Ako je to, ako nie, ale je tak,
že sa kapusta s kyslým mliekom, pes s mačkou, koza s nožom a farár s
rechtorom odjakživa neznášali. Tak to bolo aj v Dolnej Vieske, dedinke s
päťsto dušami, medzi hustými jedľovými horami, pod vrcholom Inovcom,
ďaleko od mesta, to jest, ako sa hovorí, pánubohu za chrbtom.
Aspoň tak to bolo medzi
pánom farárom Jánom Červeňom a pánom rechtorom Jánom Bielikom.
V kostole bolo, ako bolo. Tu pán
rechtor musel odpovedať pánu farárovi a pán farár musel vyčkať,
kým rechtor dokončil, ale mimo kostola, na ceste!
Vždy sa obišli, keď sa mali
stretnúť. Keď sa už nijako nemohli vyhnúť, pozdravili sa jeden
druhému, aj pozhovárali sa medzi sebou. Lenže ako? Ak pán rechtor priložil tri
prsty ku strieške klobúka a pán farár odpovedal iba dvoma, mohol byť istý,
že si to pán rechtor zapamätá a pri najbližšej príležitosti odpovie síce na
farárovo pozdravenie, ale len jedným prstom. Pri takomto pozdravení pán farár
obyčajne prižmúril jedno oko, pán rechtor obidve. Farár si myslel: Nechcem
ťa vidieť. Rechtor si pomyslel: Už ťa nevidím. Farár pri takomto
pozdravení poštuchal paličkou blato, alebo udrel ňou o kameň,
rechtor iste sekol ňou do povetria. Farár si pomyslel: Dobre by ťa
bolo vymlátiť. Rechtor si myslel: Keby si len bol bližšie.
A obidvaja mohli byť
najlepší priatelia už podľa veku. Farár bol päťdesiatročný,
rechtor mal štyridsaťdeväť. Mohli sa radi mať aj podľa
figúr. Obidvaja boli nízki a tuční a mali skoro navlas jednaké plešiny.
Plešina pána rechtora tiahla sa vrcholom hlavy, plešina pána farára sa
spúšťala už nad uši. Pánu rechtorovi bolo ešte poznať hviezdu, pána
farárova tonzúra zmizla dávno v plešine. Ale keď nie podľa figúr, mohli
sa radi mať podľa mien. Jeden sa volal Červeň, druhý Bielik
a obidvaja boli Jánovia s tým malým rozdielom, že farár bol Jánom Apoštolom a
rechtor Jánom Krstiteľom.
Boli by sa teda ináč
zhovárali, keby sa neboli nenávideli. Takto všemožne sa usilovali, aby medzi
nimi nebolo nič rovnaké a spoločné. Odprisahal by, že by si bol pán
Bielik aj fúzy aj bradu holil, keby to nebol robil pán Červeň tri
razy do týždňa. Pán farár sa aj vyslovil pred svojou gazdinou Mídou, že by
dal sto korún, keby sa nevolal Ján a mohol stenknúť na paličku, len
aby sa rechtorovi v ničom nepodobal.
Prečo sa nenávideli,
prečo nie, na to sa len toľko dá odpovedať, že to bolo od
pánaboha, alebo od prírody, čiže z tej istej príčiny, z ktorej sa
kapusta s kyslým mliekom, koza s nožom a pes s mačkou nijakovsky nemôžu
vystáť.
Aký čudný je človek.
Zdalo by sa ti, že len to spomíname, čo máme radi. Nie je pravda. Čo
nenávidíme, to nám je ustavične na jazyku. Teší nás, keď môžeme
hovoriť o tom, čo nás jedom plní. Takýto hnev je nám milý, lebo každým
slovíčkom môžeme prepichnúť predmet svojej nenávisti, alebo mu hlavu
umyť, alebo rovno odpíliť.
