ŽENÍCH (Skica)

Čuprík, doktor medicíny, išiel domov z krčmy. Svätil narodeniny, a to trvalo do tretej po polnoci. Bola krásna zimná noc. Mesiac svietil. Cesta zapadnutá snehom, len čo koľaje a chodníky sa po nej černeli. Drobné okná domčekov na jednej strane ulice blinkotali sa v svetle. Druhé stáli nehybne v tieni. Cez dvory bez brán bolo vidieť ďaleko do tichého nemého poľa. Strácalo sa sťaby za riedkym bielym organtínom tíško sa spúšťajúce hmly. Len kde—tu bolo vidieť bledé veľké škvrny lesov a horičiek. — Škvrny čím ďalej väčšmi sa šírili a bledli. Ďaleko, ďaleko konečne sa spájali v širokú popolavú stuhu pohoria. Po holých temenách a bokoch hôr akoby sa vliekli biele rôznoforemné oblaky — belel sa sneh. A nad tým všetkým vysoké voľné zelenkavé nebo skoro celkom bez hviezd.

Čuprík nebol veselý, hoci vypil mnoho vína.

Hlúposť, myslel si, tri hodiny. Od zajtra rozhodne prestanem chodiť do krčiem. Ale celkom iste. Načo je to? Hľa, od tých čias mohol som prečítať nejaké znamenité dielo. Lepšie by som sa bol zabavil. A tu hybaj do krčmy. Nijako sa nezabavíš. Piješ, piješ, fajčíš a rozprávaš. Dym. Oči ťa štípu. I nudne ti je, a predsa sedíš a sedíš. Čo ten Štipák hovoril, je len komédia. Frázy. Nepočuješ len prázdne reči. A aj vieš, že sa nenaučíš ničomu, že sa nezabavíš, a predsa ideš a dýchaš otravu a piješ bohviečo. Čas márniť, groše márniť, zdravie márniť. Nie je dosť, že sa človek sám od seba derie — a tu ty ešte pomáhaš, aby si čím skôr odkapal. Mať tak doma mladú driečnu ženičku…

Čuprík znova si zažiadal mať pred sebou svoju vlastnú oddanú, sprisahanú ženu. Nenadarmo mu dnes pripíjali, aby sa čím skôr oženil. Aby na takto rok boli už dvaja, on a ona. Znova mu vhupla do srdca dávna jeho túžba. — Hľa, prišiel by domov. Neboli by tri hodiny, ale desať. Žena je ešte hore, číta. „Odkiaľže?” spýtala by sa. „Z kasína, dušička,” povedal by on. „Vieš, že mám mena, zabavil som sa.” A pohladkal by ju po líci. Aké má horúce líca. Teplé pery. — Ako by to bolo dobre, krásne.

A tam ešte bude zima. Neporiadok. Keby teraz v tamtej krčme svietili, šiel by na štamperlík koňačika. I Čujný má peknú ženičku. A predsa Čujný — aký je to človek. Ani forma ľudská. Drozdík, kolega, tiež. A to je ťuťmák. Len ja som tu sám. Načo mám ísť domov? Lepšie bude zísť dolu. Nájde sa možno nejaká krčmička — s veseliacimi sa.

Čuprík sa vrátil.

Našiel aj krčmu. Ktosi ešte v nej spieval. Vošiel. Traja financi sedeli pri stolíku, prikrytom červeným obrusom. Jeden z nich bol starší, šedivý, druhí dvaja celkom mladučkí. Starý spieval. — Čmud zlého tabaku a cesnakový smrad pomiešaný s olejovým ho zarazili.

Čert to ber! myslel si. Keď som tu, vypijem štamperlík a pôjdem. Ľa, mohol som byť už doma. Čo sa táram?

Financ prestal spievať, pomýlený príchodom pána v dlhom čiernom kabáte, s okuliarmi. Čupríkovi sa chcelo povedať: A čo vy, pane, nespievate ďalej? Ale pomyslel si, čo ma do neho. Veď mi je cudzí. Možno, že sa podnapil a nadal by mi.

„Rozkážete, pane?” spýtal sa ho posluha v papučiach, odetý v čiernych zašpinených šatách.

