PANI RAFIKOVÁ (novela)

Boli ste už v meste Ľanovom? Nie? Nuž tak nepoznáte pani Rafikovú. Ach, to vám je zvláštna osoba.

Dovoľte, aby som vám ju predstavil.

Pani Rafiková je asi osemdesiatdvakilová osôbka. Tvár vysmiata, červená, guľatá. Briadka s tromi podbradkami — na uštipnutie. Pozriete sa na ňu odpredku, nazdávate sa, že je to ostrm ďateliny. Navrchu tenké a potom vždy hrubšie a hrubšie, bez drieku. Nemôžete nijako pochopiť, čo robí tá kopa ďateliny pred zlatníckym výkladom. Pozriete od chrbta, zasa len ostrm ďateliny. Pozriete od boku, to isté. Až keď sa priblížite, udriete sa po čele a vykríknete: „Ľaľa, veď je to akási pani!”

A tu zbadáte i elegantnú zamatovú bundu, astrachánovú čiapku s akýmisi guľkami a perom. No a keď sa pohne svojím vážnym krôčikom, zafučí ako kováčske mechy — tak ste už celkom presvedčení, že to nebola kopa sena, tým menej ostrm ďateliny.

Toto je pani Rafiková. Lenže keď povieme „pani Rafiková”, nevieme ešte celkom nič. Môžeme si napríklad pomyslieť, že je skaderuka—skadenoha. Môže nám aj to zísť na um, že je to kupcová, alebo vdovička po úradníkovi. Ba všetci čerti nám môžu pošepnúť, že ju budeme považovať za židovku. Aby sa nám to nešťastie nestalo, povieme hneď, že je pani Rafiková roztomilá polovička pána podsudcu.

Ako sa dostala za neho, nebolo možno vypátrať. Stalo sa to pred dvadsiatimi rokmi. Vtedy bolo všetko inakšie. Inakšie sa tancoval čardáš, inakšie šaty nosili a inakšie sa vyznávala láska. Ľudia boli solídnejší a keď aj kradli, kradli celkom iným spôsobom. Dievčatá so sklopenými očami čakali a keď aj vábili, vábili inakšie. Nuž, kto sa vyzná v starinách! Toľko vieme, že láska musela byť vtedy tuhšia, úprimnejšia a ohnivejšia.

Tu máme Rafikovú. Už má sedem strieborných vláskov a tri falošné zuby, a ide sa zájsť láskou k mužíčkovi. Naozaj. Oni sa majú veľmi radi. Ale nie tak ako iní. Iní sa cmúľajú. Pred fruštikom cmuk, pri obede cmuk—cmuk, pri večeri cmuk—cmuk—cmuk. To u nich tak nebýva.

Sadnú ku káve. Podsudca rád má sladkú, hodí si tri cukríky do šálky a hľa, pani sudcovej sa to máli: „Nože si ešte zo päť,” hovorí, „alebo najlepšie, vysyp všetko. Mne ani nemusí zostať.”

Keď muž je s chuťou a štrngá pritom lyžicou, už ho pani Rafiková láska: „A čo ti nechutí, že tak ticho ješ. Nezvonili ešte, že ty cengáš. Donesiem ti mažiarik s tĺčikom alebo pokrievky, dobre?”

Keď muž neštrngá, ale predsa s chuťou je, tu ona do neho:

„Rada som, že ti chutí, mliazgaš, vidíš, tak treba, ale by si mal hlasnejšie.”

Keď pán Rafika ani neštrngá, ani nemliazga, jeho polovička sa raduje, že natrúsil mnoho chleba.

„Nevieš, že je to dar boží…? Ak nepozbieraš, pozbieram to ja, aby som mala čo robiť. Aj tak nemám nijakú robotu, len čo sa povaľujem.”

Pravda, pán Rafika pozbiera omrvinky, vysype ich na dlaň a dá do úst. Vie, čo robí. Keby tak nepočúval, musel by ísť kľačať k peci na ostré polená. V sypárni už tak nocoval pre nepočúvnosť. Preto, keď sa jednako dopustí hriechu, hľadí sa dostať k ženinej ruke. Ak sa dostane, bozká ju. Ak nie, zďaleka sa spytuje: „Kde si kľaknúť, Serafínka?”

No milosťpani Serafína Rafiková nestará sa len o svojho muža. Má i dcérku. Miluškou ju nazývajú. Pekné dievča. Pravý opak maminkin. Váži len päťdesiatdva kíl a je vysoká, filigránska. Celkom taká, ako teraz kreslia na všetky knihy o láske. Bál by si sa jej dotknúť, že ju polámeš; bál uštipnúť, že jej tým spravíš veľký červený fľak na bledom líčku; bál stisnúť ruku, že ju urazíš, alebo jej pršteky polámeš, a bál osloviť, že povieš, čo sa nepatrí. Tvárička počerná, oči počerné a všetko pekné.

I o túto najvrelšie milovanú dcérku sa pani Rafiková veľmi stará.

Drží ju vždy v hodvábe, zamate, atlase, len aby bola na zjedenie. Božechráň fliačik na drieku alebo sukni. Hneď sa zháňa benzín, terpentín, „flekvaser” a všetci krajčíri vedia čo.

„Len či to vyjde, či to vyjde?” bedákala neraz pani podsudcová.

Ak fľak nevyšiel, bolo zle. Hneď sa rozkričala: „Jaj, tie deti! Nič to nešanuje. Neutrie si stoličku. Pri obede ti musím zaviazať plachtu okolo hrdla, aby si sa nezakvickala. Neviem, kde si sa ty len vzala, Mila? Ja som bola vždy taká čistotná. Keď mi rodičia niečo kúpili, to som si tak chránila, v štyroch škatuliach som to držala, aby sa nezababralo. A ty? I kúpim ti — chvalabohu, máš z jedno dvanástoro šiat —, ale ty hneď nové chytíš a vláčiš. Nemohla by si doma tie perkálové popečkovať? Pravda, ju to deroguje. Ona musí mať ružové. Mohol by prísť nejaký mladý pán, ona by sa hanbila.”

A pani podsudcová by sama skapala od hanby, keby tak niekto prišiel a jej dcéra by bola v perkále.

