1-odpor | odvij-vyzdo | vyzna-znec
Son.
501 13| nadvzdušia,~z ciev tajných odvíjanie pášem skvúcej priadze.~Z
502 5 | Hesperíd, skvost znáša z Ofiru …~a na vzdor Olympským pruh
503 11| vznet je teda viac než poľom ohnica,~ja nezapálil v obeť planú,
504 13| Priestranstvu niet hrádze,~jak guľa ohromná, jejž stredom ja som, hľa,~
505 15| vesťou pod pečaťou Miry.~Okamih: Arktur, Regúl… všetci bohatýri~
506 6 | stíny.~Jej hory už len ako v okne rozmaríny.~Zdá sa, čos’
507 2 | dverám a tisol závoru;~no okno dokorán, ha! — pozde! v
508 15| Aldebarana, čuj — viď, jak okom víri! —~Keď Kanop vystal,
509 7 | vzlietnem navždy mocným okrídlený perím:~to verím, darmo tajíš,
510 1 | noc temné krídla~hviezd oky posiate v šír rozstre ponad
511 9 | svätče žehravý, kol tvojho oltára!~Lež žiaľ — keď voľno mi:
512 5 | znáša z Ofiru …~a na vzdor Olympským pruh epopejí vije.~Ó, hviezda,
513 18| smiem však vyvolať: „Non omnis moriar!”~ja červ smiem! —
514 15| Herkul? — zvolal kráľ. A onen skrsol vraz;~i najskôr korisť
515 11| sklopí!~Hja, z úrody nív oných neľza viazať snopy! —~A
516 19| tak, jak hovoríš,~— hlas opäť — umrel, sberba chváta od
517 21| spramení,~otuží svaly, jazyk operutí slovy.~Dá smelosť, krásu
518 21| nadšenia srší život, život opravdový!~Lúč jeho nehasne pri žiadnom
519 16| celý pohýbal, jak búr keď opre sa~presily prsami do stavby
520 17| i nebesá rozkrájal ako oráč role.~Vtom domnienok všakových
521 6 | ľne moja dôvera;~i rušaj, orie môj, huš z krážu Kykymory!~
522 15| sa hrnú z dial’nych brál.~Orion hupol v kruh a zápas započal;~
523 21| hviezdam sami povznesú~sa orli!~
524 15| Regúl… všetci bohatýri~v oruží nádhernom sa hrnú z dial’
525 14| rýchlejšie má k cieľu krehká os?~Huš, k mliečnej ceste,
526 16| on centrom stvorenstva a osou kolesa?~on zopäl na reťaz
527 19| ňom v tiesni muk — ston, osrk — skonal — tíš —~Zem! —
528 4 | sa vôkol svet,~a k tomu ostrovu, kde blaha pučí kvet,~nech
529 9 | i za ten čudesný a často ostrý tŕň,~čo bodá v srdci ma,
530 19| kde rany, obeť? — Mlčíš na otázky! —~Tvoj genij vravím: Zpät! —
531 9 | z čaropohára…~Ó, ja bych otočil sa prítulná čo vlna,~môj
532 1 | sem,~do seba vojde zas, otrasúc šatný lem,~v sieň, ktorú
533 5 | techou z vesmíru~a sestrou otroku si padla kolo šije.~Vstal
534 21| čas sa zdrojom spramení,~otuží svaly, jazyk operutí slovy.~
535 2 | Nezmárnils’ ma, tu som — otvor, brate!~Deň, čujúc pomsty
536 9 | i zaplaj, zaskvej sa jak ovoc na skoruši!~Daj rozvinúť
537 6 | temna do hlbiny,~jak balvan ozrutný do lona morských vôd;~kde
538 10| kmitnúť prôčelí,~a vďačne padals’ potom, padol do priepasti.~
539 5 | vesmíru~a sestrou otroku si padla kolo šije.~Vstal titan,
540 5 | hviezda poézie! —~Keď ľudstvu padlému raj zmizol bez chýru:~ty
541 20| tam boží trestu bič, meč pádny archanjela!~Ach, hryzovisko,
542 10| a vďačne padals’ potom, padol do priepasti.~
543 4 | ešte lúčov na peruti:~bych pamiatky na všetky zdola pozabudol…~
544 18| staviteľ, Tys’ hneď i Hosudar,~pán, ktorý jak čo stvoril, priam
545 17| z úst do výšin v slove: Pane!~
546 15| plá slávou k venčeniu a Panna núka klas,~— kde Herkul? —
547 8 | hoc i hrob odhalím,~znad Patma ona znie mi zvonná, sväto-rečná.~
548 13| z ciev tajných odvíjanie pášem skvúcej priadze.~Z ľalie
549 10| sladšie duši: bo sa blíži k paši,~ku nivám, nad nimiž stráž
550 15| Altair pošiel s vesťou pod pečaťou Miry.~Okamih: Arktur, Regúl…
551 14| krídla duše lozia,~než Pegas rýchlejšie má k cieľu krehká
552 14| víťaz vo venci!~A spása Pegasa je vesmír preveliký!~
553 7 | navždy mocným okrídlený perím:~to verím, darmo tajíš,
554 14| márne Kvočky kriky:~toť, Persej už ju zbil, toť, víťaz vo
555 4 | vyššie, vyššie ešte lúčov na peruti:~bych pamiatky na všetky
556 10| vyššie, ešte vyššie na perutiach svetla,~ty čarovtáku môj,
557 15| udatní. Nadarmo Korún jas~plá slávou k venčeniu a Panna
558 9 | Lež žiaľ — keď voľno mi: plam jeho dohára -~
559 21| zlato prepáli hruď v svätom plameni;~v broň odie, doručí aj
560 11| vznášam sa a šiniem ako stužka plamu,~juž vatre odňala za noci
561 20| húf verných v potupe a planstvo vo kvete,~zboj po ducha
562 11| ohnica,~ja nezapálil v obeť planú, márnu slamu? —~Jak mnohý,
563 11| neznáma a šťastie nezmenné,~by plazil sa za ziskom, radšej zrak
564 15| korisť on na bujnom znesie pleci. ~
565 19| zmar — zbilo lže a tmy ho plemä;~no trpev za pravdu, ten
566 10| sa uberá, že boží stihne ples:~i chváta sadom hviezd jak
567 18| arcidielo,~tu v rozkvete už plnom, tamto v čaro-puku —~Dosť —
