GAZDINÁ (novela)

Slečna Darinka Fialková, obstarná gazdiná u svojho bratanca, starého mládenca a inžiniera Sihoňa, sa zavčasu zobudila. Prehodila si pásikavú sukňu cez hlavu s rozcuchanými riedkymi šedivými vlasmi a s vrkôčikom po plecia, tak ako bola, v špinavom reklíku s roztrhnutým rukávom, so zimnými papučami na bosých nohách vyšla von.

Kvokanie ju zobudilo.

„To zasa tá stará bašta kvoká,” hundrala si pod nos, „len čo odchovala kurence susede, a tu máš! Aby jej podsypala zo dvadsať vajec… Zasa kvoká…”

Postála pri latkových vrátkach a pozrela, čo sa robí.

Na dvore naozaj ďobala do zeme veľká červená kvočka s chocholom a bokombradami. Obzerala sa rýchlo sem i tam, hodila očkom napravo a naľavo, akoby mrkala na kurčatá, počastovať ich nájdeným zrnom.

Darinka sa usmiala. Zbadala, chytro rátajúc v duchu, že je kureniec viac, ako by malo byť, a že sú medzi nimi aj strakavé… Osem strakavých kureniec… Také nemala. To sú susedine. Tá má strakavé… Jej sú čisto biele, červenkasté a čierne… Prizrela sa lepšie.

Pravdaže susedine, myslela. Hneď zarána ma šťastie stretáva.

Pozorne sa prikrčila, zodvihla konce sukne a mávajúc nimi pomaly a obozretne, zahnala kurence do drevárne. Privrela vráta a spokojne vyšla z dvora.

Srdce sa jej naplnilo akousi nežnosťou voči tejto kvočke.

Aká to znamenitá kvočka, myslela si, nedala by ju ani za dva dukáty. Doniesla mi osem kureniec — zadarmo. Jednako užitočná i keď sedí, i keď nesedí… Keď sedí, to ani čo by bola zakliata. Nezvábiš ju najmastnejším chrústom. Keď kvoká — kvoká. Aj tridsať vajec prikryje, taká je veľká. A aká svedomitá! Neďobe, neskáče do tváre. Dá sa chytiť, ale by svoje vajcia aj proti teľaťu obránila. Netreba jej zobák obstrihovať, ani sa nedotkne vajec, niežeby ich povypíjala ako druhá. Netreba ju opíjať, aby sedela. Netreba do vody máčať, aby prestala kvokať… To dnes len svoje kurčatá volala…

Všetky dobré vlastnosti tohto pokladu prišli slečne Darinke na um.

Rozhodla, že ju viacej nikomu nepožičia. Za to jej nikto nič nedá, nik sa nezavďačí, — iba ak si sama vezme. I u susedy bola za dva mesiace, a či sa domyslela niečím sa zavďačiť? Horkýže! Keby nie tých osem kureniec, bolo by bývalo zadarmo…

Stolárska dielňa zahúkala na šiestu. Biedna bočná ulička, kde býval inžinier Sihoň, bola ešte prázdna a tichá. Veľká záhrada naproti cez cestu len čo začala ožívať vtáčími hlasmi. Slnce ešte nevyšlo nad strechu humna, odkiaľ od týždňa vychádzalo, a preto ulička bola v tieni. Zato vrcholce slivák a hrušiek už sa jagali v svetle a na slnečné hodiny na vysokom múre domu pri záhrade už padal tieň železnej rúčky. U susedov mali ešte spustené záclony. Tam spali.

Gazdiná vyšla k bránke, čo viedla na uličku. Odchýlila dvercia a poobzerala sa, či niekoho nevidieť. Potom sa odvážila aj ďalej. Prebehla zrakom celú ulicu a vrátila sa dnu. Trafil by ju niekto vidieť takúto. Ešte by sa zahanbila. Vošla ešte do sadu za domom. Pochodila troška medzi hriadkami, ale jej začala byť zima a starý Sihoň už otvoril okná na spálni — znak, že sa zviechal. Treba mu poslať pohár mlieka.

