LÍZA (novela)

Pred šiestimi mesiacmi som sa oženil a teraz som v blázinci. Vy neveríte, ale je tak. Ja sám neverím, a predsa tu sedím na ťažkej bielej lavici. Sedím, sedím a dumám a sto ráz predumám v hodine svoj život. Je mi smutno i smiešne.

Pred rokom ma preložili na jánsku stanicu. V januári zaujal som miesto. Bola to búda s dvoma izbičkami a kuchyňou. Štyri drobušké okienka a jedna diera v stene na vydávanie lístkov. Okolo nej kriaky jazmínu a päť tenkých agátov.

Práve padal hustý sneh, keď som prišiel. Malá štátna búda bola už skoro do polovice v ňom. Na červených rámoch okien a na tabliciach bolo ho plno nalepeného. Žrde plota a železničné brány ledva bolo vidieť. Na stĺpikoch vysoké snehové čiapky a kam si len pozrel, všade sneh. Blízke vysoké vrchy zôkol—vôkol boli zahalené v nepriehľadnom bielom závoji.

K večeru prestal padať. Pohol sa vietor a už to všade hučalo. Hory šumeli, telegrafické drôty neprestajne hvižďali, tu tuhšie, tu slabšie, v koľajniciach kedy—tedy prasklo. Stromy zapadnuté snehom knísali sa na malom dvore ako biele postavy. Železničná brána triasla sa a vŕzgala. Na nebi ani hviezdičky. Tma.

Mne bolo smutno. Vošiel som do nizučkej izby, zapálil lampu a počúval. Svetlé obrázky, ktoré som niekedy vídal, lietali mi hlavou. Prichádzali mi na um osvetlené dlažby mesta, ktoré som zanechal. Videl som v duchu, ako padá sneh ľahučký, malinký. Poletuje nad širokou ulicou, po ktorej chodia ľudia. Páni v čiernych kabátoch s bielymi ručníkmi okolo hrdla, dámy v bundičkách s líščími chvostami na plieckach. Líca načerveno vyštípané od vetra. Tu i tu v kriku predávajúcich čuť mierny trap koní, za nimi tupo hučí krytý ligotavý koč. Cez jeho okná zamihali biele šaty, kytka kvetov. Idú na ples alebo do divadla… Kaviarne s pariacimi sa nápojmi, hotely so smejúcimi sa hosťami, Cigáni, spev…

Ťažko mi bolo. Trápila ma túžba a skoro sa mi chcelo zaplakať. Nikdy nezabudnem na tento prvý večer na jánskej stanici. Druhý deň bol práve taký. Prešiel týždeň a mne bolo ešte vždy smutno. Azda by som sa nebol ani rozveselil, ak sa neožením.

Vzal som si učiteľskú dcéru z dediny Jána Žofku. Dobré dievča. Nijako nie salónna krása, tenká, kostnatá. Taká dedinská. Hladký účes. Ani čo by som ju pred sebou videl. Tučné, okrúhle líca a úzke sivé oči. Nos ani trochu nie pekný, ale v dedine najkrajší. Plné pery. Slovom, dedinská. Svetlý pás cez vlasy a taký mala kratučký, tichý, príjemný smiech…

… Vychádzam k osobnému. Chujavica veľká. Vietor ti schytáva čiapku. Načim ju rukou pridržiavať. Vlak zafúkaný snehom. Odbavil som ho a vidím, ako ona plače pri tenkom agáte. Veľkú škatuľu položila k nohám a utiera si šatkou oči. Z Jána neprišli sánky, ako pôjde domov? Odprevadil som ju. Bolo treba niečo hovoriť, a hovorím, ako mi je na stanici smutno. Ona hovorí, že jej je doma veselo. Večer pradú, perie párajú, spievajú. Niekedy príde z fary Anička, niekedy ona ide k nim. Prídu aj druhé, i mladí ľudia a hrajú sa na „hnevám sa na teba” alebo na „sekretára”. Niekedy je aj tanec, ale to len obyčajne v nedeľu. Skrátka, skromné dievčatko. Bola by z nej dobrá gazdinka. Boh vie, mne sa zapáčila a nemohol som zabudnúť. Nuž som sa oženil.

Prišla v máji na moju opustenú stanicu. Razom sa táto premenila na akýsi čarovný kút. Všetko ožilo. Nie preto, že bol máj, ale že som mal pri boku dobrú mladú ženu. V prvé týždne zbierali sme králiky a naivne spytovali sme sa bielych lístkov: „Či ma ľúbiš, zo srdca, s bolesťou, v tajnosti, trochu a či nič?” Držiac sa za ruku, rozkolembali sme si ich a spievali spolu Cez zelenú lúku voda tečie. Neraz, pamätám sa, večerom, sadli sme si na lavičku, chytali si ruky a tlieskali si po nich. Zakaždým zvýskla, keď som ju udrel a potom sme sa smiali spolu. „Cip, cip, cipušky…” počujem ešte teraz. Pominulo sa a viac sa nevráti.

