abo-vysok | zabij-zne
Strophe
502 9 | blýska na vraha, hromom ho zabíja. ~Praštia zlomené raty,
503 5 | oko; ~a z oka ti mu božia zablysla sa strela, ~ruka sa napružila
504 5 | jedným veľkým citom srdcia im zahrali; ~a jeden strašný ohlas
505 4 | beda mu! ten sám sebe záhubu pripraví. ~Vedzte, že som
506 3 | Ale keď na naše dvere ~zaklope ruka cudzia v úprimnej dôvere: ~
507 3 | bláhal darmo! ~Dal nám Boh zas dobrý deň, zlomili sme jarmo. ~
508 2 | Pod tým hradom Riman-cár zastal si táborom: ~belia sa rady
509 7 | Zasurmili surmity, volajú do zbroje: ~
510 5 | slovänská odrazu ~a meč zasvietil v pästi každému víťazu: ~„
511 9 | piesni ľudu žije. ~A sláva zašlých vekov junáka oviala; ~a
512 11| posteli, ~na kope vrahov, zbitých od jeho oceli. ~Už nežije,
513 3 | kto je, ten je; či je on zblíza, či zďaleka: ~Vo dne, v
514 3 | nie napadať cudzie vlasti zbojom: ~Slovän na svojom seje,
515 5 | ruka sa napružila a na zbroj udrela; ~a jedným veľkým
516 2 | cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji. ~Pobelavé kaderie šije
517 3 | je; či je on zblíza, či zďaleka: ~Vo dne, v noci na stole
518 2 | jedle, pevní ako skala, ~zdalo by sa ti, že ich jedna mater
519 9 | čierťaže. ~Svätoháj, stovekými zelený lipami, ~v tajné tam lono
520 3 | pokojom: pozdrav ťa pán neba i zeme, ~lepšie, ako ťa my tu pozdraviť
521 2 | Pokraj táboru sedí cár na zlatom stolci; ~okol neho cárska
522 6 | cár bledý od strachu: ~a zlatý jeho stolec už sa váľa v
523 1 | Zleteli orly z Tatry, tiahnu na
524 9 | hromom ho zabíja. ~Praštia zlomené raty, bité štíty zvonia ~
525 3 | Dal nám Boh zas dobrý deň, zlomili sme jarmo. ~A tí, krutým
526 11| tá tvár bledá, ~tá ruka zmeravená meč odjať si nedá.~
527 3 | dary božie sú priazne našej znaky; ~z ďaky ti ich dávame:
528 11| divým svojím zúrením sama sa zničila. ~- A kde naši, čo bili
529 7 | slovänská čata, ~už vám je zôkol-vôkol od vrahov obstatá. ~Sto
530 11| koval úmysel na Slovänstvo zradný: - ~Kde naši? - Hojže, Tatro,
531 9 | Slovän ešte raz bystré hodil zraky ~ponad tie šíre rovne, na
532 11| búry sila ~divým svojím zúrením sama sa zničila. ~- A kde
533 8 | Zúri boj a našina stala si dokola: ~
534 11| Neostal, ani kto by tú zvesť niesol bratom: ~Bratia vám
535 9 | jeho pravici strašnejšie sa zvíja; ~bleskom blýska na vraha,
536 7 | povstal tábor, do šíkov zvíjajú sa voje; ~a voj za vojom
537 9 | zlomené raty, bité štíty zvonia ~a pyšné prilby rímske do
538 10| sťa víťazi! ~Žiadna rana zvuk bôľu z úst im nevyrazí, ~
539 3 | voždy svoj kus chleba. ~Zvyk náš je nie napadať cudzie
540 2 | táborom: ~belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom. ~Pokraj
541 7 | zbroje: ~povstal tábor, do šíkov zvíjajú sa voje; ~a voj
542 9 | bystré hodil zraky ~ponad tie šíre rovne, na kraj svoj ďaleký. ~
543 1 | preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu, ~sadli tam za pomedzím
544 9 | Praštia zlomené raty, bité štíty zvonia ~a pyšné prilby rímske
545 3 | sme jarmo. ~A tí, krutým železom čo nad nami vládli, ~kdeže
546 10| hynú, ale sťa víťazi! ~Žiadna rana zvuk bôľu z úst im
547 3 | urazená sa pýcha ľútnym hnevom žiari. ~A zo stolca zlatého takovým
548 9 | meno posiaľ v piesni ľudu žije. ~A sláva zašlých vekov
549 2 | zem, tie pyšné hory, tie žírne moravy: ~to vlasť ich, to
550 3 | po slovänskej vlasti, ~a žiť z našich mozoľov: ale bláhal
551 3 | Slovän na svojom seje, i žne len na svojom, ~cudzie nežiada.
|