1-odpor | odvij-vyzdo | vyzna-znec
Son.
1001 19| chváta od popravy —~Bol vyznavačom pravdy živým, svetlom zeme:~
1002 21| neba; tvor-li~je človek vyšší, dokáž, zapáľ ho, v ňom
1003 7 | odporu, hádky.~Len jednu vyžiadam si s lipy ratolesť~za všetky
1004 7 | s sebou poodniesť,~lež vzal som, čo som nemal — údel
1005 12| trudných na skale;~dnes vzbudil sa i poznal pravú žitia
1006 9 | v lieni hlivie, čuší.~Tu vzchopím sa, vzkaz prísny mi zahrmí
1007 5 | skvost znáša z Ofiru …~a na vzdor Olympským pruh epopejí vije.~
1008 9 | hlivie, čuší.~Tu vzchopím sa, vzkaz prísny mi zahrmí v uši:~
1009 12| zašuští~túh luhom zmareným, až vzkvitnú zhoreliská.~Len ono vydrží
1010 9 | nech puky roztvára~a dúha vzlietne krás jak z čaropohára…~Ó,
1011 7 | sa tomu koniec bude,~že vzlietnem navždy mocným okrídlený
1012 11| 11~I vznášam sa a šiniem ako stužka plamu,~
1013 11| mám do svetiel tisíca?~Môj vznet je teda viac než poľom ohnica,~
1014 11| slamu? —~Jak mnohý, než by vzozrel v slávy výšin stropy,~kde
1015 4 | sa kúdol~a hviezdo-glorie vzpláť čisto môžu prúty.~Pod nami
1016 12| život, ako zo skaliska~sa vzprúdil kedysi mdlým húfom na púšti.~
1017 2 | hlaveň v povíchricu.~A sestra vzteklejšia je samej od Delily:~hoc
1018 20| bôľov; vrah~tam zdivel k vzteklosti a kmáše slzný hrach —~tam
1019 17| oráč role.~Vtom domnienok všakových hojnosť rozsial na ne.~Pred
1020 17| Kosma umné spytovanie;~pri všetkom obdive však preds’ sa prerve
1021 4 | stravy žiadnej niet,~nadarmo zablúdi do dolín o podnet:~tam rujú
1022 16| jednej sneti.~Kam? za ním zabrali sa azda všetky svety?~on
1023 8 | desných strminách mi ona zábralím,~ona mi blahovesť, hoc i
1024 12| krás tvoria kryštále;~ta zachcel, namieril let — k tomu veď
1025 13| kol rozstúpilo sa. Zvšiaď záchvev nadvzdušia,~z ciev tajných
1026 9 | vzchopím sa, vzkaz prísny mi zahrmí v uši:~Si krovím u cesty,
1027 20| zemi veľa.~Zvlášť jeden záhyb jej je plný bôľov; vrah~
1028 1 | 1~Keď slnko zájde skonom a noc temné krídla~
1029 1 | po nejž, i kým tu hlivie, zájsť môž’ na čas v nebe.~
1030 5 | po ducha - - Ha, zem jak zaniká! ~
1031 18| Zriem svety: vstávajú a zapadajú v lóže;~sú hmoty obrazy,
1032 21| je človek vyšší, dokáž, zapáľ ho, v ňom zhorli: —~z hniezd —
1033 8 | zhasnem-li na zemi, nad ňou sa zapálim,~púť moju nadpradie mi jasná
1034 9 | bujne, zplna;~pod žiarou zápalu nech puky roztvára~a dúha
1035 15| brál.~Orion hupol v kruh a zápas započal;~ryk Aldebarana,
1036 9 | nadšenia zduj, popol poodhrň,~i zaplaj, zaskvej sa jak ovoc na
1037 19| vravím: Zpät! — Príď, až mzdu zaplatíš!”~
1038 15| Orion hupol v kruh a zápas započal;~ryk Aldebarana, čuj — viď,
1039 7 | nízkych hniezd —;~nie že bych zapomnel dač’ s sebou poodniesť,~
1040 9 | popol poodhrň,~i zaplaj, zaskvej sa jak ovoc na skoruši!~
1041 21| nádeje —~a vo svet večne sa zaskvejú trofeje.~O, Ducha povíchre,
