MAŠKARNÝ PLES (novela)

Bolo to v zime, vo februári. Prišiel som domov z univerzity na vianočné prázdniny a potom sa mi nechcelo do veľkého mesta. Sadla na mňa akási malomestská lieň. Sedel som celý deň doma a čítal romány, veršíky, hoci som bol jurista. Nič ma nerozčuľovalo, iba škriepky s bratom, ktorý, prichádzajúc zo školy, vždy prinášal problémy. Vždy tvrdil hlúposť a ja som všetko hlúpo vyvracal, nazdávajúc sa, že to súvisí s mojím juridickým povolaním. Pritom sme mysleli, že bohvieako múdro hovoríme k veci. Matka, vlastne macocha, asi tridsaťpäťročná horúcokrvná Viedenčanka, nás obyčajne počúvala a ku komu sa pridala, ten bol víťazom.

Ináč bolo naozaj nudne. Bol by som rád počul o nejakej udalosti, ktorá by prevrátila mesto hore nohami.

A tá udalosť prišla.

Brat prišiel domov zo školy celý rozjarený. Hodil knihy a začal s novinou: „Viete, čo nové?”

„Čo?”

„Bude maškarný ples.”

„Maškarný ples? Kedy?”

„Koncom fašiangov.”

„Zvedavý som, aké vy môžete mať maškarné plesy. Zaiste je to len chýr.”

Nebol to chýr, lebo celé mesto bolo naozaj naopak obrátené. Päť stolíc sa odrazu rozhovorilo o našom plese a samým mestom sa ozývalo, hučalo: „Bude maškarný ples!”

Utíchli „politici” v krčmách o turecko—gréckej vojne. Starí páni pili síce vínečko ako obyčajne, ale diškurovali o maškarnom plese. Hromžili na mládež, že sa baví, a tĺkli pritom tuhšie pri preferansi. Zasa koľký výdavok! Mladí ľudia brali hodiny, ako treba štvornožky chodiť, duby váľať, na jednej nohe sa vrtieť, chodiť na rukách, hlúposti hovoriť, a študovali kostýmy. Dámy na spevokolných hodinách hľadali kútiky a hovorili tíško, potajomne. Tu i tu hovorili nahlas o vlastných skúsenostiach. Aká bola vtedy a vtedy. „A ja som mala takú špatu vo štvorylke. Odrazu demaskovanie — a tu Rudo.”

Skrátka, mesto bolo hore nohami.

Mne sa ešte vždy zdalo čudné, že by sa ten bál uskutočnil. Ale bolo to i v novinách. Uveril som a vážne som sa začal starať o toaletu. So mnou bolo zle. Študent na univerzite všetko nechá, keď príde na Vianoce domov. Veď v malom meste napríklad netreba rukavice. Ľudia to považujú za luxus a chodia v lete bez kabáta a v zime v kapcoch. Kto nosí riadne rukavice, je márnotratník a márnomyseľník. Čertvie prečo — uznávam svoju vinu —, ja som bol trochu márnomyseľný a rád som sa blýskal. Nemohol som sa od toho odučiť. Preto rukavičiek som mal vyše práva. Ale už takzvané lakovky nechal som na univerzite. Doma som prehliadol všetky skrine. Nemohol som nájsť topánky bez príštipkov. Tu podošva zlá, tu „cúgy” zlé, tu podpätky povykrivované. Dal som si spraviť nové. Rád mám aj módny frak. Ale môj zasa len zostal na univerzite. Treba si ho bude vypožičať u krajčíra. A klak? A tvrdá košeľa ku fraku? Ku fraku nejde jágerský klobúčik. K vystrihnutej veste, k lakovkám sa nehodí červená vyšívaná košeľa. Starostí som mal toľko, že už—už som sa zriekol bálu, keď tu doniesli novučičký nový klak. Mama ho kúpila, a kúpila i dve krásne košele, pre mňa a pre brata. Rozdiel medzi mnou a bratom bol len ten, že on mal byť čert a ja španielsky grand.