Čertovská vec, že majú ženy také bystré oči. Ani za dva okamihy nebola Darinka na ulici, a predsa ju zbadala suseda od prava, pani polesná, pani veľkomožná Edita Žibrienková.

Odetá do červeného šlafroku s bielou šatkou na hlave práve chcela otvoriť okno na pisárni, keď zbadala Darinku, ako pozerá sťa straka. Uspela zbadať aj zimné papuče, aj roztrhnutý reklík, aj vrkôčik.

Čo tá kuce tak zavčasu? Že sa nehanbí tak vyjsť, bleslo jej mysľou. A už pocítila, že sa niečo stalo. Nie div — s rybami sa jej snívalo. To znamená starosť.

Pritisla gombík na lampe, zavolala služobnú.

Po chvíli vošlo malé sedliacke dievča s tučnými červenými lícami. Bolo bosé a malo v rukách kanvu na mlieko. Veselo ňou štrngalo a kolembalo sem a tam i vtedy, keď zastalo pred paňou, očakávajúc jej rozkaz.

„Pozri, či nám niečo neskapalo. Popozeraj dobre vo dvore, v záhrade, pred domom… Potom pôjdeš po mlieko.”

Dievča sa zvrtlo, zacupkalo bosými nohami a odbehlo. Kanva štrngala jej v ruke.

Pani polesná rozhodne cítila, že sa stane niečo nepríjemné. Popri sne s rybami aj to ju nastrašilo, že videla starú babu hneď za rána. Veď je to horšie, ako keby sa bola s farárom stretla. Tá gazdiná, tá Darinka, tá milá prívetivá osôbka už dávno jej bola podozrivá… Veď je pravda, že nebola gazdiná ako druhá gazdiná. Nebrala mzdu, neslúžila, ale len z rodinnej lásky k svojmu bratancovi, starému mládencovi Sihoňovi, stala sa jeho gazdinou. Z dobrej rodiny pochádzala. Vedela písať aj čítať, vravela i po nemecky i po maďarsky, nosila veľké klobúky so pštrosími perami, úzke sukne a ritikíl na šnúrach a pozdravovali sa jej „kistihand”. Mala prístup do spoločnosti. Apatekárovci, Korytnickovci, Labužánska, advokátka Steinka… Všetko dobrá spoločnosť… Čo je pravda, pravda je, ale ako sa mohlo stať, že nedávno z desiatich klátov dreva, čo boli večer na dvore, na ráno zostalo iba päť. Múry dookola, všetko pozamkýnané, len od susedov nízky mriežkový plot… Alebo ten kotál na pranie… Ani čo by sa bol pod zem prepadol… A minulú stredu, len čo kúpila hus a vyšla na ulicu, už bolo po nej… Požičala novú novučičkú gracu. Tam bola dva týždne a potom na štvornásobné chodenie chceli vrátiť starú, rozheganú, pokrivenú, hrdzavú, s poriskom vykývaným a do polovičky hnilým…

Všetko podozrivé, myslela si pani Žibrienková. Ale akože na ňu povieš? Veď je inteligentná. Ako apatekárka, ako Steinka alebo ja.

Malá služobná sa vrátila.

„Osem strakavých nám skapalo,” žalovala skoro s plačom.

„Kureniec?” spýtala sa užasnutá Žibrienková.

„Kureniec,” potvrdila slúžka, „celý dvor a záhradu som prekutala. Nikde nič. Ani v pivnici, ani na ulici… To ako tá hus v stredu.”

„Choď sa spýtať do susedov,” zakričala odrazu celkom nahnevaná pani polesná.

Dievča sa pustilo do plaču.

„Negavč!” okríkla ho pani. „Hajde! Marš! Na nič nedáš pozor. Škrata hnusná. Ak ich nenájdeš, z platu ti stiahnem.”