„Štamperlík koňaku.”

„Na rozkaz.”

Ale predsa by bolo vari lepšie, že by si dal čaju. Lepšie hreje. Koňak zaiste bude zlý. A aj čo sa týka zdravia. Čaj s citrónom utíši.

„Hej, počkajte!” zavolal. „Doneste čaju.”

„Prosím!” ozval sa posluha.

Iste potrvá pol hodiny, kým to spravia, myslel si. Koňak by bol hneď tu a mohol by ísť spať. Smrad je neznesiteľný. — Tri štvrte na štyri. Ledva vidieť hodiny od dymu.

„Posluha! Počujteže! Doneste už len toho koňaku!”

„S čajom?” spýtal sa tento.

„Nie, len koňaku.”

„Prosím.”

Mohol som už spať, dumal Čuprík. Do deviatej sa už nijako nevyspím. Aká je to hlúposť, že sa tu mocem. Zviera to neurobí, aby menilo deň na noc a noc na deň. Nikdy, nie že by aj vo dne aj v noci. Všetko má svoj čas. Len človek má vždy dosť času. Čert vie, iba človek nevie držať mieru. Najmúdrejší tvor a najneprirodzenejší. Akoby bol na vážkach rozum a príroda. Čím viac kladieš na vážky, kde je rozum — tým lepšie vidíš, že je tá druhá prázdna. Krajšími chceme byť a čoraz sme špatnejší. Vyháňame zo seba, čo je v nás pekné a ľudské, a sme zlí, falošní, hnusní. Ani ľudia, ani zvery. Čert vie, bastardi sme. Čo ja potrebujem teraz koňak? A iste ho robia, keď ho nenesú. Ale rozhodne, musím sa oženiť… Tridsaťpäť rokov nie je tak veľa. Mám aj postavenie.

Doniesli koňak. Čuprík chlipol a znova sa zamyslel.

Aký mladý bol vtedy. Nohy neboli také ťarbavé. Krídla. Nechodil — letel. Čože mu bolo na hole s flintou na pleci. Skok a pozeral do hlbokej doliny. Športy, lumpačky. Potom ona. Vtedy mu prišlo na um ženiť sa. — Mladučká, nízka, plavovlasá. Celá bola malinká, útla a krásna. Nosila žltý kabátik so širokými rukávmi. Biely muf, biele boa a vlnený žltý veľký klobúk s bielym širokým perom. To bola prvá, čo sa mu páčila. I vtedy si myslel: dosť bolo lumpačice a veselého života. Človek zatúži po tichom rodinnom živote. Vezme si ju, myslí si, dievča krásne, skromné. Dobrá bude z nej žena. A začal sa chystať, že ju raz osloví, vyzná lásku… Kúpil dve krásne skrine, sedem stoličiek, stolík a — chodil ďalej medzi mládencov. Ešte potrebuje nejaké koberce do izby. Kúpil koberce, potom záclony. Dve postele… Bude to utešená ženička. Lenže rozhodne bude treba, aby sa aj priblížil a vyznal lásku.

„No, čo ty myslíš o Aničke Durdíkovie?” spýtal sa raz priateľa.

„Pekná, ale koketka.”

„Aká koketka? Dievča skromné.”

„Mne sa Gabriela lepšie páči. Má šik. A ako tá vie hovoriť. S tou sa nenudíš. Samá duchaplnosť.”

Čuprík sa začudoval, že si Gabrielu dosiaľ nevšimol. Má utešenú postavu a tak sa vidí, aj peniaze, kdežto Anička je vari trošku prinízka. Nebol by pár. Gabriela by bola vari lepšia, už aj ako žena. Koketky sú nebezpečné. Nemilujú jedného, ale jedno za druhým každého, kto má znesiteľnú tvár. Bude sa treba priblížiť Gabriele a vyštudovať.

„Veru by ste sa mali oženiť,” oslovil ho raz sused notár.

„A koho by ste mi takto?”

„Ja na vašom mieste, viete, koho by som si?”

„Koho?”

