SLOVO LÁSKY (novela)

Čurín sedel práve pri akejsi apeláte, keď mu poštár oddal medzi úradnými zelenými, kávovými a žltými obálkami bielu, podlhovastú, uzučkú. Oznámenie zasnúbenia Eleny Zakalíkovej so statkárom Zeimom.

„So statkárom Zeimom!” zahundral polohlasne. „Teda predsa!”

A zaradoval sa, najmä preto, že ho zvesť nedojíma. Jeho srdce zostáva chladné a pokojné. Jednako vstal od stolíka a začal sa prechádzať po kancelárii.

Šero včasného zimného mrku sa už vkradlo do chyže a kúty stemneli. Cez okná bolo vidieť, ako padá hustý, chumáčový sneh a lepí sa na okenice a sklené veľké tably. Konáre gaštanov pred oknami, pred chvíľou ešte čierne, suché a smutné, zbeleli od nalepeného snehu. Vrabce utiahli sa z nich pod strechy. Ich čvirikanie zatíchlo, len kedy—tedy ohlásil sa jeden—druhý akoby zo spánku.

Áno, áno, dumal Čurín, prechádzajúc sa. Ja si hvízdam. A zahvízdal tenkým vysokým piskotom generálmarš. Keby ma zvesť rozčuľovala, iste by som si nehvídzal. Hodil by sa na posteľ a zahrešil. Ako vtedy. Pred dvoma rokmi.

„I túto fotografiu kladiem do zásuvky chladne,” mrmlal si. Aj tak stála bez zmyslu celé dva roky na jeho písacom stolíku.

A Čurín vzal fotografiu zo stola a díval sa na ňu neúprimným, posmešným pohľadom.

Čože by som sa nepozrel na teba. Vlasy, akoby oblak čierny a v ňom kus jasného neba: biela malá tvár s očami veľkými, čiernymi, nevinnými. Hej, uštipla si ma, jašterička, zmijka radostná a ja som ťa nemohol rozmliaždiť.

Chcelo sa mu vyplaziť jazyk na obrázok, ale zazdalo sa mu to slabosťou. Vôbec, ona ma už ani nahnevať nemôže, myslel si. Hodil fotografiu do zásuvky a zatisol kolenom.

„Odpočívaj v pokoji! Pre teba niet u mňa vzkriesenia!” zavolal nahlas so smiechom, zohnutý stojac nad stolíkom. „Ľaľa, ja tancujem nad tvojou konečnou smrťou!”

A popiskujúc si valčík, spravil zo tri túry po kancelárii. Nie. Nie. Rozhodne ma nedojíma zvesť. Naozaj. Netancoval by, keby bol smutný.

Vtedy som bol mladý, myslel si, sadnúc na diván. A taký smiešny. Aký detský som bol. Aký detský! Smiešny, hlúpy, bláznivý.

A oprúc si hlavu o mäkké podušky vysokého divána, dívajúc sa kdesi na maľbu povaly, myslel o predošlom, zahynutom, mŕtvom. Tak sa aspoň nazdával, že to všetko už zahynulo a prestalo žiť.

Naozaj, stala sa vec celkom prostá. Snúbenicu mu bozkal ktorýsi švihák na bále v bočnej izbičke. Našiel ich tam samotných. Videl ju pololežiačky opretú o lakeť na diváne, s vystretým krkom k nemu, opojenú, s prižmúrenými očami, on za divánom nahnutý k jej bielej tvári. Hotový „vertige” v živote.

S veľkým sebazaprením zvrtol sa vtedy Čurín na podpätku a vyšiel z izbičky. Obliekol kabát a šiel domov. Chcelo sa mu vrátiť. Pokarhať Elenu trpkým, boľavým, urážlivým slovom, ktoré by si zapamätala, čo by jej vždy na srdci ležalo, dušu ustavične ťažilo. Zdržal sa. Cítil fyzický bôľ. Horkosť žlče nad potupením, bôľ nad stratou lásky. Máchal silno palicou a bil na mokré kamenie dlažby, až sa mu zlomila. Kus, čo mu zostal v hrsti, ďaleko odhodil. Prišlo mu na um, že jeho láska teraz tak sa zalomila ako tá palica. Nikdy viac sa na ňu neoprie. Neoprie sa na nikoho. Nebude veriť nikomu. Najmä žene, dievčaťu.