Pani Žibrienková chytila ťažidlo a udrela ním na písací stolík. Kalamár podskočil a prevrátil sa. Atrament sa rozlial po zelenom súkne. Dievča zostrašené vybehlo a milosťpani začala chodiť od okna po kachle, od kachlí po okno, zúriac:

„Svinstvo, svinstvo, svinstvo,” kričala nahlas. „Škandál, škandál, škandál. Veď je to posmech, posmech, posmech. A to tá stará skupaňa… Keby to tri, ale všetkých osem, všetkých osem! Maškara hnusná, lakomá!”

Keď sa medzi oknom a kachľami dosť naprechádzala, prešla k mužovi do spálne ponosovať sa. Praskla dvermi z celej sily, až sa okná zatriasli. Muž ešte spal. Spod periny trčal mu špicatý červený nos. Ale úder dvier bol taký silný, že sa pán Žibrienka odrazu posadil a ani oči si nepretrúc, vyvalil ich na pani polesnú.

„Čo sa robí,” zavolal nahnevaný, „dom sa rúca, či je zemetrasenie?”

„Všetky kurence nám skapali,” zvolala polesná a zastanúc pred posteľou, zadívala sa na neho, čo povie.

„Naše?” spýtal sa.

„A čieže?”

„Tak vám treba,” povedal Žibrienka, „na nič nedáte pozor.” A spustil nohy z postele.

„Vari budem rajtovať na každom kurati?”

„A vari ja budem rajtovať, či čo?”

„Ty si na príčine, že najímaš byty na konci dediny medzi zlodejmi a Cigánmi… Tá bosorka u susedov kradne ako straka…”

Žibrienka sa už chcel nahnevať, keď počul, že je vlastne on príčina toho, že skapali kurence. Už sa aj zohol po papuču, že udrie ňou o peľasť postele a zakričí, aby bolo ticho, keď začul akúsi „bosorku u susedov”.

„Všetko ukradne,” pokračovala žena.

„Ale kto?” zvolal.

„Suseda.”

„Darinka?”

„Darinka, s ktorou sa ty celé hodiny zhováraš cez plot v záhrade.”

„Darinka?” spýtal sa ešte raz, ale už bez hnevu, naťahujúc nohavice.

„Darinka. Slečna Darinka. Môžeš jej veru povedať: ,kistihand‘. Zlodejka!”

„Netáraj! Máš dôkazy?”

„Nemám, ale viem.”

„Teda čuš a napred sa presvedč.”

Chladnokrvne zamočil si ruky do vody v umyváku, nahol sa nadeň a začal si drhnúť tvár, fŕkajúc vodou na všetky strany a vydávajúc zvuky podobné na ppfff.

Žibrienková odstúpila na tri kroky a pozrela na mužov silný červený krk. Pomyslela si, že má pravdu. Musí mať najprv dôkazy. Bez dôkazov nemožno nič hovoriť… Ale ich bude mať, keď ich aj nemá. Bude mať, bude mať.

Dá ju zavrieť. Nech sa raz naučí poriadok to staré strašidlo.

Vyšla z izby pripraviť raňajky.

Kurence sa nenašli. Dievča prišlo naspäť s tým, že bolo aj u slečinky, ale že ju okríkli a nedovolili ani do kurína, ani do drevárne pozrieť.

Nedovolila do kurína pozrieť, ani do drevárne. Prvý dôkaz, myslela si polesná.

„A čosi tam aj pišťalo, ako naše.”

Pišťalo? Druhý dôkaz.

„Ich kurence boli na dvore.”

Jej boli na dvore a moje zavreté pišťali. Tretí dôkaz. Svätosväte sú tam.

Neskoro večer, keď už u susedov spali, pani polesná aj so slúžkou šli na výzvedy. Dievča sa preškriabalo cez plot. Pani jej podala lampáš. Dlho pozerala slúžka po dvore, medzi drevom, za chlievmi, dvíhala lampáš dohora, či nebudú po stromoch. Dívala sa aj do drevárne škulinami, šškala, zabúchala na doskách, ale kde nič, tu nič. Strakavých nebolo, samé biele, červenkasté a čierne. Vrátila sa, ako prišla, zašeptala: „Strakavých niet.”