Dali napríklad u pána farára
šošovicu na obed. Čo má šošovica s rechtorom? A predsa sa pán farár
hneď osopil na svoju gazdinú:
„Sobota. To sa rozumie. Musí
byť šošovica. Nevedeli by sme ináč, že je zajtra nedeľa. U
každého rechtora je v sobotu šošovica.”
A načrúc do nej veľkou
lyžicou, zdvihol ju nad misu a lial šošovicu pomaly naspäť, otrčiac
spodnú gambu a hundrúc: „Riedka ako u rechtora.”
Potom ju pomiešal a nazrel
zblízka do misy, prehodiac nevrlo: „Bez škračiek, bez slaninky… Taká
šošovica — pre rechtora, bez chuti a masti.”
Gazdiná Mída, čierna, suchá,
vysoká osôbka s okrúhlym čelom a malými očami, hlboko pod čelom
zatisnutými, ako sedliacke okienka pod širokým odkvapom, v belasej
tlačenej zásterke s bielymi bodkami a takej istej šatke, previazanej na
tyle, hneď zafňukala, utierajúc si oči: „Vy by ste aj na moriaka
povedali, že je taký ako rechtor, aj na bažanta…”
„Aj na brava,” zastavil ju farár.
„Čo vám teda, čo?”
zažialila a odvrátila sa k oknu, aby svojimi slzami ešte väčšmi
nerozhnevala pána farára.
Farár, aby nebol plač a aj
preto, že sa musí voľačím „napchať”, pošuchol tanier k mise a
nabral si šošovice. Ale nezabudol za každou lyžicou pokrútiť hlavou, aká
je tá šošovica riedka a hlúpa.
Po obede stiahol obrvy, založil
si nakríž ruky, rozkročil sa a vážne hrubým hlasom prehovoril ku gazdinej:
„Zapamätajte si na druhý raz… Tento pokrm,” a ukázal pohrdlivo na šošovicu,
„nesmie byť u mňa v sobotu na stole… Môže byť od nedele do
piatku večera, ale v sobotu v nijakom prípade.”
Skrútol sa na ľavej nohe,
obrátiac sa takto chrbtom k nešťastnej Míde.
„Ale prečo, prečo?”
spýtala sa plačlivo Mída.
Farár nahol hlavu k plecu, aby ho
lepšie bolo počuť: „Už som povedal. Preto, lebo v sobotu každý
rechtor je šošovicu.”
Trhol hlavou a vyšiel narovnaný
von.
Alebo boli palacinky. To je už
panskejšie jedlo a tak často ani u rechtora nebýva. Mída jednako dostala
po nose.
„Viete, čomu sa podobajú
tieto palacinky?”
„Čomu?” stŕpla Mída.
„Rechtorovi!”
„Prečo?”
„Takú majú hrubú kožu ako on.”
Gazdiná sa zasa len rozplakala
ako každá urazená kuchárka. Počala vykladať a bedákať, že by
pánkovi ani kráľovský hlavný kuchár nevyhovel, nieto ona, chudera… Tie
palacinky sú ľahké ako pavučina, tenké ako najjemnejšie tkanivo, a
pánkovi sú hrubé ako rechtor.
Aby ju upokojil, zjedol ich
desať a ešte uvažoval, či by nebolo dobre aj jedenástu. Gazdiná sa aj
upokojila. — Sotva sú také hrubé, pomyslela si, nebol by ich zjedol desať.
Jedným slovom, u farára bola vždy
reč o rechtorovi, u rechtora o farárovi.
Pani rechtorka bola mohutná pani
s prísnou, zamračenou tvárou, s akýmsi dravým výrazom v očiach.
Zďaleka vzbudzovala rešpekt nielen pred cudzími, ale i pred svojím
vlastným manželom, ktorý ju aj počúval a na znak úcty a lásky Zuzankou
menoval, ale to bývalo len dovtedy, kým neprišla reč na farára. V tomto
ohľade si nedal rozkázať. Zuzanka odrazu sa premenila na Zuzanu a
Zuzana musela bezpodmienečne vyhovieť manželovým rozkazom.
