Table of Contents | Words: Alphabetical - Frequency - Inverse - Length - Statistics | Help | IntraText Library |
Janko Jesenký Malomestské rozprávky IntraText CT - Text |
|
|
ELENKA (Črta)I RUŽIČKA, I KLINČEK JE PEKNÝ KVET, ALE NAJKRAJŠÍ je predsa len pekné dievčatko. I slečna Žofka Kobulíková, i slečna Máľa Červeňová sú pekné dievčatká, ale najkrajšia je predsa len Elenka Ježíková. Namojpravdu. Slečna Žofka má pritučné líca, slečna Máľa má zasa chudučké, ale Elenka ani tučné, ani chudé, také najlepšie. Slečne Žofke riadením božím ide nos akosi do šírky a je akýsi veľmi mäsitý, tučný, slečne Máli ide do výšky. Elenke ani do šírky, ani do výšky. Jej noštek je taký najlepší. Slečna Žofka má blízko dvadsať rokov, slečna Máľa devätnásť. Elenka nemá ani devätnásť, ani dvadsať. Je v najkrajšom veku. Má na šestnásty rok. A keď sa jej lepšie prizrieme, vidíme na nej naozaj všeličo pekné. Vidíme belavé vlásky, tuho prihladené k okrúhlej hlávke a spletené vo vrkôčik s ružovou mašľou na konci. Vidíme veľké podlhovasté oči, sivé, ale pekné a tichučké, pokojné. Líca s ružovým nádychom a tváričku čistú, bielučkú. V ušiach, do polovice zakrytých vlasmi, zazrieme veľké korále. Okolo hrdla zlatú retiazočku a na nej ďatelinku, alebo srdiečko, alebo krížik. Skrátka, slečna Elenka je podarené dievča. Ach, a keby ste vedeli, aká je jednako nešťastná, iste by ste ju poľutovali. Ako by i nie! Má na šestnásty rok, nosí polodlhé sukne, dva razy prečítala všetky novely Vajanského, tri razy sa pustila do Proti prúdu, a otec jej ešte vždy hudie, že je mladá. Mladosť je síce veľmi príjemná vec, ale keď nám každú hodinu dva razy povedia, že sme mladí, napokon si to i vyprosíme. Tak je to s Elenkou. Ju len preto, že je mladá, nechce otec nikam pustiť samotnú. Potrebuje štvrtku kretónu, už jej zavesia na krk Marku, starú kuchárku. Potrebuje hodvábne nite, to isté. Vždy jej je pri boku to škaredé Marisko. Ani na krok bez nej, akoby sa bála samotná. Aké je to zahanbujúce! Toľko ľudí, mladých ľudí na ulici, a ona chodí s Markou len preto, že má na šestnásty rok, a to je primálo na to, aby človek chodil po slobode, ako sa jemu páči. Nedávno sa pýtala do spevokolu — ale tu máš! Otca nedajbože nahovoriť. Že je vraj mladá. Kto to slýchal, aby sa také dievča túlalo samotné po nociach! O dva roky dosť času myslieť na také veci. Zasa mladosť, ustavične mladosť. Naozaj do rozpuku s tou mladosťou. Príde nejaký bál, a už ju šutrujú — na galériu, a nie dolu, medzi tancujúcich. „O dva roky budeš chodiť dolu,” vraví otec. Nuž a prečo sa už pred dvoma rokmi učila tancovať? Zabudne všetko. A veď je nie taká mladá. Pred pár dňami jej i úlohu priniesli, aby zahrala v divadle akúsi Milku. Keby bola taká mladá, nenosili by jej úlohy. Otec jej nedovolil. A bola by ju tak krásne a s citom zahrala. Všetci mladí ľudia a kamarátky boli by jej gratulovali. Otec sa vari bojí, že by ju ukradli alebo vietor odniesol, či čo? Ustavične aby doma sedela a vyšívala prikrývadlá pod lampy, na stolík, na väčší stolík, na okrúhly, na dlhý. Slovom, na všetky stolíky a pod všetky lampy. Elenka i najradšej vyšíva. Pri vyšívaní treba