BOZK (novela)

SEDEL SOM S ŇOU V LETNÍKU SÁM. DOOKOLA ZÁHRAda, tichá, nehybná, obliata slnečným svetlom, ktoré veľmi hrialo v povetrí bez vánku. Murovaná, zavápenená ohrada záhrady až slepila svojou belosťou. Sklené gule nad okrúhlymi hriadkami kvetov žiarili slnečnými lúčmi. Kvety a listy stromov lenivo viseli. Cez sinavé, tenkou, priehľadnou hmlou zaliate nebo neprelietol vták. Zaiste všetci skryli sa v tieňoch. V samom letníku bola tôňa, ale dosť sparno, takže čelo sa potilo bez akýchkoľvek pohybov.

V ľahučkých bielych šatách, opretá lakťom o malý jedľový, na bielo farbený záhradný stolík maľovala akýsi obrázok podľa druhého menšieho obrázka. Bolo ticho, len niekedy vrzgla pod ňou ľahká biela pletená stolička.

Díval som sa na ňu dlhšie. Často dvíhala tvár a pozerala do záhrady, prižmurovala oči, klonila hlavu a ani raz na mňa nepozrela.

Hneval som sa sám na seba a na ňu, že tu sedím a že ju to ani najmenej nezaujíma. Poznova mi prišla myšlienka, že nie je schopná zaujímať sa nielen o mňa, ale o nikoho na svete, najviac o seba samú. Kedykoľvek som sa s ňou stretával, hladko a pomaly spúšťala a dvíhala svoju hlavu na poklonu. Hovoril som s ňou a ona zrovna nedávala odpoveď na otázky. Sama nenadpriadala rozhovor, len niekedy sa niečo spýtala, čo nijako nesúviselo s mojou rečou, akoby vždy premýšľala o čomsi osobitnom, výlučne jej známom. Nevidel som ju nikdy nadchnutú, oduševnenú. O ničom nehovorila s láskou, nikdy neukázala, že by niečo rada videla. A jej tvár! Bože, aká to bola tvár! Malá biela a krásna tvár, mnoho, mnoho čiernych vlasov dookola a veľké čierne oči. Čosi zlé bolo v jej lícach. Nie dobrá, ale pekná tvár. Nemohol som vystihnúť, či je to blazeovanosť, či akýsi zatvrdnutý smútok. Zdalo sa mi niekedy, akoby bola spáchala hriech, ktorý trápi jej dušu a nedovolí, aby sa pravým, úprimným, srdečným smiechom rozveselila. Líca nehybné, vždy jednaké, biele. Nezačervenali sa a nikdy nezbledli. Boli ako tabuľa z mramoru. Pozeral si do jej očí a videl si, že sú čierne, veľké. Nie tak ako tvár, ony ustavične sa hýbali a pozerali na všetky strany. Okrem týchto očí nič koketné na nej nebolo, ani reč, ani držanie. Sama bola tichá, ale oči jej pozerali, pozerali a ligotali sa každému, akoby každý pohľad chceli zachytiť, zaslepiť, podmaniť a zaujať. Blýskali sa, ale ako ľad. Nebolo v nich ani tepla, ani mäkkosti. Mne zakaždým sa zazdávalo, že svieti v nich jej napolo odžitá, chladná duša. Jej oči vábili, ale ani nepritúlili, ani neodsácali.

I mňa iba tieto oči zlákali. Pre ne som sa k nej priblížil a poznal sa s ňou. Potom začala ma lákať otázka, či môže byť mäkká a teplá. Chcelo sa mi presvedčiť seba samého, že je nie bezcitná, ale že sa skrýva v nej hlboký cit a raz vybuchne z nej dlho tajená náruživosť voči jednému človeku. Rád by som bol býval, keby som tým človekom bol ja. Presvedčený som bol, že ak to uvidím, budem ju mať veľmi rád.

Chodieval som ta často, vždy s akousi trémou pred ňou samou. Tak nevie hovoriť, taká je tichá a pocit, že ju ja nemôžem zaujímať, vždy mi prekážal, kedykoľvek som kládol ruku na kľučku. A jednako som chodil. Ťažko mi bolo s ňou, trápil som sa — a predsa som šiel, kedykoľvek sa naskytla príležitosť. Ako nastali pekné májové dni, nachádzal som ju takmer vždy v letníku. Tak i vtedy. Ten deň nezabudnem nikdy.

A nepozrie, nepozrie, schválne nepozrie, myslel som si. Kto ozaj z nás prvý prerečie? Ja budem ticho.

