5
Splní-li sa kedy túžba moja žhavá,
dosiahnem-li ozaj kýžený svoj ciel,
prv než mrazom zimy zbelela mi hlava,
než jeseňou mi kvet mysle osinel?
Abo žiadby moje, sny a predsavzatia,
pomyslov a plánov trblietavý zjav,
nimiž klenba ducha hviezdne je posiata,
keď ich vteleniu sa zákaz sudby bráni:
bez splnenia, za nímž mreli od počatia,
všetky - všetkých obsah len tak vyvzdychaný
spadne kedys’ rosou moju na rakev?
Ved dosaváď ozaj robil som jak dieťa,
ktoré z jara k nivám šiblo v svevoli:
hoc kol neho všade roztomilé kvieťa,
predsa krajšie kutí, sliediac po poli,
až prebrodí krížom-krážom celé luhy,
k vencu ale nemá kvetín ešte vždy . . .
Tak pochodil i ja: kvetné srdcom dúhy
vzpláli neraz, a preds’ mluva moja pustá;
no nie nerozhodnosť a či rozmar púhy,
skutočnosť v tom vina: jej hltavé ústa
dýchli ihneď skazou kvet mi na každý.
A ja preds’ vždy ešte mnoho chovám v hrudi,
čo by v svetle božom rado vzplápolať,
lúdi košieľočku, jaknáhíe sa zbudí,
košieľočku slovca, jemný patelat,
dva ružové lístky na spôsob dvoch krílok,
aby letkom mohlo v ten slovenský svet
zaštebotať vtáčkom, skmitať čo motýlok;
hej, citov tam prameň u prameňa tesne,
a čo samochtiac by rýmu do kosílok,
hmyr myšlienok v duši, srdiec, prvkov piesne…
Tak mnoho bych vám mal ešte, mnoho riecť!
|