dať pozor. Tu zabudne, že je mladá, zabudne na svoje nešťastie. I keď číta novelu alebo hrá na klavíri, tiež zabudne, lebo i tu treba dať pozor. Nuž ale to sú len chvíľky, tie nepomôžu boľavému srdcu, neuľavia rozbolenej duši. Veď čo je chvíľa v roku? Toľko ako kvapka v mori. A čo je kvapka v mori, čo zrnko piesku na Sahare a čo chvíľa pokoja pri večnom nepokoji? Celkom nič. Elenke je skutočne vždy do plaču, keď si pomyslí na to všetko. Ako je druhým dobre, a ona biedna, biednušká! Najlepšie by bolo umrieť do roka. Nuž ale Elenka, a tie pekné nedele? Ozaj, nedeľa, jedinká vychádzka bez Marky! Elenka sa im i raduje. Raduje sa tej hodinke, keď má ísť do kostola. Každú nedeľu berie svoj spevníček s kalichom zo slonovej kosti. Odtrhne pár kvetov v záhrade a inde, nehľadiac ani napravo ani naľavo. Len kedy—tedy očistom pozrie spod klobúka na kadetíka s pásikmi na golieri alebo na väčšieho študenta. Rozumie sa, že kadetíkov a študentov je mnoho v nedeľu, a tak Elenka mnoho ráz pozerá spod klobúka. Keď je v kostole, sedí, pravda, ako primrazená k lavici. Kuká iba na pána farára a do spevníka. Kde treba modliť sa, hlboko skloní šiju a modlí sa; keď spievajú, spieva s ostatnými a nevynechá ani jedinký tón. Akože by nemal mať rád pán boh takéto dievčatko? Kto sa k nemu modlí, prosby a žiadosti jeho sa splnia. Hľa, v jedno nedeľné predpoludnie práve išla z kostola a zápäť za ňou mladý človek. Prešiel úzko popri nej a pozrel na ňu. Zbadala len malé čierne fúziky. Krv vstúpila jej do tváre a srdce zatrepotalo. On ma môže osloviť, prelietlo jej mysľou, — a ja sa budem červenať. — A skutočne, mladý pán zdvihol klobúk a poklonil sa. „Však slečna Ježíková?” spýtal sa, ako to už býva, s príjemným úsmevom. „Ja piadim k vám, vlastne k pánu advokátovi. Dovolíte, aby sme šli spolu?” Zašibrinkoval paličkou v ruke, pohodil plecami a potrhol si krídlo na kabáte. „Vlastne ani neviem,” pokračoval mladý človek, „kde pán advokát býva. Práve teraz som sa pýtal. Vravia, tu ide jeho slečna dcéra. Ja, reku, slečna ma zavedie. Preto bol som taký smelý.” Opäť naddvihol klobúk a s milým úsmevom pozrel na Elenku. Bože! Ako nepríjemne jej bolo. Raz nevedela, čo povedať, a či vôbec niečo povedať. Hľadela do zeme a cítila, ako sa červená. Ja sa červenám, dumala, a prečo sa červenám? Bude ma považovať za decko. Hlúpe. A načo sa vlastne pripojil? Ja ho vôbec nepoznám. To sa vari ani nesvedčí. Jednako by sa zišlo niečo povedať — ale čo, čo? Aká som hlúpa! „Slečna ide z kostola?” spýtal sa. „Áno.” „A aký text bol dnes?” „Text?” „No, áno. O čom kázal pán farár?” Dievča začudovane na neho pozrelo. Jeho to zaiste nezaujíma, a predsa sa spytuje. Pritom zbadala, že má veľkú čiernu mašľu a v nej zapichnutú červenú svinku. Vyňal ručník; zapáchlo od neho parfumom. To utvrdilo Elenku, že sa on nemôže zaujímať o také veci. „Prečo?” spýtala sa ho. Hlas jej samej tak čudne zaznel, že si ho nepoznávala. Hneď i odvrátila tvár a zadívala sa opäť do zeme. Zrýchlila krok bez toho, žeby to bola zbadala. „Ako utekáte, slečna! Ale ak chcete, pôjdem za vami. I tak trafím. Chcete?” Badal jej zmätenosť a cítil akúsi sústrasť