Šiel rovno domov. Chodil ako bláznivý po izbe. Päsťou trepal stolíky, búchal sa po čele a hrešil na seba, na ňu, na všetky ženy. Schytil jej fotografiu zo stolíka a hodil do koša. Popálil listy. Strhol prstienok z malého prsta a zahodil. Dva razy cengol na podlahe a zakotúľal sa kamsi pod posteľ. Skoro vyhodil priateľa, ktorý prišiel za ním a radil, aby provokoval toho hlúpeho Nemca, čo ho urazil.

„Ty ma urážaš!” kričal. „Keď mi to navrhuješ.”

„Násilenstvo z jeho strany.”

„Násilenstva niet. Mal si vidieť.” A pred očami zablesol mu biely krk Eleny s dekoltovanou hruďou.

„Daj pokoj! A choď! Nepotrebujem tvoju radu!” zúril a tisol priateľa ku dverám.

„Nejdem! Si rozčúlený!”

Čurín zastal naprostred izby a zasmial sa. Dunajčík, kamarát, myslí na revolver, otravu. Ešte to! To by veruže neurobil pre ňu. Teraz najmä nie. Aby triumfovala! Aby ju on, práve on, ovinul nejakým interesantným romantizmom. Spravil ju zaujímavou. Vozvýšil nad ostatné, pre ktoré sa nik nezastrelil. Nie. Nie. Ona mu je nulou. Áno, nulou a chce ju vidieť nešťastnú, zničenú, biednu, pošliapanú, ešte nižšiu, ešte podlejšiu, než bola. Ako mu povedala dnes, že je nula a ako je dnes nešťastný, zničený, biedny, pošliapaný, nízky a podlý. Ech! Čoby bol. Ani nikdy nebol. Bude hrdý. Nezáleží mu na nej.

„Choď! Choď!” reval na priateľa. „Nezastrelím sa. Ani neotrávim. Ani nezahrdúsim. Neutopím…”

A musel mu dať ruku. Len potom odišiel.

Bude hrdý. Musí potlačiť každý cit k nej, každú myšlienočku musí odohnať, čo ju obvíja. Treba zmôcť seba vlastnou energiou. Boj bojovať proti sebe samému. Nepoddávať sa ani doma, ani na ulici žiaľu a túžbam svojej zneuctenej, pošliapanej duše, a čím skôr oslobodiť ju z pút, ktoré ju ešte zvierajú i po pohanení. Potom znovuzrodenú zocelenú neniesť ju prvej babe v ústrety. Privrieť ju silnými zámkami, aby ju neotvoril ani najnežnejší pohľad dievčaťa, najoddanejšia dôvera priateľa. Neveriť ničomu a smiať sa každému a všetkému.

To si umienil Čurín. Neodpovedal ani na prvý, ani na druhý Elenin list, v ktorých ho prosila o odpustenie. Dobre sa mu zaryl do pamäti obrázok v malej izbičke. Ten vystretý krk k jeho ústam. Daromná výhovorka o násilenstve. Mužskí sú prichabí a či prišetrní na to, aby sa vlámali k bozkom proti vôli ženy.