Preto, keď Milka vzala z veľkolepej pasie prachovku do ruky, milosťpani jej nedovolila utierať prach.

„To ti ešte chýba. Najlepšie, dones si zemiaky, škrab. Vieš, že sa to tebe nepatrí? To môže robiť Máľa Vrabcovie. Tam nemajú slúžky. Načo ich potom držím ja? Ty si vyšívaj, alebo preber jednu francúzsku lekciu. Rozumieš?”

Čo mala robiť? Vzala román o samých barónoch a grófoch alebo umelcoch a čítala. Keď sa našiel v takom románe i chudobný vychovávateľ, preskočila pár strán a hľadala grófov. Chudoba jej nijako neimponovala. O koho sa zaujímala, ten nemohol byť prostý človek. Musel mať štyri mená a aspoň päťkonárikovú korunku. Alebo ak nebol čo len ministeriálny tajomník, zasa nestál za nič. Keby sa taký nedostal, zbavil by aj umelec. Len nie človek jednoduchý. Ona musí mať, keď sa vydá, pätnásť izieb, dva veľké salóny a tri malé. Veľkú prijímaciu sieň a šiestich lokajov.

Lenže v Ľanovom nebol ani gróf, ani barón. Umelci, ktorých sa našlo asi päť, fotografovali a všetci majitelia päťkonárikových koruniek písali po úradoch.

Preto Miluška žila v románoch, kde niet reči o prostých ľuďoch. Ona si musí osvojiť ich reči, ich maniere. Naučiť sa to všetko z románov, keď nie zo života.

Len čo teda románová grófka X. sa zasmiala nejakým zvláštnym spôsobom, už bola Miluška pri zrkadle. Učila sa usmievať podobne. Grófke zablysli oči hnevom, už Miluška blýskala očami. Grófka celá rozbúrená hnevom, skoro trasúc sa od rozochvenia, dvíha ruku, ukazuje prstom na dvere a kričí: „Von, prekliaty vojvodca!” A Milka vstávala z fotela celá rozbúrená hnevom, skoro trasúc sa od rozochvenia, dvíhala ruku, ukazovala prstom na dvere a kričala: „Von, prekliaty vojvodca!”

Všetko to stávalo sa, ako hovorím, pred zrkadlom, aby sa Milka mohla kochať vo svojej vlastnej tvári. Dostala nový klobúčik, to len musí pozrieť, ako jej pristane. Už bola zasa pred zrkadlom. Najprv si ho postavila, ako prišlo, pozrela sa. Pristane znamenite. Teraz ako v profile? To tak ľahko nevidieť v jednom zrkadle. Priniesla ešte jedno. Pozrela. Výborne pristane.

Keď dostala nové topánky, robilo sa to isté. Keď čiapočku, zas len to.

Rozumie sa teda samosebou, keď 15. decembra minulého roku dostala nové hodvábne šaty, nemohla sa odtrhnúť od zrkadla.

Dve hodiny sa pozerala, dve hodiny sa prechádzala po izbe. Vyňala bálové topánočky, ako jej budú slušať k novým šatám? Vyňala bálový golier, ako jej ten bude svedčať k hodvábu. Natiahla biele rukavičky, vzala vejár do ruky a už ako sa prechádza, tak sa prechádza, ako pozerá, tak pozerá do zrkadla.

Tu vošla pani Rafiková. Bola celá červená od hnevu. Chvatom zhodila bundu. Z astrachánovej čiapky s guľkami a perom vytiahla ihlicu a šmarila čiapku na posteľ.

„Len si predstav!” začala rozkladať a rozhodila rukami, „nie je to impertinencia! Malinová má tie isté hodvábne šaty. Práve také hviezdičky. Štyri malinké, jedna veľká, štyri malinké, jedna veľká. Ešte povedia, že sa nosíš podľa nej.”

Pristúpila k dcérke a prizrela sa hodvábu.

„Celkom také hviezdičky. Okrúhlasté s pásikmi. To je do rozpuku. Celkom tie isté šaty.”

A Rafiková znova si pripäla čiapku.

„Nože mi pomôž tú bundu. Idem ku ševkyni. Ja jej vyčítam! Čo mi to hneď nepovedala?”

Pobrala sa preč. Cestou zašla najprv ku Vrabcovej.

„Doma pani Vrabcová?” spýtala sa očistom Rafiková. „Dobrý deň,” a obzrela sa dookola, či nevidí nejaký neporiadok, pavučiny, smeti, rozhodené papuče alebo čo. „No, akože sa máte? Kúrite, ako vidím. Máte veľmi príjemne,” a znovu sa poobzerala.

„Ach, čožeby príjemne. To len tak. Bola zima. Troška som si zakúrila.”

„Bukovým kúrite?”

„Ale, nože sa zložte. Ako príde: raz jedľovým, raz bukovým — najviac uhlím. Nože sa zložte.”

„Ach, ďakujem,” a Rafiková sa začala skladať. „Uhlím,” čudovala sa medzitým. „A nebolí vás hlava od toho? Mňa by hneď rozbolela. Nemám horšie ako uhlie.”

Tu hneď i vzdychla, akoby chcela ukázať, ako ju hlava bolí. Musí to byť naozaj strašný bôľ.

„A vy ešte nekúrite, pani Rafiková?”

„Ba áno. Včera mi doviezli dve siahy dreva.” Podsudcová si napravila účes a sadla. „Ozaj, počuli ste o Malinovej?” spýtala sa, pričom si poslinila prsty a odstránila páper zo sukne.

„Čo, čo?”

„Neviete?”

„Nie. Povedzte,” a pritom sa tajomne usmiala, lebo niečo vedela, ale nech hovorí Rafiková.

„Mňa do toho síce nič, ale čo je mnoho, to je mnoho. Len si povážte, zasa si dala ušiť hodvábne šaty. No, povedzte, treba jej to? Taká fiflena! Nech si to radšej zaje, veď je žlté ako vosk. Ale ona nie. Má štyridsať rokov, ale zato len páčiť sa a páčiť sa. Kdeže by! No povedzte, treba jej hodvábne šaty? Povedzte. Sukňu nech si obšije!”