k nej, ale i radosť, že sa pred ním červená. Ako cez sklo vidieť tomuto dievčatku do duše, myslel si. Nevie ešte zakrývať city. Čítaš z jej tváre ako z knihy. Ako mädlí ten svoj spevníček, k lícu ho dvíha, len preto, aby som nevidel jej zmätok. Chúďa! „Pôjdem za vami,” opätoval. „Veď sme už doma.” Prišli k bránke. Elenka ju chcela otvoriť a mladý pán tiež. Ruky sa im stretli. Ona odchytila svoju. „Ako sa vy mňa bojíte, slečna! Veď my oddnes každodenne sa budeme stretávať. A vy sa mňa máte báť?” Otvoril bránku a pustil Elenku vopred. „Nech sa vám páči. Vy sa mňa nesmiete báť, slečna… A vidíte, ani vaše meno neviem. Ja som, ak chcete vedieť, už čo sa môjho mena týka, Becko. Ináč som jurista a váš budúci koncipient.” Chcelo sa mu povedať, že až bude treba, skoncipuje i ľúbostný lístok pre slečnu, ale cítil, že by ju tým zahanbil. „Tak vidíte,” doložil, „musíme sa poznať! Dovidenia! Vidím, tu je pisáreň.” Podal jej ruku, zdvihol klobúk a znova sa milo usmial. Elenka sa skoro behom pustila cez koridor do izby, akoby jej bol ten mladý pán ešte za chrbtom a chcel ju chytiť. A len z očí sa stratiť, aby ju nevidel, ako kráča, otvára dvere a vchodí do izby. V izbe si vydýchla. Zhodila pláštik a rukavice. Jej zrak nenazdajky padol na zrkadlo. Tam sa videla. Aká som ešte červená, myslela, chytajúc si líca. On ma rozhodne bude považovať za decko. Ale nie, veď ma tituloval slečna. Ozaj, a ani meno som mu nepovedala. Veď mu poviem. Ale druhý raz budem smelšia, nebudem sa červenať. Nie, nie! To je hlúpe. Musíme sa poznať, zostane u nás, hovoril. Budeme sa častejšie vídať. A Elenka sa sama sebe usmiala. Dnes popoludní budem čítať Suchú ratolesť, dočítam ju. Ako je naozaj veselo. Len keby som sa nebola pred ním červenala… Naozaj, popoludnie Elenke pri Suchej ratolesti veľmi rýchlo prešlo. Už sa mrkalo, keď tu odrazu chýba desať strán. Práve najzaujímavejšie. Štyri razy preskúmala knihu, či sú nie strany prehodené, alebo či je nie kniha zle zaviazaná. Desať strán nikde. A tak sa jej chcelo čítať. Tak sa vžila do Aninho smútku. Keby začiatok, ale to najlepšie. Kde by len mali ešte ten román. Hej, požičia si ho od Žofky. Elenka zavrela knihu a vyšla do záhrady. Večer bol pekný. Vzduch osviežený rosou, čistý a priehľadný. Pomedzi stromy kde—tu bolo vidieť tmavobelasé vrchy západu. Nad nimi nehybne stálo niekoľko ružových oblakov a ešte bledý mesiac. Záhrada bola plná vône bazičky. Hovor prechádzajúcich sa po dlažbe slabo doliehal k ušiam dievčatka skormúteného nad stratenými listami románu. A práve to najlepšie, dumala, sadnúc si na lavičku. Musím si požičať knižku. Nevynechám ani slovko. A aký vzduch! Elenka si zhlboka vydýchla. Bože, ako vonia tá bazička. Zavoňala niekoľko ráz a zadívala sa na nebo. Mesiačik sa už ligotal pomedzi stromy. Kde—tu blýskala sa i hviezda. Á, mesiačik! privítala ho. Potom jej prišlo na um, že sa v ňom bozkávajú dve tváre, a hneď rozhodla, že to musí vyskúmať. Z bozku prešla jej myseľ na akúsi novelu, kde sa tiež dvaja bozkávali v záhrade pri mesiačiku. Ach, ako by to bolo krásne, tak náruživo ľúbiť, zatúžila zrazu. Keby tak človeka niekto veľmi, ale