Úžasne sa trápil. Zbledol. Prestal chodiť do kasína, do hostincov, aby ho niekde nezastihol posmešný pohľad alebo slovo. Bol by sa bil. Bol by sa prezradil. Pritom doma, kde ho nik nevidel, ustavične sa zrádzal. Vyložil fotografiu na stolík. Zahodený prstienok sám našiel. Ľutoval spálené listy. Večierkami vychádzal na prechádzku a vždy smerom k ich domu. No na sto krokov pred ním sa vždy zvrtol a šiel naspäť. Keď bola mračná, nemesačná noc, zavše zašiel pod samé okná, zastal a díval sa na spustené záclony a na bránu. Obzrel sa, aby ho nikto nezazrel. Kradol sa ako zlodej na druhú stranu, keď videl svetlo v jej okne, aby ho nezbadala, a ďalej zasa len prešiel, aby videl aspoň osvetlené tablice, nepozorovaný ju zočil, ako spúšťa záclony, ako stojí pri okne jej tmavá postava a mizne jej silueta v izbe.

Keď tam ešte spolu sedávali, myslel si pritom. Tie prvé týždne ich známosti. Sedávali v okne a hovorili o láske. A vtedy, keď bola v bielych šatách s ružovou mašľou v účese. Pred pol treťa rokom to bolo a akoby to včera bolo bývalo. Minulo jej sedemnásť rokov. Po meninách asi štyri dni. Sedeli v salóne. Najprv v okne, potom v salóne. Sadla za klavír a hrala. On vo foteli. Fajčil cigaretu a díval sa na ňu. Biely, riedky dym stále odfukoval nabok, aby ju lepšie videl. Ešte sa jej nezdôveril, že ju rád vidí, ešte len cítil, že ho ustavične k nej ťahá, že sa mu žiada ju neprestajne vidieť, hovoriť s ňou, ruku jej chytiť a pohladiť a keby tak k ústam podvihnúť! Jej vlasov alebo ramena sa dotknúť, čo len na minútu. I vtedy, ako tak sedel, díval sa, díval na ňu bez slova a s celou dušou v pohľade.

Akú má čistučkú tvár, myslel si. Profilík. Ružový nádych nedotknutej sviežej mladosti… Prižmuruje mihalnice a z čiernych veľkých očí zostáva iba tenučký, svetlý, ligotavý pásik, stužtička. Akoby sa bála tých silných tónov hudby… Náušničky zo zlata, podobné zamrznutej kvapke, ako sa trasú, ako sa trasú, keď zakýva tou radostnou peknou hlávkou. Aká čistota! Bože! A on fajčí cigaretu. Ba či tak túži, tak cíti ako ja? Či ju volá tak všetko ku mne ako mňa k nej? Keby sa tak neprezradil, či by sa u nej láska zmohla, pozrela na mňa tak, ako sa teraz dívam na ňu? — Nie. Ja sa neprezradím ničím. Počkám, či ona prezradí niečo. Nie. Nesmie hodiť tieň do jej bezstarostných myšlienok.

A vtedy, v to popoludnie, pri klavírovej hre Čurín zrovna sa zdesil, že by rád od nej pohľady vďačnosti. Ba viac, pohľad lásky. Milujúce slovo, slovíčko. Ale aj to by bolo málo. Chcel by celú oddanosť tejto sviežej, dievčenskej duše. Celú úprimnosť tohto nevinného decka bez falše a lži, čistého ako krištáľ, priezračného ako studničná voda. Ako sa to opovažuje?

„A radi máte Chopina?” spýtala sa ho odrazu. Pozrela na neho tak rýchlo, že ledva stačil odvrátiť pohľad na listy veľkej palmy, ktorá stála v kúte.

„Nerád, slečna,” povedal len po chvíli. „To je taký mesačník, bez vlastnej mužskej sily. Taký umelý jarok v parku a baronesa nad ním s bielym slnečníkom.”

Zatlačil cigaretu do popolníka a pozeral na jej tenké prsty, ktorými kedy—tedy vzala akord.

„A čo vám teda zahrať?”

„Nehrajte.”

„Veď je Chopin krásny.”

Spustila ruky z klávesov do lona a pozrela na neho.

„Živá láska je krajšia,” povedal Čurín s úsmevom.

„Veď sa jej posmievate.”