568 20| Zvlášť jeden záhyb jej je plný bôľov; vrah~tam zdivel k
569 1 | jak vtáča nástrahe,~a žije plným žitím pre seba a v sebe.~
570 20| mu zcela.~Hymn, zdá sa, počujem znieť v sveta priestranstvách:~„
571 18| čože?~Dosť videl som i počul z dielne ruchu, zvuku;~predo
572 18| všeslávy obličaj! — Môj vodca, podaj ruku,~po stupňoch hviezd
573 4 | nadarmo zablúdi do dolín o podnet:~tam rujú sa o korisť, vlastne
574 8 | sa vencom vinie~kol božej podnože, ja váš, hoc skromný brat! —~
575 11| odňala za noci víchrica;~podobná z duše mi žiar šibe do líca~
576 3 | ľahko je,~lež keď noc? — podržia ti iba zástoje,~imž na púť
577 5 | blesku lučezárny, hviezda poézie! —~Keď ľudstvu padlému raj
578 14| ničto, Helios,~nie Faeton, poháňa, ničto, žiadna hrôza!~Čo —
579 16| sestry slávokrstu?~či ku pohrebu hviezdy, čo sa stroskotala? …~
580 16| siaži, letí;~svet celý pohýbal, jak búr keď opre sa~presily
581 16| telesá,~že za ním musejú jak pokárané deti?~Lež kam ich vedie
582 14| ceste, huš, kraj cesty na pokos,~kde k hroznu zopäla sa
583 1 | každý záujem~sa vracia z poľa činov v úkryt svojho bydla.~
584 17| svetodejov veľkých nedohľadné pole!~Že kedys’ spíše ich, si
585 11| Môj vznet je teda viac než poľom ohnica,~ja nezapálil v obeť
586 2 | otvor, brate!~Deň, čujúc pomsty príchod, zmrzol, v zmätku-chvate~
587 4 | svieť mi, krásopani, ku ponočnej púti,~keď pozemských ciest
588 9 | vánkom nadšenia zduj, popol poodhrň,~i zaplaj, zaskvej sa jak
589 7 | bych zapomnel dač’ s sebou poodniesť,~lež vzal som, čo som nemal —
590 9 | prach vánkom nadšenia zduj, popol poodhrň,~i zaplaj, zaskvej
591 19| umrel, sberba chváta od popravy —~Bol vyznavačom pravdy
592 12| Ducha prívale!~Dosť sedal posaváď v snoch trudných na skale;~
593 1 | temné krídla~hviezd oky posiate v šír rozstre ponad zem:~
594 1 | doma je, kam vlastne dľa poslania patrí,~z pút zmyslov unikol
595 14| vlas šumný zježil sa, hoc posmel v Srdienci,~a ľakom zsineli
596 10| nivám, chlieb kde žitia, potok čistej slasti.~Itare, rozumiem
597 10| prôčelí,~a vďačne padals’ potom, padol do priepasti.~
598 20| na svete:~húf verných v potupe a planstvo vo kvete,~zboj
599 4 | kde môj duch sa v pravde pouhostí;~v dňoch týchto pre neho,
600 21| zaskvejú trofeje.~O, Ducha povíchre, ó, zostúp z neba; tvor-li~
601 2 | diaľ, vržená jak hlaveň v povíchricu.~A sestra vzteklejšia je
602 18| červ smiem! — Čože vesmír povie na to, čože?~Dosť videl
603 21| tam — až k hviezdam sami povznesú~sa orli!~
604 4 | pamiatky na všetky zdola pozabudol…~
605 2 | no okno dokorán, ha! — pozde! v komoru~už vlieta čierny
606 4 | krásopani, ku ponočnej púti,~keď pozemských ciest dusný usadol sa kúdol~
607 12| skale;~dnes vzbudil sa i poznal pravú žitia snahu: —~kde
608 19| tak vetím v žasnutí. „VčuP pozri hodne níž;~čo zrieš?” —
609 3 | obraznosť v svoju ma hneď pozve aleu,~v stráň, kde kvet,
610 15| sám by Apol hral;~ku hodom pozýva Sirius, slávny kráľ,~Altair
611 13| oko zemšťana preds’ všetko požiť vládze!~Jak, zostril niekto
612 6 | len jak strap zhorí.~Nie k prachu, ku svetlu ľne moja dôvera;~
613 12| namieril let — k tomu veď ho prahu!~
614 16| presily prsami do stavby pralesa,~že neponechá v kľude ani
615 21| v broň odie, doručí aj prápor zvlnený;~tak k obeti a k
616 4 | zaveď, kde môj duch sa v pravde pouhostí;~v dňoch týchto
617 12| dnes vzbudil sa i poznal pravú žitia snahu: —~kde Pravda,
618 17| všakových hojnosť rozsial na ne.~Pred sebou predviesť dal rad
619 20| po ducha komore, zradný predaj krve…~A dni, čo svitnú,
620 5 | vše vpustíš básnika;~tys’ predchuť blaha, kvapkou z nesmrtnosti
621 18| počul z dielne ruchu, zvuku;~predo mnou rozkrídlené deje arcidielo,~
622 16| cieľ im správa jeho k púti predpísala?~Snáď k svadbe dvojhviezdy,
623 11| neľza viazať snopy! —~A predsa bedák on… Len božské nadšenie~
624 17| rozsial na ne.~Pred sebou predviesť dal rad sústav slnečných;~
625 4 | nech ponad more trampôt prekleniem si mosty.~Ó, zaveď, kde
626 10| vyššie, milšie duši, inú prelesť stretla;~vie, kam sa uberá,
627 12| božím zblýska,~jak cherub premáva sa protiv po húšti;~sfíng
628 21| zaštiepi v ráz kovy,~na zlato prepáli hruď v svätom plameni;~v
629 13| skvúcej priadze.~Z ľalie prerod v ružu, z ruže do nevädze,~
630 17| všetkom obdive však preds’ sa prerve vzdych,~vzdych z hlbín k
631 16| pohýbal, jak búr keď opre sa~presily prsami do stavby pralesa,~
632 14| A spása Pegasa je vesmír preveliký!~
633 7 | príde ku tým dolám šerým~i prevŕhať nanovo po ich tvrdej hrude:~