„Ba zásterku nech si kúpi!” doplnila Vrabcová.

„Zásterku?” začudovala sa Rafiková a pohniezdila sa. „Drží kuchárku. Načože by jej bola zásterka? Čipková toaleta doma, zlatom vyšívané papučky a román, ale nie zásterka. Celý deň nič nerobí, len hráva na tej truhlici.”

„A drieme na plyšovom diváne.”

„Ale, horký plyš! — Zdá sa ako plyš, ale je to nie plyš. Nedávno som na ňom sedela. Chytím do ruky. Reku, hodvábny plyš to sotva bude; možno pamukový. Horký jeho pamuk! Plyš je mäkký, hladký, ligoce sa, a toto? Bohvie, čo je to! Kdeže by aj vzala plyšový diván?”

„Iba ak na puf.”

„Vari tej by dali na puf?”

Pani Vrabcová už nepočula otázku. Nahla sa k Rafikovej uchu a šepla:

„To vari kvôli tomu novému advokátovi.”

„Akému?” začudovala sa Rafiková a len—len že neotvorila ústa od začudovania.

„Doktorka hovorila. Včera večer o pol deviatej prišla Malinová z Dúbravy a s ňou v jednom omnibuse advokát. Chce tu otvoriť kanceláriu.”

„Kanceláriu?” mechanicky opätovala podsudcová.

Nemohla odrazu pozbierať všetky myšlienky, tak ju to prekvapilo.

„A vy neviete? Vysoký, mohutný chlap. Veľmi driečny.”

„Videte ste ho?”

„Nie. Doktorka hovorila.”

Rafiková celá horela od zvedavosti. Teda advokát. A že to ona nevedela. Možno je rodina, bratanec alebo ešte bližšia. To by bola škoda. Musí ju ísť navštíviť ešte dnes večer. Hneď teraz.

Málo chýbalo, že sa nepobrala. Ale Vrabcová sa pochválila, že kúpila kávový servis pre dvanásť osôb.

„To som kúpila pre Máľu,” vravela. „O týždeň má mena. Chcem ju prekvapiť.”

„Krásny servis, veľmi utešený,” chválila Rafiková, obzerajúc šáločky. „A tie kvietočky na ňom. Čo sú to? Ľalie? Veľmi šumné šáločky.”

Treba jej servis, myslela si pritom. Musím to povedať Malinovej. Tá sa zasmeje. Ozaj, musím ísť k tej Malinovej. Treba sa presvedčiť.

Lenže zo servisu prešla na Janíčkovú. Aká je neporiadna. Vo filcovej sukni chodí po dvore. Nič nedá na seba. A tie jej topánky! To má akiste od muža. Veľké, človek by z povaly skočil do nich. Sama rúbe drevo — no, neporiadna…”

Z Janíčkovej prešla na doktorovú… Ach, to je tiež taká! Taký ozembuch… Nikdy nič nevie povedať. Ani teraz. „Ja by som bola pozrela do omnibusu, čo tam robia tí mladí… Ozembuch, ozembuch…” Z doktorovej čudným spôsobom preniesla reč na advokátovú. „No, tá, tá je už len… Cigáni, ako čo by čítala… I nedávno s tou Cimfrlínou, či ako ju volajú… Že si ju berie akýsi statkár, dávajú vraj šesťtisíc s ňou, a statkár posiaľ neprišiel… Ukrutná cigánka.”

Sám Lucifer z horúceho pekla vie, na čo by bola prešla ešte, keby nie deviata. Tu sa spamätala a začala sa zberať. To sa vie, že pri obliekaní musela povedať niečo na mladých ľudí, pri dverách na tú a na tú slečnu, v druhej izbe na dámy a mladých ľudí vospolok. A pri bráne všetko rekapitulovala. Konečne o desiatej zavrela sa brána. Vrabcová so sviečkou v ruke sa vrátila, šomrajúc: „Chvalabohu, že som ju von dostala. Tá by i do rána mala čo hovoriť.”

Pani Rafiková zasa sa zahalila do zamatovej bundy a šomrala: „Strašná osoba táto Vrabcová. Teraz nemôžem navštíviť pani Malinovú; nebudem vedieť nič. Keď sa raz rozhovorí, nedajbože prestať. Strašná osoba. ,Len ostaňte, len nechoďte ešte, ale poseďte si.‘ Teraz musím čakať do zajtrajška. Strašná osoba!”

Ako vidieť, pani Rafiková celkom zabudla, že sa vlastne k ševkyni vybrala.

Zaželajme jej do zajtrajška dobrý odpočinok. Zaslúži si ho. Tak. A teraz pozrime, čo sa s tou Malinovou stalo.

Prihodila sa celkom prostá udalosť. Z Dúbravy od stanice je ďaleko. Chodí sa na omnibusoch. Malinová nemala ani vraného, ani železného koníka, ani vlastnej ekvipáže. Musela sa viezť v omnibuse. Ledva sadla do neho, už tu akýsi mladý človek. Vysočizný, široký, celá ráňava. Asi tridsaťročný s belavými fúzmi. Líca červené, okrúhle. Na nose mal cviker.

Nemo zdvihol klobúk a usadil sa oproti Malinovej.

Ona sa pomkla do kúta omnibusu. Malou rukou v bielej rukavičke rýchlo stiahla na bradu čierny závoj. Poševelila sa v bunde a pozrela bokom na cestu.

Vidí sa byť mladá, ale ju nezaujímam, pomyslel si, trápne bude sedieť až do S. Viac ako dve hodiny. A mne by sa tak chcelo hovoriť. Aké má tučné ruky. Ostatne možno sú rukavičky primalé… Ale o tvár sa bojí. Vždy napráva ten závoj, nič nevidieť.

Vyňal cigaretu.

Akokoľvek, musím ju osloviť. Ale ak je… Čert po ňom. Oslovím ju. „Pardon!” povedal nahlas, „dovolíte mi zafajčiť si?”

„Nech sa páči,” odvrkla.

Uklonil sa.

Ako mašinálne to povedala. Celkom bez farby. Iste je odkvitnutá ruža. Sotva bude bojazlivá veverička.

Vytiahol zápalky. Vietor tuho fúkal. Nemohol zapáliť cigaretu. Odhodil tretiu, štvrtú zápalku.