veľmi miloval. Náruživo, nielen tak. Tak boriť sa cez prekážky, ku šťastiu. V tej túžbe mrieť a ožívať, ako to píšu básnici. Aké krásne, aké veľkolepé! — Elenka odrazu pocítila, že jej je srdce ťažké, že túži. Pritisla si srdce rukami, aby ho utíšila. Také bolo vrúce. Tak túžilo. Túžilo za niečím, čo sa nedá chytiť, oblapiť, k čomu len vznášať sa možno, no celkom vzniesť je vec nemožná. Podobá sa to hviezdam, mesiacu, prírode. To všetko nemožno pritisnúť k srdcu. Hľa, sedí na lavičke, v záhrade. Ale nie. Sedí v hore na tráve. Večerný vietor fúka a hora šumí. Konáre vrždia. Zďaleka počuť potôčik a cvrčky. Ona čaká. Čaká na neho a kreslí srdiečko do trávy. Prečo nechodí? „Elena, Elena—á!” začula odrazu. To on volá. Zbojníci ho prepadli. Elena letí v tú stranu. Vlasy jej vejú v povetrí. Prikvačili ho k zemi. „Pusťte ho!” velí ona. Zbojníci ho pustili. Kľačia. Zbožňujú ju. Očarila ich. Sladučký pocit. „Elena, kde si?” ozvalo sa jej odrazu nad samou hlavou. „Čo sa neohlásiš? Večerať! Kričím a ona počuje, a nič. Aby si človek hrdlo vykričal.” To bol Vlado, mladší brat. Neobrátila sa, hoci hrkli ňou jeho strmé slová. Teda je to nie pravda, myslela. Všetko sen s otvorenými očami. I zbojníci, i on. Škoda. Ticho sa zdvihla, zavzdychla a pobrala sa za Vladom. Kráčal pred ňou. Bol o pol druha roka mladší ako Elena, ale na sestru hľadel zvysoka. Čože Elena! Neznamená nič. Nikdy nechodila do šiestej triedy gymnázia. O trigonometrii nemá ani pochop. Nevie napríklad, kto bol Bonifác VIII. Prečo by nemohol na ňu hľadieť zvysoka? Preto bol voči sestre i veľmi nezdvorilý. „Elena, a máš frizúru v poriadku?” obrátil sa k nej postojac. „Prečo?” „Máme hosťa.” „Akého?” a pohladila si účes obidvoma rukami. „A upískaná si nie? Ukáž!” Chytil ju za bradu, chcejúc ju podráždiť. „Ale choď. Čo sa ty staráš o mňa?” povedala spurne a predišla Vlada. Elena hľadela. Aký hosť? Tá hlava s rozježenými vlasmi je oteckova. To je Marka. Aha! tam je tretia osoba. Mladá. Nakrátko ostrihaná hlava. Koncipient, ich koncipient. Elenka sa znepokojila. Iste sa bude zasa červenať. Najprv pôjde do kuchyne. Krajšia bude, keď príde z kuchyne. Bude sa zdať, akoby ona bola robila večeru. Bude rozohriata. „A kam ty ideš?” zvolal na ňu Vlado, keď bočila. „Do kuchyne.” „Večera je na stole.” „Musím ešte.” „Pôjdeš so mnou. Budeme po jednom prichádzať a sadať ku stolu?” Mľasol pritom ústami a chytil ju za ruku. „To ukazuje na neporiadok.” „Nie, Vlado, pusť!” „Nepustím.” „Prosím ťa!” „Nie.” Čo bolo robiť Elenke? Musela ísť. Napravila si ešte raz rukou vlasy a šla. Okolo srdca nebolo jej voľno. Ako ho pozdraví? Akú poklonu spraví? A ak nešikovne? Keby nie Vlada, bola by šla do izby a probovala. Len ukázať, že je nie decko, lebo to neimponuje. Bože, ale ak naozaj spraví zlý kompliment! Nie, nejde rovno, musí najprv probovať. „Vladko, na chvíľku!” zaprosila ešte raz. „Nepustím,” povedal tvrdo Vlado a stisol jej ruku. Hľa, aký som prísny, keď chcem, myslel si pritom. „A čo mi ty vlastne rozkazuješ? Pusť ma!” a chcela si vymôcť ruku. „Nemáš čo rozkazovať!” Ale ruku si nemohla vytrhnúť. Bolo jej do plaču a možno, že by bola