„Musí byť ideálna, čistá.” Naozaj, myslel si pritom, ja jej nemôžem povedať, že ju milujem. Ušla by. Ani iskierku citu nemá v sebe ku mne. Hovorí, ale nič ku mne necíti.

„Viete,” pokračoval nahlas, „aby bol poetický, musí sa zrodiť v duši, nie vo vrecku, nie pre potrebu. Napríklad. Potrebujem do mojich, povedzme, troch izieb ženu, teda sa ožením, to jest zaľúbim. Alebo: Mám obchod, kanceláriu, teda ako? Vezmem si ženu a zaľúbim sa. Lámka ma morí v pravej nohe. Kto ma bude opatrovať? Žena. Teda zaľúbim sa. Vezmem si ku sebe ženu. Alebo len aby vyhovel požiadavkám a zákonom spoločnosti, to jest napríklad: bol som mladý a v tancoch, alebo na vychádzkach pod stromami, omámený mladosťou a krvou, povedal som niektorej peknej slečinke: rád vás mám. Sľúbil som, že si ju vezmem. Potom oduševnenie zmizne a ja nič necítim voči tej dáme. Ale si ju vezmem za ženu, lebo som jej sľúbil a spoločnosť by ma vyhlásila za nečestného…”

„Nuž a?” pretrhla ho Elena. „To je aj nečestné.” A obrátila sa celkom k Čurínovi, ktorý babrúc ceruzkou kus papiera, pokračoval:

„Nie. Pravá láska je nikdy nie z potreby, nemá príčinu a je bez záujmov a len s jedným, duševným, hlbokým záujmom o tú druhú osobu. Musí byť všetkým v človeku, celým životom pre človeka. Nesmie mať príčinu. Nie. Rád ťa mám preto, lebo ťa rád, lebo mi to srdce tak diktuje. Nie preto, že si pekná, že máš utešené ústa a znamenite hráš Chopina, ale preto ťa rád, lebo ťa rád…”

„To by bola rastlina v povetrí,” prerušila Elena nie celkom smelo a trochu sa začervenala. Sám Čurín bol červený. „Človek má vedieť, prečo má rád.”

Drnkla do klavíra. Chcela ešte čosi povedať, ale Čurín ju pretrhol:

„Nemá vedieť. — Vie, prečo ho hryzie svedomie, prečo hreší, prečo nemôže zaplatiť dlžobu, ale keď človek vie, prečo miluje, tak nemiluje. Láska má byť vlastnosťou, lipnúť má na človeku. Jeho prírodou má byť. Kvázi ako alkoholikovi pitie. Proti všetkému rozumu. Ty si ma pohanil, nenávidíš ma, ale ja ťa milujem. Milujem, milujem a vždy ťa budem milovať. Neviem, prečo ťa milujem, ale ťa milujem!”

Zaiste vravel veľmi citne, s ohňom a presviedčavo a Elena si myslela, že sa to vzťahuje na ňu a na neho. Začervenala sa ešte väčšmi až po krk a presadla si na kanapu pod palmou, kde bol tieň. Chcela, aby nezbadal, že sa začervenala.

„Ale neviem, či vás to nenudí?” spýtam sa odrazu, tak naoko. „To je márnenie času.”

„Oj nie. Ja vás rada počúvam.”

Rada ma počúvaš, pomyslel si vtedy a rozveselil sa. Keby ti tak mohol povedať, že ťa rád. Keby si ty mňa rada mala. Plamienoček v očiach, vyjavenie v hlase. Jedno zradenie sa. Povedal by ti všetko. Lenže ty čušíš. Nemáš rada. Naľakala by si sa milujúceho slova. Ušla by si.

„Naozaj rada?” spýtal sa.

„Áno.”