1042 3 | keď noc? — podržia ti iba zástoje,~imž na púť svieti vlastná
1043 19| Zriem znova kríž, však zatienený, tmavý.~Blesk zkmital: kolo
1044 21| jeho nehasne pri žiadnom zatmení;~v milostný ono čas sa zdrojom
1045 1 | včely do úľa hneď každý záujem~sa vracia z poľa činov v
1046 4 | prekleniem si mosty.~Ó, zaveď, kde môj duch sa v pravde
1047 3 | noria do tieňov, v ich hynú záveju;~to značí asi jak keď nivy
1048 2 | uskočil ku dverám a tisol závoru;~no okno dokorán, ha! —
1049 19| blúznivče!” hlas z výšin zaznel kárnej vravy.~„Viď hor’
1050 21| Dá smelosť, krásu v líce, zaštiepi v ráz kovy,~na zlato prepáli
1051 12| milostný ono čas sťa dážď by zašuští~túh luhom zmareným, až vzkvitnú
1052 14| kriky:~toť, Persej už ju zbil, toť, víťaz vo venci!~A
1053 19| zeme:~i musel na zmar — zbilo lže a tmy ho plemä;~no trpev
1054 12| vydrží spor, mečom božím zblýska,~jak cherub premáva sa protiv
1055 20| potupe a planstvo vo kvete,~zboj po ducha komore, zradný
1056 2 | hrozba úporu,~vtom divo zbúchala na bráne obzoru~a skríkla:
1057 18| 18~Ó, krásne zbudoval si dom svoj, veľký Bože,~
1058 20| ja strezvel, srozumel mu zcela.~Hymn, zdá sa, počujem znieť
1059 20| je plný bôľov; vrah~tam zdivel k vzteklosti a kmáše slzný
1060 18| Bože,~navonok nesmierny, zdnu večný foriem tvar;~nie púhy
1061 4 | bych pamiatky na všetky zdola pozabudol…~
1062 21| zatmení;~v milostný ono čas sa zdrojom spramení,~otuží svaly, jazyk
1063 9 | nezakrň,~prach vánkom nadšenia zduj, popol poodhrň,~i zaplaj,
1064 19| vyznavačom pravdy živým, svetlom zeme:~i musel na zmar — zbilo
1065 7 | som, čo som nemal — údel zeme-matky.~Ten patrí jej, i dám ho
1066 1 | a v sebe.~Len keď strasť zemskú vrhol do večernej vatry,~
1067 13| jag, fata morgana —~no oko zemšťana preds’ všetko požiť vládze!~
1068 11| nadšenie~má cenu! I keď zhaslo, skvelé nechá stopy!~
1069 8 | len, lež s jadrom trvalým;~zhasnem-li na zemi, nad ňou sa zapálim,~
1070 17| jasní pútnici, hoc mnohí, v zhode preds’;~nie cudzej, vlastnej
1071 21| prihotoví!~A búra zrachotí — zhon ďasov rozveje —~V žeň zlatú
1072 12| luhom zmareným, až vzkvitnú zhoreliská.~Len ono vydrží spor, mečom
1073 6 | vyhni tiež len jak strap zhorí.~Nie k prachu, ku svetlu
1074 21| dokáž, zapáľ ho, v ňom zhorli: —~z hniezd — tam — až k
1075 11| nezmenné,~by plazil sa za ziskom, radšej zrak svoj sklopí!~
1076 19| zatienený, tmavý.~Blesk zkmital: kolo kríža vidím husté
1077 21| V žeň zlatú vyklasia sa zlaté nádeje —~a vo svet večne
1078 21| zaštiepi v ráz kovy,~na zlato prepáli hruď v svätom plameni;~
1079 2 | Darmo zježil šticu~brat zlato-lúčovú a napnul svetla sily:~mdlie
1080 14| kde k hroznu zopäla sa zlatochlpá Koza.~Viem, blízko ľúta
1081 21| zhon ďasov rozveje —~V žeň zlatú vyklasia sa zlaté nádeje —~