„No, nezapálim,” povrával, „namojpravdu, nezapálim. To je moc… Fatálna vec.”

Chcelo sa mu zakliať, zmrviť v rukách škatuľku a šmariť ju do blata. Dáma ho zdržovala. Len fúkol nosom od hnevu.

„Všetko je zlé na tomto svete, i zápalky,” povedal pre seba, akoby sa chcel vyhovoriť, že si nevedel pripáliť.

O chvíľu znova potriasol škatuľkou a vyňal zápalku. Vietor zadúchol. Vytiahol druhú — vietor ju zahasil.

Malinová sa odrazu nahlas zasmiala.

Nevrlo na ňu pozrel, no hneď sa spamätal.

„Tiež do S. ráčite?” spýtal sa s úsmevom, vytrhnúc cigaretu z úst.

„Vy ma ani nepoznáte… Ja som len čakala.”

Vyhrnula závoj. Zjavila sa krásna biela tvár Malinovej. Mladý človek sa zahľadel do jej veľkých belasých očí.

„Nepoznávate, nepoznávate,” opätovala a pokrútila hlavou, „nočná hudba v inštitúte… Ešte nie…? Pedel s červenými vlasmi?”

Mladý človek ešte vždy hľadel ako vyjašený. Na tvár sa pamätal, lenže bola vtedy subtílnejšia, plecia užšie, ruky nie také plné. Kde to mohlo byť? Keď on neraz dával nočnú hudbu i v inštitútoch, i inde… Kde bol ten červenovlasý pedel?

„Ako chytro vy mužskí zabúdate. Stavme sa, že už neviete, čo je to ‚legis actio per sacramentum‘,” a podávala ruku na stávku. „Ako výborne ste mi to odrecitovali.”

Chytil podávanú ruku. Spomienka na recitovanie razom osvietila obrázok bakfiša, padnutého niekam do hlbín duše. Vynoril sa znova z jej hlbín.

„Slečna Elenka!” vykríkol mladý človek a stisol jej ruku.

„Ohó, mýlite sa. Pozrite.”

Rýchlo stiahla rukavičku a ukázala hrubú obrúčku.

„Vy ste ešte bez obrúčky?” spýtala sa.

„Veru bez. Ale povedzte, prosím, svoje meno. Milosťpani Elena… Elena…”

„Malinová. Rodená… no ako?”

„A—damová,” vpadol mladý človek.

„A jednako ešte nič neviete. Neviete, čo je hlavné. Čo chýba k úplnému zneniu môjho mena.”

„Nejaké naďfaluši, kišfaluši?”

„Nie.”

„Máte diplom?”

„Nie.”

„Po druhý raz zasnúbená?”

„Nie.”

„Rozsobášená?”

„Nie.”

„Vdova.”

„Dovtípili ste sa.”

„Dovoľte, aby som vám stisol ruku. Viete, čo mi prišlo na um?”

„Viem. Prišlo vám na um, že sa môže obnoviť naša stará známosť.”

„Tak je.”

Podali si po druhý raz ruky. Obidvaja si mysleli, že veď oni to len so smiechom hovoria. Nezdá sa, že je to niečo vážne. Ostatne, ak pravdu povedať, všetko sa môže stať. Nie sú to zas také prázdne reči. Bolo im veľmi príjemne. Von v širokej prírode ani jeden veselý bod. Nebo zakryté jedným sivým oblakom, z ktorého sa cedil chladný dážď. Monotónne čliapkal po rozbahnenej ceste. Na stromoch pri hradskej kde—tu trepotal sa ešte vo vetre osamelý žltý lístok. Z kolies fŕkalo blato. Ako je smutno von. Tu dnu smiech a veselá vrava. Zašlé sladké chvíle prichádzali na pamäť. Mladí ľudia znova cítili radosť. Poznovu sa blížili jeden k druhému a radovali sa, že sa tie chvíle môžu ešte vrátiť. Míňa sa na tomto svete všetko, ale časom sa opätuje. Nikto nebanuje, že vypil fľašu dobrého vína. Zajtra zasa sa môžeme napiť.

Ani nezbadali, len keď prišli na stanicu. Odtiaľto ich už potom veľmi chytro preniesla železnica do Ľanového.

Čo je pravda, to je pravda. Pravda je, že prišli o pol deviatej večer. Lenže sa to nielen nesvedčí, ale je to v Ľanovom hotový škandál.

Ako sa teda mohla zdržať Rafiková nemyslieť na to? Musela vedieť o všetkom. Musela ísť ku mladej vdove, aby ju podchytila a dozvedela sa číročistú pravdu. Len ako začne. Hej, o Vrabcovej, že si kúpila servis.

„No, len si povážte, milostivá pani,” hovorila okrem iného. „Len si povážte! Hahaha! Vrabcová kúpila kávový servis. Servis pre dvanásť osôb! Nuž ale, kedyže tam bude dvanásť osôb! Kedy? V tých jej dvoch kotercoch ani šiesti nemôžu dobre dýchať, nieto dvanásti. Ona sa nazdá, keď si kúpi servis, že hneď bude taká pani ako vy… Šálku nech si kúpi, pravda, veľkú ako krhla. Nedávno štyri šálky čaju vypila. No povážte!”

„Veru je to mnoho!”

„Ale, pravdaže, mnoho. Viac ako mnoho. A keby jej to pristalo. Nemá poriadny obrus. Stôl sa kolíše. Je mi to za pani!”

A pani Rafiková hodila rukou.

„No, a opováži sa to ešte špintať na vás. Keby ste vedeli, čo tá na vás nahovorila! Nikdy by ste nepozreli v tú stranu.”

„Čo?” dychtivo spýtala sa Malinová.

„Nuž,” začala tíško Rafiková, „že ste vraj prišli včera samučičká sama s akýmsi advokátom v jednom omnibuse. Celou cestou ste sa len objímali a bozkávali.”

Vdovička sa odvrátila a usmiala sa pre seba. Potom očistom vyskočila z divána a skríkla:

„To vám povedala?”

Ale som ju pichla, zaradovala sa v duchu Rafiková. Nech má. To za tie šaty.