„Marišku Stuhlých. Dievča pracovité, nenáročné. Skromné — hodno hotových pätnásťtisíc. A je aj temperament. Pekná a nie hlúpa. Ja na vašom mieste len tú. Tá by bola pre vás.”

„Tá blondína? Taká s tým dlhým krokom?”

„Tototo.”

Nie špatné dievča, myslel si Čuprík. Niektorú už musím. Mariška Stuhlých by tiež bola. Pôjdem do ich skliepka tak očistom. Tam sa najľahšie s ňou oboznámim.

Šiel. Šiel druhý raz, šiel tretí raz, potom chodil, lebo hneď po prvom raze sa mu zdalo, že všetky svoje myšlienky a celú svoju dušu nechal pri vážkach na pulte.

„Slečna, ako vy šikovne obslúžite a nikdy nepridáte. Ani mne by ste nepridali?” spýtal sa jej raz.

„Oj, vám, prečo nie?”

„Aká ste vy dobrá!”

Zaľúbený som, myslel si, celkom zaľúbený. Aj ona. Keby nie, nepridala by mi, aspoň by nepovedala. Ale treba jej to povedať, že ju rád. Ináč nepochopí. Akože jej povieš: poď za mňa. Najprv treba povedať; rád ťa mám. Lenže treba by bolo vari oboznámiť sa aj s Gabrielou. Možno, že by sa tá lepšie pozdala. Je ohybnejšia predsa, ako sa vidí. A Anička je taká útla, malinká. Priam nadchýna človeka. Včera kukala, kukala. Pozerám, na koho, a to na mňa. Má také krásne oči. Ale najbližšie je mi vari Mariška Stuhlých. Otvorím dvercia, až som dnu.

„Ty sa zaliečaš Mariške?” spýtal sa ho raz starší brat.

„Ja sa nezaliečam. Ja len tak.”

„A tam ťa už na vizitu čakajú.”

„Nevrav!”

„Teraz som tam bol. Ale ty sa neblázni. Mariška je znamenité decko, ale ja by som si radšej Elu mešťanostovu. Má peniaze. A ak si môžeš vybrať — vyber si lepšie. Na celý život kupuješ. Partieka ostarie. Nebudeš ju môcť vyhodiť — mrzieť ťa bude. Ja by nikdy nehľadel na ženu, len na jej príslušnosti. Majetok, drahý brat, je hlavná vec u mňa. Povedal by som — žena je príslušnosť. Myslíš, že naše dámy milujú v tebe človeka, osobnosť? Postavenie a s tým myšlienku, že sa vydajú. Nože choď k nej a povedz: ,Ja vás rád, ale si vás nevezmem za ženu. Ja vám chcem ručičku bozkať a len milovať a len duševne.‘ Ani sa nepustia s tebou do reči. Celá ženská duševná krása, jej láska, jej oddanosť, jej vernosť postavená je na špatnom egoizme. A i keď sa vydá, či miluje svojho muža? Je to láska? Miluje ho naoko, pre svet, lebo sa to patrí. Ale i tá klame v myšlienkach. Že by žena, pokým žije, mala len pre jedného svoj pohľad, svoje líca, ústa a srdce, dušu a všetky svoje myšlienky — to, braček, nedosiahneš. To je u žien nemožné. A tak hľaď na príslušnosti a nie na ženu. Vravím, tam ťa očakávajú.”

„Ale veď ja… Ja som bol pár ráz v sklepe a — nič —”

„Prekvapilo ma to. Veď si ty človek rozumný.”

„Čožeby ja —”

Pritom si myslel: Ľa, predsa by šla za mňa, keby tak chcel. Brat hovorí hlúposti. Človek predsa vždy má radšej jedného ako druhého. I žena. Nie, nie, ona je celkom dobré dievča. Poobede pôjdem ta, ale sa ešte neprezradím. Musím vyčkať. Je to krok predsa len vážny. Ja napríklad veľmi nerád cestujem a ona by prípadne rada cestovala. Musel by som s ňou — a to po celý život. Alebo napríklad rada by fánky vyprážané v masle. Mal by ich každú nedeľu. Ostatne, toto by sa dalo napraviť. — Takto si predsa len slobodný. Urobíš, čo sa ti páči. Si smädný — ideš do krčmy. Ak ti je dobre — posedíš si. A tu potom hybaj, ohlasuj. Dušička, idem do kasína; moja milá, musím na poradu. Alebo ťa schytí túžba zahrať si v karty — presedíš do rána. Akože sa ukážeš? Lepšie je slobodnému človeku. Počkám ešte trošku so ženbou.

