Son.

 1 1 |                            1~Keď slnko zájde skonom a noc
 2 1 | žitím pre seba a v sebe.~Len keď strasť zemskú vrhol do večernej
 3 3 |          3~A preds’ som rád, keď mrká, rád, keď svetla pruhy~
 4 3 |      som rád, keď mrká, rád, keď svetla pruhy~sa noria do
 5 3 |     záveju;~to značí asi jak keď nivy kopnejú~a kde sneh
 6 3 |     cieľ honiť ľahko je,~lež keď noc? — podržia ti iba zástoje,~
 7 4 | krásopani, ku ponočnej púti,~keď pozemských ciest dusný usadol
 8 5 | lučezárny, hviezda poézie! —~Keď ľudstvu padlému raj zmizol
 9 9 |     tŕň,~čo bodá v srdci ma, keď v lieni hlivie, čuší.~Tu
10 9 |    tvojho oltára!~Lež žiaľ — keď voľno mi: plam jeho dohára -~
11 11|   božské nadšenie~má cenu! I keď zhaslo, skvelé nechá stopy!~
12 15|        viď, jak okom víri! —~Keď Kanop vystal, v boj sa Slnko
13 16|   svet celý pohýbal, jak búr keď opre sa~presily prsami do