„Celkom to. To isté vravela,” povedala nahlas, „ja som to proste neverila. Hneď som i podotkla: To bude náhoda. Zišli sa náhodou a punktum. On bol bezočivý a nepredstavil sa, alebo čo. Nedala si povedať.”

Pani podsudcová znížila hlas, otrčila pery, chcejúc napodobniť Vrabcovú.

„,Nie, nie. To nebolo tak. Veď som vari na vlastné oči videla.‘” Zasa zvýšila hlas. „Ale to nemohla byť ona.” Tu zasa znížila. ,Ona, keď vám hovorím.‘ „Teda sa nebozkávali,” povedala vysokým hlasom. ,Bozkávali,‘ riekla nízkym. Napokon sa poplietla a svoje vlastné reči hovorila nízkym hlasom s otrčenými perami a reči Vrabcovej vysokým.

Malinová si nerobila mnoho z týchto rečí. Pokojne si zasa sadla na diván.

Aha, teda je to predsa pravda, myslela si podsudcová. Ani sa nevyhovára. Ani nespomenie, kto bol, čo bol, a či bol voľakto. Hneď idem k doktorovej. Poviem jej to. Ach, táto koketa. Musím ju ešte raz pichnúť.

„A že ste vy o tom vedeli, že príde. I nové šaty ste si dali ušiť jemu kvôli.”

Malinová zasa len pokojne šla do druhej izby a doniesla šaty. Hľa, celkom prosté. Na budúci koncert si ich chystá. Požiadali ju účinkovať. Nemohla odoprieť.

Rafiková chytila driečik. Obzrela ho proti svetlu a dva razy mľasla jazykom: „Utešené šaty! Niet krajších v celom meste. Ten vkus! To zostavenie. Ktože ich šil? Krása! Ale rukávy mohli byť vari užšie. Tak je v žurnáli? To je inšie!”

Rafiková sa začala rozplývať v chvále. Šaty neboli také, ako má dcéra. Na tých sú kvietky a krížiky. Skoro tlieskala rukami od radosti. Ako by i nie! Natrafila na škandál, mohla oklepať Vrabcovú a šaty sú inakšie. Aká radosť!

Prišiel likér na stôl. Rafiková z neho chlipla a nebolo lepšieho likéru. Akiste tým ho častovala. Ochutnala i cukríky, a tie boli naozaj výborné. Odkrojila si z torty, torta nemala páru. Ak dovolí milosťpani, bude taká smelá prosiť si ešte kúsok.

Prišiel večer. Kdeže je Rafiková? Nikde inde ako u doktorky. Pani doktorka rada spoločnosť. Zišlo sa ich viac. Tu je i Vrabcová, i polesná, i pani advokátka, i zverolekárka. Pani Vrabcová pletie pančuchu, pani polesná vyšíva, pani advokátka prezerá album a zverolekárka jej kibicuje; doktorka sa usmieva a pani Rafiková rozpráva o Malinovej.

„Cukrovými praclíkmi ma núkala. Ledva som jeden zjedla — také obhorené. A tá torta! Až sa mi dvíhala v žalúdku, tak razila starým maslom.”

Panie pokývali hlavami a škandalizovali sa.

„A o tom advokátovi ste jej nehovorili?” spýtala sa Vrabcová a poškrabala sa ihlicou nad uchom.

„To sa rozumie. Sama sa podchytila. Ja len rozprávam, rozprávam, a tu ona: ,A toho nového advokáta poznáte?‘”

„Nový advokát?” začudovali sa panie. Odložili album a počúvali.

„Ja, hovorím, nepoznám,” pokračovala Rafiková. A vyrozprávala všetko, čo mohla vymyslieť. Rozprávala, ako sa objímali a bozkávali. Ako on prišiel k nej o desiatej a vyšiel o dvanástej — v noci. Strach! Dnes sa už na záhumní prechádzali. On ju držal takto oblapenú, ona jeho takto. „Nože, milosťpani, dovoľte,” a chytila polesnú okolo pása, položila jej na plece svoju hlávku a nežne pozerala na povalu. Potom zdvihla polesnej ruku a ovinula si ju okolo vlastného krku. „Celkom takto.”

„Taká nehanebnosť! Toľká bezočivosť!” zavzdychali panie.

„Koketka. Hnusná koketka. Však je to len pokazený svet. Len ten mladý človek kto je? Aký je? Či nízky a či vysoký? Či tučný, či chudý?”

„A ja som videla takého chudého, nízkeho, blond… Mal mäkký čierny klobúk, lila kravatu a braun kabát,” vravela pani zverolekárka.

„Ja som tiež stretla takého neznámeho. Nemal koziu bradu?” pokračovala polesná.

„Oj nie,” povie zverolekárka. „Ten bol oholený až na fúzy.”

„S cvikrom? S veľkými ušami?” spytovali sa odrazu.

Povstala taká vrava ako v synagóge na súdny deň. Mohol si vedieť dvadsaťdva rečí, rozumel si len toľko, že ktokoľvek je ten záletník, je obluda. Uráža morálku, povesť, čistotu mesta.

A keď sa utíšilo, počul si určitejšie: Rafiková ho privrzne do dverí, keď jej príde vizitu spraviť ako podsudcovej. Vrabcová by ho oparila, keby tak k nej prišiel. Doktorka mu odkáže, že neprijíma, ak príde. Polesná sama nevie, čo mu urobí; zverolekárka by mu — sanžén — chrbát ukázala a namojpravdu, nik nevie, čo mu nevykonajú a čo by mu nepovykonávali.

Musím ho srdečne prijať, dumala, idúc domov pani Rafiková. Tie sa rozhodne na neho hnevajú. Uverili všetko. Ja si ho nakloním, zavolám na obedy. Nechám ho raz s Miluškou v salóne, et cetera, et cetera. Zvábim ho a ak má niečo s tou Malinovou, nebude mať. Ech, budeže to závisti!

Dr. Jaroslav Brveník medzitým, čo sa takto o neho starali, kúpil fľašu atramentu, sto hárkov papiera a otvoril advokátsku kanceláriu. To je predbežne dosť. Chýbalo mu teda len oprieť sa o lakeť a dívať sa na mosadznú kľučku dvier. Ale Brveník nebol taký. Obliekol sa do čierneho a chodil po izbe, pospevujúc si pritom.