Prišlo, povedzme, jablká
oberať. Pani rechtorka sa už aj vybrala do sadu.
Muž ju zastavil: „Kamže,
Zuzanka?”
„Jablká obrať.”
„Najprv pozri, duša moja, či
farár neoberá.”
„Nuž a keď?”
„Ak on oberá, nebudeme my.”
„Prečo?”
„Ale, Zuzana! Ešte by povedali,
že sa podľa neho držíme.”
Doniesli ženy maliny. Dávali
lacno a pani rechtorka už i zjednala putňu za korunu. Bola celá vytešená
nad lacnou kúpou. Náhodou prišiel nato muž.
„Čo to kupuješ?” opýtal sa
jej s úsmevom.
„Maliny.”
„U farára brali?”
„Brali.”
„Tak nebudeme my,” povedal už bez
úsmevu.
„Ale tak lacno,” žobronila žena.
„Nebudeme… Nechcem taký lekvár,
ako má farár,” riešil odmerane.
Darmo pani rechtorka
vychvaľovala, že maliny sú maliny, ale zato jej lekvár nebude taký ako
farárov — nepopustil.
„Nie, Zuzana,” povedal chladne,
„to nesmie byť.”
Raz pána Bielika veľký hnev
pochytil, keď sa dozvedel, že si z toho istého vína objednal, čo má
farár.
„Ešte povie,” kričal, „že
mne to isté chutí, čo jemu.”
Len—len že ho nevylial do potoka,
ale sa spamätal a stočil ho do fľašiek. Pre domácu potrebu objednal
druhé.
Do takýchto krajností prešla
láska a zhoda medzi pánom Červeňom a pánom Bielikom.
Hnev nielenže pomúti rozum, ale
ho aj odoberie, práve tak ako aj láska. Nie dosť na tom, že sa oni
hnevali, žiadali, aby sa Mída na Zuzanku a táto na Mídu tiež hnevala. Toto už
nebolo s kostolným riadom, lebo akí nepriatelia boli farár s rechtorom, také
priateľky boli Mída so Zuzankou. Iné ženy sa vyponosujú, keď sa
náhodou zídu, tieto dve sa naschvál schádzali, aby sa vyponosovali. Iné si
pomáhajú cukrom, kávou, múkou a octom, keď to potrebujú, tieto si
vypomáhali takýmito maličkosťami aj vtedy, keď ich
nepotrebovali, len aby jedna druhej radosť spôsobili… Mám síce ťapšu,
myslela si neraz Mída, ale si požičiam. Zuzanka sa poteší, že mi môže
niečím poslúžiť. — Mám síce kávu, myslievala Zuzanka, ale si
požičiam od Mídy, už som si týždeň nič nepožičala od nej,
ešte si pomyslí, že sa hnevám… Iné ženy sú rady, keď môžu klebetiť na
cudzích mužov, tieto naopak. Usilovali sa rozhnevaných udobriť… A keď
aj plnili rozkazy, plnili ich naoko a potajme sa schádzali, aby sa poradili,
čo by pána rechtora s pánom farárom vyrovnalo. Probovali všeličo.
Počali s kresťanskou
láskou. Ale pán farár na Mídino dohováranie len toľko povedal:
„Kresťanská láska…? Áno… Ale
rechtor je pohan.”
Pán rechtor na reči svojej
ženy iba vykríkol: „Zuzana!”
Keď nešlo s kresťanskou
láskou, chytili sa podvodu. Farár dostal vinš od rechtora na mena a na Nový rok
na navštívenke rechtorovej a rechtor gratuláciu na narodeniny a
veľkonočné sviatky na navštívenke farárovej. Nepomohlo ani to. Farár
sa uškeril a povedal na rechtora, že je dotieravý. Rechtor rozdriapal
navštívenku a odpľul si.
Keď sa falošné vinše
nevydarili, chceli obmäkčiť ich srdcia darmi. Farár dostal za vrece
najlepších jabĺk, rechtor suchých slivák. Ani jeden, ani druhý dar
neprijal.
