Table of Contents | Words: Alphabetical - Frequency - Inverse - Length - Statistics | Help | IntraText Library
Janko Jesenký
Malomestské rozprávky

IntraText CT - Text

  • VECERA
Previous - Next

Click here to show the links to concordance

VEČERA

Advokát Dr. Ján Čurida sedel pri svojom písacom stolíku ešte bez písem, lebo sa len nedávno osadil v mestečku. Bolo jedenásť hodín pred obedom a rozmýšľal, čo by bolo príjemné. Príjemné by bolo všeličo. Príjemné by bolo ísť na pohárik piva, ale trafí prísť klient. Nikoho nenájde. Odíde. Hotová škoda. Príjemné by bolo písať žalobu, ale takú ešte nemá. Omnoho príjemnejšie by bolo, keby tak niekto prišiel a poprosil ho, aby prijal tisíc korún preddavok na budúcu advokátsku prácu. Najpríjemnejšie by však bolo, keby tak oproti nemu sedela slečna Želmírka Silnická, dcérka direktora Priemyselnej banky, účastinárskej spoločnosti, a on by jej mohol diktovať: „Slávny okresný súd! Juraj Čečina, mlynár, obyvateľ tunajší, mi je titulom pôžičky dlžen desaťtisíc korún…” Bola by aj žaloba, aj žena a tá žena by sa menovala Želmíra Silnická. Táto je dcérou direktora banky. V bankách sú peniaze. Bol by teda iste aj akýsi preddavok. Ale keby aj tá čečinovská žaloba nebola, len keby sa teraz dvere otvorili a prišla by ho volať na obed pani doktorka Želmíra Čuridová, rodená Silnická. Jeho, Čuridu, ako svojho muža. Ona, Želmíra, ako jeho žena. A oni by spolu obedovali…

Takto rozmýšľal pán doktor, keď sa dvere naozaj otvorili.

Do kancelárie vošiel bruchatý, asi šesťdesiatročný človek s červenou vyholenou tvárou, chumáčovým obočím a s veľkým mäsitým nosom. Oblečený bol do obšúchaného kávového zimníka, obšitého čiernymi šnúrami po krajoch, s bočným vreckom na pravej strane. Z tohto vrecka mu trčal dlhý pipasár s obhryzenou čutorkou a s červenými kvastľami. Na bruchu kolembal sa na zelených šnúrach cez krk prehodených starý žltkavý, miestami vypĺznutý jágerský muf, ktorý slúžil namiesto rukavičiek.

Hrubú tŕňovú palicu aj s plochým zelenkavým klobúkom zložil do kúta a prešiel rozvážne k advokátovi, podávajúc mu ruku.

„Andrej Škereň,” predstavil sa, „učiteľ na odpočinku. Tunajší mešťan.”

„Doktor Čurida. Čím môžem slúžiť?”

„V právnej záležitosti som prišiel.”

„Prosím.”

„Chcem sa so ženou rozsobášiť.”

„Prečo?”

„Dovoľte, aby som si sadol. Musím vám celú vec rozložiť. To vyžaduje čas. História tridsať rokov.”

Rozsobáš, myslel si Čurida, interesantné… „Ráčte si sem ku mne. Počúvam,” povedal nahlas.

„Idem ako ku spovedi. Chcem všetko povedať od a po z. Prosím vás, pán doktor, ako som už povedal, som Škereň a ženil som sa pred tridsiatimi rokmi. Na svadobnej večeri bola aj pečená kačka s majoránikom a gaštanové pyré… Od tých čias som si kúpil dom. Vysadil sad. Rodí sa mi ovocie najvyberanejšej fajty. Mám desať včelínov. Chýrny je takzvaný škereňovský med. Kúpil som si štyri turecké žreby. Chránim v kasni sedem vkladných knižiek. A konečne teším sa dvadsaťpäťročnej dcére Malvínke. Pekné dievča. Ale nebudem sa chváliť. Slovom, stačil som na všetko. Ja totižto…”

Škereň sa udrel do pŕs.