Treba navštíviť advokátov. Potom pôjdeme k sudcom. Rozumie sa, zalichotíme im. Budú lepšie posudzovať náklady. Ak majú pekné dievčičky, pokurizujeme. A budeme dávať nočné muziky.

Ale tu sa zastavil. Prišla mu na pamäť Malinová, ako vyhrnula závoj. Ako sa smiali jej belasé oči, beleli jej zuby. Mäkká ruka… Rozpomienky! Citovala jeho veršík jej. Nezabudla ho, a on ho spravil a zabudol. — Musím ju navštíviť. Len najprv oficiálne vizity. Popredstavovať sa. Ak bude kvitnúť kancelária, potom, no — ktovie, ako bude. Ostatne, prečo by nekvitla? S ľudom budem priateľský. Keď sa so sedliakom stretnem a sa ma niečo spýta, neodvrknem. Podám mu ruku, potľapkám ho po pleci a poviem mu — báčik. Keď príde ku mne, posadím ho na kanapu. Vznikne populárnosť a budeme prosperovať, pekne prosperovať.

A dr. Jaroslav Brveník o chvíľu sedel na koči.

„K sudcovi!” zakričal.

U sudcu bol za päť minút.

„K podsudcovi!”

Netrvalo pol minúty a už bol pred domom Rafikovej. Brveník zhodil zvrchník a už sa bral hore schodmi. Otvoril prvé dvere a vstúpil do pitvora. Tu postál na chvíľu a poobzeral sa. Videl pred sebou šestoro dvier. Všade ticho. Nikto nejde. Odrazu sa mu zazdalo, že napravo ktosi hovorí. Zaklopal a vstúpil. Akýsi veľmi elegantný pán vstal z fotela, uklonil sa domácej slečne, dcérke Miluške (lebo ona to bola), potom chytil nežne jej rúčku, trošku sa nahol, trošku ju zdvihol a bozkal samé nechtíky prstov. Nebolo mu na tom dosť: ešte raz sa majestátne poklonil a držiac pred sebou cylinder, začal spätkovať ku dverám. Tu postál a ešte raz spravil kompliment.

Brveník nevedel, čo robiť. Stál za chvíľu neďaleko dvier a až sa pán vytratil z izby, priblížil sa ku slečne, povedal svoje meno a cieľ svojej návštevy.

Milka ho premerala od hlavy po päty.

„Mais il — il n’est pas chez soi… a la maison,” povedala jachtavo a neurčite a pomaly, graciózne vyšla z izby.

Čo to bolo? myslel si Brveník a zadíval sa na veľký biely kamín. Ale nemal čas zodpovedať si otázku, keď vošla pani Rafiková a za ňou pán Rafika. Išli mu v ústrety a pán doktor podišiel oproti nim:

„Doktor Brveník, advokát,” predstavil sa, „bol som taký smelý svoju poklonu —”

„Ach, poznáme, poznáme,” pretrhla ho pani Rafiková, „celé mesto si len o vás povráva. Nech sa vám páči ďalej. Sem, sem. Tu obedúvame… Nepustíme vás. Budete s nami.”

Prešli do druhej izby, veľkej, s parketami. Stôl bol už prikrytý. Prestreté bolo pre štyri osoby. Z položenej misy parila sa polievka.

„Budete s nami,” povedal podsudca za svojou polovičkou.

„Budete s nami, musíte s nami,” duplikovala pani Rafiková. „Sem nech sa vám páči.”

Advokát darmo protestoval. Podsudca ho skoro pritisol ku stoličke.

„Miluška, Miluška, kdeže si? Ani nejdeš v ústrety hosťovi,” volala domáca pani.

„Kdeže si, kde?” volal domáci pán.

Prišla Miluška.

„Toto je pán doktor Brveník,” ukázala Rafiková na Brveníka.

„Pán doktor Brveník,” zopätoval podsudca.

Miluška sa uklonila. Brveník chcel podať ruku, ale ona spravila krok nazad a opäť sa uklonila. Začervenal sa. Zlý, nepríjemný pocit ho ovládol. Najradšej by bol vybehol z izby a stratil sa, alebo ešte lepšie by bolo, keby sa mohol nepozorovane prepadnúť. Ale pritlačený sedel ako poslušné decko.

„A teraz z tej polievočky. Nože ponúkni, Miluška,” vravela pani Rafiková.

Po päťminútovom boji musel si pán doktor prvý nabrať polievky. Až po ňom si vzali ostatní.

„A pán doktor zaiste už pochodil celé mesto,” rozhovorila sa pani Rafiková a chlipla polievky. „Videla som vás na koči.” Zasa chlipla. „Pozerám, kto je to? Nevidela som ho nikdy, a to vy,” tu tri razy chlipla jedno za druhým. „Spytujem sa, kto je to — nik nevie. Idem k doktorke. Vraví: Doktor Brveník. Tu už sa bol predstaviť. Ej, ej, zlý doktor. Teda mňa vynechal, myslím si. No počkaj!” a pani Rafiková sa rozosmiala. Zdvihla tanierik a vychlípala ostatok polievky… „Až Miluška príde a vraví: tu je snúbenec Malinovej… Tak vás klebety predchádzajú… Nuž malé mesto… Všetci hovoria len o vás a o Malinovej… Gratulujem vám. Utešená vdovička,” a pohrozila sa mu, akoby vedela nejakú tajnosť. „Aké je to len čudné, že sa mužským len také kokety páčia, ktoré vedia očami blýskať, kuk sem, kuk tam a už sa hrnú… Nože toho mäska nech sa vám páči. Tak, tak. A z tých makarónčekov. A či neradi? Ak sa vám bude páčiť uhoriek — máme. Alebo cvikličky. Čo rozkážete…”

Brveník nestačil ani protestovať, že ešte nebol všade na vizitách, len u pána sudcu, že je s Malinovou nie zasnúbený, že ju pozná len zo študentských čias a tá cesta bola iba náhoda, že má rád i makaróny, i cviklu, i uhorky… Pani Rafiková nemala dosť slov pre doktora. Po obede si vydýchol, keď odišla prizrieť čiernu kávu. Pán sudca šiel po cigary a sebe nabiť do čibuka. V izbe zostal len on a Miluška.

