MEDICÍNA (novela)

(Skutočnosť)

U Bartušov zdulo kravu. Keď to mladšia dcéra Mara, šťúpla, chudá dievka s tenkým hrdlom a rukami, s dlhou vycivenou tvárou s červenými škvrnami po bledých lícach, v izbe oznámila, nastal krik a lomoz. Starý Bartuš, hlava domu, plecnatý, územčistý sedliak s holým temenom, hrubými gambami, šedivými chumáčmi po bokoch tváre a nad očami, vyskočil od stola, kde večeral. Ani lyžicu nevyňal zo zemiakovej polievky, ani si ústa neutrel. Utekal do maštale. V pitvore mu vliezol pod nohy malý kraviarik Mišo. Čapil mu poza väzy, že nosom zaryl do prahu a vysoký klobúčik s dierkou na samom vrchu, do ktorej bolo zabodnuté kohútie pero, vyletel mu až na dvor.

„Čo sa pletieš? Ty papľuh!” zahučal na neho, kým sa zviechal a revúc hľadel za klobúkom, či mu gazda nepošliapal pierko.

Bartuška, bledá a tučná osoba, zababušená v hrubej šatke pre bolenie zubov, s veľkým bruchom, zastanúc si do dverí, volala do pitvora na staršiu dcéru Annu, dívajúc sa za otcom, kam uteká:

„Hybaj po doktora… Veď sa nám Citrónia pukne… Taká je ako tri sudy… Ale už ideš? Chytro…”

Brucho sa jej vše potriaslo, čo zahovorila, vydávajúc tieto rozkazy. Po tom vybehla na dvor a hlasno vzdychajúc, pozerala na svojho muža, ktorý už behal s kravou, držiac ju na retiazke a skáčuc ako slepý po mlákach, kĺžuc a potkýnajúc sa neprestajne po bahne a o rozhodené klady. Prehodil kolieska na pluhu, odkopol tu rýľ, tu motyku. Červený v tvári a celý zapotený lietal hore—dolu, hrešil všetkých svätých, až Bartuške dych zastavovalo od strachu pred pánom bohom. Keď sa Citrónia vzpierala, štuchal ju lakťom, potrhával najedovaný retiazkou a fučal ako bujak, kým sa nerozbehli.

„Bodaj by ste skameneli,” vyvolával na svoje dievky, mysliac, že sú ony na príčine, „a ty, roucha, čo sa dívaš,” zakričal na starú, „pľúca sa mi roztrhnú, a ona sa díva…”

Stará sa trhla, ale nerozumela, čo gazda chce. Pozrela dookola, ale sa nehýbala z miesta.

Prišiel aj doktor. Nízky mladý žid s tmavožltou tvárou a zlými zbojníckymi očami, v súkennej bielej čapici a so zablatenými čižmami. Pustil sa behom za gazdom, vyťahujúc veľkú fľašu z kabáta.

„Tu máte medicínu,” kričal, „z tejto jej do papule naliať… Pán Bartuš! Z tejto do papule… Počkajte… Neutekajte…”

Dvíhal fľašu dovysoka a raz hore bežal za gazdom, raz dolu. Konečne sa mu to zunovalo a odovzdajúc medicínu Bartuške, vysvetlil jej, že všetko treba vyliať krave do papule a bude po chorobe. Pozrel ešte raz za gazdom a máchnuc rukou, odišiel.

Starý Bartuš už nevládal. Fučal väčšmi ako Citrónia a čím diaľ, tým častejšie sa potkýnal. Zbadala to Bartuška.

„Choď, Mara, ty, vidíš, otec nevládze,” zavolala nahnevaná na dcéru, že sa sama nedomyslí.

S Citróniou lietala Mara, potom Hana, potom zasa Mara. Sused Lenčík pozrel ponad plot do Bartušovho dvora čo sa robí, aký je to krik, lomoz a dupot. Pribehol pomáhať a zamenil dievky.

Bartuš odobral medicínu a pozrel na fľašku, prevracajúc ju v rukách. Zdvihol ju proti svetlu a tak sa díval. Pokrútil hlavou nedôverujúc. Odštopľoval, poňuchal jednou aj druhou dierkou nosa a zas ju zaštopľoval a potriasol tekutinou a zas ju skúmal proti svetlu… — A ak bude ešte horšie, myslel si, môže to byť jed… Krava zdochne… Takto ju popreháňame… Dá boh, že jej to prejde. Ale tuto, toto… Bohvie, aká ločprdina… Lenže doktori sú doktori. Vedia všeličo… Keby toto len naliať a krava by ozdravela… Treba by bolo medicínu vyskúšať na nejakom neužitočnom zvierati… Neužitočné nemám… Na čom, na čom? Na akom čertovi…?

Rozmýšľal za chvíľu oddychujúc si ešte, spotený a ustarostený. Za chvíľu si bodol prstom do čela. Znak, že si pomohol.

Nacedil z tekutiny do hrnčeka a zavolal na ženu, ktorá Lenčíkovi na čosi prikyvovala. S Citróniou behala Mara.

Žena prišla a pozrela na muža svojimi skormútenými očami.

„Na, napi sa,” ponúkal ju, podávajúc jej hrnček.

„Čo je to?” spýtala sa ho.

„Trochu pálenky. Ja som si už vypil.”

Žena vydúchla. Zvraštila tvár a odpľula si.

„Dobré?”

„Horkasté akési,” poznamenala, „ale nie nanič… Ty, Bartuš, treba Rypáka zavolať. Ten sa vyzná,” pokračovala, „u Žľabiaka pichol zdutej krave nôž do boka a bolo. Vodičky nepomôžu… U Bartolomeja nebolo rady. Zavolali Rypáka a pomohol. Vieš čo urobil? Vošiel ta ruku a bolo. Krava ozdravela. U Hlomžíka… čože to len Lenčík vravel…? Hej. Krava len prasknúť a prasknúť… Tiež preháňali, ale prišiel Rypák. Spravil len kríž nad kravou, zašomral, stiahol krave kožu na jednom boku, potom na druhom a bolo. Ozdravela…”

Bartuška vykukla na dvor.

„Dievky sa umoria. Lenčík je, ani čo by ho z vody boli vytiahli,” pokračovala, šúchajúc si stehno sukňou, aby sa poškrabala, „a ty si si ešte nevydýchol…”

Bartuš skúmal gazdinú bedlivo, kedy zbledne, kedy ju začne krčiť, kedy vykríkne, alebo odbehne, ale ona akoby nič. Drkotala, drkotala a brucho sa jej potriasalo, ako rozprávala o Citrónii, ktorá toľko a toľko stála… Aká lacná bola, ako sa jednako odmieňa mliekom, hustým ako smotana, maslom… Bože, keby sa jej len nič nestalo.

„Ja by sa zmárnila,” skončila s navlhnutými očami.

Odrazu ich vytreštila, čo sa gazdovi porobilo.

Skočil z lavice a chytiac fľašu s medicínou, praštil ju o zem. Roztrepala sa na tisíc drobných kúskov a medicína postriekala zabielené steny pitvora. Gazda dupol po skle a kričal:

„Pravdaže vodička, aby sa prepadla a ja s ňou, ak ju zaplatím… Utekaj po Rypáka! Ako osoží krave, keď tebe nepoškodila…?”