Son.

 1 1 |       človek na dráhe,~po nejž, i kým tu hlivie, zájsť môž’
 2 3 |       cudzieho niet v ňom, svit i tieň mojo je,~a končí sa
 3 6 |         svetlu ľne moja dôvera;~i rušaj, orie môj, huš z krážu
 4 7 |      zeme-matky.~Ten patrí jej, i dám ho bez odporu, hádky.~
 5 7 |        príde ku tým dolám šerým~i prevŕhať nanovo po ich tvrdej
 6 8 | zábralím,~ona mi blahovesť, hoc i hrob odhalím,~znad Patma
 7 9 | frknutých do mysle čistých zŕn,~i za ten čudesný a často ostrý
 8 9 |   nadšenia zduj, popol poodhrň,~i zaplaj, zaskvej sa jak ovoc
 9 10|     uberá, že boží stihne ples:~i chváta sadom hviezd jak
10 11|                              11~I vznášam sa a šiniem ako
11 11|        božské nadšenie~má cenu! I keď zhaslo, skvelé nechá
12 12|       na skale;~dnes vzbudil sa i poznal pravú žitia snahu: —~
13 14|       Srdienci,~a ľakom zsineli i driečni Blíženci;~no márny
14 15|       kráľ. A onen skrsol vraz;~i najskôr korisť on na bujnom
15 17|    spíše ich, si trôfa vedomec:~i štára v tajných hmlách a
16 17|        hmlách a zvŕta nebožiec,~i nebesá rozkrájal ako oráč
17 18|        púhy staviteľ, Tys’ hneď i Hosudar,~pán, ktorý jak
18 18|     ktorý jak čo stvoril, priam i zničiť môže.~Zriem svety:
19 18|        to, čože?~Dosť videl som i počul z dielne ruchu, zvuku;~
20 18|      teraz rád bych spatril raz i majstra čelo,~všeslávy obličaj! —
21 19|     pravdy živým, svetlom zeme:~i musel na zmar — zbilo lže