634 13| odvíjanie pášem skvúcej priadze.~Z ľalie prerod v ružu,
635 18| pán, ktorý jak čo stvoril, priam i zničiť môže.~Zriem svety:
636 2 | brate!~Deň, čujúc pomsty príchod, zmrzol, v zmätku-chvate~
637 19| Tvoj genij vravím: Zpät! — Príď, až mzdu zaplatíš!”~
638 10| padals’ potom, padol do priepasti.~
639 13| sila tvorčia, smelá,~juž priestor nezavre, val nezachváti
640 20| sa, počujem znieť v sveta priestranstvách:~„Kto horí za pravdu —",
641 13| Môj obzor nezná hraníc. Priestranstvu niet hrádze,~jak guľa ohromná,
642 5 | hľa, raje odmyká;~znáš prietrž utajenú cherubovmu oku~a
643 21| k obeti a k činom slávy prihotoví!~A búra zrachotí — zhon
644 9 | čuší.~Tu vzchopím sa, vzkaz prísny mi zahrmí v uši:~Si krovím
645 9 | čaropohára…~Ó, ja bych otočil sa prítulná čo vlna,~môj svätče žehravý,
646 12| srdca horlivca, ty Ducha prívale!~Dosť sedal posaváď v snoch
647 10| nádhernom chcel kmitnúť prôčelí,~a vďačne padals’ potom,
648 12| zblýska,~jak cherub premáva sa protiv po húšti;~sfíng hádky zmotané
649 16| búr keď opre sa~presily prsami do stavby pralesa,~že neponechá
650 16| preds’, kým smerom svojho prstu,~do školy akej? Roj — do
651 5 | Ofiru …~a na vzdor Olympským pruh epopejí vije.~Ó, hviezda,
652 3 | keď mrká, rád, keď svetla pruhy~sa noria do tieňov, v ich
653 4 | hviezdo-glorie vzpláť čisto môžu prúty.~Pod nami hlboko už bied
654 6 | no vyššie o štebeľ, o pružný svetla schod:~ni vidom tomu
655 5 | raj zmizol bez chýru:~ty prvá svitla si mu techou z vesmíru~
656 20| svitnú, horšie, nežli boli prvé —~No pravdy stúpenca to
657 3 | nivy kopnejú~a kde sneh prvej, obraz vteľuje sa túhy,~
658 4 | tomu ostrovu, kde blaha pučí kvet,~nech ponad more trampôt
659 9 | pod žiarou zápalu nech puky roztvára~a dúha vzlietne
660 5 | zmije;~za rúnom bez bázne sa pustil do víru;~sad skváril Hesperíd,
661 17| kráčate tak v kole,~vy jasní pútnici, hoc mnohí, v zhode preds’;~
662 14| hrôza!~Čo — myšlienky sú putom, krídla duše lozia,~než
663 12| vzprúdil kedysi mdlým húfom na púšti.~V milostný ono čas sťa
664 12| víťazstvo, bez neho kvil’ba rabstva nízka.~Ó, štedrou spŕchaj
665 14| 14~Čuj, šumot, rachot, hrmot z diale jakby voza.~
666 17| Pred sebou predviesť dal rad sústav slnečných;~diaľ skúša,
667 11| by plazil sa za ziskom, radšej zrak svoj sklopí!~Hja, z
668 14| jakby voza.~Špíc trblot, ráfu jas, viď, áno, vskutku Voz;~
669 5 | poézie! —~Keď ľudstvu padlému raj zmizol bez chýru:~ty prvá
670 5 | hviezda, tebou človek, hľa, raje odmyká;~znáš prietrž utajenú
671 19| a lásky! —~Co ty? — kde rany, obeť? — Mlčíš na otázky! —~
672 7 | jednu vyžiadam si s lipy ratolesť~za všetky trpkosti, znoj
673 21| krásu v líce, zaštiepi v ráz kovy,~na zlato prepáli hruď
674 13| vládze!~Jak, zostril niekto razom vetchý nástroj tela,~dal
675 19| kárnej vravy.~„Viď hor’ a rec, čo zrieš?” — Zriem hviezdny,
676 15| konca, nemá, bársi všetci~sú reci udatní. Nadarmo Korún jas~
677 15| pečaťou Miry.~Okamih: Arktur, Regúl… všetci bohatýri~v oruží
678 16| osou kolesa?~on zopäl na reťaz kol žhavé telesá,~že za
679 17| nebesá rozkrájal ako oráč role.~Vtom domnienok všakových
680 12| nízka.~Ó, štedrou spŕchaj rosou, bohatú lej vlahu~do srdca
681 3 | sa najďalšej hviezdy na rozhraní.~Jak svitlo, bezpečne cieľ
682 10| Čuj búrny srdca tlk, to rozkaz tebe dnes:~máš v kraj, kam
683 16| svadbe dvojhviezdy, kde rozkoš neskonalá,~sa náhlia? ako
684 15| skvostnej Lyry,~zvuk Vegy rozkošný, jak sám by Apol hral;~ku
685 17| zvŕta nebožiec,~i nebesá rozkrájal ako oráč role.~Vtom domnienok
686 18| ruchu, zvuku;~predo mnou rozkrídlené deje arcidielo,~tu v rozkvete
687 18| rozkrídlené deje arcidielo,~tu v rozkvete už plnom, tamto v čaro-puku —~
688 12| sfíng hádky zmotané len ono rozlúšti;~s ním víťazstvo, bez neho
689 6 | Jej hory už len ako v okne rozmaríny.~Zdá sa, čos’ jakby zrak
690 6 | chorovod,~sťa vlny kolocú sa rozmetané stíny.~Jej hory už len ako
691 17| domnienok všakových hojnosť rozsial na ne.~Pred sebou predviesť
692 1 | hviezd oky posiate v šír rozstre ponad zem:~jak včely do
693 10| skrze les,~jak chvoj vše rozstúpi sa vlasatice metla.~Čím
694 13| stredom ja som, hľa,~kol rozstúpilo sa. Zvšiaď záchvev nadvzdušia,~
695 9 | žiarou zápalu nech puky roztvára~a dúha vzlietne krás jak
696 10| potok čistej slasti.~Itare, rozumiem už tvojej samopaši:~len
697 21| búra zrachotí — zhon ďasov rozveje —~V žeň zlatú vyklasia sa
698 9 | jak ovoc na skoruši!~Daj rozvinúť sa mysli voľne, bujne, zplna;~
