6
Ach, veď len osireli,
sú sami, sami dva,
dva vtáčky jak v lese pustom,
keď jeseň nastala.
Dva vtáčky tiché, smutné
na suchej vetvici:
tam dumná péč zvislou hlavou,
tu slza na líci.
Len včude prehovoria
do tupej prázdnoty,
a boľavé sú to reči,
žalostné džavoty.
On spomnie na minulosť,
na zlatý hniezda vek -
a ona slúcha, zrak kryjúc
si clonou krídeliek;
až zjavne pozastoná,
i horko zaplače . . .
On tešil by, lež jak? - Stlpkom
zrie v temno zápače.
Ich mladé vylietali,
tá milá trojička,
a ani len návštevou k nim
nenazrú trošíčka;
bárs oba stárnu, stárnu,
i dni už mrazivé:
nechodia preds’ ich opatriť,
ach, deti, deti zlé …
Najstaršie brnklo v polia,
kde pravá zreje žeň;
i dobre sa mu tam vodí:
tie polia rodia preň.
Najmladšie zasa v iný
kraj nastúpilo let;
lietalo, lietalo dlho -
jak zlietlo, nevedieť.
No stredné - ó, nie orol,
ni s orlom striežiček
nevyletí ver’ v totú výš,
bárs v letku celý vek -
to stredné, to sa vznieslo
nad rmuty zemských chmár,
zasadlo na strome božom,
kde hlása večnú jar.