„To ich skryla na noc. Tam sú. Iste sú tam. Život by postavila, ale dôkazov niet… Poďme spať.”

Konečne kurence boli a budú. Milosťpani Žibrienková sa na tretí deň upokojila. Bola by aj celkom zabudla na nehodu, keby jej nebola skapala celkom novučičká nová štetka. Len čo ju oprela o múr — už aj odišla na vandrovku. Žibrienkovej zasa prišla na myseľ všetko, čo jej pokapalo, päť klátov dreva, kotol, hus, kurence… Musí vykutať zlodeja. Musí, a čo by bol pod zemou. Ale prišlo veľké pranie a zasa zabudla na stopovanie. Až sám polesný vzal vec do ruky.

Mal narodeniny a kúpil od Michala Kontu, richtára z Militíc, tučné malé biele prasiatko na pečienku. Chcel ho mať upečené na večeru, na ktorú zavolal svojich dvoch najdôvernejších priateľov, zverolekára Tuliaka a zemského pána z Obnecoviec Ožikoviča.

Priatelia sa sľúbili.

„Na prasacinu aj z Ameriky prídem,” povedal Tuliak.

„Kto v slove nestojí, je huncút,” hrozil Žibrienka, tešiac sa vopred dobrej večeri a spoločnosti.

Ale, ako už vieme, človek mieni a pánboh mení.

Priatelia prišli. Večera bola hojná. Mladá hus, kapún mliekom kŕmený, pražené pstruhy… Pezinské sa upíjalo ako nektár. Žibrienka ponúkal jedením, štrngal o poháriky. Nálada bola znamenitá.

„Nože, nech sa ti páči,” vravel polesný Tuliakovi medzi večerou, „nechže sa ti páči z tohto kapúna, ale ťa upozorňujem, že máme ešte prasacinku.”

Tuliak, pred ktorým jedlo mizlo, ani čo by horelo, a stále mal prázdny pohárik, bol znamenitej vôle.

„Prrassacina!” vykríkol nadšene a po tvári sa mu rozlial blažený úsmev, „to ti ďakujem, počkám na ňu. Brat môj drahý, za prasacinu si dám aj oko vyklať.”

Zdvihol päsť nad hlavu a zaspieval chripľavým hlasom na melódiu známeho pochodu S Bogom mati…

„Prasacina, prasacina…”

Domáca pani sa začervenala a zmiatla.

„Prasiatko ušlo pred zarezaním,” preriekla ticho, „ukradli ho… Nebude… Ráčte si len z toho kapúna.”

Žibrienka vyskočil tak prudko, že stolička, na ktorej sedel, zaletela až k dverám. Bola by sa prevrhla, ale sa na nich operadlom zastavila.

„Prasa, hovoríš, prasa skapalo?” spýtal sa, povýšiac hlas a strmo hľadiac žene do tváre.

„Náhodou vybehlo a viac sme ho nenašli,” odvetila žena sebazaprene.

„To je fatálne,” zamiešal sa Ožikovič.

„To tak nenechám,” rozhodol domáci, spamätajúc sa, že má hostí a že nemôže robiť scény a hrešiť ako obyčajne. Pritiahol zasa stoličku a sadol k stolu. Nalial vína do Tuliakovho pohára a ponúkal hostí jedlom.

Tuliak, pichnúc vidličkou do stehna na mise, opäť zanôtil tú istú melódiu, premeniac text:

„Fuč je prasa, fuč je prasa.”

Vo večeri sa pokračovalo. Prišla ešte polenta, syr, ovocie, čierna káva, koňak, ale domáci pán celkom potratil dobrú vôľu. Stal sa zamyslený, nevrlý. Okolo polnoci sa hostia rozišli.

„Teda ty myslíš, že to Darinka,” spýtal sa svojej ženy, keď odprevadil hostí a vrátil sa do jedálne.

„Jeden krk mám, aj ten dám,” povedala žena.

„Dobre.”

„Čo chceš urobiť?”

„Ešte neviem… Ale si istá, že Darinka?”

„Život postavím.”