„A stačí nám na všetko… A predsa, pán doktor, od svadobnej večere nevidel som na svojom stole ani pečenú kačku, ani gaštanové pyré. Túžim po nich. Azda by sa pri nich mladoženíchom cítil. Nemôžem sa ich dožiť… Prečo…? Preto, lebo pani učiteľka nestačí. Nestačí s časom. Jej stačí iba na demikát, na bielu kávu, niekedy s veľkou parou a pomocou susedy na mrvance so zemiakmi a škračkami. Demikát závodí s bielou kávou, ako dve drane. Raz demikát, raz káva je napred o konskú hlavu… Do zúfania mi je. Na obed demikát, na večeru demikát. Ráčte to uvážiť. Ktorýsi priateľ sa mi vysmial, že sa nemám čo ponosovať na dražobu.”

„Kúpiš si za štyri bryndze, napiješ sa vody, staneš si ku sporáku a máš večeru.”

„Tak vravel. A to je aj pravda.”

Advokát sa usmial. Klient sa zamračil.

„Nie je to do smiechu. Do plaču, pán doktor, do plaču. Ľudia by povedali, že to zo skúposti. Nie. Len preto, že pani učiteľka nestačí. A počujte, vždy lieta, vrtí sa ako vreteno. Vždy chodí, behá, lezie, štverá sa ako veverica, a práce po nej nevidíte. Raz je na povale, raz v pivnici, raz na dvore, raz tu, raz tam, a probujte pozrieť za ňou. Nič je nie v poriadku. Celé dni sa nepostelie. Periny zostávajú rozhádzané, ako boli za rána. Dcéru učeše o dvanástej, ale nestačí, aby sama sa učesala. Kým mi prišije gombík, trvá pol druhej hodiny, lebo niet doma ihly; donesú z mesta, tu vysvitne, že nieto čiernych cverán. Hybaj do mesta po cverny. Je aj ihla, sú aj cverny, ale gombíka niet. Tak je s gombíkom. A ako je s gombíkom, tak je so všetkým. So všetkým, pán doktor, so všetkým!”

Mlčal za chvíľu, škrabúc sa za uchom.

„Za tridsať rokov iba teraz badáte,” podotkol doktor.

„Teraz mi bije do očí, keď sa má dcéra vydávať. Ale počujte ma. Nie som na konci. Prídeme aj na to, prečo mi je to až teraz neznesiteľné… Dovoľte mi zapáliť si. Som fajčiar.”

„Nech sa vám páči.”

Učiteľ vyňal z kabáta fajku a druhou rukou mechúrik s červeným krajom, vyhrnul ho, vložil doň fajku a napchal si ju. Pripálil a rozprával: „Každému uteká čas, ale mojej žene tak, ani čoby ho z misy vyšustla. Bol, už ho niet. Odrazu jej zvonia nad hlavou na obed. Vychodím z mojej izby do stolovej. Musím sa ukázať, lebo by nevedeli, že je čas jesť. V stolovej, rozumie sa, neprikrytý stolík. Nik sa neukazuje. Chodím, chodím okolo stola. Sadám ku klavíru. Beriem akordy. Čítam noviny. Zasa chodím. Zasa beriem akordy. Idem konečne do kuchyne, reku, čo je s obedom? Stavajú vodu… Čo chystáte? Demikát.

No, reku, to som sa ani spytovať nemusel a idem naspäť do stolovej… Zasa chodím, čítam, akordy beriem a čakám… Tak to ide od tridsiatich rokov. Navykol som sa a dobre… Je to kríž. Ale veď aj Kristus niesol kríž. Preto sme kresťania, aby sme boli pokorní a trpezliví… I ja by zdržal tento kríž, pokorný a trpezlivý by bol ako posiaľ, keby išlo o môj žalúdok a o moju osobu… Lenže tu ide o významnejšie osoby a veci. Ide o Malvínku a o jej vydaj. A šlo by to. Keby nie keby. Keby žena vedela poriadnu večeru spraviť, už by bolo po starostiach. Dávno by sa bola vydala…”

Doktor pokrútil hlavou. Chudák, nerozumel, že bez večere niet sobáša.

