2
Ako — ked už v poli pusto,
nezapráska ani bič;
mračná nebom tiahnu husto
a pod strechou v hniezde nič:
vtedy chcete, slabé prsty,
preberať sa vo strunách ? V
tedy lýru mi do hrsti
tiskneš, bledá Múza? . . . Ach,
čo si počnem ? Kol svet čuší:
znikiaľ ohlas v sirej duši!
Víchor, pravda, hodne búri,
vidím ruchot, čujem švist;
jedným krídlom trieli chmury,
druhým v sadoch zmetá list.
No v tom podnet hladať k piesni
nebola by bláznivosť ?
A keď v sadoch prchot desný:
jak môž’ z duše letorost. . . ?
Džavot vtače, smavot ruží
budí puky, zvuky druží . . .
Džavot-smavot v rannom vzduchu,
farba krásy, lásky tón:
svitá v oku, zuní v uchu,
k duši vnikne napokon;
a tá ledaže ho príjme,
ako včielka kvietka dar,
už ho v sladkom podá rýme,
tajnej dielne lepotvar:
zlaté zrnká poézie,
vpadlé bielej do ľálie.
V podzim po tom všetkom veta,
smutno, bože, v jeseni;
voláš v diaľne strany sveta,
ale nikde ozveny;
stojíš sťaby v cintoríne,
zieraš hore, zieraš dol:
tmavé hroby, mraky siné,
medzi nimi ale bôľ
valom vetra horekuje,
čiernym fátlom poletuje.
Smutno … A preds’ myseľ moja
hotová je kročiť v čln,
vtrhnúť prosto do príboja
v nárku valiacich sa vĺn;
neviem, ale kýsi vskutku
slastný prenikol ju cit:
inu — sestrou ona smútku,
smutnou tedy musí byť . . .
Šibte z mysle, šibte šumné,
vy cyprusu vetvy dumné!
|