A u nej sa veľmi rýchlo minula táto poézia života. Už začiatkom júna odrazu sa mi zavesí na krk a povie, že by sme mohli držať dve prasiatka.

„Prasiatka?” začudoval som sa.

„No, áno. Teraz sú síce drahé, ale aspoň jedno. Na zimu budeme mať jaterničky a klobásky.”

Jaterničky a klobásky, myslel som si, lenže potom už nebudeme králiky hľadať, ani na ruky si tlieskať.

„I šunku.”

O čom to ona sníva? Jaterničky, klobásky, šunka. A to sa už viac nebudeme hrať na cipcipcipušky, dumal som. Ale zrazu sám pred sebou som sa zahanbil. Ja mužský, a takáto naivnosť.

„No, dobre,” povedal som.

Onedlho sa zjavili dve biele prasiatka. Je to celkom pekné zvieratko — prasa. Ružový ňufáčik, kľaptavé uši, vyhrnutý pokrútený chvostík, celé bielučké. Ako to behá sem a ta, ani slepé. Zakričíš „ašura, mašura!” — už ti pribehne. Dobré zvieratko. A budeme mať i jaterničky, i klobásky, i šunku. Užitočné zvieratko. Uspokojil som sa. Spolu so ženou sme chodievali ich kŕmiť a škrabkať.

V júli, už bez opýtania, žena ma prekvapila, že máme päť sliepok a kohúta.

„Sliepočka je veľmi užitočná,” začala.

„No dobre.”

„A vieš, ako sa volá na sliepky?”

„Nie.”

Poučila ma.

Na tretí mesiac sa dostavili husi, potom kačky, a zasa bez povolenia. Nepovedal som nič, ale ma to znepokojilo. Čo to tá žena ešte nazháňa? Nebudeme môcť ani po dvore chodiť. Ja by som chcel radšej niečo do izby: pekný kalamár, koberce. Alebo ako by sa zišlo napríklad niekoľko kalíškov na borovičku. Keď niekto príde, nemáš ho ako ponúknuť, hanbíš sa. Z fľaše len nemožno piť. A tu máš — samá hus. Len čo gagoce daromne a znepokojuje ťa.

Ale nič som nepovedal.

V septembri raz sedím pod oknom. Tu zrazu počujem cvengot a mékanie. Oproti mne ide koza, hnusná koza, s bradou a krátkym chvostom. Na krku má svetlú stužku, a na stužke zvonček.

„Čia je to koza?” spytujem sa ženy.

„Naša. Treba každé ráno mliečka. Kravička je drahá.”

„To si ty kúpila?”

„Ja.”

Skočil som, že zaženiem niekam toto protivné zviera, ale spamätal som sa a aby nevybúšil zo mňa hnev, odišiel som do hory. To je už veľa. Celá menažéria. A mal som vtedy tú kozu zahrdúsiť; ona je príčinou, že teraz tu sedím. Neurobil som to. Ej, škoda. Ale nazdal som sa, že s kozou bude dosť. Máme z každej zveri, príde rad i na koberce i na pekný kalamár.

V jedno daždivé popoludnie práve tak ako pri prasiatkach odrazu sa mi zavesí na krk a šepce: „Počujže, nadobudnime si mačičku.”

„Ach, to už radšej psíka,” hovorím celkom dobrodušne.

„To je také milé zvieratko.”

„Ale falošné.”

„Chytá myši.”

„Mraučí.”

„Ale i pradie.”

„Škriabe.”

„Teda ty nechceš?”

„Nie, radšej psíka.”

„Ech, čo len pes.”

Hodila rukou, ani čo by pes bol najmizernejšie zviera. To ma nahnevalo.

„No, vieš, mačku nedovolím,” riekol som rozhodne a bral som sa k dverám.

„Ty si protivný!”

„Ba ty s tvojou mačkou!”

Žena vytiahla šatku a začala fňukať. To ma ešte väčšmi podráždilo. Zasmial som sa zlostne a tresnúc dverami, vyšiel som von.

Chcelo sa mi vrátiť a povedať jej niečo príkre, aby som si uľahčil, ale zazrel som odháčkovanú okenicu, tú som chytil a praštil ňou o múr. Buchlo veľmi a jedna tabla v okne sa rozprášila na kúsky. Sám som sa zhrozil, ale šiel som len ďalej. Akási dávno necítená horkosť vnikla mi do srdca. Hlúpa, pre mačku plače. Drobný dážď prskal mi do tváre. Popolavé oblaky gúľali sa po horách; na čiernych zvlhnutých oráčinách ležala hmla. Na dvore bolo plno mokrého žltého opadaného lístia z agátov… A to bude znamenité, ak si takto každý deň vymyslí nejaké nepotrebné zviera. Kanáriky ešte nemáme, ani straky s obstrihanými krídlami. Drozd by sa tiež zišiel, ten píska. Zajačky ku kozičke… Musím ju odučiť… A ten dážď len neprestáva. Celý život bude hnusný, i bez zvláštneho roztrpčenia.