i zaplakala, ale už vychádzali na verandu. Starý Ježík, ktorý sedel za vrchstolom a rozprával niečo, rýchlo sa zvrtol na stoličke a podotkol: „Moja dcéra Elena… A toto náš pomocník, pán Becko,” doložil po chvíli. Mladý človek zasa s tým milým úsmevom sa naddvihol a zhrbený urobil poklonu. „Nuž tak,” pokračoval starý pán, obrátiac sa k pomocníkovi, „nanič sudcovstvo máme!” A zdvihnúc vidličku, urobil v povetrí niekoľko krivých čiar, aké je to sudcovstvo nanič. „Zrovna tratí hlavu, keď mu nepodáte pravdu na lopate.” Tu spravil jednu krivú a dve okrúhle čiary, zaiste na označenie toho, aká je pravda, keď ju podajú na lopate. „Alebo vyrieknu hlúposť, mladý pane, hlúposť!” Udrel vidličkou o stôl a zatíchol. Mladý pán prikývol a pokrútil hlavou. „Raz som mal jeden zaujímavý prípad,” začal hneď starý pán a hovoril veľmi živo a rýchlo. Kde bola reč o ťahaní ucha, potiahol sa za ucho. Kde sa zalamovalo rukami, celkom naozaj zalomil rukami. Raz celkom nahnevane udrel sa po čele, že mu očervenelo. Niekoľko ráz zatriasol stolom a iste by bol všetky taniere pozhadzoval, keby neboli priniesli večeru… Elenka, opretá o zábradlie, sa strhla. Práve zrátala pätnásť hviezd, najväčších a najkrajších. Sadla tiež k stolu veľmi tichá. „Čože to mám?” spýtal sa Ježík, ale nedočkal odpoveď. Vzal si a pošuchol misu pomocníkovi. Ten ju podvihol a ponúkol Elenku: „Nech sa páči. Podržím.” „Nech sa len vám páči.” „Ráčteže. Dámy majú prednosť.” Dievča si vzalo kúsok pečienky a dva zemiačiky. „Ešte jeden zemiačik. Do tretice.” „Ďakujem.” „Jeden.” „Nie, nie.” „Pol.” „Ale…” A potisla misu naspäť. Aký galantný! blyslo jej mysľou. Povedal, že dámy majú prednosť! Nepovažuje ma posiaľ za decko. Ináč by ma ani nebol toľko núkal. — Elenka stala sa veselšia. Inokedy bývala síce pri všetkom svojom nešťastí ešte veselšia, ale vtedy nebol mladý človek pri stole. Inokedy bola prvá hotová s jedlom. Teraz si na to dala pozor, lebo sa nesvedčí ukazovať apetít. Inokedy rovno do ruky brala koštiaľ a mĺzla ho. Teraz jedla všetko nožíkom a vidličkou, pozorne a pekne, ale sa jej to veľmi nedarilo. Inokedy cengávala na pohároch, búchala vidličkou a prikladala si ju k uchu, ako cvendží. Teraz ani neštrkla. Hľadela na otca a uvažovala, že ten pomocník je vlastne ani nie špatný. Blond, biela okrúhla tvár s počernými fúzikmi. Je tenký, štíhlučký. Ozaj, a aké má oči? Elenka kukla. Hľa, belasé. Nos by mohol byť troška rovnejší, ale ujde. Len tých pár vláskov pod tou spodnou perou by nemal mať. To je nie pekné. Mladý človek cítil, že sa dievča na neho díva. Pozrel na ňu viac ráz, no nemohol sa stretnúť s jej pohľadom. Vždy ho odniesla na etažér, tu na povalu alebo pod stôl. Raz len—len že sa nezadívali jeden na druhého. Elenka sa skonfundovala, odhrnula obrus a dívajúc sa pod stolík, celkom hlasno zavolala: „Na, cica, cica, cicicíc!” „V kuchyni sú ti mačičky,” preriekol Vlado ironicky. Hneval sa, že mu pomocník nevenoval ani najmenšiu pozornosť. Odporník. Chcelo sa mu niekoho uraziť. „Tam sa ti bavkajú. Choď!” doložil ešte. „Nepýtala som sa ťa. Čo ustavične zapáraš?” riekla ticho, ale spurne. „No a teraz pôjdeme pozrieť, ak