„Vidíte, Elenka,” povedal mäkko a tichšie pokračujúc v myšlienkach, „vy ženské neviete milovať tak, ako som vravel, lebo vždy viete, prečo milujete, lebo vy preto milujete, že vás milujú. Vo vás bez pričinenia mužského, bez jeho zaľúbených pohľadov, vzdychov a slov nezmôže sa láska až po nešťastie. Vy ste od prírody plaché v láske k mužskému, nesamostatné. Možno neskôr, keď budete všetky emancipované, budete aj vy počínať, ale nateraz je tak, že najprv musí zahovoriť duša mužského, potom zahovorí vaša. Ty mužský mi ukáž svoju lásku, potom sa vo mne narodí. A ak mlčíš, ja žena možno cítim voľačo ako lásku, ale to zostane zakrpatené, nevyvinie sa.” Ale prečo jej ja teraz nemôžem povedať, že ju rád, myslel si pritom.

Elena zaprotestovala.

„To je nie tak. Nie, nie!” A pokrútila rukami v povetrí.

Čurín ešte lepšie chcel znázorniť svoju filozofiu. Vytiahol z bočného vrecka kus papiera a začal na ňom maľovať.

„Vy sympatizujete,” hovoril, „povedzme so Šuvikom. Poznáte ho? Inžinier. To je dosť pekný človek na to, aby ste s ním, ako sa vraví, sympatizovali. Ale on sa vám nikdy neprezradí, že vás rád má. Zahoríte láskou k nemu? Budete nešťastná? Budete ho vôbec milovať? Mužský by mohol. Ale o vás je reč. Vy, Elenka…”

„Ale nie so Šuvikom.”

„Nuž teda s iným —”

„S iným…? Ba s iným, áno. Áno. Áno. Nie je pravda, čo vravíte. Ja viem, že je to nie pravda.”

Bystro zahovorila a odrazu zatíchla. Opätovne sa červenajúc.

„Keby tak napríklad,” počal Čurín, „strkajúc papier do vrecka i s ceruzkou, keby tak…” A zamĺkol. Zrazu sa mu zazdalo, že Elena myslela na neho. Jemu to patrí. Ten iný, to je on.

Vstal. Podišiel ku nej, sadol si k nej a lichotivo vzal ju za ruku.

„Koho, slečna, koho myslíte?”

„Nemožno povedať.”

„Nemožno.” Zopätoval ticho za ňou. „A keby vás ja rád videl. Keby vás ja tak…” vravel skoro šeptom. „Veď vás ja rád. Veľmi. Elenka, dievčatko…”

Videl, ako sklonila hlavu. Jej ruka v jeho, ani čo by sa bola chcela zachytiť inštinktívne, stisla mu prsty. Niekoľko ráz trhla sa a potom akoby bola zmŕtvela. Celé rameno ochablo. Hlava ešte hlbšie zvisla. Chrbátik a krk ešte väčšmi sa zaokrúhlil. Prižmúrené oči sa celkom zažmúrili a dievča, nahnuté k nemu, akoby sa skĺzalo z kanapy dolu na zelený, hrubý koberec. Zachytil ju. Prisadol celkom ku nej na kanapu, obrátil jej zblednutú, temer nežijúcu tvár k sebe. Nahol sa celkom k jej ústam a šeptal čosi nezmyselné, láskou preplnené, kým neotvorila oči a neodpovedala: „Nie toho — vás, vás!”

Hej. Hej. On, Čurín, hlupák, stával pod jej oknami i po tom strašnom incidente. Spomínal si všetko, každú vetu, každý jej pohyb. Spomínal to všetko s láskou, s boľavým, roztúženým srdcom. Díval, díval sa do tých okien skrytý v tieňoch zamračenej alebo bezmesačnej noci a bolela ho duša za ňou, Elenou, za stratenou láskou, v ktorú detinsky dôveroval, v ktorej sa sklamal, v ktorej ho potupili a ponížili. Zdalo sa mu, že pochoval radosť, svoju veselú, mladú dušu zavrel na veky. Neotvorí sa tá nikdy viac, ako sa hroby neotvárajú. A keď mesiac vyšiel, ako sa kradol popri stromoch domov, utajoval sa za pňami alebo stĺpmi lámp, keď brána vrzla na ich dome, alebo šiel niekto po dlažbe.