Sám ten čas leje ti akúsi melanchóliu do duše. Tak smutno ti je, že by si ušiel niekam ďaleko, kde slnce svieti a kvitnú stromy. A prichádza ti spomienka na leto, teplá, sladká spomienka, a smutno ti je, smutno.

Šiel som zasa do hory. Hmla ma objala, takže som nevedel, či to ešte drobný dážď a či sama hmla mi vlaží tvár. Stromy boli už celkom holé a na ich vetviciach blyšťali sa milióny kvapák. Fúkal vietor a ony spŕchli, sťaby nový prúd dažďa. Nohy sa mi šmýkali po mokrej pôde. Zle je v hore v takom čase. Obrátil som sa k domu a rozmýšľal som, ako sa zblížim k žene a čo jej poviem? Hnev pominul a mrzelo ma, čo sa stalo. Prišlo mi na um, že veď je ona predsa len žena. Rozum u nej ďaleký. Tvor citu. Jej diktuje srdce, nálada. A ostatne, veď mačka ani nie je taká hlúpa. Chytá myši. Potuľkáš ju, zapradie. Trie sa o teba, umýva sa labkou. A ešte keď je malá! Odprosím ženu a punktum. Dovolím a koniec.

Zrýchlil som kroky a o pol hodiny som čítal list, v ktorom mi žena oznamovala, že odišla k rodičom — pre moje správanie k nej.

Pokrčil som list a hodil do kúta.

Teda vzdor. Kto by to bol u nej hľadal? Ale dobre. Vzdorovať viem i ja a ukážem, kto bude triumfovať. Mačku nedovolím, nie a nie. Nech sedí doma. Rozhodnutý pribral som sa do práce. Pri večeri, musím aspoň teraz uznať, žena mi trochu chýbala, ale navaril som si večeru sám. Tri vajíčka a dosť. Cez noc spal som výborne. Ráno som sa obliekol, zapálil na fajku a šiel von. Dážď neprestával. Prasce kvičali. Gagot, kikiríkanie bolo počuť zo dvora. Čo ma po vás! Nech vás opatruje, kto chce. Vrátil som sa do izby. Pozerám, kde sú moje raňajky, i znepokojil som sa. To musím sám ísť podojiť kozu, ak chcem jesť. No, a prečo nie? Vzal som šechtár a stolec a vošiel som do stajne.

„Líza, Lízočka, musíš mi dať mliečka,” prihováram sa jej.

Líza pozrela bokom a akoby sa bola zasmiala.

Sadol som si na stolec, zavrzol šechtár medzi nohy a chcem opláknuť.

Líza naplašená odo mňa odskočila.

„Neboj sa, neboj,” chlácholil som ju.

Ale Lízu nedajbože kapacitovať. Skákala ani bláznivá, kopala nohami, hlavou šla do mňa. Desať ráz som sa prichytil ju podojiť, desať ráz bez výsledku. A veď ju žena každé ráno dojila, lebo som raňajkoval každý deň mlieko, kozie mlieko. Prečo to? Či len preto, že som ja chlap a stud jej nedovolí, a či vie, že som sa pohneval so ženou, a ony sa uzhovorili, že sa na mne pomstia? Nemohol som to pochopiť. Proboval som jedenásty raz. Chytil som ju za chvost, pritiahol k sebe, a nič, nič. To bude moja žena triumfovať nado mnou, až sa dozvie. Zrazu mi prišlo niečo na um. Možno tak sa podarí.

Vyšiel som zo stajne, zavrel dvere a obliekol ženinu červenú sukňu. Potom som si uviazal jej belasú šatku na hlavu, znovu som vošiel do stajne a prisadnem k Líze.

A hľa! Líza je tichá.

Potiahnem raz, dva — Líza tichá.

Dojím — Líza tichá.

„Predsa len nebudeš triumfovať žena moja!”

A dojím, krásne dojím, a Líza sa nepohne.

„Predsa len nebudeš triumfovať, žena moja!”

Naraz počujem hvizd. To je ranný osobný. Skočím na rovné nohy a letím so šechtárom na stanicu. Vlak vjachal a zastal. Vodič sa smeje, poštár v okne sa smeje, všetci pasažieri sa na mňa dívajú. Jeden žandár zoskočil a ide rovno ku mne. Čo sa stalo? Pozriem nazad, potom na seba samého… Prekristapána! Ženina sukňa a šatka…

Odviezli ma do blázinca. Žena predsa bude triumfovať! Bože, len keby čím skôr!