chcete, napríklad do kasína,” riekol starý Ježík po večeri, utierajúc si ústa, a už sa i zdvihol, aby šli. Elenke po ich odchode bolo veľmi fádne. Čo robiť? hútala. Čítať? Keby nechýbali strany. Vyšívať? Pri lampe nebudem. A vošla do tmavej izby a sadla si na pohovku. Ach, dumať, dumať! To je také sladké. Tak dobre padne. Dívať sa z tmy do svetlej mesačnej noci. Hľa, už jej prichádzalo na um, že sa každý večer díva takto do noci na neho, keď leží vo svojej posteli, a v posteli je tak dobre, a ona má takú dobrú postieľku! Ba ozaj, v ktorej bude ich koncipient spať? Doista v belasej. A tam je skriňa a v nej všelijaké pletky. Umývadlo chýba. Tú treba zriadiť. Zobrala sa a vyhľadala Marku. „Kde bude ten mladý pán spať?” spýtala sa jej. „Milosťpán belasú povedali.” „Je tam všetko v poriadku?” „Všetko.” „Lampu si pripravila?” „Áno.” „Zápalky?” „Všetko, slečinka.” Ale jej to nebolo dosť. Prešla do belasej, aby sa presvedčila. Lampa je tu, ale na holom stolíku. Treba niečo podložiť, stôl prikryť. Ani kalamára niet. Pred posteľou nič. Ta sa musí položiť ten starý medveď, čo ona má pred posteľou. Svieca je tiež potrebná. On príde, bude tma, a môže hneď rozsvietiť. Nebude môcť zaspať, svetlo má hneď. Svieca musí byť. Bože, a steny aké holé. Ten obrážtek! Zhrozila sa. Lovec so zajacom na chrbte! Sem treba zavesiť Romea a Júliu, alebo ten Konečne samotní. Ale nie, tam ten si nechá, to je taký krásny obrázok. Srdce túži pri ňom, a túžiť je sladko. Sem to a sem to. Nech je izba poriadna, aby sa dobre cítil. Elenka urobila, čo mohla, a aby to Marke nebolo čudné, urobila to sama. Sama preniesla obraz i medveďa. Zapravila sviecu, prikryla stolík a i pod lampu našla podložku. Napokon otvorila okná a sadla si do jedného. Tak dobre padlo dýchať to svieže večerné povetrie a dívať sa na čisté nebo s bledými hviezdami. Mesiac sa už vysoko vyšibol, zrovna nad komín susedného domu. Okná sa jagali v jeho svetle. Dvor sa belel, sťaby bol vysypaný drobným bielym pieskom. Záhrada stála v tôni, iba vrcholce stromov boli osvetlené a kedy—tedy sa zaknísali vo večernom svetle. Okno susednej izby bolo tiež otvorené. V izbe sa svietilo a bolo počuť hovor. Elenka načúvala. Boli to študenti, Vladovi kamaráti. Iste nevedeli nejakú úlohu spraviť a zišli sa pofajčiť si trochu. Hľadela na nich zvysoka, práve tak ako Vlado na ňu. Akí sú to chlapi! Žiga Šaršún napríklad. Čo je Žiga Šaršún? Nula. Pravda, mala by mu byť povďačná, lebo jej doniesol ružu. Ale čo, keď nikdy nevie pohovoriť. Červená sa a smrká. A čo Julko Mraček? Nič, celkom nič. Chodí do tej triedy čo i Vlado, a vždy o akýchsi sínusoch hovorí. Sínus alfa, kotangens beta. Čo je to? No a Nemila. Tomu nedávno zle prišlo od cigary. Aký je to človek? Záriečsky sa zas pýši, ako vždy utečie pred pedelom. Uteká pred pedelom? Ech! To sú vôbec chlapci, deti. Oni ešte ani netušia o láske, o tej ozajstnej láske. Na veži odbilo deväť. Elenka odišla od okna. Ach, keby sa tak jemu páčilo u nás! dumala. Keby sa tak do mňa zaľúbil. Ja by som bola spočiatku chladná, potom vždy vrelejšia. Raz by sme zostali samotní. On by povedal… Ale, bože, na čo ja