Mlčal som dlho, i ona. Odrazu veľká mucha začala bzučať okolo jej hlavy. Ustrašene popozerala okolo, pričom sa dotkla pohľadom i môjho čela, ale hneď odvrátila hlavu a stopovala bzučiacu muchu.

„Nie je nebezpečná,” prehovoril som. „Nebojte sa… A už odlietla.”

A akoby som bol dostal smelosť od toho bzukotu, nahol som sa nad obrážtek, čo maľovala.

„Na čo to bude?” spýtal som sa, zabudnúc, že som vlastne nechcel nadpriadať rozhovor.

„Len tak. Pre seba maľujem,” povedala sucho a zasa len nepozrela na mňa.

„Toto tu je lopúch, nie…? Pravdaže, lopúch a veď je veľmi krásny na origináli, čo ho zhľadúvate tam niekde v záhrade? Vždy pred seba pozeráte…”

Hlbšie naklonila hlavu k obrázku a neodpovedala.

„Zas nedávate odpoveď.”

„A čo vám povedať?”

Nepozrela na mňa.

„Príčinu!” povedal som podráždene.

„Načo…?”

Ale či ma ona naozaj nemôže vystáť? pomyslel som si. Som jej natoľko odporný, že sa so mnou nechce púšťať do rozhovoru? Či je to len lenivosť a či sa robí zaujímavá a chce dráždiť? Či ma pokladá za nehodného preriecť so mnou slovíčko?

Opätovne som zamĺkol a zaumienil som si zasa, že budem čušať. Odtiahol som ďalej od nej stoličku a začal som si krútiť cigaretu. Veď len prehovorí, musí. Ak bude mlčať, odídem. Ale, veď jej je to jedno. Len troška záujmu keby som videl, troška teploty voči mne, ako rád by som ju mal! Aspoň keby pozrela. Inokedy pozrie, dnes ani to. Čože chce?

„Akú mienku máte vy o mne?” spýtala sa ma odrazu.

Otázka ma prekvapila.

„Pozrite sem, ak chcete počuť…”

„Ale veď ja očami nepočúvam.”

„Lepšie počujete.”

„No teda takto?”

Dívala sa na mňa celkom vážne. Svetlo v jej očiach sa triaslo ako v prizme, čo lomí a farbí lúče, ale nemožno cez ňu nič vidieť.

„Tak. A otvorte lepšie oči, aby som mohol nazrieť dnu. Nože, prosím vás, odostrite tú farbistú záclonu, tak vám poviem…”

Bolo mi veselšie, keď som videl, ako sa usiluje lepšie otvoriť oči, dvíha obrvy a mraští čelo.

„Vidíte lepšie?” spýtala sa.

„Nevidím vo vašich očiach, čo by som chcel vidieť, a to dušu. Povedzteže, čo vás vlastne zaujíma na tomto božom svete?”

„A vás?”

„Mňa napríklad vy. Ale vás, vás, vy zatvorená kniha so zámkou bez kľúča?! Nedajbože riadok prečítať…”

Oprela sa o operadlo stoličky, založila si nakríž ruky a dívala sa mi na ústa. Vždy taká pekná, chladná a zlá tvár.

„Maľovanie vás nezaujíma,” pokračoval som, „hra na klavíri tiež nie. Všetko robíte z nudy, aby vám prešiel čas. Aspoň tak si myslím. Knihy neviem, či čítate, a keby ste ich aj čítali, zaiste veľmi málo zaujímavých kníh by ste pre seba našli. A predsa vás niečo zaujíma. Zaujímate sa jedine o seba. Náramne ste márnomyseľná. Vždy a všade máte pred sebou len seba samú. I teraz, keď ste pred seba pozerali, mysleli ste na seba. Márnomyseľnosť. V každej bálovej toalete ste odfotografovaná, z tváre, zboku, polobraz, celý obraz, od chrbta, s takým a takým účesom, v kostýmoch, v národnom kroji… Rozhodne márnomyseľnosť…”

„Ďalej, ďalej.”