699 18| videl som i počul z dielne ruchu, zvuku;~predo mnou rozkrídlené
700 4 | zablúdi do dolín o podnet:~tam rujú sa o korisť, vlastne len
701 18| obličaj! — Môj vodca, podaj ruku,~po stupňoch hviezd rušajme
702 5 | šliape na lernejské zmije;~za rúnom bez bázne sa pustil do víru;~
703 6 | svetlu ľne moja dôvera;~i rušaj, orie môj, huš z krážu Kykymory!~
704 18| ruku,~po stupňoch hviezd rušajme hore, hore smelo!~
705 13| Z ľalie prerod v ružu, z ruže do nevädze,~dúh vlanie čudesné
706 13| priadze.~Z ľalie prerod v ružu, z ruže do nevädze,~dúh
707 14| krídla duše lozia,~než Pegas rýchlejšie má k cieľu krehká os?~Huš,
708 15| v kruh a zápas započal;~ryk Aldebarana, čuj — viď, jak
709 5 | bázne sa pustil do víru;~sad skváril Hesperíd, skvost
710 10| boží stihne ples:~i chváta sadom hviezd jak vtáča skrze les,~
711 2 | A sestra vzteklejšia je samej od Delily:~hoc mrel už,
712 21| hniezd — tam — až k hviezdam sami povznesú~sa orli!~
713 10| Itare, rozumiem už tvojej samopaši:~len raz si v nádhernom
714 14| Koza.~Viem, blízko ľúta Saňa… preto Bereniky~vlas šumný
715 19| hovoríš,~— hlas opäť — umrel, sberba chváta od popravy —~Bol
716 6 | štebeľ, o pružný svetla schod:~ni vidom tomu ja, ni slychom
717 20| všetko nezmätie,~apoštol schopný on vždy každej obete!~
718 1 | plným žitím pre seba a v sebe.~Len keď strasť zemskú vrhol
719 12| ty Ducha prívale!~Dosť sedal posaváď v snoch trudných
720 1 | ako Ixion sa zvíjal tam a sem,~do seba vojde zas, otrasúc
721 2 | jak hlaveň v povíchricu.~A sestra vzteklejšia je samej od
722 5 | si mu techou z vesmíru~a sestrou otroku si padla kolo šije.~
723 16| sa náhlia? ako k novej sestry slávokrstu?~či ku pohrebu
724 15| 15~Čuj, šum, sfér hudba — iste nápev skvostnej
725 12| premáva sa protiv po húšti;~sfíng hádky zmotané len ono rozlúšti;~
726 16| vskutku ulovil ju, stúpa, siaži, letí;~svet celý pohýbal,
727 1 | zas, otrasúc šatný lem,~v sieň, ktorú vyzdobili vidín maľovidlá.~
728 13| Nadšenie z Boha, to tá sila tvorčia, smelá,~juž priestor
729 2 | zlato-lúčovú a napnul svetla sily:~mdlie čím diaľ, vržená
730 15| Apol hral;~ku hodom pozýva Sirius, slávny kráľ,~Altair pošiel
731 12| posaváď v snoch trudných na skale;~dnes vzbudil sa i poznal
732 12| nadšenia srší život, ako zo skaliska~sa vzprúdil kedysi mdlým
733 11| ziskom, radšej zrak svoj sklopí!~Hja, z úrody nív oných
734 1 | 1~Keď slnko zájde skonom a noc temné krídla~hviezd
735 9 | zaskvej sa jak ovoc na skoruši!~Daj rozvinúť sa mysli voľne,
736 19| skonal — tíš —~Zem! — skričím — Golgota! — „Hej, tak,
737 2 | zbúchala na bráne obzoru~a skríkla: Nezmárnils’ ma, tu som —
738 8 | božej podnože, ja váš, hoc skromný brat! —~Vtrieď, kam chceš,
739 15| Herkul? — zvolal kráľ. A onen skrsol vraz;~i najskôr korisť on
740 10| chváta sadom hviezd jak vtáča skrze les,~jak chvoj vše rozstúpi
741 17| rad sústav slnečných;~diaľ skúša, beh, lúč… a už vtáčka chvatol
742 5 | bázne sa pustil do víru;~sad skváril Hesperíd, skvost znáša z
743 11| nadšenie~má cenu! I keď zhaslo, skvelé nechá stopy!~
744 5 | víru;~sad skváril Hesperíd, skvost znáša z Ofiru …~a na vzdor
745 15| sfér hudba — iste nápev skvostnej Lyry,~zvuk Vegy rozkošný,
746 13| tajných odvíjanie pášem skvúcej priadze.~Z ľalie prerod
747 13| a krídlom teleskop?~Ech, slabá výpomoc a trocha k náuke!~
748 7 | chlad bol preds’ vždy tak sladký.~Viem, vrátiť sa mi príde
749 10| vlasatice metla.~Čím vyššie — sladšie duši: bo sa blíži k paši,~
750 11| nezapálil v obeť planú, márnu slamu? —~Jak mnohý, než by vzozrel
751 10| kde žitia, potok čistej slasti.~Itare, rozumiem už tvojej
752 15| ku hodom pozýva Sirius, slávny kráľ,~Altair pošiel s vesťou
753 16| náhlia? ako k novej sestry slávokrstu?~či ku pohrebu hviezdy,
754 15| udatní. Nadarmo Korún jas~plá slávou k venčeniu a Panna núka
755 7 | verím v kráľovstvo, moc, slávu ducha, verím!~
756 17| predviesť dal rad sústav slnečných;~diaľ skúša, beh, lúč… a
757 17| ústam, z úst do výšin v slove: Pane!~
758 21| otuží svaly, jazyk operutí slovy.~Dá smelosť, krásu v líce,
759 8 | Vtrieď, kam chceš, v službu, len daj svietiť, Hospodine!~
760 6 | schod:~ni vidom tomu ja, ni slychom nepovinný!~Ty oko, ja ťa
761 20| zdivel k vzteklosti a kmáše slzný hrach —~tam boží trestu
762 13| Boha, to tá sila tvorčia, smelá,~juž priestor nezavre, val
763 18| hviezd rušajme hore, hore smelo!~
764 21| jazyk operutí slovy.~Dá smelosť, krásu v líce, zaštiepi
765 16| kam ich vedie preds’, kým smerom svojho prstu,~do školy akej?