Medzičasom ho predstavili dáme s peknou tvárou: Betke Žiarovie. Prípadne bude dediť po strýcovi tisíce, má dom a veľkú záhradu.

Nebolo by od veci začať s touto.

Bez otázky, že potrebujem ženu. Hľa, ochoriem napríklad, kto ma opatrí? Moja babka je síce dobré stvorenie, ale žena je predsa niečo bližšie… Na zregulovanie života je potrebná žena. A mať pokojný život, aká je to radosť. Tichučko, príjemne tečú ti chvíle. Má svoje kráľovstvo a domácnosť. Tá nahradí všetky krčmy a zábavy. Treba sa k nej priblížiť… Dievča je ono pekné. Brat má úplnú pravdu, že je predsa len lepšie mať i peknú ženičku i peniaze. Peniaze sú naozaj celkom príjemná vec.

Raz vošli do skliepka dve elegantné, štíhle dámy. Obe boli blondínky s úzkymi tvárami, veľkými očami a silnými obrvami.

„Moje priateľky,” predstavovala Mariška. „Slečna Žofka a slečna Gabriela Diková. — Ján Čuprík. — Nech sa vám páči dnu. I vám, pane. Prosím.”

Vošli do salónu.

Elegantné dámičky, myslel si Čuprík. Tá menšia je krajšia. Tak popod pazuchy sa prejsť s ňou po dlažbe. Reprezentoval by. To je radosť. — Aký manier. Zdajú sa oceľovými prútikmi.

„Na dlhšie ste prišli, dámy?” spýtal sa.

„Na dva—tri týždne.”

„Potom domov?”

„Domov.”

„To získa naša spoločnosť.”

„Ach, máte mnoho pekných dám.”

„Pekného je nikdy nie mnoho.”

— Tá mladšia by mi pristala. To je radostné dievča.

A div divúci: o týždeň sa Čuprík pustil do tuhého zaliečania. Počul, že budú i peniažky. Ale nehľadiac na to, jemu sa slečna Žofka páčila. Vábila ho jej pružná postava. A už si predstavil, ako si najmú byt a budú žiť celkom tichučko a skromne. Porobia návštevy. V každom prípade budú pestovať vizity. Ordinačnú sieň zariadi si elegantne. Zadováži všetky inštrumenty. Vyvesí krásnu tabuľku. Predsieň. Ilustrované časopisy, plyšové fotely. Tam bude stáť konzolové zrkadlo pre dámy. Tri vešiaky. A ak je mnoho peňazí, to si kúpia automobil. Zavolajú ho do susednej dediny. Prebehne na automobile. Pekný to bude život. A ona prečo by nešla za mňa? Som diplomovaný. Tie tisíce môže dať kvôli titulu. Urobím návštevu. Raz sa musím oženiť.

Vyobliekal sa. Zastokol klinček do kabátovej dierky a sadol do fiakra. Treba elegantne.

„Do Kulínov,” ľahostajne povedal kočišovi, vystupujúc do koča. Rozložil sa pohodlne a vytiahol cigaretu. Červený klinček, nezastrčený celkom do dierky, triasol sa a zaváňal. Však ony u Kulínov bývajú, myslel si. Tak vravela Anička. Ozaj, veď ma tam čakajú, a prečo ja robím návštevu u Kulínov?

Koč sa zvŕtal do druhej ulice. Kulínovský dom s balkónom a veľkými kaktusmi v kalichoch bolo hneď vidieť. Na balkóne boli ľudia. Dámy. Dve dámy. Tam zastane. Budú pozerať kto to, čo to? A ja by mal vlastne zastať pred skliepkom, kde ma Anička čaká. Vyjdem hore, zaklopem. Tí sa budú čudovať.

