Son.

 1 1 |           do úľa hneď každý záujem~sa vracia z poľa činov v úkryt
 2 1 |           motovidla,~kde ako Ixion sa zvíjal tam a sem,~do seba
 3 1 |    večernej vatry,~len vtedy octne sa zas človek na dráhe,~po
 4 3 |        mrká, rád, keď svetla pruhy~sa noria do tieňov, v ich hynú
 5 3 |          sneh prvej, obraz vteľuje sa túhy,~túžoby po jare. A
 6 3 |            i tieň mojo je,~a končí sa najďalšej hviezdy na rozhraní.~
 7 4 |       stúpam k strminám, bár stmel sa vôkol svet,~a k tomu ostrovu,
 8 4 |             Ó, zaveď, kde môj duch sa v pravde pouhostí;~v dňoch
 9 4 |           dolín o podnet:~tam rujú sa o korisť, vlastne len o
10 4 |      pozemských ciest dusný usadol sa kúdol~a hviezdo-glorie vzpláť
11 5 |          zmije;~za rúnom bez bázne sa pustil do víru;~sad skváril
12 6 |                         6~Zem níži sa a klesá temna do hlbiny,~
13 6 |           vôd;~kde čľupla, lunastý sa zvíril chorovod,~sťa vlny
14 6 |          chorovod,~sťa vlny kolocú sa rozmetané stíny.~Jej hory
15 6 |          ako v okne rozmaríny.~Zdá sa, čos’ jakby zrak mi cez
16 7 |                     7~Viem, vrátiť sa mi príde, vrátiť ešte zpiatky~—
17 7 |           tak sladký.~Viem, vrátiť sa mi príde ku tým dolám šerým~
18 7 |        hrude:~však že raz vracaniu sa tomu koniec bude,~že vzlietnem
19 8 |               a s tým šiniem v taj sa nekonečna.~Som atóm, iskra
20 8 |        zhasnem-li na zemi, nad ňou sa zapálim,~púť moju nadpradie
21 8 |          strát,~čo z ducha zrodilo sa, nikdy nezahynie.~Vy svetlá
22 8 |          svetlá nesmrtné, ichž roj sa vencom vinie~kol božej podnože,
23 9 |          hlivie, čuší.~Tu vzchopím sa, vzkaz prísny mi zahrmí
24 9 |           krovím u cesty, čo? Dviž sa, nezakrň,~prach vánkom nadšenia
25 9 |         poodhrň,~i zaplaj, zaskvej sa jak ovoc na skoruši!~Daj
26 9 |           na skoruši!~Daj rozvinúť sa mysli voľne, bujne, zplna;~
27 9 |      čaropohára…~Ó, ja bych otočil sa prítulná čo vlna,~môj svätče
28 10|          prelesť stretla;~vie, kam sa uberá, že boží stihne ples:~
29 10|             jak chvoj vše rozstúpi sa vlasatice metla.~Čím vyššie —
30 10|          vyššie — sladšie duši: bo sa blíži k paši,~ku nivám,
31 11|                       11~I vznášam sa a šiniem ako stužka plamu,~
32 11|            líca~a v oku vidmom dúh sa jeho lúče lámu.~Kam? — na
33 11|        šťastie nezmenné,~by plazil sa za ziskom, radšej zrak svoj
34 12|        srší život, ako zo skaliska~sa vzprúdil kedysi mdlým húfom
35 12|        zblýska,~jak cherub premáva sa protiv po húšti;~sfíng hádky
36 12|    trudných na skale;~dnes vzbudil sa i poznal pravú žitia snahu: —~
37 13|           som, hľa,~kol rozstúpilo sa. Zvšiaď záchvev nadvzdušia,~
38 14|         pokos,~kde k hroznu zopäla sa zlatochlpá Koza.~Viem, blízko
39 14|         Bereniky~vlas šumný zježil sa, hoc posmel v Srdienci,~
40 15|         bohatýri~v oruží nádhernom sa hrnú z dial’nych brál.~Orion
41 15|            Keď Kanop vystal, v boj sa Slnko vrhlo zas.~No turnaj
42 16|          pohýbal, jak búr keď opre sa~presily prsami do stavby
43 16|         sneti.~Kam? za ním zabrali sa azda všetky svety?~on centrom
44 16| dvojhviezdy, kde rozkoš neskonalá,~sa náhlia? ako k novej sestry
45 16|          či ku pohrebu hviezdy, čo sa stroskotala? …~
46 17|         všetkom obdive však preds’ sa prerve vzdych,~vzdych z
47 20|       srozumel mu zcela.~Hymn, zdá sa, počujem znieť v sveta priestranstvách:~„
48 21|        zatmení;~v milostný ono čas sa zdrojom spramení,~otuží
49 21|     rozveje —~V žeň zlatú vyklasia sa zlaté nádeje —~a vo svet
50 21|           nádeje —~a vo svet večne sa zaskvejú trofeje.~O, Ducha
51 21|           k hviezdam sami povznesú~sa orli!~