Neznesiteľní, neúprosní,
tvrdí ľudia to boli.
Mída so Zuzankou rozmýšľali
práve o nejakom novom spôsobe, ktorý by mohol rozhnevaných pomeriť,
keď sa stalo čosi neobyčajné.
Bolo veľmi suché leto. Raz
sa jednako trafilo, že ženy doniesli za väčší košík hríbov.
„To nám bude veľa,” povedala
Mída farárovi.
„Len ich vezmite všetky,” mienil
farár, „šli by s nimi k rechtorovi, a ten nemusí jesť smažené hríby. To je
nie rechtorský pokrm.”
Mída vstala, vysmažila. Pán farár
zjedol všetko, čo doniesli na stôl! Jej sa neušlo ani na okoštovanie.
Na druhý deň, hneď na
svitaní sa farárovi prisnilo, že mu akási guľa padla na brucho a vrtí sa
mu na ňom. Vrtenie zdalo sa mu veľmi nepríjemné a čím
ďalej, tým protivnejšie. Guľa ho ťažila. Rád by bol o inom
sníval, ale stále len tá guľa padala a vrtela sa veľkou
rýchlosťou. Myslel si, že sa musí zobudiť a že sa už aj zobudil, ale
guľa neprestávala sa vrtieť a tlačiť ho. Pritom mu hlava
šla naopak. Myšlienky a či sám mozog roztiahol sa na šnúru a vial ako
stužka vo vetre… Zasa nová guľa… Prask! Rovno na brucho… A z brucha
začalo sa mu čosi hrnúť k hrtanu, do úst a do hlavy… Zobudil sa.
Skrúcalo mu žalúdok. To bola tá
guľa, čo sa vrtela a tisla sa k hrdlu, do úst a do hlavy. Divná
mrákava prebiehala mu hlavou a zatemňovala mu mozog. To bola tá stužka,
čo viala. Pokľakol k posteli a prikrčil sa. Nahmatal zápalky a
zapálil sviecu. Potom zadkom zliezol z postele a zhrbený prešiel aj so
sviečkou ku skrinke, kde bola slivovica. Tu náhle zoslabol, a kým mu
chrbtom prebehla zimnica, na čelo vystúpil studený pot. Sadol na remenný
fotel s fľaškou a sviecou a potiahol zo slivovice. Ruka sa mu triasla.
Hlavu si nemohol hore udržať. Klesla mu nabok.
Mŕtvica, myslel si. Ale
hneď mu prišlo na um, že pred mŕtvicou nemá sa čo dvíhať
žalúdok… Len od čoho, od čoho? hútal… Predvčerom som jedol
klobásky… Nejedol by ich ani za desiatku… Striasol sa od zhnusenia… ľa,
hnusí sa mi jedlo… Pokazený žalúdok a nie mŕtvica… Alebo včerajšie
smažené hríby…
Pri myšlienke na hríby mu tak
skrútilo žalúdok, že sklonil hlavu na prsia. Položil sviečku a fľašu
vedľa seba na dlážku a oprúc si bradu lakťami o kolená, melancholicky
sa zadíval na odhodený konček cigary neďaleko neho.
Keď som tú cigaru
fajčil, aký zdravý som bol, preletelo mu mysľou… Bolo mi treba hríby
jesť, šeptal sám sebe, utierajúc si spotené čelo krajíčkom
nočnej košele… Ach, keby sa mi tak chcelo odryhnúť, bože môj, ako by
sa mi uľahčilo.
Taký slabý sa cítil, že si
netrúfal vstať z fotela. Jednako vstal, ale oslabnuté nohy sa mu triasli a
podlamovali. Cítil, že ak kročí, potočí sa iste alebo spadne. To ho
naľakalo. Sadol si zasa a chytiac fľašu, začal ňou
búchať o podlahu.
„Mída, Mída!” volal slabým
hlasom, chcejúc, aby ho ona odviedla do postele.