„Pozoroval som vás, keď ste vchádzali do izieb, kde bolo mnoho ľudí. Tie vaše oči, bože drahý! Sama gymnastika. Nemohli ste niektorého mladého človeka nevyznačiť pohľadom. Ľadovým síce, ale predsa. Len by bol efekt, aby ste sa páčili. Nepomyslíte na nikoho, len nakoľko sa to vašej krásy týka… Aká som, aká budem, čo mi pristane, taký driek, taká blúza… Vy chcete, aby všetko hľadelo na vás, zaľúbilo sa do vás. A svojimi očami zvábite. Ľudia idú a búši do nich chladná vlna, až sa strasú od zimy, lebo vy — možno neviete, a možno nechcete — nekoketujete ďalej. Pre známeho akoby ste prestali byť márnomyseľná. Známeho nepovažujete za hodného, aby ste sa pred ním ďalej blýskali. Nemôžete rada vidieť jedného. Všetkých áno, ale jedného nie, a tých všetkých len kvôli vlastnému efektu, ako som povedal. Akoby ste chceli byť všeobecná a nikdy nie špeciálne pre jedného. Všetko robíte bez srdca, všade len tá márnosť, tá hýbe vami. Ste bezcitná, tuším ani krv nemáte…”

Zamĺkol som. Dívala sa na mňa ešte chvíľku, očakávajúc, že ešte niečo poviem.

„Taká sa mi zdáte,” končil som. „Je to síce obrázok všetkých krásavíc, ale iné majú k tomu i cit, a tento vám chýba. Iné sú vytrvalejšie, nakoľko neprestávajú pri jednom človeku, a vy, náhle zjaví sa len jeden — už je koniec.”

„Máte o mne pekný obrázok. Ďakujem. Vy ste ho maľovali.”

A akoby urazená chytila štetec, namočila koniec do pohára s vodou poznovu sa naklonila k obrázku.

„Nie je tak?” spýtal som sa.

„Tak je,” odvrkla.

„Ale nepovedzte, že je tak. Povedzte, že je nie tak. Ukážte sa iná.”

„Ako možno, keď som taká?” povedala mi chladne a podoprela si rukou hlavu.

Videl som len malé ucho bez náušnice, biely nahnutý krk a tenké, chudé prsty jemnej podlhovastej ruky s belasými žilkami.

Pritiahol som si k nej stoličku.

„Vy teraz trestať chcete, slečna. Neuznávate a prisviedčate. Chápem, že dáma musí skrývať svoje pocity a myšlienky. Ale drobná iskra v oku, nerv v lícach, prednesenie jedného slova prezrádza ju ustavične. A vidíte, ako vás poznám, vaša tvár a oči sú vždy jednaké, hlas znie rovnako, oči jednako svietia a pri každej príležitosti vždy ako ľad. Mnoho ráz som vás pozoroval — viem. Nielen voči mne. Nenazdajte sa. Rád by som videl u vás teplo, ale hnevať sa na vašom chlade nesmiem. Voči každému jednotlivcovi ste tuším taká. Ako vyvesený obraz: kedykoľvek naň pozriete, vždy tie isté farby.”

„Tak je, tak je,” prisvedčila s takým prízvukom, akoby to nebola pravda. „A vás čo privádza ku mne?” spýtala sa. „Len samoláska a tiež márnomyseľnosť. Chceli by ste odo mňa horúcu lásku? Veď sám nemáte ani troška citu v srdci ku mne, máte jedine akési predsavzatie vzbudiť vo mne náklonnosť, slabosť, a keby ste ma videli horúcu, i tak by ste mi neverili. Neverili by ste mi…”

Robila mokrým štetcom čiary po stole a dívala sa ponadeň do kúta letníka.

Naozaj, veď ja som jej posiaľ nepovedal, že ju rád vidím, preblesklo mi hlavou. Ale či to treba povedať? Vidí, že sa zaujímam, chodím…

„Nie, slečna,” začal som celkom ticho a chytil som ju za ruku. „Len troška citu keby som videl, troška citu… Málinko… Ja by som vás mal rád a veril…”

Všimol som si vlastný hlas, tak čudne znel, tichý bol, ale bez nežnosti. Začudoval som sa. Veď moje srdce akoby utíchlo a nebúchalo tuhšie. Pritiahol som jej ruku k svojim ústam. Neodťahovala ju. Priložil som pery k jej tenkým prstom. Odvrátila hlavu a bola ticho.

„Áno, len málinko citu,” hovoril som. „Ja by som vás rád videl, slečna… Ale takto sa vás bojím… áno, bojím… vidíte.”

A mne naozaj začalo byť úzko okolo srdca. Prečo si neodťahuje ruku? namanula sa mi otázka. Nevidel som posiaľ na nej, že by ma mala rada. Pritiahol som k nej stoličku. Vstala. Čudne, ale akoby som sa bol potešil, že vstáva. Iste chce odísť, myslel som si. Ale čo si ruku necháva v mojej? Čudné.