Potom ešte prišlo niekoľko listov poštou a skrze poslov. Ale ani ich neotvoril.

Bojovať a víťazom zostať, napomínal sa a posielal poslov naspäť.

A opätovne šiel pod okná. Zazrel ju zo dva razy v divadle, ale ani na ňu nepozrel. Elena ho tiež zbadala, pozrela ďalekohľadom na neho. Jemu ťahalo zraky na jej stranu. Niekoľko ráz zodvihol svoje sklo a vše pozrel na druhú stranu. No jednako uspel zbadať, že Elena schudla, tvár jej akoby sa bola zmenšila a oči zväčšili. Chytila ho náramná ľútosť. Zrovna hrdlo mu sťahovalo a po prvom akte zobral sa preč. Stál pred divadlom. Fajčil papirosu za papirosou a rozmýšľal, či ešte vojsť dnu, či počkať.

„Ak vojdem, uvidím ju a boj stane sa ťažší. Víťazstvo, znovuzrodenie,” pohundrával si a čakal.

Počkal a keď sa publikum počalo zhŕňať vo foyeri, vyšiel rýchlo z podlubia divadla a stal za stĺp, kde ho nikto nevidel. Ale tu nevydržal. Skoro behom prešiel do bočnej malej uličky a odtiaľto sa díval na rozchádzajúce sa obecenstvo.

Stratí sa mi. Neuvidím ju. Desil sa a vyšiel na bulvár, hľadajúc ju očami. Odrazu zastal. Oviala ho známa parfumová vôňa. Zrovna pred ním kráčala veľkými vlnistými krokmi známa svižná postava so šuchotajúcou sukňou, málinko podvihnutou. Pod veľkým čiernym klobúkom v čiernych vlasoch domácky učesaných ružovela sa známa dievčenská mašlička. Popri nej malým, drobným krokom šla jej matka, chudá, tenučká stará osôbka. Ponáhľali sa k najbližšej elektrickej stanici. Čurín pozeral za nimi ako omámený nejakým tuhým nápojom. Chcelo sa mu utekať za nimi, sňať klobúk, pozdraviť ich, ruku podať, podvihnúť Elenu do vozňa, cítiť zasa jej rameno a počuť jej hlas, vidieť ju celkom zblízka a zabudnúť na všetko. Povedať jej, že ju rád nekonečne, veľmi. Pritom stál na mieste ako prikovaný. Ľudia mimoidúci strkali do neho. Mrmlali, že stojí v samom prostriedku idúceho prúdu. A až keď Elena s matkou vysadli do vozňa, sponáhľal sa, aby ešte raz zazrel cez sklo líca dievčaťa, kus jej klobúka, jej šiat. Potom sadol na najbližší vozeň a chcel ich dohoniť. Napokon zostávala mu prechádzka pod oknami…

„Strašný boj to bol,” povedal si Čurín, vstávajúc z divána, kam si po tanci sadol. Zavzdychol a prešiel k oknu.

Zabudol na apelátu, ktorú začal a nedokončil. V izbe bola tma a von už tiež nastúpil večer. Lampy svietili už všetky. Sneh, ktorý predtým padal v chumáčoch, premenil sa na drobný, páperový sniežik. Na konároch stromov oblepený sneh, tak sa zdalo, stuhol od večerného mrazivého vetra, ktorý triasol vetvami a fučal hlasno kdesi dolu v bráne a vše zapišťal v peci, v ktorej oheň už dávno vyhasol. Strechy domov, cifierky a dlažba boli zasypané snehom. Na plagátovom stĺpe bola ho celá kôpka. A von ani človiečika, len kdesi vyššie štyria ľudia s veľkými čapicami a rukavicami schraňovali sneh. Bolo pol ôsmej.

Čurín pozeral von, díval sa na štyroch pracujúcich ľudí a vždy myslel na Elenu. Napokon hodil rukou a zavolal nahlas:

„Keď sa vydáva, nech sa vydáva!”

