15.
Sme ako národ
kedys’ Izraela
na púšti v ceste k zemi Kanaánu.
Trampotíme sa, pot nám cíčkom z čela
vtom prší, noha mnohú zdvíha
ranu;
no suchopárna dial len pnie sa smelá,
a prápor náš už pólu roztrhanú
má, a niet vodcu, nieto hlásateľa,
čo narazil by smeru ku poznaniu.
Hej, i my mali svojho Mojžiša,
čo faraónskych súžieb zo sluje
nás vymanil a k pastvám zátišia,
kde voľnosť, výslň, rosa, zlatý kvet,
jak dobrý pastier privrátil svoj statok,
nutkajúc: Nono, zbieraj, trhaj, zžínaj;
tak zásoba sa blaha hotuje
. . .
No zaznel vyšší povelenia hlas:
i musel hor’
na Sinaj —
Stiaď, pravda, zostúpil bol zas,
prinesúc odkaz boží s sebou,
a čistil odpadlíctva kvas;
vtom avšak povel zaznel druhý
raz,
jak hrany kviľ v púšť priletel:
i musel rušať
znova na vrch Néboh,
čuť Hospodina prípoveď.
Kol štítu skrúžil ihneď Azrael;
on predsa teší sa a raduje:
bo aspoň v diali vidí slávy
cieľ
a budúcnosti môž’ zrieť na zveľatok,
i poznal, boh jak s ľudom
jeho mieni;
lež my? . . . My sirote! V kŕdli plach a zmätok,
ďaleko ešte k zemi Kanaánu,
ba ďalej nežli bolo naposled,
a Mojžiša nám neni, neni, neni.
..
Hoj, ktorým srdce tuchou pracuje
a máte neba dar: ó, sypte mannu
a živým prúdom haste ducha smäd,
až … príde Jozue!
|