Bola chladná ako mramor. Držala hore hlavu a dívala sa pred seba.

Nová ťažoba. Zas sa začal zadúšať. Nevedel, čo si počať s touto peknou sochou.

„Slečna, tak sa zdá, bola v Paríži,” spýtal sa jej po malej pauze.

„Bola.”

„Musí to byť pekné mesto.”

„Pekné.”

„Hovoríte po francúzsky?”

„Hovorím.”

„Ach, to vám závidím. Môžete v pôvodine čítať… Akiste aj veľa čítate?”

„Čítavam.”

Raz nevedel, čo so slečinkou hovoriť. Odbavovala ho nakrátko, hrýzla si pery, usmievala sa, akoby sa tešila na jeho útrapách. Starí neprichádzali. Keby sa len mohol prepadnúť, myslel si, stať sa neviditeľný, ujsť ako para komínom… A to ma tí vari schválne nechávajú s touto Francúzkou, blyslo mu mysľou… Kde sú? Čo neprídu? Stará drkoce ako mlynské koleso… Aspoň vraví, a mne nič nepríde na um…

Vytrhol ho ten istý elegantný pán, ktorého stretol pred obedom. Vošli aj starí. Vysvitlo, že elegantný pán je správca hotelov v susednom kúpeľnom meste a chodí konverzovať s Miluškou, aby nezabudla po francúzsky. Je rodený vikomt, ale nerád, keď ho takto titulujú. Zovňajšok naozaj aristokratický a hovoril výlučne po francúzsky a len so slečnou.

Brveník sa okolo štvrtej konečne dostal von. Pri rozlúčke stačila mu ešte pani Rafiková pošeptať:

„Malinovej sa chráňte, pán doktor. Vyhodí svoje siete na vás a budete stratený. Škoda by bolo mladého človeka… Ak máte nejaké styky s ňou, pretrhnite ich. Ako priateľka vám to vravím.”

Už ani nepočúval, len sa tratil. Dosť bolo parného kúpeľa. Cestou mu prišli na um Malinovej belasé oči, ako sa smiali. Biele zuby, mäkká ruka… Ako citovala jeho veršík, legis actio per sacramentum… Od tých čias ju ešte nevidel… A ako ju uráža tá rapotačka.

Na druhý deň porobil aj ostatné návštevy a všade medzi hovorom spomenuli panie v súvise s ním Malinovú. Narážali na spoločnú cestu. Na jej koketstvo sa hnevali. Vystríhali ho pred ňou direktne a indirektne, krajším alebo znova urážajúcim spôsobom. Keď ju bránil i seba, vykrikovali, že je už tam, že sa mu už nedá pomôcť… Čo im len vykonala, — myslel si a tým väčšmi sa tešil, že sa stretne niekde s ňou a vyznačí ju… Keby sa nebál, že ju kompromituje, šiel by k nej. Veď i jej patrí návšteva… Rozpomienky volali. Dobre padne rozprávať o pekných chvíľach. Či koketka, či nekoketka. Hodila kus poézie do študentského života, za to večne treba zostať vďačný…

Jeden večer sa odhodlal a šiel. Zaklopal.

„Doma?” spýtal sa.

„Doma,” zaznel Malinovej hlas z kúta izby.

Podišla k nemu.

„To ste vy? Poďte,” a podala mu ruku.

V izbe sa ešte nesvietilo, len v peci blčalo.

„O čom ste rozmýšľali, milosťpani Elenka?” spýtal sa a potriasol jej ruku. — Mäkká rúčka, mäkučká, pomyslel si pritom. „A takto potme samotná. Ja som sa už nemohol zdržať. Chcel som vás vidieť. Odpustíte však, že prichádzam teraz.”

Sadli si obďaleč pece. Malinová chcela zasvietiť. Nedovolil

„Načo? Takto je lepšie. A vidieť vás vidím. Viete, prečo som ešte prišiel? Ten veršík mi zasa vyšiel z pamäti. Ako je to?”

Pritiahol fotel k nej a zdvihol hlavu.

„No, ako,” opätoval, „povedzte. Budem si myslieť, že som študentom a vy Elenkou, to Elenôčkou malinkou, prekrásnou.”

Vravel so smiechom, ale jeho srdce ovládala nežnosť. Akýsi smútok vodral sa do jeho duše, ktorý aj bolí, aj radosťou ju naplňuje. Nie, nemožno, že by bola Malinová taká, ako hovoria. Poviem jej to. Musím jej to povedať. Ako vie ten veršík… Kde treba, s citom vraví… Malinová recitovala. Oheň, ktorý blčal v peci, hádzal svoje trasúce sa svetlo na jej sukňu a pol tváre. Brveník sa na ňu díval. Dokončila a pozrela do ohňa. Jej oči sa pritom leskli.

„Elenka, vy ste naozaj zlá?” spýtal sa zrazu a chytil ju za ruku… „Robil som návštevy a všetci na vás zle, že koketka, aby som sa vás vystríhal… Nemal som vám to vravieť…”

Hodila rukou a usmiala sa: „Vy ste naivný. Veď to ony všetky jedna na druhú tak… Čo mne už o vás nahovorili! Ešte mi aj list písali o vás a vraveli, bože!”

„A čo? Ukážte.”

Ukázala list, ktorý vyňala z vrecka. Bol celkom pokrčený. Obidvaja sa priblížili k ohňu a začali čítať. Hlavy sa im skoro dotýkali. Vlasy Malinovej šteklili jeho sluchy. Líca jej boli tak blízko…

„To Rafiková písala,” povedala. „Ale mám ešte jeden.” Prešla k etažériku a doniesla. „To isté písmo, lenže preinačené,” vravela, „pozrite.”

Zasa sa schýlili k peci. Brveník písmo ani nepozrel. Srdce sa mu chvelo v akejsi slasti, dávno nepocítenej. Akoby ho zvierala čiasi ruka, ktorú miloval. Vlásky šteklili, líca sa beleli. Nemohol odolať, natiahol krk a bozkal jej líce.