766 16| jeho k púti predpísala?~Snáď k svadbe dvojhviezdy, kde
767 12| sa i poznal pravú žitia snahu: —~kde Pravda, jejžto trón
768 1 | Do seba vstúpi človek, sňatý z motovidla,~kde ako Ixion
769 3 | jak keď nivy kopnejú~a kde sneh prvej, obraz vteľuje sa
770 16| neponechá v kľude ani jednej sneti.~Kam? za ním zabrali sa
771 12| prívale!~Dosť sedal posaváď v snoch trudných na skale;~dnes
772 11| úrody nív oných neľza viazať snopy! —~A predsa bedák on… Len
773 19| 19~„Spät, blúznivče!” hlas z výšin
774 14| toť, víťaz vo venci!~A spása Pegasa je vesmír preveliký!~
775 18| Dosť — teraz rád bych spatril raz i majstra čelo,~všeslávy
776 17| nedohľadné pole!~Že kedys’ spíše ich, si trôfa vedomec:~i
777 12| zhoreliská.~Len ono vydrží spor, mečom božím zblýska,~jak
778 14| viď, áno, vskutku Voz;~spräž v letku nezbednom — no,
779 21| milostný ono čas sa zdrojom spramení,~otuží svaly, jazyk operutí
780 16| ktorho brala?~Ký cieľ im správa jeho k púti predpísala?~
781 12| rabstva nízka.~Ó, štedrou spŕchaj rosou, bohatú lej vlahu~
782 17| pravda, chválim Kosma umné spytovanie;~pri všetkom obdive však
783 2 | čo jej ňadrá kryli,~a v srdce vrazila mu dýku — večernicu.~
784 9 | často ostrý tŕň,~čo bodá v srdci ma, keď v lieni hlivie,
785 14| zježil sa, hoc posmel v Srdienci,~a ľakom zsineli i driečni
786 20| zmĺkol. — A ja strezvel, srozumel mu zcela.~Hymn, zdá sa,
787 16| opre sa~presily prsami do stavby pralesa,~že neponechá v
788 18| večný foriem tvar;~nie púhy staviteľ, Tys’ hneď i Hosudar,~pán,
789 10| vie, kam sa uberá, že boží stihne ples:~i chváta sadom hviezd
790 6 | vlny kolocú sa rozmetané stíny.~Jej hory už len ako v okne
791 4 | nech stúpam k strminám, bár stmel sa vôkol svet,~a k tomu
792 19| muž na ňom v tiesni muk — ston, osrk — skonal — tíš —~Zem! —
793 11| keď zhaslo, skvelé nechá stopy!~
794 8 | nič netiesni ma viac; strach skonal márnych strát,~čo
795 3 | svoju ma hneď pozve aleu,~v stráň, kde kvet, pod nebo, kde
796 6 | tvojej vyhni tiež len jak strap zhorí.~Nie k prachu, ku
797 8 | viac; strach skonal márnych strát,~čo z ducha zrodilo sa,
798 4 | dňoch týchto pre neho, ach, stravy žiadnej niet,~nadarmo zablúdi
799 10| paši,~ku nivám, nad nimiž stráž držia anjeli,~ku nivám,
800 13| jak guľa ohromná, jejž stredom ja som, hľa,~kol rozstúpilo
801 10| milšie duši, inú prelesť stretla;~vie, kam sa uberá, že boží
802 20| 20~S tým zmĺkol. — A ja strezvel, srozumel mu zcela.~Hymn,
803 8 | pravda večná;~po desných strminách mi ona zábralím,~ona mi
804 4 | obraznosti,~nech stúpam k strminám, bár stmel sa vôkol svet,~
805 11| by vzozrel v slávy výšin stropy,~kde márnosť neznáma a šťastie
806 16| ku pohrebu hviezdy, čo sa stroskotala? …~
807 16| 16~A vskutku ulovil ju, stúpa, siaži, letí;~svet celý
808 4 | lampa obraznosti,~nech stúpam k strminám, bár stmel sa
809 20| nežli boli prvé —~No pravdy stúpenca to všetko nezmätie,~apoštol
810 18| Môj vodca, podaj ruku,~po stupňoch hviezd rušajme hore, hore
811 11| vznášam sa a šiniem ako stužka plamu,~juž vatre odňala
812 16| všetky svety?~on centrom stvorenstva a osou kolesa?~on zopäl
813 18| Hosudar,~pán, ktorý jak čo stvoril, priam i zničiť môže.~Zriem
814 17| sebou predviesť dal rad sústav slnečných;~diaľ skúša, beh,
815 16| púti predpísala?~Snáď k svadbe dvojhviezdy, kde rozkoš
816 9 | sa prítulná čo vlna,~môj svätče žehravý, kol tvojho oltára!~
817 8 | Patma ona znie mi zvonná, sväto-rečná.~Jak voľno v hrudi mi! Nu,
818 21| na zlato prepáli hruď v svätom plameni;~v broň odie, doručí
819 21| zdrojom spramení,~otuží svaly, jazyk operutí slovy.~Dá
820 20| zdá sa, počujem znieť v sveta priestranstvách:~„Kto horí
821 20| hryzovisko, strasť tam dolu na svete:~húf verných v potupe a
822 11| čo vlákno vtonúť mám do svetiel tisíca?~Môj vznet je teda
823 19| vyznavačom pravdy živým, svetlom zeme:~i musel na zmar —
824 6 | zhorí.~Nie k prachu, ku svetlu ľne moja dôvera;~i rušaj,
825 17| nevchádzate mračnej do nevôle.~Tam svetodejov veľkých nedohľadné pole!~