myslím. Nezaľúbi sa do mňa. Bol vo veľkých mestách, vonia parfumom… Nie, nie! Akože by sa on do mňa zamiloval…? Vošla do salóna. Okná boli pootvárané. Mesiac svietil práve na etažér s drobnými Elenkinými figúrkami. Tieto figúrky mala tak rada. Každé ráno ich utierala, každej sa prihovárala. I teraz podišla k nim, ale zastavil ju svetlý bod na stene. Čo je to? Pozrela dovôkola. Začula i akýsi šum v susednej izbe, v pisárni. Vysvetlilo sa. Tam sa svietilo a cez kľúčovú dierku padalo svetlo na stenu. Kto to tam môže byť? Otec o takomto čase je v meste. Treba pozrieť cez kľúčovú dierku. Elenka po prstoch sa prikradla k dverám. Tam sedí. To je on, náš koncipient. Rukou si podoprel hlavu. Nič nevidieť, len kúsok jeho nosa. Pôjdem si papier pýtať — ale nie, neskoršie. Keby som teraz vošla, zbadal by, že som stála pri dverách. Vezmem si sviecu a tak vojdem. Nemusím vedieť, že on je tam. — A podišla od dvier. Nedalo jej čosi pokoj. Chcelo sa jej niečo urobiť, aby ju spozoroval, aby vedel, že i ona existuje v tejto minúte. Pristúpila ku klavíru, drnkla do klávesov, najprv jedným prstom, potom dvoma. Vzala akord a odmietnuc sukienku, prisadla. Salónom zaznelo:
Elenka cítila tú túžbu. Jej duša sa ňou napĺňa. Srdce oťaželo a jej jemné pršteky vyludzovali tóny, zvučiace tou istou túžbou, tým istým bôľnosladkým citom. Ona len cítila, cítila. Nepočula tóny a krásnu piesenku. Zabudla, že si chcela od neho pýtať papier. Dva razy mimovoľne pozrela na svetlý bod na stene, či je tam. Tam bol, a hrala ďalej, akoby tomu svetlému bodu hrala. Svetlo mesiaca nepozorovane vykĺzlo z chyže, len na okienkach zostalo z neho ešte… Dve ruže jedna za druhou padli práve k rukám Elenky. Chytila ich a srdce sa jej od ľaku roztrepotalo. Ale videla peknú žltú ružu a rozjasnilo sa jej, že ju niekto hodil zvonku. Pozrela na stenu. Svetlý bod tam nebol. V pisárni tma, koncipient preč. Vstala a šla k oknu, na dvore nebolo nikoho. Mesiac stál rovno nad záhradou. Dlhý tieň komína zmizol a svetlo plným prúdom zalievalo celé okolie, preplnené vôňou bazice. Stromy v nehybnom vzduchu stáli sťa vytesané z čierneho mramoru a ďalej splývali akoby v čiernu masu skál. Len kde—tu vyčnievali medzi nimi topole ako ostré vysoké žuly a olivy s popolavými listami sa blýskali striebrom. V poli sťaby sa bolo kúrilo, riedka hmla sa dvíhala a halila ďaleké vrchy priehľadným závojom. Všade ticho. „Ruže hádže, ruže hádže,” šeptala si Elenka a bolo jej veselo v duši. Sladký, tajomstvenný cit rozhostil sa jej v srdci a úsmev sadol na jej čerstvé, mladé líca. Úbohá Elenka! Koncipient sedel v belasej nad knižkou a tiež sa usmieval. Pri sladkých zvukoch piana, dumal, rozplynie sa ti myseľ, myšlienky, čo máš v klbku, rozťahujú sa opätovne na nite. Akože ti pôjde veda do hlavy? Pomohli ruže. Elenka stíchla… Nešťastná Elenka. |
Table of Contents | Words: Alphabetical - Frequency - Inverse - Length - Statistics | Help | IntraText Library |
Best viewed with any browser at 800x600 or 768x1024 on Tablet PC IntraText® (V89) - Some rights reserved by EuloTech SRL - 1996-2007. Content in this page is licensed under a Creative Commons License |