„Dobre.”

Na druhý deň dal vybubnovať, že sa našlo prasa vo dvore pána Sihoňa, inžiniera, bývajúceho v uličke. Komu skapalo, nech sa hlási u neho kedykoľvek. Prasa sa mu hneď odovzdá.

Žibrienka rozkázal, aby sa v uličke, kde pán inžinier býva, o minútu dlhšie bubnovalo a o škálu vyššie dávalo na známosť.

„Tu sú dva šestáky. Pomasťte si hrdlo,” povedal bubeníkovi a za vybubnovanie vysolil zlatku miesto päťdesiat grajciarov.

„Z poverenia pána Sihoňa,” dodal, „ktorý ma na to splnomocnil.”

„Tóno, choď!” zabručala hlava obce, „a urob podľa rozkazu.”

Žibrienka myslel, že odvolajúc sa na bubnovanie, proste vojde do dvora pána inžiniera a vezme si prasa. Ale bubnovanie malo celkom inakší účinok a pán polesný len čírou náhodou prišiel ku svojmu prasaťu.

Práve si chcel ľahnúť po obede na diván a podriemať pol hodinky, keď náhle otvorila jeho žena dvere a zavolala ho, aby sa prišiel podívať, čo sa u susedov robí. Vyšiel nevrlý, že ho turbujú v odpočinku, ale hneď sa rozveselil. Z ich dvora bolo celkom dobre vidieť cez mriežkový plot do Sihoňovho dvora a do tých okien domu, čo hľadeli k záhradám. Okná boli pootvárané a všetko bolo počuť.

„Ty starý chomút,” kričala Darinka celkom zachrípnutá, „čo sa ty staráš do mojich kšeftov… Dáš mi ty grajciara voľakedy…? Ja ťa vybubnujem, psohlavec. Kto ti to kázal…? Ty starý brav… Čo teba do môjho prasaťa… Ja mám čušať? Sedliak akýsi! Lucifer… Luterán… Ancikrist… Ja pôjdem…? Ty vyletíš ako toto…”

Oknom vyletel čibuk. Spravil kruh a čľupol do mláčky. Zasipel. Akiste mu ho Darinka z úst vytrhla a tak vyhodila.

„Ja vyletím? Ty vyletíš ako toto.”

Vyletela turecká čiapka s kvastľou. Zastavila sa na drevárni.

Bolo počuť lomoz, šuchanie a búchanie, akoby pokrovec prášili.

O chvíľu vyletel veľký žltý vlniak. Pár ráz sa prevrátil v povetrí a drnknúc sa o konár jablone, rozkýval ho. Za vlniakom letel klobúk so pštrosím perom a sadnúc na jabloň, zdal sa medzi halúzkami ako nejaký exotický vták. Za klobúkom letela Darinka. Bledá, s hrôzou v tvári zjavila sa v obloku na minútu a skočila dolu, zúfalo vykrikujúc: „Oj, ja nešťastná, oh, ja nešťastná!”

Za ňou sa zosypali, kabátiky, škatuľky, kefy, kabáty, čipky, pančuchy, fľaštičky a vrkoče, napokon sa skrochmel celý kufor, odrypnúc kus vakovky z výklenku pod oblokom.

„Óh, ja nešťastná,” volala slečna, „kde je to ohreblo, že ťa zabijem, ty podliak, hnusník, chruňo akýsi!”

Krivkajúc na nohu, šla k drevárni iste po to ohreblo. Odchýlila dvere a von sa vyrútilo malé biele tučné prasiatko. Veselo zakrochkalo, vyhodilo zadkom a pustilo sa dvorom cez otvorenú bránu na ulicu.

„To je ono,” zvolal Žibrienka.

„Choď, ty pľuhavstvo,” kričala slečna Darinka na utekajúce prasa.

„Budú mať iní prasacinu, a nie ty žráč… Veď som to ja len pre teba, lagan nevďačný!”

A zahrozila sa päsťou k oknu.

Potom bolo počuť, ako fiká, hľadajúc ohreblo.