826 3 | iba zástoje,~imž na púť svieti vlastná ducha krásopani.~
827 8 | chceš, v službu, len daj svietiť, Hospodine!~
828 3 | nič cudzieho niet v ňom, svit i tieň mojo je,~a končí
829 5 | zmizol bez chýru:~ty prvá svitla si mu techou z vesmíru~a
830 3 | hviezdy na rozhraní.~Jak svitlo, bezpečne cieľ honiť ľahko
831 20| zradný predaj krve…~A dni, čo svitnú, horšie, nežli boli prvé —~
832 9 | 9~Ďakujem za tú mrvu svitu v mojej duši,~za štipku
833 3 | nadobre zotlejú,~obraznosť v svoju ma hneď pozve aleu,~v stráň,
834 13| náuke!~Nadšenie z Boha, to tá sila tvorčia, smelá,~juž
835 8 | verím! — a s tým šiniem v taj sa nekonečna.~Som atóm,
836 7 | okrídlený perím:~to verím, darmo tajíš, mudrlantský blude —~ja
837 18| tu v rozkvete už plnom, tamto v čaro-puku —~Dosť — teraz
838 10| búrny srdca tlk, to rozkaz tebe dnes:~máš v kraj, kam ľudská
839 5 | epopejí vije.~Ó, hviezda, tebou človek, hľa, raje odmyká;~
840 5 | chýru:~ty prvá svitla si mu techou z vesmíru~a sestrou otroku
841 11| svetiel tisíca?~Môj vznet je teda viac než poľom ohnica,~ja
842 13| niekto razom vetchý nástroj tela,~dal v návod výpočet a krídlom
843 16| zopäl na reťaz kol žhavé telesá,~že za ním musejú jak pokárané
844 13| návod výpočet a krídlom teleskop?~Ech, slabá výpomoc a trocha
845 6 | 6~Zem níži sa a klesá temna do hlbiny,~jak balvan ozrutný
846 1 | slnko zájde skonom a noc temné krídla~hviezd oky posiate
847 18| tamto v čaro-puku —~Dosť — teraz rád bych spatril raz i majstra
848 3 | lež keď noc? — podržia ti iba zástoje,~imž na púť
849 3 | cudzieho niet v ňom, svit i tieň mojo je,~a končí sa najďalšej
850 5 | cherubovmu oku~a noci pod tieňmi vše vpustíš básnika;~tys’
851 3 | svetla pruhy~sa noria do tieňov, v ich hynú záveju;~to značí
852 19| husté davy,~muž na ňom v tiesni muk — ston, osrk — skonal —
853 11| vlákno vtonúť mám do svetiel tisíca?~Môj vznet je teda viac
854 2 | zmätku-chvate~uskočil ku dverám a tisol závoru;~no okno dokorán,
855 5 | si padla kolo šije.~Vstal titan, kročil — šliape na lernejské
856 19| ston, osrk — skonal — tíš —~Zem! — skričím — Golgota! — „
857 10| môjho, nes!~Čuj búrny srdca tlk, to rozkaz tebe dnes:~máš
858 19| znova kríž, však zatienený, tmavý.~Blesk zkmital: kolo kríža
859 19| musel na zmar — zbilo lže a tmy ho plemä;~no trpev za pravdu,
860 5 | blaha, kvapkou z nesmrtnosti toku;~ty nemáš zotrvania nebies
861 4 | pučí kvet,~nech ponad more trampôt prekleniem si mosty.~Ó,
862 14| z diale jakby voza.~Špíc trblot, ráfu jas, viď, áno, vskutku
863 20| kmáše slzný hrach —~tam boží trestu bič, meč pádny archanjela!~
864 9 | ten čudesný a často ostrý tŕň,~čo bodá v srdci ma, keď
865 13| teleskop?~Ech, slabá výpomoc a trocha k náuke!~Nadšenie z Boha,
866 17| Že kedys’ spíše ich, si trôfa vedomec:~i štára v tajných
867 21| vo svet večne sa zaskvejú trofeje.~O, Ducha povíchre, ó, zostúp
868 12| snahu: —~kde Pravda, jejžto trón krás tvoria kryštále;~ta
869 19| zbilo lže a tmy ho plemä;~no trpev za pravdu, ten jasný zobjal
870 7 | lipy ratolesť~za všetky trpkosti, znoj čela, za bolesť…~hoc
871 12| Dosť sedal posaváď v snoch trudných na skale;~dnes vzbudil sa
872 20| nezhynul, nesmrtnosťou trvá svojho diela!~Ach, zloby,
873 8 | iskra len, lež s jadrom trvalým;~zhasnem-li na zemi, nad
874 9 | 9~Ďakujem za tú mrvu svitu v mojej duši,~
875 12| čas sťa dážď by zašuští~túh luhom zmareným, až vzkvitnú
876 3 | prvej, obraz vteľuje sa túhy,~túžoby po jare. A nie on
877 15| boj sa Slnko vrhlo zas.~No turnaj nemá konca, nemá, bársi
878 10| máš v kraj, kam ľudská túžba ešte nedolietla.~Čím vyššie,
879 3 | obraz vteľuje sa túhy,~túžoby po jare. A nie on obraz
880 18| nesmierny, zdnu večný foriem tvar;~nie púhy staviteľ, Tys’
881 19| zobjal Kríž~a patrí Bohu vo tvár všeslávy a lásky! —~Co ty? —
882 19| obeť? — Mlčíš na otázky! —~Tvoj genij vravím: Zpät! — Príď,
883 9 | môj svätče žehravý, kol tvojho oltára!~Lež žiaľ — keď voľno