Kostým už by som bol mal, ale čo ma veľmi trápilo, bola peňažná otázka. Brat v predvečer bálu mal dvadsaťpäť zlatých a ja len sedem. Veľký rozdiel. Z toho ešte rukavičky, vstupné a polnoc. Akože sa budem baviť? A už som si predstavil v duši smutné dialógy: „Pekná maska, poznám ťa.” — „Hm.” — „Budeš so mnou večerať?” — „Aha.” Sedem zlatých a večerať? Nemožno. Choďte, vy, moje hodinky, choďte! Vysloboďte ma! Šli — a pätnásť zlatých prišlo.

Srdce sa mi rozveselilo.

Prišiel večer bálu. Krásny zimný večer. Bolo jasno a ticho. Stromy, plné osuhle, stáli nehybne. Srieň sa ligotal. Cvengot zvoncov s tichými saňami sa ozýval každých päť minút. Kedy—tedy bolo počuť vržďanie kolies, brechot psov, hvízdanie učňov. Naše sane zastali pred vchodom budovy, kde sa odbavoval ples. Nad bránou horeli dve veľké lampy. Na stenách vchodu sa zelenela čečina a roznášala svoju vôňu. Dlhý červený koberec vinul sa do foyeru. Vrátny s veľkou bradou hlboko sa klaňal každému prichodiacemu. V kútoch foyeru stáli oleandrové kríky. Pri schodoch na galériu horeli zasa dve lampy vo veľkých mosadzných svietnikoch. Hasiči sa blýskali vo svojej uniforme. Radom salutovali vstupujúcim a s úľubou pozerali na pestré smejúce sa dámy.

Zo dvadsať aranžérov v červených tureckých čiapkach tmolilo sa sem a tam. Ich zlatom lemované fraky, čierne krátke nohavice s mašľami, červené pásy cez prsia videl si všade. Šeptali k maskovaným, rozháňali klakmi a smiali sa. Zdalo sa, akoby sa bola vytratila zo sveta všetka neresť a žiaľ, akoby sa poznala len radosť a šťastie, akoby bolo všetko šťastne zaľúbené. V šum a smiech zaznievali tóny cigánskej hudby. Pretŕhal ich kedy—tedy krik nejakého zúrivého klauna alebo kupca, núkajúceho svoj tovar. Masky sa hrnuli. Celá rozvodnená rieka smiešností pierotov, pierotiek, hlásnikov, lokajov, domín, Angličanov.

Brat zmizol v ich víre. Mne sa ešte nechcelo do sály. Chcel som ísť na chvíľu do bočnej kaviarne. Ledva som sa zvrtol, keď sa mi niekto zavesil na rameno:

„Kamže, Jonatan?”

(Takto ma pokrstili ako decko. Škoda, že som vtedy ešte nevedel hovoriť.)

Obzrel som sa a vidím masku. Čiapka s rozetou na hlave, akú nosia poštári. Pekná mentieka s pozlátenými šnúrami. Krátka svetlá suknička a lakové čižmičky. Cez plece na šnúre mala prehodenú malú detskú trúbku. Vidieť, poštárka. Celá postava bola útla a vialo od nej fialkovým parfumom. Bohaté zlaté vlasy padali na bielu šiju.

„Aký Jonatan? Ja som španielsky grand z vidieka, kde pramení Guadalquivir,” riekol som veselo, hoci ma mrzelo, že ma tak chytro poznala.

„Ty si Jonatan. Vidím tvoju špicatú bradu.”

Vravela fistulou. Ja som sa nahol a pozrel som jej zblízka do očí.

„Máš belasé oči.”

Kto to môže byť? myslel som pritom. Ona neháda, ona ma pozná.

„Nuž, Jonatan, vieš…” Stisla mi ruku… „O pol hodiny príď do bufetu a mysli.”

Odbehla.

Kto si, tanulo mi mysľou, tisne mi ruku a šepce… Aké má krásne vlasy a oči belasé.