Potom po chvíli doložil pre seba tichšie: „Ja som predsa zostal víťazom. Veď bolo treba povedať len slovo a bola by sa vrátila.” Slovo, myslel ďalej. To chýbalo. Čurín potreboval iba povedať, že odpúšťa, že jednako jej chce dôverovať a jej dôveruje. Potrebovala ho len zazrieť pod svojimi oknami, vidieť, ako uteká za električkou pre ňu. Bola by prišla. Teraz sa vydáva a mne posiela oznam, načo? Chce gratuláciu…

Akýsi pán viedol pod pazuchou mladú, vysokú, svetlovlasú dámu. Vo vetre šli naklonení jeden k druhému, pridržiavajúc si klobúky. Dívali sa jeden na druhého a ich tváre sa usmievali. Vidieť, zaľúbení.

Čurín sa díval na nich posmešne.

Láska! prelietlo mu mysľou. Hady. Ako sa ovíja okolo neho. Na krk by sa mu zavesila. Nenávidím vás, ženy. Nenávidím vašu lásku. Preto ho miluješ, lebo ti povedal, že ťa miluje. Drží ťa pod pazuchou. Tisne ti rameno. Vraví. Keby ti nebol nikdy povedal, že ťa rád, ty by si sa tak netúlila… A prečo sa ona vydáva? prišlo mu na um. Nemala ma rada. Nikdy. Ináč by sa nevydávala. Namanul sa iný človek so slovami o láske a ona postavila na ne novú budovu lásky. — A ja budem mlčať, mlčať, mlčať, mlčať, ako mlčím dva roky, po celý môj zvyšujúci život. Nechcem nikoho. Neverím nikomu. Ich láska nie je láska. Nikdy.

Obliekol kabát a zišiel na dlažbu. Chcel zájsť do najbližšieho hostinca, a predsa šiel na druhú stranu, do ich ulice.

Treba sa mi rozlúčiť, myslel. Ešte raz a potom koniec.

A šiel. Severný vietor mu dul do boka, štípal líca, až mu slzy padali. Prikladal si ruky k ušiam. A pod jej oknami zavrzol krídlo kabáta, čo vietor odfukoval, a pozeral na okná. Len v dvoch bolo svetlo. Jej izbica bola tmavá. Iste večerajú, myslel si. A Zeim je tam. Díva sa na ňu, možno hovoria o láske, bozkávajú sa. Keby ich tak mohol vidieť. Keby tak vyšiel hore schodmi. Mohol pozrieť cez kľúčovú dierku.

Prechádzal na druhú stranu, no naprostred ulice mu prišlo na um, že sa to nedá.

Akože pôjdem? Zbadajú ma. A zima ho už drvila. Treba ísť domov. Ochoriem. Umriem pre ňu.

Pustil sa dolu ulicou k domu. Cestou šeptal Elene čo najnežnejšie slová. Ticho ju oslovoval. Usvedčoval o láske a zasa hodil rukou, spoponáhľal sa a príduc domov, sadol na diván, díval sa do okien na konáre stromov, na svetlo padajúce z ulice do izby na koberce.

Koniec. Koniec. Dobojoval som. S pošliapaním vlastného šťastia zvíťazil.

Zapálil lampu a spustil záclony. Spomenul si na apelátu.

Zajtra posledný deň. Treba ju skončiť, pomyslel si a prisadol ku písaciemu stolíku. Zamočil pero a dával na papier dávno premyslené dôvody, nemysliac viacej, ako sa mu videlo na Elenu.

Odrazu zastal zdesený. Ktosi ohmatával kľučku. Všetka krv mu udrela do líc. Silné tušenie ho zachvátilo, že to iste bude Elena. To musí byť Elena. Vstal a rýchlymi krokmi šiel ku dverám a strmo ich otvoril. Srdce mu búchalo strachom — naozaj. Na prahu stála vysoká, štíhla žena v tmavých šatách s dlhým, tiež tmavým, niže kolien siahajúcim boa, čiernou čiapočkou na hlave a hustým závojom zahalenou tvárou. V ruke mala tenký, zvinutý dáždnik a muf.

