|
Na Jula Vrátnického, právnika,
povedali, že je solídny, tichý mladý človek, všetko také vlastnosti, ktoré
prvoročnému právnikovi—balekovi nemôžu lichotiť, a Julo aj všemožne
proti nim bojuje: má elegantný byt, peknú mesačnú gážu a dvanásť
ceduliek zo záložne, v kaviarňach opretý o malý mramorový stolík robí napoleonovskú
figúru a celé hodiny prekibicuje pri biliarde; nosí cylinder podľa
najnovšej módy, veľké biele mašle a široké nohavice. Aby dokázal svojim
kolegom, že je nie balek, neplatí účty a hoci ho hryzie svedomie, nezadrží
slovo, ale dá čakať svojim veriteľom. Ale keď niektorý
pohrozí mu advokátom, ticho vyťahuje tobolku a platí, ale pred kolegami
hovorí, že mal dnes na krku exekúciu a že mu zapísali nový kabát.
Vo veľkom meste, keď má
človek plnú tobolku a nie je pritom zlodej, veľmi dobre sa cíti.
Otvorený je pred ním celý svet. Všade môže vstúpiť s jasným čelom,
lebo nemusí počítať: mám dve zlatky, z toho vstupné jedna zlatka, dve
fľaše piva šesťdesiat grajciarov, garderóba dvadsať grajciarov,
palica päť grajciarov, ostalo by päť hákov, a za to po polnoci
neotvoria bránu.
Julo je zriedka v takýchto
ťažkostiach, lebo dostáva gážu, ktorá trvá tri dni, pätnásteho si dá do
záložne čistiť zlatú retiazku, za čo dostáva dvadsať
zlatých. Z tohto päť zlatých požičia, znamenite poobeduje a
večer mení piatku na päťgrajciarniky a rozsýpa ich po kaviarni,
čo kelnerov a jeho neobyčajne zabáva. Ľúto mu je prefúkaných
peňazí, ale pritom ho blaží myšlienka:
„Hľa, ukázal som, ako sa
viem zabávať. Kto ešte povie, že som balek?”
Pomaly, pomaly prichádza prvý.
Julove ruky sú holé, vo veľkej mašli nevidieť blýskať sa
diamantovú ihlicu a pepita nohavice s cylindrom zišlo by sa dať
vyhladiť.
Roztomilý prvý vráti všetko a
Julo je znova elegantný, šarmantný a má peniaze!
A tak to ide každý mesiac.
Časy miznú ako bankovky do kasy kelnerov. Prázdniny, táto mátoha, sa
blížia.
Vrátnický počúva samé
otázky. Otec píše list, a celý jeho obsah je otázka, či sa učí.
Posiela mu peňažný list, a hľa, v kútiku vidí belasou ceruzkou
napísanú vetu: „Ale aby si sa učil!” Na poukážke a všade tá istá veta:
kolegovia tiež o učení hovoria — hlupáci. Na Julovom srdci ťažoba.
Skúška ho straší, temer máva vízie; je nevrlý, nervózny, ani to pivo mu už
nechutí.
„Kamarát, nemôžem sa
mučiť. Ale zato vari len ísť na skúšku, čo?” hovoril v
jedno júnové popoludnie plnolícemu medikovi.
Medik, vážne, ani čo by šlo
o život, sa zamyslel a povedal: „V každom prípade!”
„Nuž tak pôjdem. A čo
myslíš, budem vedieť voľačo?”
Vrátnický naozaj zadal prosbu o
skúšku, dostal termín, ale že sa ho tam nespytovali, koľko piva vypil cez
tento rok, čo má založené a u koho si dal nohavice šiť, milý Julko
nevedel nijako odpovedať a prepadol.
V kaviarni je veselá študentská
spoločnosť. Je ešte len jedenásť hodín večer a stoly sú
zavalené prázdnymi fľašami.
Každý je veselý, len Julo s
mračnou tvárou sedí a díva sa do prázdnoty na akýsi neviditeľný
punkt. Kníše nohou prehodenou na koleno a fajčí, ani čo by sa chcel
zaúdiť. Je mu do zúfania: treba ísť domov, a s takým indexom, s takou
skúškou! Vidí pred sebou prísneho otca, dobrú plačúcu matku nad
nevďačným synom. Myslí, myslí, ako by sa vymotal, ale márne. Do
Dunaja nechce sa mu hodiť, pod vlak tiež nie. Bože! Bože!
A ako je veselo kamarátom, ani
čo by sa nebolo nič stalo. Hľa, i Ema pri kase sa usmieva,
ktorej koľko ráz platil koňak, toľko ráz hovoril, že je nie
viazaný na štúdium, na roky etc., etc. — a teraz… Napokon vytrháva ho z tejto
letargie rečník mládeže, desaťročný právnik, človek
hlbokého umu a ostrihanej hlavy, Janko Krkavec.
Rečník začal:
„Vysokoctená spoločnosť! Vidíme pred sebou kandidáta smrti. Jeho
žiaľ je i naším žiaľom. Navrhujem, aby Julo Vrátnický zaplatil
desať fliaš tomu, kto ho vytrhne z pomykova!” Zhrnul briadku do dlane a
zdvihnúc vysoko pohár, dokončil: „Teda páni! Napnime nite myšlienok a
vysúkajme rukávy! Ja som taký smelý navrhnúť nasledujúce: Kúpi sa za
šesťdesiat hákov index — prosím nepretrhúvať ma, poznámky trpím, len
keď dokončím — dá sa spraviť pečať, utvorí sa
profesorský zbor. Každý z nás bude reprezentovať profesora tej a tej vedy.
Zajtra bude mať pán Julo Vrátnický elegantný index a vytečnú skúšku!”
Julo zbledol od radosti. Vstal,
poďakoval sa a dal doniesť pätnásť fliaš piva.
Svitlo ráno, Julo chodí po ulici
s bledou vylumpovanou tvárou. Ide na podpis k profesorom—študentom. Hvízda si,
veselo mu je, ani čo by celý svet bol jeho. Stal sa proti svojmu
charakteru matematikom: ráta v hlave dlžoby. Najväčšmi ho škrie tých dvanásť
ceduliek, no ale zato ostane ešte na jeden večierok s kamarátmi.
Študent Krkavec — teraz profesor
filozofie — ráčili ešte odpočívať, medik Z., profesor verejného
práva, sa práve obúval, ale zato mu napísal: výtečne, znamenite
kolokvoval. Julo ho ponúkol cigarou a Z., pomýliac zástoj, ju prijal.
Daňovský, profesor národného hospodárstva, zapísal mu skvelú známku.
Keď už i Krkavec podpísal index, Julo šiel na stanicu, sadol do vagóna a
letel domov. Rodičia mali veľkú radosť, keď videli krásne
svedectvo o zloženej skúške. Že ich oklamal, vyzradil im až po rokoch ako
advokát.
|