1082 20| trvá svojho diela!~Ach, zloby, neprávosti je na zemi veľa.~
1083 2 | obrúbenom šate,~mrak v brvách zlovestný a hrozba úporu,~vtom divo
1084 2 | pomsty príchod, zmrzol, v zmätku-chvate~uskočil ku dverám a tisol
1085 12| dážď by zašuští~túh luhom zmareným, až vzkvitnú zhoreliská.~
1086 5 | kročil — šliape na lernejské zmije;~za rúnom bez bázne sa pustil
1087 5 | Keď ľudstvu padlému raj zmizol bez chýru:~ty prvá svitla
1088 20| 20~S tým zmĺkol. — A ja strezvel, srozumel
1089 12| protiv po húšti;~sfíng hádky zmotané len ono rozlúšti;~s ním
1090 2 | Deň, čujúc pomsty príchod, zmrzol, v zmätku-chvate~uskočil
1091 1 | dľa poslania patrí,~z pút zmyslov unikol jak vtáča nástrahe,~
1092 3 | tieňov, v ich hynú záveju;~to značí asi jak keď nivy kopnejú~
1093 8 | blahovesť, hoc i hrob odhalím,~znad Patma ona znie mi zvonná,
1094 6 | nepovinný!~Ty oko, ja ťa znám, ty škúliš zo šera,~si vábom
1095 5 | človek, hľa, raje odmyká;~znáš prietrž utajenú cherubovmu
1096 5 | skváril Hesperíd, skvost znáša z Ofiru …~a na vzdor Olympským
1097 15| najskôr korisť on na bujnom znesie pleci. ~
1098 18| jak čo stvoril, priam i zničiť môže.~Zriem svety: vstávajú
1099 8 | odhalím,~znad Patma ona znie mi zvonná, sväto-rečná.~
1100 20| zcela.~Hymn, zdá sa, počujem znieť v sveta priestranstvách:~„
1101 7 | ratolesť~za všetky trpkosti, znoj čela, za bolesť…~hoc clonila
1102 19| níž;~čo zrieš?” — Zriem znova kríž, však zatienený, tmavý.~
1103 19| trpev za pravdu, ten jasný zobjal Kríž~a patrí Bohu vo tvár
1104 16| stvorenstva a osou kolesa?~on zopäl na reťaz kol žhavé telesá,~
1105 14| cesty na pokos,~kde k hroznu zopäla sa zlatochlpá Koza.~Viem,
1106 13| všetko požiť vládze!~Jak, zostril niekto razom vetchý nástroj
1107 21| trofeje.~O, Ducha povíchre, ó, zostúp z neba; tvor-li~je človek
1108 3 | svetlá bielodňa nadobre zotlejú,~obraznosť v svoju ma hneď
1109 20| Kto horí za pravdu —", hoc zotlel v márny prach,~nezhynul,
1110 5 | nesmrtnosti toku;~ty nemáš zotrvania nebies na vysoku,~ty musíš
1111 19| otázky! —~Tvoj genij vravím: Zpät! — Príď, až mzdu zaplatíš!”~
1112 7 | sa mi príde, vrátiť ešte zpiatky~— sám určiť nemôžem svoj
1113 9 | rozvinúť sa mysli voľne, bujne, zplna;~pod žiarou zápalu nech
1114 21| slávy prihotoví!~A búra zrachotí — zhon ďasov rozveje —~V
1115 20| kvete,~zboj po ducha komore, zradný predaj krve…~A dni, čo svitnú,
1116 9 | frknutých do mysle čistých zŕn,~i za ten čudesný a často
1117 8 | márnych strát,~čo z ducha zrodilo sa, nikdy nezahynie.~Vy
1118 14| posmel v Srdienci,~a ľakom zsineli i driečni Blíženci;~no márny
1119 1 | motovidla,~kde ako Ixion sa zvíjal tam a sem,~do seba vojde
1120 6 | kde čľupla, lunastý sa zvíril chorovod,~sťa vlny kolocú
1121 20| neprávosti je na zemi veľa.~Zvlášť jeden záhyb jej je plný
1122 21| broň odie, doručí aj prápor zvlnený;~tak k obeti a k činom slávy