Za chvíľu stála pri dverách, potom sa ticho spýtala: „Slobodno?”

A ani nečakajúc odpoveď, podišla k najbližšiemu fotelu a sadla si.

„Dovolíte? Chcem si vydýchnuť.” Čurín neodpovedal. Videl ju zadychčanú, ustatú. Privrel dvere a zostal stáť. Sťaby ho boli obliali horúcou vodou a búšili do pŕs. Vytiahol šatku z vrecka a zotrel si pot z čela a z hrdla. Sprvu na ňu nepozrel. Bál sa podívať, ale z jej tichého, zachytávaného hlasu súdil, aká je rozčúlená… I on by sa ešte väčšmi zmiatol. Nemôžem hovoriť, myslel si. Ešte nie. Ani teraz ešte nie, pomyslel si po chvíli. Ako by ona mohla! Poľutoval ju.

„Neodpustíte mi?” začul po chvíli otázku. „Videla som vás pred chvíľou pred nami. Dívali ste sa a ja som bola dolu, pri bráne. — Odpusťte mi!”

Pozrel na ňu, ale Elena sa na neho nedívala. S naklonenou hlavou, zhrbená, ruky držiac v mufe na kolenách, sedela vo foteli.

Tie isté dlhé čierne vlasy, dumal Čurín, dívajúc sa na ňu. Mäkký okrúhly profil. Zamrznuté kvapôčky v ušiach zo zlata. Aj mašlička. Stále ešte mašlička. To sa ma ona, Elenka, dievčatko, spytuje, či jej neodpustím? Ja jej odpúšťam. Ja jej vlastne nemám čo odpúšťať. Čože mi urobila?

No pritom sa nehýbal, akoby čakal, či je to nie vízia a kedy sa stratí pohľadu.

„Vy ste vraveli niekedy… Dávno. Pamätáte. Láska má byť vlastnosťou. Lipnúť má na človeku… Proti všetkému rozumu… Potupil si ma. Nenávidíš ma… Ale ja ťa milujem… Milujem. Vždy ťa budem milovať. Vy, Čurín, ste to… Počkajte…! Počkajte. Nemôžem ďalej…”

Zhlboka si vydýchla, ale hneď nepokračovala. Len po chvíli opäť zavzdychnúc a letkom pozrúc na Čurína, ticho a so žiaľom v hlase poznamenala:

„Prečo neodpúšťať? Láska odpúšťa všetko. Odpusťte!”

Natiahla ku nemu rameno.

„Odpusťte!”

Vzpriamila sa a rovným, bystrým, nežným pohľadom pozrela na neho. Nikdy toľko nehy a pokorenia nevidel Čurín u dievčaťa. Ako eliminuje ženskú hrdosť láska. Neprestala ma mať rada… bola prvá jeho myšlienka. Prišla biedna a drahá po slovko lásky. Chce ho počuť, tak ako ho videla pred hodinou pri ich bráne. Tam bolo to slovíčko, v jeho zraku obrátenom hore k obloku, a preto prišla za ním, aby ho aj počula. Ak ho nepoviem, myslel si Čurín, vydá sa, hoci mňa má rada. Ak budem mlčať, odíde a nikdy viac nepríde. A prečo mlčať? Moje slovo je pre ňu krajšie a vzácnejšie, ako slová iných. Zviedli ju slová toho šviháka, zviedli ju slová Zeimove, zviedli moje a Elenka, dievčatko, vždy stavalo čosi na tie slová. No moje sú jej drahšie, mňa má radšej ako iných. Preto prišla…

Pristúpil k nej a chytil jej podávanú dlaň.

„Iba odpustenie?”

„Nie. Vašu lásku.”

„Ako predtým?”

„Áno.”

A stisli si ruky…