O pol hodiny bol som v bufete. Aký div! Pekná poštárka sa zabáva s mojím bratom—čertom. Stáli pred pultom s cukrovými vecami. Veľmi graciózne brala medzi prsty cukrové gaštanky a mĺzla ich, pričom, odvracajúc sa, zakaždým veľmi opatrne dvíhala čipky masky. Brat sa usiloval chytiť jej ruku, ale ju vždy odtrhla.

„Aké máš biele ruky,” vravel brat.

Uklonila sa.

„Povedz, kto si?”

Pokývala hlavou, že nepovie.

„Si cudzia? U nás niet takých pekných vlasov.”

„Á, Jonatan!” zvolala, keď ma zbadala, a podala mi ruku, „tvoj brat je veľmi zdvorilý.”

„I toho poznáš?”

Zahrali valčík. Poklonil som sa a šiel som s ňou medzi tancujúcich.

Cez dierky masky tak krásne svietili jej belasé oči! Ona akoby skladala svoju hlavu na moje plece. Stískala mi ruku a jej biele hrdlo bolo tak blízko! Popritom ma omamovala fialková vôňa. Unášajúca hudba valčíka sťaby bola schytila moju dušu niekam do výšin.

„Aká si krásna,” šeptal som a tisol ju k sebe.

Zasmiala sa.

„Prečo sa smeješ?”

„Kto rád má, smeje sa.”

„Poznám ťa?”

„Ó, dobre.”

„Ľúbil som ťa už?”

„Ľúbil.”

„Tak si Viera.”

Ó, valčík! Ako rád ťa počúvam! A ako ťažko ťa počúvať a neletieť s tvojimi zvukmi! Netúžiaci zatúžil. Zlobný a utíši. Tichý zaluskne prstami. Prišla mi na um Viera. Tá nemá zlaté vlasy ako táto poštárka, ona má čierne, a ruky ešte jemnejšie a je ešte strojnejšia. Kým sme prešli sálou, hodila hrsť konfiet do mojej tváre a spýtala sa, ako budem tancovať po polnoci. Povedal som, že vo fraku.

„V tom od krajčíra?”

„Rozumie sa.”

„Čo si si požičal?”

Ona vie, že som si frak vypožičal! Nebude to krajčírova dcéra? Trochu som sa zahanbil a odišiel. Išiel som do foyeru trochu sa ochladiť. Tam som našiel i brata.

„Nevieš, kto je to?” spýtal sa ma.

„Myslím, že krajčírova Müllerova dcéra.”

„Ale veď tá sedí na galérii.”

Išiel som sa presvedčiť. Naozaj, tá sedela na galérii. Kto to môže byť? Vrátil som sa do sály. Hľa, hľa, môj brat sa krúti s poštárkou. Videla ma a pohrozila sa mi… Brat akosi nechce skončiť, dumal som. Tak rád by som ešte jednu túru. Veď vidieť, ona mňa vyznačuje, nie brata. Hodila konfety na mňa, a nie na brata. Odkiaľ môže vedieť, že som si požičal frak?

Medzitým sa mi španielsky grand zunoval a prevliekol som sa do fraku. V predpolnočnej štvorylke bol som nešťastný. S poštárkou tancoval brat. Keď som sa s ňou stretol v túre, premerala ma zrakom od päty do hlavy a podotkla: „Máte utešené topánky.”

„Prečo?”

„Keď sa vrátim, poviem.”

Vrátila sa.

„Vysoké podpútky. Za osem zlatých. To sú od Janika.”

Čertovské dievča! Aj to vie! Nie je pani obuvníková? Ale veď tá ma päťdesiat rokov a je tučná. Má dvoch synov a dcéru nemá. Ako to môže vedieť? Iba ak brat. No, pravda, ten ma zrádza. Ani nie inak. Vie, že som si požičal frak, vie, že mám topánky od Janíka… Poštárka sa znova blížila.

„Nevyplatené,” riekla a pošla.