1123 15| núka klas,~— kde Herkul? — zvolal kráľ. A onen skrsol vraz;~
1124 8 | znad Patma ona znie mi zvonná, sväto-rečná.~Jak voľno
1125 17| štára v tajných hmlách a zvŕta nebožiec,~i nebesá rozkrájal
1126 15| iste nápev skvostnej Lyry,~zvuk Vegy rozkošný, jak sám by
1127 18| i počul z dielne ruchu, zvuku;~predo mnou rozkrídlené
1128 13| hľa,~kol rozstúpilo sa. Zvšiaď záchvev nadvzdušia,~z ciev
1129 2 | šerom, červánkami obrúbenom šate,~mrak v brvách zlovestný
1130 1 | seba vojde zas, otrasúc šatný lem,~v sieň, ktorú vyzdobili
1131 6 | ja ťa znám, ty škúliš zo šera,~si vábom nirvány, bludičkou
1132 2 | 2~Noc v šerom, červánkami obrúbenom šate,~
1133 7 | sa mi príde ku tým dolám šerým~i prevŕhať nanovo po ich
1134 11| podobná z duše mi žiar šibe do líca~a v oku vidmom dúh
1135 5 | sestrou otroku si padla kolo šije.~Vstal titan, kročil — šliape
1136 1 | krídla~hviezd oky posiate v šír rozstre ponad zem:~jak včely
1137 16| smerom svojho prstu,~do školy akej? Roj — do úľa ktorho
1138 6 | Ty oko, ja ťa znám, ty škúliš zo šera,~si vábom nirvány,
1139 5 | šije.~Vstal titan, kročil — šliape na lernejské zmije;~za rúnom
1140 14| hrmot z diale jakby voza.~Špíc trblot, ráfu jas, viď, áno,
1141 17| ich, si trôfa vedomec:~i štára v tajných hmlách a zvŕta
1142 11| stropy,~kde márnosť neznáma a šťastie nezmenné,~by plazil sa za
1143 6 | mihá: Poď —~no vyššie o štebeľ, o pružný svetla schod:~
1144 12| kvil’ba rabstva nízka.~Ó, štedrou spŕchaj rosou, bohatú lej
1145 2 | dedičstvo. — Darmo zježil šticu~brat zlato-lúčovú a napnul
1146 9 | mrvu svitu v mojej duši,~za štipku frknutých do mysle čistých
1147 15| 15~Čuj, šum, sfér hudba — iste nápev
1148 14| Saňa… preto Bereniky~vlas šumný zježil sa, hoc posmel v
1149 14| 14~Čuj, šumot, rachot, hrmot z diale jakby
1150 19| jasný Kríž,~tak vetím v žasnutí. „VčuP pozri hodne níž;~
1151 9 | prítulná čo vlna,~môj svätče žehravý, kol tvojho oltára!~Lež
1152 21| zhon ďasov rozveje —~V žeň zlatú vyklasia sa zlaté
1153 11| jeho lúče lámu.~Kam? — na žertvište azda nebeského chrámu,~čo
1154 16| kolesa?~on zopäl na reťaz kol žhavé telesá,~že za ním musejú
1155 14| nie Faeton, poháňa, ničto, žiadna hrôza!~Čo — myšlienky sú
1156 4 | týchto pre neho, ach, stravy žiadnej niet,~nadarmo zablúdi do
1157 21| opravdový!~Lúč jeho nehasne pri žiadnom zatmení;~v milostný ono
1158 9 | kol tvojho oltára!~Lež žiaľ — keď voľno mi: plam jeho
1159 11| víchrica;~podobná z duše mi žiar šibe do líca~a v oku vidmom
1160 9 | voľne, bujne, zplna;~pod žiarou zápalu nech puky roztvára~
1161 1 | unikol jak vtáča nástrahe,~a žije plným žitím pre seba a v
1162 1 | vtáča nástrahe,~a žije plným žitím pre seba a v sebe.~Len keď
1163 19| Bol vyznavačom pravdy živým, svetlom zeme:~i musel na
1164 17| vlastnej vy ste každý slávy žnec,~pre krivdu nevchádzate
|