„Prejdime celkom dolu!” zakričal kočišovi.

„Nie do Kulínov?”

„Najprv celkom dolu, ale pohnite!”

Slečnám urobil poklonu. Ony s úsmevom ďakovali. Utešené sú, utešené. Musím ísť, dumal. Dolu sa zvrtneme a vrátime. Nevedel by si vybrať medzi nimi. Tá vyššia je plnšia a i v spôsoboch mäkšia. Musím ísť.

„Obrátiť!”

Koč sa zvrtol. Kočiš sa spýtal, kam ísť.

Čuprík nevedel, čo povedať. A ak by nemohol do Kulínov, a ta rozkáže ísť, bude čudné kočišovi. A potom treba iste vedieť, či sú peniaze? Možno, že sú to nejaké veľké dámy. Ale musia byť aj bohaté. I brat hovoril. Napokon, keď aj nie — sú elegantné a driečne.

„Zastaňte pred kulínovským domom.”

Kočiš kývol hlavou. O chvíľu zastali pred veľkou bránou. Čuprík vyšiel, zaklopal a prijali ho veľmi hlučne. Len slečny boli akési zdržanlivé a chladné. Starý Kulín vedel, odkiaľ fúka. Mladý pán si prišiel dámy obzrieť. Čuprík len keď sedel vo foteli, zbadal, že vyviedol veľkú hlúposť. Veď dosiaľ nikdy nebol u Kulína. Prišli dve dámy a on sa tiež ustanovil. Nie ustanovil, ale dovalil sa ako medveď. To je na dlani. Ako to zmierniť?

„Radi by sme divadlo,” začal. „Nejaký divadelný kus, a prišiel som, či by slečny nepomohli.”

„Ale cudzie?” ohlásila sa tá vyššia.

„Veď je dám mnoho —”

„Viete, moje ctené dámy, veľký, široký kus by sme radi. A preto či by…”

Dámy jednako nemohli. Za mesiac sa tu chcú pobaviť, a to je krátky čas. Čuprík nahováral a v myšlienkach ďakoval bohu, že mu dal nejakú ideu. Odporúčal sa. Dámam bozkal ruky. So starým si srdečne stisol ruku.

„Domov!” zakričal na kočiša.

Doma sa hodil na otoman a nadával si. Som ja hlupák, hlupák, hlupák! Keď som už bol tam, mal som sa držať vážne. Aká detinskosť, malodušnosť. Alebo sa žením, alebo nie, filozofoval. A ak áno, potrebujem na to ženu. Jasná vec. Pozrieť si dievča nie je hanba. Mariška sa nedá prirovnať ku Dikovským. Musím ta ešte raz ísť.

Ale pokým Čuprík išiel ešte raz, slečny odišli. Mariška ho chladne prijala. A jemu sa odrazu zazdalo, že tratí pôdu pod nohami. Že mu uniká všetko šťastie. A azda Anička Durdíkovie? Ale ta už chodí akýsi veľkoobchodník. Nešlo by hladko.

Ktorúže to radil brat? Elu mešťanostovu. Ta sa obrátim. Je to dievča pekné. Bude z nej dobrá žena. Pôjdem. Musím sa oženiť. Neženatý kape v spoločnosti ako éter — nevidia ho…

Čuprík zadriemal pri koňaku. Spev financov ho zobudil. Pozrel na hodiny — šesť. Treba ísť domov. Strach. Aký je to život. Teraz zasa hybaj kilometer v tej zime. Ale treba, treba. Akýže budem celý deň? Ale čaju sa zíde vypiť. Zima.

„Donesteže čaju, posluha!” A kým ho donesie, čo by si zapálil ešte cigaru. Dobre bude, hundral si, vyťahujúc si cigaru. Ale radšej po čaji. Ech, na pľuvanie! Taký život. Po krčmách. Viac ma nevidia. Od zajtra povediem pekný život. Rozmyslím si. Konečne treba sa mi oženiť. Zajtra celkom vážne zájdem k Nataške… Je to dievča zdravé, pekné a gazdovité…

A zapálil si cigaru.