„Nechápete,” pokračoval otec, „šťastný mladý človek. Vysvetlím vám to. Každý pytač je zvedavý, ako to vyzerá doma, čo sa na ulici, divadle, bále tým najmilším a najkrajším ukazuje. Aj dievčatá na ulici budú sa vám jagať, trblietať ako motýle. Každú chcelo by sa vám chytiť, také sú krásne. Ale pytač, tvor múdry, chce nazrieť hlbšie. Ide do hniezda, odkiaľ vylietol motýlik. Motýlik, motýlik. Každý motýlik bol húsenicou a stáva sa pupou. I húsenica, i pupa je nepekná… Ktože by takému pytačovi zabránil? Chce vedieť, či ten krásny motýľ neukáže sa hnusnou húsenicou. A už sme doma. Čímže sa pytačovi zavďačíte? Dobrou večerou. Nech vie, že aspoň kuchárku dostane. Takáto večera je u mňa nemožná. Nemožná!”

Vykríkol a hodil rukou. Oči mu zvlhli. Vytiahol veľkú žltú šatku s hrdzavými fľakmi a utrel si nos.

„Večera nemožná. Pytač nemožný… Už dvaja pošli kade ľahšie a kde vedia spraviť večeru… Tu je to nešťastie… Pred rokom bol jeden. Vážny. Dobré dôchodky. Mladý a driečny. Bolo pol štvrtej poobede, keď prišiel. Práve som obedoval. Náhodou bola biela káva. Ľahko som sa vyhovoril.

'Ja už olovrantujem,' hovorím.

,Tak zavčasu,‘ čuduje sa.

,To je obyčaj,' vravím a myslím si: Treba ho ponúknuť. Možno je hladný… Myslíte, možno? Nie. Žena varí, ako sa hovorí, knap… Doobedujem. Sedí tam tento chudák, sedí a čaká.

Myslím si, Malvínku čaká, a idem. Ale už v pitvore počujem: ,Nekváč ma.‘ To hovorí Malvínka. ,A kde máš koliečka?‘ spytuje sa mať. ,Teraz aby Zuzka išla kupovať koliečka. Vždy ich stratíš…‘ Tu to máte. Dcéra o pol štvrtej poobede neučesaná. Má dvadsaťpäť rokov a mať ju češe… Vraciam sa k hosťovi… Sedí pokorne a čaká… O pol piatej prichádza Malvínka: ,Maminka príde hneď. Je v kuchyni. Chystá večeru. Musíte u nás večerať…‘ Hosť sa teší. O siedmej večer Malvínka zašvitorí: ,Nech sa páči do jedálne.‘ Prechádzame do jedálne… Jedáleň ako jedáleň. Veľká izba s podlahou nažlto natretou. Nové červené koberce so zelenými kvetmi. V kúte izby krátky čierny klavír, na ktorom ja akordy beriem. Orechový kredenc so sklíčkami. Plyšové záclony. Biele filigránske fotelky s divánikom a pár remenných stoličiek. V druhom kúte papierová palma na drevenom stolíku. Tri jarmočné obrázky na stene. Všetko v poriadku, okrem toho, že stôl nie je prikrytý a v peci sa nekúri napriek tomu, že je sibírska zima… Malvínka skladá sviečku na stolík a s hrôzou odbieha, že musí dať zakúriť… Sedíme zasa len dvaja a obidvaja čakáme, že zakúria, že rozsvietia… Nechodí nik. Všetky sa prepadli… Sviečka dohorieva… Knôt sa nakláňa a papier, do ktorého je ovinutá, vzbĺka… Utešené svetlo. Hanbím sa, pán doktor, ako pes a idem rozzúrený… Nuž, prosím, žena sa háda s dcérou, čo majú dať ku šunke, či vajíčka, či chren? Žena chce chren, Malvínka vajíčka, lebo je to krajšie. Zuzka zháňa šunku… Novej sviece, pravda, niet… V lampe oleja niet… Oleja niet… Zobral som kuchynskú… Potme nemožno sedieť… Hosť trpezlivo sedí a čaká… Iste si myslí: Ako dobre by bolo v krčme. Bolo by treba iba povedať: ,Kúsok klobásky!‘ Už by doniesli. ,Lampa nehorí.‘ Už by zapálili. ,Piva!‘ Už by si ho mal… Šľak by trafil každého v takom fajnovom dome… Hosť je trpezlivý… Aký by to bol výtečný zať, myslím si… Odbilo osem. Odbilo deväť. O večeri ani chýru. O pol deviatej sa prišla spýtať Malvínka, či rozkážeme praženicu…? O deviatej sa spýtala, či má byť na masle, či na slaninke…? O pol desiatej prišla, či môže byť na masle, lebo slaninky niet doma… O desiatej zvestuje: ,Nemáme ani masla. Môžu byť vajíčka?‘