To ma celkom utvrdilo, že ide od brata. Videl, že ma vyznačuje, a teraz všetko špatné váľa na mňa. Ledva som dočkal koniec štvorylky. Vyhľadal som brata a bez všetkej introdukcie som mu povedal, že je nízky charakter.

„Prečo?”

„Čo ty máš vravieť také veci?”

„Aké?”

„Že mám topánky nevyplatené.”

„Ja?”

„Ty.”

„Poštárke? Ale veď tá vie všetko. Nechápem sám, ako to môže vedieť. Aj to vie, že máš nový klak, že si od Luxa kupoval včera košeľu. O tebe vie všetko, o mne menej. Ozaj, príď. Ja večeriam s ňou, ale len tak, ak i ty prídeš. Moja zvedavosť je zrovna napnutá. Čo myslíš, dá sa od zvedavosti zblaznieť?”

„Nie.”

„A ja myslím, že základom každej choromyseľnosti je zvedavosť.”

„Bumst!”

„Počúvaj, dokážem ti to.”

Boli by sme sa zas pohádali, ako obyčajne doma, ale Cigáni zahrali polnoc. Ja a poštárka sme zasadli k okrúhlemu stolíku. Brat sa šiel preobliecť. Tak sa zdalo, že sa veľmi náhlil, lebo netrvalo ani desať minút, už sa vrátil s bielou vestou až po krk. Bol na ňu pyšný a i ja som mu ju závidel. Sedela medzi nami. Objednal som na rozkaz neznámej srňacinu. Brat šeptal niečo sklepníkovi. Aj, aj, obchodný akademik objednal mažiarik s ľadom a do neho dve fľašky. Šampanské! Teda, teda! Chce vniknúť do jej srdiečka pomocou sladkého moku. O chvíľu sa zjavila krásna bukréta. Úžasné! Čo som mal robiť ja? Cigáni hrali a mihol som na nich. I ja som chcel niečím zaimponovať.

„Verlorenes Glück!”

„Ale, krásna maska, zhoď tú larvu,” vravel brat.

„Nie, nie.”

„Prosím vás, slečna, celkom vážne. Ostatní pozhadzovali.”

„Nemožno.”

Zlostil som sa na brata, ale ma utíšila. Vyhľadala pod stolom moju ruku, ja som ju chytil a nepustil. Nechala ju v mojej.

„Sklepník! Dajte ešte dve fľašky!”

„Načo?” protestovala.

„Pripiť ti na zdravie.”

„Netreba.”

„Na krásu.”

„Netreba.”

„Na lásku.”

Zdvihla pohár a ľahučko štrngla o naše. Bola ozaj pôvabná vo svojej noblese.

„Koľko je hodín?” spýtala sa zrazu.

„Ó, aký pech!” zvolal som, tľapkajúc si po vrecku na veste, „doma som ich nechal.”

„Ale, Jonatan, ty lužeš.”

„Ako?”

„Včera si ich založil!”

To bola strašná pravda. Skočil som.

„Ale teraz sa mi ukážeš, kto si.”

„A keď nie?”

„Zdrapím ti masku.”

„To o tebe neverím.”

„Tak povedz!”

„Poviem ti.”

„Prosím ťa,” obrátila sa k bratovi, „buď taký dobrý, môj plášť a nejaký koč. Pôjdem domov.”

Darmo sme protestovali, stála na svojom. Brat šiel po plášť a koč. Ja som ju odprevádzal k šatnici.

„Dovolíš, aby ťa odprevadil?”

„Nech sa ti páči.”

Obliekol som sa. Brat, keď pomohol položiť na ňu plášť, bol už tiež oblečený.

„Dovolíš, aby som ťa odprevadil?” spýtal sa.

Vo mne vzkypel hnev. Ako sa opovažuje… Zišli sme dolu ku koču. Pred kočom sme na chvíľu zastali.

„Teda? Môžete ma obidvaja odprevadiť.”

To nás konšternovalo.

„Ukáž sa nám.”

Strhla masku.

Zraky sa nám skrížili.

„Mama!” skríkli sme.

Od tých čias mám pred maskami rešpekt.