Ale Mída sa neukazovala. Až o
siedmej vošla do izby a vidiac farára na foteli skoro zeleného s odvisnutou
hlavou pri dennom svetle a horiacej sviečke vedľa neho, vykríkla a
zalomila rukami. Skočila k fotelu a vybuchla v plač. Zdalo sa jej, že
farár umrel.
„Ježišukriste! Čo vám je?”
volala a chytila mu hlavu do dlaní, pozrúc mu zblízka do tváre. Počula,
ako sťažka vydychuje a videla studeným potom zaliate čelo… „Och,
cholera,” zavzlykala, „i pána rechtora drží… Tam už aj doktora volali…”
Farár len čo prešiel s pomocou
gazdinej naspäť do postele a zdvihol kolená k bruchu, spýtal sa slabým
hlasom: „I rechtora? A čo mu je?”
„Voľačo so žalúdkom,”
povedala plačúc.
„So žalúdkom?” začudoval sa,
„a čo?”
„Akési skrúcanie… Mdloba,”
začala Mída, prisadnúc si spolovičky na stoličku blízko postele,
„odrazu sa mu vraj hlava zavrtela, že skoro spadol…”
Tak práve ako u mňa, myslel
si farár.
„Vara a zima,” pokračovala
Mída, „a slabosť. Len ľahnúť si… Nemohol sa na nohách
udržať… A žalúdok mu krúti a krúti.”
„Ako u mňa,” šeptal chorý.
„O polnoci sa to začalo.
Kričí, len umrieť a umrieť… Pani rechtorka, čo mala
robiť, sama pribehla ku mne a zobudila ma… Že vraj ako skúsená osoba
pomôžem… Poď, hovorí, muž mi umiera… Ako nepôjdeš? Život na nitke… Vybehla
som len tak v spodničke, rozospatá a naľakaná, až sa mi tak srdce
rozbúchalo… A prikladáme najprv studené, potom teplé obklady… Nie lepšieho od
obkladu… Varíme materinské lístky… Dávame teplú vodu… Ale nič, nič
nepomáha. Pán Bielik sa len zvíja a zvíja. Raz sa natiahne, raz sa pokrčí.
Po živote ho trieme… Niet lepšieho od trenia. Trie jedna, trie druhá, a
nič. Čvrká v ňom, čvrká, ani čo by ste kapustu
tlačili, ale účinok nijaký…”
Rozhodila rukami a udrela sa nimi
po stehnách.
„Nijaký… Poslali potom po
doktora.”
Napravila si šatku na hlave,
stiahnuc ju k očiam, a zasmrkala.
„Voľáka otrava,” podotkla,
„žalúdok pokazený.”
„Ako u mňa,” zavzdychol
farár.
„Probujte,” zvolal, „aj mne
dať obkladok,” a začal sa hniezdiť. Ťažko mu bolo aj toto
vypovedať. Rád by sa bol spýtal, čo jedol rechtor, od čoho je
chorý, ale taký slabý sa cítil, že si myslel, že spytovať sa na to
presahuje jeho sily.
Mída urobila studený obkladok.
„Teplý,” kázal farár.
Spravila teplý.
„Nože tých lístkov!”
Prevarila lístky a dala mu ich
užiť.
„Potrite mi trošku,” volal o
chvíľu.
Gazdiná ho potrela.
„Čvrká?” spýtal sa.
„Čvrká.”
Zavrtel hlavou. Nijako nemohol
pochopiť, že upadol do tej istej choroby čo rechtor.
„A keď ten doktor príde,”
povedal ešte, „pošlite ho aj ku mne.” Potom mu tak zle prišlo, že vydával zo
seba iba bolestné stony.
Tak tresce pánboh. Pán farár a
pán rechtor sa nechceli rovnať v ničom a podobali sa vo všetkom.