,Navar demikátu,' okrikujem ju so zlosťou, lebo vychádzam z trpezlivosti a chcem ju podráždiť. Ani baran by to donekonečna nevydržal.

,Môžu byť vajíčka?‘ spytuje sa poznove, akoby moju poznámku nebola počula.

,Keď nie demikát, bielu kávu,' dráždim ju.

,Teda vajíčka,‘ a beží.

Zostávame zase sami. Od vzrušenia sa mi trasie hlas, ale hovorím s mladým pánom. Vravím o športoch a myslím si, za akého asi zvera ma pokladá tento človek. Iste si myslí, že preto vravím o športoch, aby nám nebola zima. V izbe sa totižto ešte vždy nekúri a svieti kuchynská lampa. Po športoch prechádzam na vojnu Talianov a vravím o systéme bojovania. Pritom si myslím, že pán pytač hovorí: ,Vo vlastnom dome by si mal mať systém. Kde je tma, lampu zapáliť, kde je zima, zakúriť, keď si osem hodín nejedol, dať večeru. To by bol systém.‘ Do izby vchodí Malvínka. Prichádza sa spýtať, či tie vajíčka majú byť na tvrdo, či na mäkko… A ja prechádzam v reči, že je terajšia drahota umelá… ,Aha! To ty preto nedávaš večeru,‘ myslí si iste pytač… Pritom čakáme, čakáme…

Vchádza Zuzka: ,Pani veľkomožná sa dajú pýtať, či majú byť vajíčka v pohári, či len tak?‘

Zasa čakáme. Myslíte, že ten pán dočkal večeru? Nie, pán doktor. Odišiel bez nej. Bolo okolo polnoci. Nenašiel ani hostinec otvorený. Viac sme ho ani nevideli. Neprišiel. Prepadol sa ako kameň v potoku, ako tá večera, ako celý Malvínkin vydaj. Ale demikát sa neprepadol. Ani žena. Nezmúdrela… Po polroku prišiel druhý pytač. Práve tak pochodil. Odišiel bez večere a viac sa nevrátil…”

Oči mu zasa zaslzili. Pocmukoval fajku. Tá nehorela. Strčil ju so vzdychom do vrecka.

„Toto je môj kríž,” doložil po chvíli smutne. „Prosím vás o radu. V sobotu má prísť k nám kontrolór z berného úradu Činčovič. Ráčite ho poznať? Výtečný, vzdelaný, usilovný mladý človek… Tiež sa zaujíma o Malvínku… Sám som ho zavolal. Ani neviem, ako sa to stalo. Kibicoval mi pri kartách — v pondelok. Filipík, partner, prehrával a hneval sa. Nám to robilo radosť. Okrem toho ten Činčovič vše ma tituloval ,pán profesor‘. Hovoril: ,Adut, pán profesor. Teraz s týmto ,pán profesor‘! Spomenul aj zlé hostinské kosty. ,Číročistá hnusoba,‘ vraví, ,hotový žalúdočný katar…‘ Napadlo mi to v akomsi rozjarení, nadchnutí… takom akomsi duševnom rozpoložení. Zavolal som ho na sobotu. Keď sa mi poklonil na znak súhlasu, už som vedel, že som urobil hlúposť. Ale povedal som, koniec… To bolo v pondelok. Dnes je streda… Od pondelka nemôžem spávať… Dajte mi radu…”

Čurida sa na chvíľku zamyslel.