884 21| povíchre, ó, zostúp z neba; tvor-li~je človek vyšší, dokáž,
885 13| Nadšenie z Boha, to tá sila tvorčia, smelá,~juž priestor nezavre,
886 12| Pravda, jejžto trón krás tvoria kryštále;~ta zachcel, namieril
887 7 | i prevŕhať nanovo po ich tvrdej hrude:~však že raz vracaniu
888 4 | pravde pouhostí;~v dňoch týchto pre neho, ach, stravy žiadnej
889 9 | zahrmí v uši:~Si krovím u cesty, čo? Dviž sa, nezakrň,~
890 10| prelesť stretla;~vie, kam sa uberá, že boží stihne ples:~i
891 15| nemá, bársi všetci~sú reci udatní. Nadarmo Korún jas~plá slávou
892 7 | vzal som, čo som nemal — údel zeme-matky.~Ten patrí jej,
893 4 | nami hlboko už bied a nárku údol —~však vyššie, vyššie ešte
894 1 | sa vracia z poľa činov v úkryt svojho bydla.~Do seba vstúpi
895 16| 16~A vskutku ulovil ju, stúpa, siaži, letí;~
896 17| Ja, pravda, chválim Kosma umné spytovanie;~pri všetkom
897 19| jak hovoríš,~— hlas opäť — umrel, sberba chváta od popravy —~
898 1 | poslania patrí,~z pút zmyslov unikol jak vtáča nástrahe,~a žije
899 2 | brvách zlovestný a hrozba úporu,~vtom divo zbúchala na bráne
900 7 | vrátiť ešte zpiatky~— sám určiť nemôžem svoj odlet z nízkych
901 11| zrak svoj sklopí!~Hja, z úrody nív oných neľza viazať snopy! —~
902 4 | keď pozemských ciest dusný usadol sa kúdol~a hviezdo-glorie
903 2 | zmrzol, v zmätku-chvate~uskočil ku dverám a tisol závoru;~
904 17| vzdych z hlbín k ústam, z úst do výšin v slove: Pane!~
905 17| vzdych,~vzdych z hlbín k ústam, z úst do výšin v slove:
906 5 | raje odmyká;~znáš prietrž utajenú cherubovmu oku~a noci pod
907 9 | vzkaz prísny mi zahrmí v uši:~Si krovím u cesty, čo?
908 6 | znám, ty škúliš zo šera,~si vábom nirvány, bludičkou cmitera,~
909 13| smelá,~juž priestor nezavre, val nezachváti dôb —~Duch liece
910 9 | Dviž sa, nezakrň,~prach vánkom nadšenia zduj, popol poodhrň,~
911 11| šiniem ako stužka plamu,~juž vatre odňala za noci víchrica;~
912 1 | zemskú vrhol do večernej vatry,~len vtedy octne sa zas
913 8 | vinie~kol božej podnože, ja váš, hoc skromný brat! —~Vtrieď,
914 13| Duch liece vesmírom jak včela po lúke.~
915 1 | šír rozstre ponad zem:~jak včely do úľa hneď každý záujem~
916 19| Kríž,~tak vetím v žasnutí. „VčuP pozri hodne níž;~čo zrieš?” —
917 10| chcel kmitnúť prôčelí,~a vďačne padals’ potom, padol do
918 1 | keď strasť zemskú vrhol do večernej vatry,~len vtedy octne sa
919 2 | srdce vrazila mu dýku — večernicu.~
920 8 | pravda ducha že je pravda večná;~po desných strminách mi
921 21| zlaté nádeje —~a vo svet večne sa zaskvejú trofeje.~O,
922 18| navonok nesmierny, zdnu večný foriem tvar;~nie púhy staviteľ,
923 12| zachcel, namieril let — k tomu veď ho prahu!~
924 16| pokárané deti?~Lež kam ich vedie preds’, kým smerom svojho
925 17| kedys’ spíše ich, si trôfa vedomec:~i štára v tajných hmlách
926 15| nápev skvostnej Lyry,~zvuk Vegy rozkošný, jak sám by Apol
927 20| zloby, neprávosti je na zemi veľa.~Zvlášť jeden záhyb jej
928 17| 17~Ó, veľkolepí ste, jak kráčate tak v kole,~
929 18| krásne zbudoval si dom svoj, veľký Bože,~navonok nesmierny,
930 17| do nevôle.~Tam svetodejov veľkých nedohľadné pole!~Že kedys’
931 15| Nadarmo Korún jas~plá slávou k venčeniu a Panna núka klas,~— kde
932 14| už ju zbil, toť, víťaz vo venci!~A spása Pegasa je vesmír
933 8 | svetlá nesmrtné, ichž roj sa vencom vinie~kol božej podnože,
934 20| strasť tam dolu na svete:~húf verných v potupe a planstvo vo kvete,~
935 13| nezachváti dôb —~Duch liece vesmírom jak včela po lúke.~
936 5 | prvá svitla si mu techou z vesmíru~a sestrou otroku si padla
937 15| slávny kráľ,~Altair pošiel s vesťou pod pečaťou Miry.~Okamih:
938 13| Jak, zostril niekto razom vetchý nástroj tela,~dal v návod
939 19| hviezdny, jasný Kríž,~tak vetím v žasnutí. „VčuP pozri hodne
940 11| z úrody nív oných neľza viazať snopy! —~A predsa bedák
941 11| juž vatre odňala za noci víchrica;~podobná z duše mi žiar
942 18| povie na to, čože?~Dosť videl som i počul z dielne ruchu,