„Ako predtým,” povedal. „Veď sme sa my už bozkávali…”

„Viem.”

„Čo?”

„Neviem. Predsa by som sa mohla mýliť.”

„Nie, nie, nemýlite sa.”

„Že sa zhodneme, nie?”

„Áno, a tým skôr, že sme takí zlí…”

Ó, sladké minúty lásky! Ako zriedka prichádzate a aké skúpe ste. Ak dáte niečo, dáte stebielko, kvietoček. Ó, sladké minúty lásky! Aké veľké ste jednako! Vo vás je celý svet. A predsa, ako ľahko sa vmestíte v jedno stisnutie rúk, v jeden bozk.

Načo kalíte, prečo chcete rozbiť tieto chvíľky, milosťpani Serafína Rafiková? I vy ste ich možno zacítili a nemútil vám ich nik. Nerobte!

Nuž ale darmo jej budeš rozprávať. Môžeš sa aj roztrhnúť…

Vybrala sa po vizitách. Najbližšie bývala polesná. Zašla ta. A hľa, tu boli panie. Veľmi živo besedovali. Rafiková si myslela, že musí povedať nejakú novinku. Jej je to ľahko vymyslieť.

Práve chcela oznámiť, že sa pán Brveník veľmi vtiera do ich domu a tak sa vidí, že myslí na Milušku, ale ju pani zverolekárka prekvapila: „Počuli ste, že si ten Brveník berie Malinovú?”

„Jedenásteho má byť svadba,” doložila doktorka.

„Ba pätnásteho,” napravila polesná.

Rafiková sa na chvíľu zamiatla, no prišlo jej na um, že to budú iste klebety.

„Kto to povedal,” zasmiala sa, „to sú klebety. Brveník sa dnes osvedčil pred Miluškou,” zacigánila, „aj môjmu starému hovoril a starý mne… Čo tí ľudia natárajú. Dnes bol u nás pred obedom vo fraku. Takéto povedať. Že vraj mu hrala ten nový valčík na cimbale… Ale, ináč nechce o ňom ani počuť… Jej snahy sú vyššie… Čože s advokátom sa trápiť…”

„Vikomt,” uštipla ktorási pani.

„Správa hotelov,” uštipla druhá.

„Veru radšej,” sekla pani Rafiková.

Rozvinula sa debata. Do pol dvanástej trvala. Okolo polnoci sa panie rozišli. Rafiková sa cítila víťazom… Ako ich možno prekabátiť… Že Malinová a Brveník… To nedovolím. Rozbijem ich… Čo sa to má vydávať… Dcéru nahovorí, Brveníka zvábi… Ani nebude veľká práca.

Prišla domov. Pozrela do Miluškinej izby. Tu bola tma. Zatajila dych, či ju počuje dýchať. Nepočula. Pošla k posteli. Posteľ prázdna.

„Kde je to dievča? Dvanásť hodín a ešte je nie tu.” Bežala k mužovi.

„Starý, kde je Milka? Nevidel si ju?”

Strhala ho zo sna. Zachvátila ju úzkostlivosť. Starý vypleštil oči a vyskočil z postele na rovné nohy.

„Čo, čo…? A kde sú mi papuče?”

„Mily niet doma. Kde je? Ty si bol doma.”

„Pred polhodinkou som prišiel, neviem,” povedal starý a sadol si na posteľ.

„Obliekaš sa ho, ty starigáň…! Či nepočuješ…? Mily niet nikde… Poslal si ju niekde, či ti vravela, že ide preč?”

Rafiková už po tretí raz prekutala izby. Zobudila slúžky, či nevideli „kišasonku”. Bola bez seba. Chodila, krútila sa. Zapäla starému traky na chrbte, pomáhala slúžkam hľadať sukne. Prevrátila krhlu s vodou, zlomila sviečku.

„Chytro lampáše! Pôjdeme ju hľadať!” kričala. Mala akési hrozné tušenie, že jej dcéra vyviedla niečo romantické. „Bože, bože,” volala, „ak sa jej prihodilo nešťastie. Spadla do vody, železnica ju zadlávila!”

Zobrali sa hľadať Milku. Išli k rieke. Rafiková ledva dýchala, ale šla. Starý sa ustavične potkýnal a utieral si zapotené hrdlo šatkou. Slúžky hompáľali lampášmi a jajkali. Od rieky odišli na železničnú trať, odtiaľto do Veľkého hotela a zas na železničnú trať. Takto prišli až ku stanici. Tu sa všetko vysvetlilo. Slečna Rafiková skutočne odišla s akýmsi elegantným pánom… Prišli spolu, odišli spolu. — Bohviekam. A ešte po francúzsky hovorili.

Rafiková neriekla ani slovo. Do hlavy jej padlo mračno. Prestala vnímať. Cit sa zasekol v jej srdci, akoby bol skamenel. Nemo pohliadla na muža, chytila ho za ruku a ťahala. Odišli…

Noc bola jasná a studená. Vysoko na nebi medzi bielymi oblakmi plával mesiac a oblieval svojím svetlom celé spiace mesto a ďaleko zasnežené vrchy. Sneh škrípal pod krokmi. Lampáše horeli v jasnej noci a ich svetlá sa kolembali v rukách dievok. Zamĺkli všetci. Rafiková mašinálne kráčala, opierajúc sa o muža… Odrazu veľmi blízko zaznelo z cigánskych husieľ:

Dobrú noc, má milá, dobre spi,
nech sa ti snívajú pekné sny!

Pesnička znela ticho, tlmene, akoby nechcela rušiť prírodu. To bola nočná hudba pod oknami Malinovej. Obďaleč na ulici stál Brveník… Rafiková na chvíľu postála. Poznávala pieseň, krajšiu nad všetky čardáše a mazúrky. Pieseň, ktorá sa rovno dobíja k srdcu a kojí plačúcu dušu… Počúvala, počúvala. V jej duši sa niečo pohýbalo. Slzy jej vstúpili do očí. Oprela sa o múr a hlasne zakvílila:

„Ach, Milka, Milka! Ako sa teraz ukážem na svet. Ako ja pôjdem medzi ľudí? Ach, Milka, Milka…!”