nikdy ho nepustiť, držať večne tak — tou prirodzenou, veľkou silou lásky…

Ulica temnela. Lampy posťahované a pozhasínané. Zlatá reťaz svetiel zmizla. V priečnej ulici prestala premávka, len kedy—tedy prebehol koč. Zdola zďaleka zaznievalo dunenie basy a niekedy slabučký cengot električky. Potom akési hrčanie, piskot, kroky blížiace sa a opäť zanikajúce. Elena dívala sa oknom, ale nič nevidela, ani nepočula. Jej bolo iba smutno. Smutno, že má obrúčku, že sa vydá za nenávideného človeka. Ten, ktorého rada má… Bože! Ťažko pomyslieť. Študent. Ešte pol druha roka. Prísahu rušiť, sľub nezadržať… Rodičia… Tovar… Otroctvo… Akože sa môže hýbať? Akože môže mať svoju vôľu? Čo chce ten pekný predmet v rodičovskom dome…? Ech, život je mrzký, poriadok zlý a čo by dobrým chcelo byť, vykorbáčujú zo sveta…

Pravda je, že sa Elena vydala. Neviem, ale vravia, že je aj šťastná a že sa obidvaja majú radi.