943 19| Blesk zkmital: kolo kríža vidím husté davy,~muž na ňom v
944 1 | v sieň, ktorú vyzdobili vidín maľovidlá.~Tu doma je, kam
945 11| žiar šibe do líca~a v oku vidmom dúh sa jeho lúče lámu.~Kam? —
946 6 | pružný svetla schod:~ni vidom tomu ja, ni slychom nepovinný!~
947 10| duši, inú prelesť stretla;~vie, kam sa uberá, že boží stihne
948 5 | vzdor Olympským pruh epopejí vije.~Ó, hviezda, tebou človek,
949 8 | nesmrtné, ichž roj sa vencom vinie~kol božej podnože, ja váš,
950 15| Aldebarana, čuj — viď, jak okom víri! —~Keď Kanop vystal, v boj
951 5 | rúnom bez bázne sa pustil do víru;~sad skváril Hesperíd, skvost
952 14| Persej už ju zbil, toť, víťaz vo venci!~A spása Pegasa
953 12| len ono rozlúšti;~s ním víťazstvo, bez neho kvil’ba rabstva
954 13| zemšťana preds’ všetko požiť vládze!~Jak, zostril niekto razom
955 12| spŕchaj rosou, bohatú lej vlahu~do srdca horlivca, ty Ducha
956 11| azda nebeského chrámu,~čo vlákno vtonúť mám do svetiel tisíca?~
957 13| z ruže do nevädze,~dúh vlanie čudesné a drahokamov hra,~
958 14| ľúta Saňa… preto Bereniky~vlas šumný zježil sa, hoc posmel
959 10| jak chvoj vše rozstúpi sa vlasatice metla.~Čím vyššie — sladšie
960 3 | zástoje,~imž na púť svieti vlastná ducha krásopani.~
961 17| zhode preds’;~nie cudzej, vlastnej vy ste každý slávy žnec,~
962 2 | ha! — pozde! v komoru~už vlieta čierny vták a klesá kruhovate.~
963 9 | bych otočil sa prítulná čo vlna,~môj svätče žehravý, kol
964 6 | sa zvíril chorovod,~sťa vlny kolocú sa rozmetané stíny.~
965 6 | ozrutný do lona morských vôd;~kde čľupla, lunastý sa
966 18| všeslávy obličaj! — Môj vodca, podaj ruku,~po stupňoch
967 1 | zvíjal tam a sem,~do seba vojde zas, otrasúc šatný lem,~
968 4 | k strminám, bár stmel sa vôkol svet,~a k tomu ostrovu,
969 9 | skoruši!~Daj rozvinúť sa mysli voľne, bujne, zplna;~pod žiarou
970 14| ráfu jas, viď, áno, vskutku Voz;~spräž v letku nezbednom —
971 14| rachot, hrmot z diale jakby voza.~Špíc trblot, ráfu jas,
972 5 | oku~a noci pod tieňmi vše vpustíš básnika;~tys’ predchuť blaha,
973 7 | tvrdej hrude:~však že raz vracaniu sa tomu koniec bude,~že
974 1 | úľa hneď každý záujem~sa vracia z poľa činov v úkryt svojho
975 20| záhyb jej je plný bôľov; vrah~tam zdivel k vzteklosti
976 19| na otázky! —~Tvoj genij vravím: Zpät! — Príď, až mzdu zaplatíš!”~
977 19| hlas z výšin zaznel kárnej vravy.~„Viď hor’ a rec, čo zrieš?” —
978 15| zvolal kráľ. A onen skrsol vraz;~i najskôr korisť on na
979 2 | jej ňadrá kryli,~a v srdce vrazila mu dýku — večernicu.~
980 15| Kanop vystal, v boj sa Slnko vrhlo zas.~No turnaj nemá konca,
981 1 | sebe.~Len keď strasť zemskú vrhol do večernej vatry,~len vtedy
982 2 | svetla sily:~mdlie čím diaľ, vržená jak hlaveň v povíchricu.~
983 5 | otroku si padla kolo šije.~Vstal titan, kročil — šliape na
984 18| zničiť môže.~Zriem svety: vstávajú a zapadajú v lóže;~sú hmoty
985 1 | úkryt svojho bydla.~Do seba vstúpi človek, sňatý z motovidla,~
986 17| diaľ skúša, beh, lúč… a už vtáčka chvatol v dlane!…~Ja, pravda,
987 2 | komoru~už vlieta čierny vták a klesá kruhovate.~Boj nastal
988 1 | vrhol do večernej vatry,~len vtedy octne sa zas človek na dráhe,~
989 3 | a kde sneh prvej, obraz vteľuje sa túhy,~túžoby po jare.
990 11| nebeského chrámu,~čo vlákno vtonúť mám do svetiel tisíca?~Môj
991 8 | váš, hoc skromný brat! —~Vtrieď, kam chceš, v službu, len
992 12| vzkvitnú zhoreliská.~Len ono vydrží spor, mečom božím zblýska,~
993 6 | mori";~duch-fönix v tvojej vyhni tiež len jak strap zhorí.~
994 21| ďasov rozveje —~V žeň zlatú vyklasia sa zlaté nádeje —~a vo svet
995 13| nástroj tela,~dal v návod výpočet a krídlom teleskop?~Ech,
996 13| krídlom teleskop?~Ech, slabá výpomoc a trocha k náuke!~Nadšenie
997 5 | nemáš zotrvania nebies na vysoku,~ty musíš po ducha - - Ha,
998 15| jak okom víri! —~Keď Kanop vystal, v boj sa Slnko vrhlo zas.~
999 18| idú v zmar.~Ja smiem však vyvolať: „Non omnis moriar!”~ja
1000 1 | šatný lem,~v sieň, ktorú vyzdobili vidín maľovidlá.~Tu doma
|