Vzala do ruky obrážtek, čo maľovala. Vstal som i ja, a zdá sa mi, že celkom nevedome, možno v začudovaní som vstal a držiac ešte vždy jej prsty v ruke, pristúpil som k nej celkom blízko. Neodstúpila, ba práve podňala obrážtek pred moju tvár. Jej čierne vlasy sa dotýkali mojich a šteklili ma po sluche.

„Čo myslíte, aký je ten obrázok?” spýtala sa.

„Pekný,” povedal som.

Obrátila sa tvárou ku mne a zadívala sa na mňa. Čo sa tak díva na mňa? Čaká voľačo odo mňa? Nejakú otázku? Vidieť.

Znepokojil som sa ešte väčšmi.

Čože jej povedať? Prečo neodstupuje? Iná by sa tak nepriblížila. Ona ma jednako nemá rada. Nič nevraví, len čaká.

Ľahučko som ju pritiahol za ruku ešte bližšie k sebe.

Povolila. Jej oči, ústa, líca boli celkom blízko mojej tváre. Počul som, ako dýcha. Úzkosť, ktorú som pocítil, sa zväčšila. Pritom srdce akoby sa stalo kameňom. Čo nebúcha, čo nebúcha? A líca sú mi chladné. Čo je to? Vždy sa mi zdalo, keby trošku citu… Ale veď ona necíti. Čo to robí? Je i teraz chladná a takto blízko. Sám cítim len duševný nepokoj… Čaká niečo. Je tichá. Zas pozrela. Čaká. Čože jej povedať. A veď musím niečo povedať, urobiť. A akoby len zo zdvorilosti ovinul som jej hlavu a pritisol k svojim ústam. Chladné líca. Aj pery. Ako inokedy. Tichá, nerozcítená. Keby len troška rada mala, teraz by bola teplejšia… Bože drahý! Zložila svoju hlavu na moje plece. Akoby sa jej bola ta skotúľala… Čo jej povedať? Veď necíti, necíti, to ja vidím a cítim. A veď treba niečo. Ak sa jej spýtam, či ma rada, a povie áno, čože urobím? Veď ma nemiluje. Ja by jej to teraz naozaj neveril. Tak odrazu sa zradiť a pritom chladná byť. Nie, nie! Mne samému sa srdce nehýbe. Mal by som byť rozčúlenejší, ale akoby som bol mŕtvy. Prekvapila, zarazila ma. Akási otázka sa mi moce v hlave. Prečo to urobila? Hľadám odpoveď, a nenachádzam. Stávam sa nemotorný, drevený.

Voľačo v záhrade zašramotilo. Prvá zdvihla hlavu a šla pozrieť ku schodíkom. Potom sa vrátila a sadla na stolec ako inokedy.

„Čo to šramotilo?” spýtal som sa.

„Nič,” povedala a pozrela na mňa.

Odrazu sa mi v myšlienkach všetko rozjasnilo. Našiel som odpoveď, ktorú pri bozku už dávno pocítilo srdce, len hlava nemohla do odpovede zobrať. Nie som ani prvý, ani posledný. Necení si svoje ústa a líca. Pred mnohými si necenila, ani predo mnou si necení. Dala sa bozkať ako aj iným. Nie som sám. Pritom už necíti. Vyžitá, duševne celkom vyžitá. Tí mnohí gavalieri posnímali jej duševný žiar a či ho ona porozosievala. Prichádzali k nej s chválou na ústach, s túžbou v duši zaujať jej pozornosť. Krútili sa okolo nej ako kolieska v hodinkách okolo rubínov. Rubín sa zodral, koliesko sa prestáva krútiť… Čožeby zvláštna dáma! Celkom obyčajná a zamrznutá k tomu na veky. Jej duša neprijíma viac dojmov. Bozk mi vysvetlil všetko.

Krásna bledá dáma, ktorá ma predtým tak vábila, nevzbudila vo mne viac ani najmenší záujem. Cítil som len hnev nad tým, že som hľadal niečo vyššie, krajšie, neobyčajnejšie, a našiel som každodenné, prosté, obyčajné.

„Vidíte, že neveríte,” preriekla po chvíli.

„Čo neverím?” spýtal som sa, ani nevediac, čo sa spytujem.

Chcelo sa mi ísť preč a viac sa nevrátiť.

„Neveríte mi.”

„Čo, čo?”

„Že vás rada…”

„Veď vy to sama neveríte…”

O štvrťhodinku som odišiel a bol som presvedčený, že sa viac nevrátim.

Dosiaľ som sa nevrátil.