„Vec je jasná,” povedal, „najmite si na ten deň kuchárku.”

Škereň skočil zo stoličky, akoby ho boli pichli.

„Oči by jej vyškriabala. Metlou vyhnala. Rozsobáš by ona pýtala. Veď by to bol škandál pred hosťom.”

„Navarte večeru vy.”

„Nikdy som nevaril, ani nepiekol.”

„Teda dcéra.”

„Matke z oka vypadla. Nestačí.”

„Dajte si večeru doniesť z hostinca.”

„To by bola hanba. Práve v tomto páde. Povedal som, že sa Činčovičovi hnusí krčmársky kost.”

„Tvrdý orech,” poznamenal advokát.

„Ak tento odíde bez večere, rozsobášim sa. Žena je povinná ctiť si muža. Ctí si ma? Uráža. Varí demikát a kávu. To je znevažovanie. Povinná je muža napomáhať v domácnosti. Napomáha? Nepostelie, neušije, nezapláta. Má materské povinnosti. Plní ich? Každého pytača vyženie… To sú príčiny na rozvod. Musia byť… Ale, pán doktor, vysokoctený pán doktor! Hľa, na čo som ja od pondelka v mojich bezsenných nociach prišiel… Vy budete taký dobrý a napíšete advokátsky list.”

„V akom zmysle?”

„V takom zmysle, že ak na sobotu na siedmu hodinu večernú neupečie moja žena kačku a nespraví gaštanové pyré, sa ja, Škereň, s ňou rozsobášim. Vy totižto budete nútený ako môj advokát už v nedeľu začať žalobu o rozsobáš… Advokátsky list moja žena ešte nikdy nedostala… Firma advokátskej kancelárie… Taká pečiatka… Slová: ,advokát, žaloba‘ naháňajú strach… Pár paragrafov do listu… Číslice, punkty… Naľaká sa a upečie… Každý sa bojí súdov ako čert svätenej vody, nieto žena… Upečie… Stavím sa. Päťdesiat korún stavím.”

Advokát zachytil slovo ,stávka‘.

„Ako stávku prijímam. List napíšem.”

„Stojí.”

„Teda, ak bude večera…?”

„Platím päťdesiat korún.”

„Ak nebude…?”

„Platím za list tiež toľko, aby ste nemohli prehrať.”

„Dobre.”

„Buďte taký láskavý, pán doktor, veď len preto som prišiel. Aj boh vám odplatí… Len vypíšte slovo advokát… Položte na list aj tri pečiatky… Paragrafy… Spomeňte súd. Vypíšte: rozhodne žaloba. Päťdesiat korún je vašich. Môžem deponovať, ako honorár odovzdať… Len tie pečiatky prosím a čím viac mariek na obálku… Pošlite rekomandovane, expres… V sobotu na siedmu večer. Ráčte si to poznačiť…”

„Napíšem. Honorár až potom.”

Škereň celý natešený potriasol advokátovi ruku. Plný vďačnosti a nádeje odišiel.

V sobotu, pri prechádzke, okolo pol ôsmej, zašiel Čurida ku škereňovskému domu. Zastal pri osvetlených oknách a počúval. Počul hudbu. Krajšiu, ako bývali akordy pána učiteľa, keď vyčkával obed, krajšiu ako Malvínkina muzika, keď hrala Mozarta, krajšiu, ako keby sám Mozart hral: hudbu tanierov, vidličiek a nožíkov. U Škereňov večerali. Ženích istý.




Previous - Next

Table of Contents | Words: Alphabetical - Frequency - Inverse - Length - Statistics | Help | IntraText Library

Best viewed with any browser at 800x600 or 768x1024 on Tablet PC
IntraText® (V89) - Some rights reserved by EuloTech SRL - 1996-2007. Content in this page is licensed under a Creative Commons License