Doktor nariadil obidvom ležať za týždeň a po týždni museli obidvaja
robiť takzvanú karlsbadskú kúru. Prvé dva dni nesmeli nič jesť,
neskoršie iba čistú polievočku, mliečko, vajíčko, zaprávané
kurča, teľacinku, aj potom len ľahučké jedlá.
Farár už na druhý deň spýtal
sa gazdinej: „Ako sa má rechtor?”
„Lepšie mu je,” povedala.
„No, veď sa aj mne ulepší.”
Mída len čo stačila
odbehnúť k Zuzanke, pochválila sa jej, ako sa pán farár vypytuje na
zdravie pána učiteľovo.
„Ale veď to aj môj.
Ustavične len, ako sa má pán farár, ako sa má velebný pán?”
„Tak vraví, ,velebný pán, pán
farár‘?”
„Celkom tak.”
Mída bežala naspäť a všetko
rozpovedala pánu farárovi. Ako sa o neho zaujíma pán Bielik. Len, vraj, ako sa
má náš pán farár, velebný náš pánko…
„A on, ako sa má? Čo bude
obedovať?”
„Zuzanka strojí teľací
šniceľ.”
„Tíí, to je znamenité, aj mne by
ste mohli.”
Celá naradovaná zasa len prebehla
k pani učiteľke, že sa pán farár spytoval, čo budú mať na
obed. „Aby som mu vraj aj ja to isté dala… Veľmi sa zaujíma.”
„Ako môj… Rozkázal mi, aby som sa
držala podľa vašej kuchyne…”
„Ale!”
Gazdiná aj toto oznámila pánu
Červeňovi.
Tak to išlo každý deň. Farár
stále len o tom, ako sa má pán rechtor, rechtor zas o tom, ako sa má pán farár.
A obidvaja sa zotavovali. Len jedno sa nemohol dozvedieť pán farár: od
čoho si rechtor pokazil žalúdok, a rechtor zasa: od čoho je vlastne
chorý farár. Čo poškodilo tomu a čo tomu.
Po týždni pri prvej karlsbadskej
kúre Červeň zďaleka zbadal učiteľa, ako kráča
pred ním, zvoľna pokyvujúc hlavou zboka nabok. Cítil sa už zdravý a
veselý. Prišlo mu na um, ako sa pán rechtor zaujímal o jeho zdravie cez
chorobu. A on toho človeka nenávidel! Veď je to chlap samá
statočnosť.
„Hej, amice,” zvolal za ním,
„počkajte, pôjdeme spolu.”
Učiteľ sa obrátil a
zbadajúc farára, vrátil sa k nemu. Podali si ruky a málo chýbalo, že sa
neobjali. O chvíľu šli spolu po hradskej, rozprávajúc si o priebehu
choroby.
„Huncútske hríby,” hovoril farár.
„Zobrali ma fatálne…”
Pán Bielik sa zastavil: „Ako
hríby? Aj vás hríby?”
Farár tiež zastal a
začudoval sa: „Aj vás?”
„Mne bolo od hríbov zle,”
potvrdil rechtor.
„Ale veď aj mne.”
„Čudná náhoda.”
„Čudná.”
A rozhýbali sa poznove ku hore
Smrčinke. Ta i naspäť bola práve hodina. Rozlúšťovali hádanku,
ale ju nemohli rozlúštiť. Najmä farárovi nešlo do hlavy, veď kúpil
všetky a zjedol všetky. Ženy, čo ich doniesli, samy vraveli, že viac
hríbov niet, zozbierali ich do jedného.
Až doma vysvetlila Mída,
červenajúc sa a kriviac tvár do plaču, že hríbov bolo veľa.
Upražila ich síce všetky, ale polovicu poslala Zuzanke, aby pánu farárovi
nepoškodili.
„Ako pánko má rád hríby, bol by
ich zjedol všetky,” vravela už s plačom, „a kúra by bola bývala raz taká
ťažká…”
Farár si zavzdychol: „A raz taká
dlhá… Takto sme si ju podelili… No, neplačte.”
|